Obsah (13)

§ 43§ 127§ 241§ 153§ 238§ 237§ 79§ 19§ 7§ 92§ 41§ 243§ 242

Najvyšší súd 6 Cdo 89/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D., so sídlom v B., proti žalovanej JUDr. D., bývajúcej v B., S., o zaplate

ktorého požiadavka uplatnená žalobou tu bola nasmerovaná proti dvom osobám, a to

1. fyzickej osobe JUDr. D. a
2. advokátke s rovnakým akademickým titulom, menom i priezviskom – pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) povinnosť „spoločne a nerozdielne“ zaplatiť žalobkyni sumu 92,94 eur s úrokom z omeškania z takejto sumy 9 % ročne od
3. apríla 2010 až do zaplatenia a tiež náhradu trov konania vo výške 16,50 eur, všetko do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku). Takýto rozsudok odôvodnil právne ust. § 43 ods. 4 a 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon o cestnej premávke“) a § 420 ods. 1 a 2, § 427 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“). Vecne mal za to, že ponechaním dňa
4. apríla 2010 na ceste osobného motorového vozidla bližšie označeného v rozsudku, ktorého vodičkou bola žalovaná 1/ a prevádzkovateľkou žalovaná 2/, došlo 2 6 Cdo 89/2016 k spáchaniu dopravného priestupku a vytvoreniu prekážky v cestnej premávke, ako aj k vzniku práva zriaďovateľa žalobkyne a správcu cesty (Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy) na odstránenie vozidla na náklady prevádzkovateľa. Ak výkonom takejto činnosti bola poverená práve žalobkyňa, ktorá aj realizovala odťah vozidla a náklady s tým spojené i vyfakturovala (žalovanej 1/), avšak k zaplateniu fakturovanej sumy nedošlo, bolo namieste vyhovenie žalobe (pri potrebe usúdenia na všeobecnú zodpovednosť vodiča za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti aj objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“), vychádzajúci z rovnakého názoru na okruh účastníčok konania ako prvostupňový súd, na odvolanie „žalovaných“ rozsudok prvostupňového súdu v časti uloženia všetkých vyššie priblížených povinností žalovanej „2/“ potvrdil a v časti uloženia takýchto povinností žalovanej „1/“ ho zmenil zamietnutím žaloby voči tejto účastníčke. Rozhodol tiež o nepriznaní žalobkyni náhrady trov odvolacieho konania proti žalovanej „2/“ a o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanej „1/“ náhradu trov odvolacieho konania v sume 33 eur do 3 dní. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa o dostatku vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalobkyne, vyvoditeľnej i z judikatúry (poukaz na vec najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 70/03) a prakticky tiež so všetkými úvahami súdu prvého stupňa vedúcimi k záveru o možnosti požadovania sumy uplatnenej žalobou i s príslušenstvom od žalovanej „2/“, nepovažoval však za správny čiastkový záver o vzniku škody žalobkyni. Tá má totiž odťahovanie vozidiel v predmete činnosti a vznikol jej preto nárok na úhradu nákladov na odtiahnutie vozidla

§ 43ods.

4 a 5 zákona o cestnej premávke, ktorý je v podstate nárokom na zaplatenie ceny služby. U toho ale zákon o cestnej premávke ustanovuje tiež osobu povinnú takýto nárok uspokojiť, ktorou je ale len prevádzkovateľ vozidla (takže žalovanej „1/“

názoru odvolacieho súdu chýbala vecná – tu tzv. pasívna – legitimácia). Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu, a to výslovne len voči jeho prvému čiastkovému výroku (čo do potvrdenia rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu k žalovanej „2/“) podala dovolanie žalovaná (i ona sa podaním označujúca za žalovanú „2/“, ďalej tiež len „dovolateľka“). Navrhla zrušenie rozsudkov súdov oboch nižších stupňov s vrátením veci na ďalšie konanie prvostupňovému súdu (pri formulácii dovolacieho návrhu sa inak už neobmedzujúc len na rozhodnutia voči žalovanej „2/“), a to s vytýkaním predovšetkým odvolaciemu súdu nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) jeho rozsudku 3 6 Cdo 89/2016 – ako jednej z podôb zaťaženia konania vadou v podobe odňatia účastníkom postupom súdu možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Tú malo

dovolateľky založiť najmä nevyporiadanie sa odvolacieho súdu korektne s argumentom týkajúcim sa výšky nákladov na odťah vozidla, kde ona (dovolateľka) zotrváva (i s odvolaním sa na jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobnej veci, a to uznesenie vo veci sp. zn. 6 MCdo 22/2010) na tom, že výška nákladov je v každom jednotlivom prípade individuálna a určiť ju možno len na základe skutočných nákladov a nie voľnou úvahou, hoc aj opretou o kalkuláciu priemerných (len paušalizovaných) nákladov či rozhodnutie akcionára žalobkyne (pričom ale uznesením odvolacieho súdu v inom obdobnom konaní sp. zn. 5Co/728/2014 za účasti tej istej žalobkyne, dovolateľky a ďalšej osoby treba považovať za preukázanú práve skutočnosť paušálneho uplatňovania nákladov v každej obdobnej veci). Znalecký posudok predložený žalobkyňou v takejto súvislosti (použitý i odvolacím súdom) pritom nemal povahu dôkazu

§ 127ods.

1 O. s. p., ale len listiny a taktiež tu nebol dôvod na aplikáciu § 136 O. s. p. bez zistenia a porovnania výšky náhrad za odťahy v porovnateľných prípadoch (z ktorých dôvodov

dovolateľky je namieste usúdiť i na výskyt dôvodov dovolania

§ 241ods.

2 písm. b/ a c/ O. s. p.). Žalobkyňa navrhla dovolanie ako neprípustné zamietnuť (?, zrejme odmietnuť), majúc za to, že zákon o cestnej premávke nevyžaduje individuálne vyčíslenie výšky nákladov na odťah v každom jednotlivom prípade, v konaní však

nej boli preukázanými ako výška nákladov na odťah, tak aj to, že prevažná časť takýchto nákladov je fixnou pre každý odťah. Požiadavka zo žaloby obsahovala len nižšie než skutočné náklady, pre rozhodovanie súdu o tom, ktoré z označených dôkazov budú vykonané tu nemohlo ísť ani o postup odnímajúci žiadnej z účastníčok konania možnosť konať pred súdom a napokon za správnu

nej treba považovať i prax, pri ktorej o naplnenie pojmu nepomerné ťažkosti, odôvodňujúceho určenie výšky nároku úvahou súdu, ide aj v prípade nepatrnosti výšky uplatňovaného nároku v porovnaní s nákladmi potrebnými na jeho zistenie. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu naň oprávnenou osobou (účastníčkou konania pred súdmi oboch nižších stupňov), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok i konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia 4 6 Cdo 89/2016 pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s. p.), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za dôvodné. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 a § 237 ods. 1 O. s. p. Z ustanovenia § 238 O. s. p. vyplýva, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (odsek 1); rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2); rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 (odsek 3). Dovolaním žalovanej v tejto veci sa nenapáda (vychádzajúc z vymedzenia rozsahu dovolania v jeho úvodnej časti) zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Dovolaním sa tu totiž nebrojí proti tomu čiastkovému výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým došlo k zmene rozsudku prvostupňového súdu (inak v neprospech žalobkyne, čo by – pri čisto formálnom nazeraní – na dovolanie v takejto časti oprávňovalo len túto stranu sporu), ale proti tomu čiastkovému výroku rozsudku neskôr urobeného predmetom dovolacieho prieskumu, ktorým odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatujúci existenciu právnej povinnosti žalovanej (oboma súdmi nižších stupňov označovanej za žalovanú „2/“) rozsudok súdu prvého stupňa čiastočne potvrdil. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto

§ 238ods.

1 až 3 O. s. p. prípustné nie je, pričom s prihliadnutím k úprave z ďalšieho odseku tu uvádzaného paragrafu (odseku 5,

ktorého viet prvej a tretej dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada a na určenie 5 6 Cdo 89/2016 minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu /žaloby/ na prvostupňovom súde) a výške sumy zo žaloby by tu dokonca bolo opodstatneným i konštatovanie o vylúčení prípustnosti dovolania priamo zákonom. Dovolanie vzhľadom na práve uvedené môže byť preto procesne prípustné len vtedy, ak by v konaní, v ktorom bolo dovolaním napádané uznesenie vydané, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Hoci štandardne sa žiada zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v takomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo; v prejednávanej veci bolo treba dať dovolateľke, namietajúcej zaťaženie konania vadou

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p., za pravdu (nech aj primárne z iného, než dovolaním tvrdeného dôvodu, majúceho spočívať v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho, resp. tiež prvostupňového súdu).

§ 79ods.

1 O. s. p. konanie sa začína na návrh (veta prvá). Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha (veta druhá). Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené (veta piata). Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou (veta siedma).

§ 19O. s.

p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. 6 6 Cdo 89/2016

§ 7ods.

1 O. z. spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé;

odseku 2 rovnakého ustanovenia potom smrťou táto spôsobilosť zanikne.

§ 92ods.

1 vety prvej O. s. p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.

§ 41ods.

2 O. s. p. každý úkon posudzuje súd

jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že práve odcitovanými ustanoveniami sa súdy oboch nižších stupňov neriadili a dôsledkom celého sledu z toho plynúcich ich nesprávnych (z hľadiska procesného práva neudržateľných ba až absurdných) postupov bola zmätočnosť konania i rozhodnutí majúcich konanie skončiť (dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a popri ňom i sekundárne napadnutého rozsudku súdu prvostupňového). Prvým takýmto pochybením bolo, že prvostupňový súd nenaložil v súlade s procesným právom s úkonom zástupcu žalobkyne, formulovaným ako návrh na pripustenie do konania na strane „odporcu“ (správne „žalovanej“, keďže tu šlo o tzv. sporové konanie

§ 79ods.

1 poslednej vety O. s. p. a pôvodné zažalovanie v ňom fyzickej osoby ženského pohlavia) a predneseným na pojednávaní

1. februára 2012 (č. l. 61 spisu). Následne on i odvolací súd vo všetkých dosiaľ nimi vydaných rozhodnutiach prvotnému nesprávnemu postupu prispôsobili aj označovanie účastníčok konania (tu por. najmä úvodné časti oboch rozsudkov prvostupňového súdu na č. l. 63 a 177, ako i tzv. zrušujúceho uznesenia a dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu na č. l. 116 a 213 spisu). Ani prvým rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci (uznesením Krajského súdu v Bratislave z
2. novembra 2013 sp. zn. 4Co 236/2012) nedošlo k náležitému usmerneniu súdu prvého stupňa, nakoľko týmto odvolací súd tomu prvostupňovému vytkol (pokiaľ šlo o procesnú stránku veci) iba nevyhotovenie a nedoručenie uznesenia majúceho pripustiť (v skutočnosti však reálne nepripúšťajúceho) vstup ďalšej žalovanej do konania. Takto potom nemohlo byť divu, že už súdu prvého stupňa nepripadlo potrebné skúsiť si zodpovedať otázku, akéže dve osoby tu mali byť v skutočnosti zažalované a logickým produktom takéhoto nezamyslenia sa nad problémom bolo i uloženie (v poradí prvým i druhým rozsudkom prvostupňového súdu) platobnej povinnosti spoločne a nerozdielne (čo je možné 7 6 Cdo 89/2016 len u dvoch a viacerých na jednej strane sporu stojacich osôb, o aký prípad tu ale z dôvodov uvedených nižšie nešlo). Doslovnou korunováciou pochybení bolo potom nazeranie odvolacieho súdu na „obe žalované“ ocitnuvšie sa v konaní aj jeho pričinením ako na dve rôzne osoby, pre ktoré potom tomuto súdu neprišlo neakceptovateľné, aby konanie skončilo voči „jednej“ inak než voči „druhej“. Príčinou, pre ktorú k tomuto všetkému došlo, bolo, že súdy oboch nižších stupňov si neurobili jasno v otázke statusu osoby zúčastňujúcej sa v konaní na žalovanej strane sporu už od jeho začatia (konania) a takto muselo byť vylúčené aj to, aby sa im podarilo správne zodpovedať si ďalšiu súvisiacu otázku, o akú osobu ide v prípade tej, ktorej prístup sa navrhoval podaním žalobkyne z
3. februára
4. Jedinou správnou odpoveďou na prvú z týchto otázok bolo, že žalovanou tu je fyzická osoba menom a priezviskom D., označená tiež akademickým titulom nasvedčujúcim absolvovaniu vysokoškolského právnického vzdelania (JUDr.). Takto ale to, že rovnaká osoba je zhodou okolností tiež advokátkou, čiže zástupkyňou jedného zo slobodných povolaní (v tejto súv. por. čl. I § 2 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „advokátsky zákon“), nemohlo nielenže absolútne nič zmeniť na tom, že práve táto osoba sa účastníčkou konania v prejednávanej veci stala už pred návrhom na jej prístup do konania, ale navyše jej status advokátky bol v prípade výkonu advokácie samostatne, ale i v združení (tu por. čl. I § 12 ods. 1 písm. a/ a b/ advokátskeho zákona a nepreukázaný iný spôsob výkonu advokácie) bez spôsobilosti privodiť aj nahliadanie na advokátku a fyzickú osobu s takýmto statusom ako na dve rôzne osoby. Oprávnenie na výkon advokácie je totiž podobne ako oprávnenie na výkon živnostenského podnikania či akejkoľvek inej im na roveň stavanej samostatnej zárobkovej činnosti len vlastnosťou (danosťou) fyzickej osoby, ktorej spôsobilosť byť účastníkom konania určujú iné skutočnosti majúce pôvod v hmotnom práve (okolnosť jej narodenia a nedostatku úmrtia). V tejto súvislosti je celkom bez významu, že procesné právo pri definovaní požiadaviek na označenie účastníka konania, ktorý je fyzickou osobou, rozlišuje, či ide o podnikateľa alebo nepodnikateľa, nakoľko v jednom i druhom prípade ide o tú istú osobu – na rozdiel od iného prípadu rozhodnutia sa advokáta pre výkon advokácie prostredníctvom niektorej z obchodných spoločností

čl. I § 12 ods. 1 písm. c/ – e/ advokátskeho zákona (kedy advokát či už sám alebo spoločne s iným advokátom 8 6 Cdo 89/2016 alebo aj viacerými advokátmi z vlastného rozhodnutia vytvára novú samostatnú právnickú osobu, teda právnu konštrukciu s vlastnou právnou subjektivitou odlišnú od jej zakladateľa). Práve preto korektným výkladom ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p. možno dospieť len k tomu záveru, že kým náležitosti označenia právnickej osoby účastníka

§ 79ods.

1 vety tretej O. s. p. predstavujú alternatívu k náležitostiam označenia osoby fyzickej

druhej vety rovnakého zákonného ustanovenia (pretože právnické osoby na rozdiel od tých fyzických nemajú mená, priezviská, dátumy narodení, bydliská a nedisponujú ani štátnym občianstvom), náležitosti označenia fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom,

§ 79ods.

1 vety piatej O. s. p. majú naopak charakter náležitostí doplnkových, na ktorých uvedení

okolností konkrétneho prípadu buď treba alebo ani nie je nutné trvať popri náležitostiach vyžadovateľných v prípade všetkých fyzických osôb (v tomto prípade preto, aby bolo každému celkom zrejmé, že u takejto osoby ide stále o jednu a tú istú osobu, ktorá sa od nepodnikajúcej fyzickej osoby líši len existenciou jej oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo v obdobnom právnom režime vykonávanej činnosti). Pre úplnosť v tejto časti pritom možno dodať, že zdanlivo kategorický príkaz na uvedenie náležitostí

§ 79ods.

