o náhradu škody

Najvyšší súd 2 Cdo 156/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : PhDr. J. S., bývajúca v M., zastúpená JUDr. S. T., advokátkou v M., proti ţalovaným : 1/ MUDr. E. P., rod. S., bývajúca v M. ., 2/ MUDr. N. M., rod. S., bývajúca v M. , obe zastúpené JUDr. I. H., advokátom v K., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 6 C 159/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 5. novembra 2008 sp. zn. 6 Co 153/2008, t a k t o : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovaným 1/, 2/ trovy dovolacieho konania vo výške 389,27 € do rúk alebo na účet JUDr. I. H. do 3 dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Martin rozsudkom z 12. marca 2008 č.k. 6 C 159/2006-177 zamietol návrh ţalobkyne, ktorou sa domáhala voči ţalovaným zaplatenia pohľadávky v sume 170 437,- Sk s prísl. titulom náhrady škody. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 5. novembra 2008 č.k. 6 Co 153/2008-210 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal ţalobkyňu zaplatiť ţalovaným 1/, 2/ trovy odvolacieho konania vo výške 40 038,- Sk do rúk JUDr. I. H. do 3 dní. Stotoţnil sa s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa ako aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. 2 Cdo 156/2009 2 Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalobkyňa, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/, g/, § 238 ods. 1, § 241 ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. Namietala, ţe predmetná vec na súde prvého stupňa bola odňatá zákonnému sudcovi, pojednávanie dňa 15.2.2008 na súde prvého stupňa bolo vykonané bez jej účasti napriek tomu, ţe ho ţiadala odročiť z váţnych rodinných problémov, ako aj z dôvodov ţiadosti aţ do vyjadrenia k veci, prvostupňový súd nevypočul navrhnutých svedkov a návrh na vykonanie dokazovania zamietol, rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách je nepreskúmateľné, čo nevadí ani prvostupňovému ani odvolaciemu súdu, vo veci samej súd vec nesprávne právne posúdil. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalované 1/, 2/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie ţalobkyne odmietnuť a priznať im trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jej opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 2 Cdo 156/2009 3 Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
6. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
7. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorých z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Ţalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. K odňatiu moţnosti ţalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, ţe prvostupňový súd vykonal pojednávanie dňa 15.2.2008 bez jej účasti, napriek tomu, ţe sa z pojednávania riadne ospravedlnila a ţiadala toto pojednávanie odročiť. 2 Cdo 156/2009 4 Z obsahu spisu je zrejmé, ţe právna zástupkyňa ţalobkyne bola na pojednávanie na deň 15.2.2008 riadne a včas predvolaná. Predvolanie prevzala 5. februára 2008. Podaním zo dňa 14.2.2008 poţiadala právna zástupkyňa ţalobkyne súd o odročenie pojednávania z dôvodu, ţe ţalobkyňa má rodinné problémy a nemôţe sa zúčastniť pojednávania, pričom chce byť osobne prítomná na pojednávaní. Prvostupňový súd dňa 15. februára 2008 vo veci konal aj bez prítomnosti ţalobkyne a jej právnej zástupkyne a následne pojednávanie odročil. Dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná ţiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôleţitého dôvodu môţe preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania ţiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej ţiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôleţitého dôvodu; pokiaľ ale uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto ţiadosti hodnoverne preukázaná, zostávajú ţiadateľom uvádzané dôvody ţiadosti o odročenie pojednávania iba v rovine nepodloţených tvrdení, na ktoré nemoţno vziať zreteľ. V prejednávanej veci právna zástupkyňa v ţiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania uviedla rodinné problémy ţalobkyne. Tieto ničím nekonkretizovala a teda prvostupňový súd nemohol z hľadiska § 101 ods. 2 O.s.p. posúdiť, či ide o dôleţitý dôvod, ktorý je aj preukázaný. Dovolací súd má teda za to, ţe v danom prípade nebola preukázaná existencia dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania prvostupňovým súdom a nemoţno prvostupňovému súdu vytýkať porušenie § 101 ods. 2 O.s.p. tým, ţe dňa 15. februára 2008 vo veci konal. Prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti ţalobkyne a jej právnej zástupkyne nemalo v danom konaní za následok odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. K odňatiu moţnosti ţalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť aj tým, ţe súdy nevyhoveli ňou podaným návrhom na vykonanie dokazovania. Ţalobkyňa tvrdí, ţe po zrušení veci odvolacím súdom boli z jej strany navrhovaní na vypočutie jednotliví svedkovia, tieto návrhy boli všetky zamietnuté a súd sa vôbec nevyporiadal ani z predloţeným listinným dôkazom a to písomným podaním A. H. zo dňa 27.2.2008. 