o náhradu za stratu na zárobku

Najvyšší súd 6 Cdo 79/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu O., bývajúceho v S., S., zastúpeného splnomocnenkyňou O. s. r. o., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. M. LL.M., proti ţalovanej K., so sídlom v B., S., o zaplatenie 35.065,30 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/114/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. októbra 2015 sp. zn. 2Co 587/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z
2. januára 2014 č. k. 12C/114/2008-159, ktorým bola zamietnutá ţaloba (o náhradu za stratu na zárobku, dnes úrazovú rentu) a ţalovanej nebola priznaná náhrada trov konania. Potvrdenie rozsudku odôvodnil vecnou správnosťou rozsudku prvostupňového súdu aj jeho odôvodnenia, s ktorými sa v celom rozsahu stotoţnil, povaţujúc za správny záver o premlčaní ţalobou uplatneného práva. Proti tomuto rozsudku podal včas dovolanie ţalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 237 ods. 1 písm. f/ a § 241 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť nevysporiadaním sa odvolacím 2 6 Cdo 79/2016 súdom s argumentáciou ţalobcu v odvolaní, ale len stotoţnením sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a uvedením, ţe ďalšie dôvody odvolací súd neuvádza, pričom dovolateľ uţ v odvolaní namietal vady v logike a právnej kvalifikácii záveru prvostupňového súdu. Ten nezdôvodnil, prečo povaţuje nárok ţalobcu na náhradu za stratu na zárobku za premlčaný ako celok a nezohľadnil, ţe ide o opakujúce sa mesačné dávky, ktorých výška sa na rozdiel od reálneho zárobku môţe v zmysle § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. denne meniť, rovnako sa potom nevysporiadal ani s momentom začatia plynutia premlčacej doby, keď len konštatoval, ţe uznanie invalidity môţe byť určujúcim momentom plynutia premlčania. Ignorovanie týchto námietok odvolacím súdom spôsobilo nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia a zaloţilo i prípustnosť dovolania. Dôvody na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajú potom tieţ v nesprávnom posúdení premlčania nároku a nesprávnym určením začiatku plynutia premlčacej doby. Ţalovaná navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, teda či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 a § 237 ods. 1 O. s. p. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.); rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.); rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). 3 6 Cdo 79/2016 Dovolaním ţalobcu nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky ţiadneho z rozsudkov uvedených v ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. prípustné nie je. Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a/ alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v práve odcitovanom ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo. Dovolateľ vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto ani z týchto ustanovení vyvodiť nejde. Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka, podľa ktorej mal odvolací súd svojím postupom odňať účastníkom konania v tejto veci (najmä toto namietajúcemu dovolateľovi) moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, ţe svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, poskytovaných mu Občianskym súdnym poriadkom alebo iným predpisom procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal 4 6 Cdo 79/2016 účastníkovi jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.) a na doručenie rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.; uplatňovanom aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní rozhodujúci význam, zostali sporné (resp. v prvom stupni nezodpovedané – pozn. dovolacieho súdu) alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, ţe obsah spisu v prejednávanej veci nedáva ţiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiţ uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s ním potvrdzovaným rozsudkom súdu prvého stupňa dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto ho 5 6 Cdo 79/2016 dovolací súd povaţuje za riadne zdôvodnené, a teda za presvedčivé. Špecifikom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. (o aký prípad šlo aj v tejto konkrétnej veci), je to, ţe odvolací súd sa môţe v odôvodnení svojho rozsudku i len jednoducho obmedziť na stotoţnenie s argumentáciou súdu prvého stupňa a konštatovanie jej správnosti (bez ďalšieho, v čom je takto zahrnutý – nech aj výslovne nevyjadrený – záver o nespôsobilosti odvolacích námietok akokoľvek ovplyvniť závery podrobované odvolaciemu prieskumu). Zákonom predpokladané dopĺňanie (odvolacím súdom) ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je tu potom len moţnosťou (nie povinnosťou), ktorá podľa okolností konkrétnej veci ani nemusí byť vyuţiteľnou (o aký prípad pôjde spravidla vtedy, ak sa prvostupňový súd sám korektne vysporiada s kaţdou relevantnou skutočnosťou, odvolateľ odvolaním neprinesie nič nové a priestor pre doplňujúcu argumentáciu odvolacieho súdu – ktorou by sa nemalo opakovať len to, čo uţ odznelo – tak ostane minimálnym) a práve uvedeným je daná i logika predsa len odchylnej podoby odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v porovnaní s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa (v prípadoch, o akých je tu reč). V prejednávanej veci nešlo dovolateľovi prisvedčiť ani v tom, ţe potvrdzovaný rozsudok prvostupňového súdu (ktorého odôvodnenie odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. po obsahovej stránke zahrnul do odôvodnenia svojho rozsudku) neobsahoval konzistentnú (vnútorne súdrţnú) a otázky nastoľované i odvolaním ţalobcu riešiacu argumentáciu. Uţ súd prvého stupňa totiţ uzavrel, ţe v rámci odškodňovania poškodenia zdravia prichádza do úvahy existencia viacerých (v odôvodnení potvrdzovaného rozsudku vypočítaných) nárokov, nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti však z pohľadu takéhoto rozlišovania je nárokom samostatným a jedným (bez ohľadu na to, ţe v rámci jeho uspokojovania obvykle prichádza ku kombinácii v konkrétnom čase uţ splatnej náhrady, vyjadrovanej jednou sumou a predstavujúcej súčet jednotlivých uţ splatných čiastkových náhrad a renty, majúcej sa poškodenému vyplácať aţ v budúcnosti). Rovnako sa celkom jednoznačne a objektívne zrozumiteľne vyjadril i k tomu, kedy podľa neho začala plynúť premlčacia doba (vo vzťahu k nároku urobenému predmetom konania) – tým, ţe jej počiatok ustanovil dňom právoplatnosti prvotného rozhodnutia o priznaní ţalobcovi invalidného dôchodku, teda dňom
4. novembra 2005 a napokon obdobne nespochybniteľným spôsobom zaujal stanovisko i k otázke pomeru nástupu oboch zákonom vymedzovaných skutočností, rozhodných pre započatie behu tzv. 6 6 Cdo 79/2016 subjektívnej premlčacej doby (tu por. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) – v tomto prípade konštatovaním pristúpenia neskôr získanej vedomosti poškodeného o škode k uţ skôr existujúcej vedomosti o tom, kto za škodu zodpovedá, majúcej tu existovať uţ od času úrazu, teda od
5. marca
6. Odvolací súd sa v prípade všetkých týchto záverov so závermi súdu prvého stupňa stotoţnil a pri dopĺňaní ďalších dôvodov (o. i.) špecificky k námietke zaloţenej na existencii skoršieho rozsudku vo veci týkajúcej sa bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobcu (rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
7. februára 2012 sp. zn. 6Co/34/2011) poukázal i na nesprávnosť dovolateľom ponúkanej interpretácie pojmu „nárok“ (vysvetlením aj ním vnímaného rozdielu medzi jednotlivými čiastkovými nárokmi na náhradu škody na zdraví na jednej strane a jednotlivými plneniami z toho istého čiastkového nároku – tu „titulom“ náhrady za stratu na zárobku – na strane druhej). Okolnosť, ţe poskytnutá odpoveď ţalobcu neuspokojuje neznamená, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia napádaného dovolaním nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Dovolateľ tu preto nedôvodne argumentuje, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. pritom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací (resp. sprostredkovane i prvostupňový) súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, ţe ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo). Dovolaním uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom potom prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá a dovolací súd by mal moţnosť tu uvádzanou námietkou sa zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné. Pre ozrejmenie k tomuto aspektu posudzovaného problému právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (tu por. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale (aj keby tu o taký prípad šlo) 7 6 Cdo 79/2016 prípustnosť dovolania nezakladá (por. tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Keďţe v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo prípustné podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., najvyššiemu súdu neostávalo iné, neţ dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm. c/ a § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodnuté bolo podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu totiţ zavinil neprípustným dovolaním ţalobca poţadoval i náhradu trov dovolacieho konania, keďţe mu ale právo na náhradu nevzniklo, nebol ani dôvod vyzývať ho na vyčíslenie poţadovanej náhrady (§ 151 ods. 4 O. s. p.). Podľa § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. (per analogiam) by v tomto prípade bolo moţné priznať náhradu trov konania len ţalovanej, tu však len vtedy, ak by jej trovy vznikli a ich náhradu aj poţadovala. Nakoľko ale splnená nebola ani jedna z týchto podmienok (ţiadne trovy ţalovanej zo spisu nevyplývajú, pričom aj vyjadrenie k dovolaniu bolo podané osobne a návrhu ţalovanej na priznanie jej náhrady tu takisto nebolo), neexistoval dôvod na uplatnenie ktorejkoľvek výnimky z pravidla, podľa ktorého ţiaden z účastníkov konania skončeného zastavením nemá právo na náhradu jeho trov. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. júna 2016 JUDr. Rudolf Čirč, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.