1 piatej vety O. s. p. nebude splniteľným vtedy, ak sa obchodné meno podnikajúcej fyzickej osoby bude celkom zhodovať s jej občianskym menom a priezviskom, obdobná zhoda nastane v prípade bydliska a sídla takejto osoby a zároveň pôjde o zákonom predpokladaný prípad nepridelenia takejto osobe identifikačného čísla (pokiaľ sa nemá trvať na tom, aby každý z práve uvedených a existujúcich údajov bol do žalôb a iných podaní určených súdom zanášaný až dva razy). Ak potom podmienkou kladného rozhodnutia súdu o návrhu na prístup ďalšieho účastníka do konania

§ 92ods.

1 O. s. p. je to, že takáto osoba ešte účastníkom konania nie je, návrhu, aby do konania pristúpila osoba už sa v ňom zúčastňujúca, nemožno vyhovieť. Takýto návrh môže byť

svojho obsahu (navzdory jeho nesprávnemu označeniu) považovaný nanajvýš za doplnenie podania, ktorým bola príslušná osoba do konania zapojená (spravidla žaloby) náležitosťami, ktoré ju bližšie identifikujú, avšak bez možnosti vyvodzovania z toho faktu plurality účastníkov konania. Za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) treba považovať i právo účastníka dozvedieť sa, s akým výsledkom konanie ním alebo proti nemu vedené skončilo. Ak je potom osobou 9 6 Cdo 89/2016 na základe rozhodnutia súdu povinnou niečo plniť inému účastníkovi, nevyhnutné je trvať tiež na zrozumiteľnom a právu i požiadavkám vykonateľnosti rozhodnutí zodpovedajúcom uložení povinnosti. Práve týmto kritériám neboli schopné učiniť zadosť dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ani jemu predchádzajúci (odvolacím súdom čiastočne potvrdený a čiastočne zmenený) rozsudok súdu prvého stupňa. Dôsledkom rozhodnutia odvolacieho súdu totiž bolo „rozštiepenie“ žalovanej (jedinej osoby) na jej podnikateľskú zložku majúcu uspokojiť nárok žalobkyne urobený predmetom konania a na zložku nepodnikateľskú, ktorá mala byť naopak pred platobnou povinnosťou uchránená, čiže vzájomne si odporujúce uloženie i neuloženie povinnosti tej istej osobe; pri rozsudku súdu prvého stupňa potom nemohlo obstáť uloženie povinnosti jedinej žalovanej spoločne a nerozdielne s ňou samou. Zákonnou podmienkou či už aktívnej alebo pasívnej solidarity je totiž pluralita veriteľov, resp. dlžníkov (tu por. najmä §§ 511 a 513 O. z.), v tejto veci ale o prípad takejto plurality z dôvodov opísaných už vyššie nešlo. Dovolaciemu súdu preto neostávalo iné, než dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho i jemu predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu

§ 243ods.

2 a 3 O. s. p. zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Takýto osud musel stihnúť oba rozsudky ako celky, keď práve výskyt anomálie, spočívajúcej v uvažovaní o jedinej účastníčke konania ako o dvoch rôznych osobách aj v prispôsobení takémuto uvažovaniu i záväzných častí oboch rozsudkov (ich výrokov) spôsobil, že tu šlo o špecifický prípad vzájomnej závislosti všetkých výrokov spomínaných rozsudkov vo veci samej i závislosti na nich všetkých rozhodnutí o trovách konania, v ktorom dovolací súd

§ 242ods.

2 písm. b/ O. s. p. nebol viazaný rozsahom dovolania (u ktorého niet sporu, že pri riadnom – tu však neprítomnom – chode vecí by naň dovolateľka bola subjektívne oprávnenou len v tej časti, v ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu vyznelo v jej neprospech). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M. 10 6 Cdo 89/2016