2 Cdo 156/2009 5 Z obsahu spisu je zrejmé, ţe po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom súd prvého stupňa vytýčil pojednávanie na deň 15. februára 2008, kedy sa ţalobkyňa ani jej právna zástupkyňa tohto pojednávania nezúčastnila, ďalší termín pojednávania bol 7. marca 2008, na ktorom právna zástupkyňa navrhla vypočuť ako svedkyňu p. H., ktorá zaslala súdu písomnú výpoveď. Prvostupňový súd uznesením návrh na vypočutie svedkyne H. zamietol. Následne na pojednávaní 12. marca 2008 bol v predmetnej veci vyhlásený rozsudok. Z uvedených skutočností je teda zrejmé, ţe ţalobkyňa navrhovala vypočuť ako svedkyňu iba pani H. a nie iných svedkov ako to tvrdí v dovolaní. Označením dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, lebo inak sa vystavuje moţnosti, ţe súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu. Treba uviesť, ţe ţalobkyňa vo svojom návrhu na vykonanie dôkazu dôsledne neuvádzala, ktoré skutočnosti majú byť tým dôkazom preukázané. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 Os..p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúci k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo samo o sebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. 2 Cdo 156/2009 6 Súdom so zreteľom na to nemoţno vytknúť, ţe nevyhoveli všetkým návrhom ţalobkyne na vykonanie dokazovania a to predovšetkým z dôvodu, ţe na predmetnú skutočnosť (stav schodiska) boli vypočutí 7 svedkovia, pričom svedkyňa H. bola navrhnutá taktieţ na ozrejmenie stavu schodiska v čase úrazu ţalobkyne na predmetnom schodisku. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním všetkých ţalobkyňou navrhovaných dôkazov nebola ţalobkyni odňatá moţnosť pred súdmi konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľka ďalej namieta aj nepreskúmateľnosť trov konania, keď nie je zrejmé aké dôkazy boli predloţené pre výpočet cestovných náhrad pred prvostupňovým ako aj odvolacím súdom. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého dôleţitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz verzus Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/2001). Príslušné ustanovenia ústavy a dohovoru, ktoré sa týkajú spravodlivého procesu, treba interpretovať tak, ţe kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých 2 Cdo 156/2009 7 sa koná. Z ústavnoprávneho hľadiska a z poţiadaviek, ktoré vyplývajú z ochrany ústavnosti, rozsahu a spôsobu súdnej kontroly rozhodnutí, treba venovať rozhodnutiam dostatočnú a výraznú pozornosť, rovnako ako ich treba v dostatočnej miere a presvedčivým spôsobom odôvodniť. Z odôvodnení rozhodnutí súdov niţších stupňov týkajúcich sa trov konania je zrejmé, ţe tieto sú náleţite odôvodnené, vrátane paušálnych a cestovných náhrad, ktoré sú náleţite dokladované. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nebola ţalobkyni odňatá moţnosť pred súdmi konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľka namietala, ţe vo veci rozhodol nezákonný sudca, keď postupom súdu došlo k porušeniu princípov garantovaných v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe predmetná vec sp. zn. 6 C 159/2006 napadla dňa 11.8.2006 do senátu sudcu JUDr. L. M.. Po jeho preloţení na Krajský súd v Ţiline od 1.1.2007 bola vec v súlade s rozvrhom práce na rok 2007 pridelená na ďalšie konanie a rozhodnutie náhodným výberom cez elektronickú podateľňu sudcovi JUDr. M. D.. JUDr. M. D. dňa 12.3.2007 v predmetnej veci vyhlásil rozsudok. Z dôvodu odvolania ţalovaných 1/, 2/ bola vec odstúpená Krajskému súdu v Ţiline na rozhodnutie o podanom dovolaní. Dodatkom č. 6 v rozvrhu práce na rok 2007 pod Spr. 1089/2007 bolo rozhodnuté, ţe všetky nevybavené a nerozhodnuté veci JUDr. L. M. ku dňu 17.9.2007, ktoré boli prerozdelené do súdnych oddelení 5 C, 7 C, 8 C, 9 C, 10 C, 11 C a 21 C sa s účinnosťou od 17.9.2007 pridelili na vybavenie JUDr. B. S.. Vyššie uvedený dodatok č. 6 bol prijatý v súlade so zásadou uvedenou v ustanovení § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kedy predseda súdu po zistení, ţe u sudcu ide o neprimeraný počet pridelených vecí a zjavne hrozí, ţe ich nemôţe vybaviť bez zbytočných prieťahov, môţe veci 2 Cdo 156/2009 8 prerozdeliť poprípade náhodným výberom prideliť novému sudcovi, ktorý nie je zaťaţený neprimeraným počtom vecí, čo bolo aj v tomto prípade. Nie je preto opodstatnená námietka ţalobkyne o existencii vady zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Ţalobkyňa namieta nesprávne právne posúdenie veci. K tejto námietke môţe dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí moţnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie podľa ustanovenia § 236 a nasl. však prípustné nie je. Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobkyni nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešným ţalovaným právo na náhradu trov tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní 1/, 2/ poţiadali o priznanie tejto náhrady. Dovolací súd priznal ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú im poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu (§ 16 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vychádzajúc zo substrátu 5 658,- €, kde jeden úkon právnej sluţby predstavuje sumu 200,80 €, ktorá odmena sa pri spoločných úkonoch zniţuje v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o 20 %, keďţe ide o dvoch ţalovaných, t.j. na sumu 160,64 € za kaţdú zastupovanú ţalovanú, teda za dve ţalované 321,28 € + 19 % DPH v sume 61,04 € v zmysle § 18 ods. 3 vyššie citovanej vyhlášky a náhrada výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. vo výške 6,95 €, čo predstavuje spolu 389,27 €. 2 Cdo 156/2009 9 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 17. decembra 2009 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová