Najvyšší súd 6 Cdo 59/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A., bývajúcej v H., K., zastúpenej JUDr. L., advokátkou v B., Š., proti ţalovanému Ľ., bývajúcemu v Š., S., zastúpenému JUDr. E., advokátkou vo Z., J., o zaplatenie 1.477,13 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14C/88/2011, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z
- októbra 2014 sp. zn. 9Co/ 442/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanému k rukám jeho advokátky náhradu trov dovolacieho konania v sume 74,58 eur a to do 3 dní. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z
- novembra 2012 č. k. 14C/88/2011-146 v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania; okrem toho rozhodol tieţ o povinnosti ţalobkyne na náhradu trov odvolacieho konania ţalovaného. Potvrdenie rozsudku odôvodnil vecnou správnosťou rozhodnutia, i keď zamietnutie ţaloby povaţoval za správne z iného dôvodu ako prvostupňový súd (ktorý povaţoval právny úkon tvoriaci podklad ţalobou uplatneného nároku za absolútne neplatný) a to pre premlčanie práva, namietané ţalovaným uţ v odpore proti platobnému rozkazu, ktorou námietkou sa prvostupňový súd nezaoberal. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd zohľadnil úspech ţalovaného i majetkové 2 6 Cdo 59/2016 pomery ţalobkyne, a preto náhradu trov konania ţalovaného, predstavovaných trovami jeho právneho zastúpenia, zníţil o 50 %. Proti tomuto rozsudku podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok prvostupňového súdu zmeniť vyhovením ţalobe. Namietala odňatím jej postupom odvolacieho súdu moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Takúto vadu malo spôsobiť ako to, ţe odvolací súd prejednal vec bez toho, aby bolo jeho uznesenie, ktorým došlo k zrušeniu uznesenia prvostupňového súdu o ustanovení jej opatrovníčky (uznesenie Krajského súdu v Nitre zo
- júla 2014 sp. zn. 9Co/606/2014, ďalej tieţ len „zrušujúce uznesenie“) riadne doručené „dotknutým stranám“, toto rozhodnutie tak nenadobudlo právoplatnosť a nebolo preto jednoznačné, kto má stáť pred odvolacím súdom (?); tak i to, ţe odvolací súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď nedal odpoveď na námietky dovtedy vznesené ţalobkyňou a neprihliadol na ňou predloţené dôkazy. Namietala tieţ rozpor v právnom posúdení veci súdmi oboch niţších stupňov, keď sa odvolací súd za tvrdenia starostlivého skutkového zistenia skutočností prvostupňovým súdom (ktorý sa premlčaním vôbec nezaoberal a povaţoval právny úkon, z ktorého ţalobkyňa odvodzuje svoj nárok, za absolútne neplatný) stotoţnil síce s jeho rozhodnutím, avšak rozsudok potvrdil z iného právneho dôvodu (pre premlčanie práva), čo povaţuje za neprípustné (ak takto odvolací súd podľa jej názoru v skutočnosti právne posúdenie veci prvostupňovým súdom neuznal). Ani právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa nej neobstojí, keď odvolací súd nesprávne vyhodnotil začatie plynutia premlčacej doby
- októbrom 2005, hoci táto mala na základe písomnej dohody začať plynúť aţ od
- októbra
- Odvolaciemu súdu vytkla i chyby v písaní (v odôvodnení rozhodnutia), majúc tieţ za to, ţe zohľadnené neboli ani jej námietky týkajúce sa rozhodnutia o trovách konania a uplatnenia § 150 ods. 1 O. s. p. (kde mala ako dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ţalovanému vôbec byť zohľadnená jej sociálna, finančná i majetková situácia). Dovolaním napádané rozhodnutie je preto podľa dovolateľky len formálnym rozhodnutím, ktorého odôvodnenie je nepresvedčivé, a preto aj nepreskúmateľné. Ţalovaný navrhol dovolanie zamietnuť (?), poukazujúc na to, ţe nerozobratie odôvodnením rozhodnutia súdu všetkých argumentov ţalobkyne neznamená, ţe rozhodnutie je nepreskúmateľné. 3 6 Cdo 59/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, ţe dovolanie podala včas riadne zastúpená účastníčka konania (§ 240 ods. 1 a § 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal predovšetkým, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), teda či dovolanie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach §§ 237 a 238 O. s. p. Na základe úpravy pojatej do ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý 1/ zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.); 2/ rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), 3/ rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo 4/ ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (k obom ostatným spomínaným moţnostiam por. § 238 ods. 3 O. s. p.). V prejednávanej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky ţiadneho z rozsudkov uvádzaných v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. Nejde totiţ o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok, v ktorého výroku však odvolací súd prípustnosť dovolania pre zásadný význam rozhodnutia nevyslovil. Rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto veci nepredchádzalo ani ţiadne rozhodnutie dovolacieho súdu (z ktorého dôvodu muselo byť vylúčené aj odchýlenie sa odvolacieho súdu od právneho názoru súdu dovolacieho, keďţe ten tu nebol) a napokon tu nešlo ani o prípad, v ktorom by odvolací súd v tzv. spotrebiteľskej veci potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vyslovujúci neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je. 4 6 Cdo 59/2016 V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p., ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy aj na prípadný výskyt procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (či uţ existenciu takýchto vád alebo prinajmenšom jednej z nich účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie tu nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a/); ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (písm. b/); účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (písm. c/); v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie (písm. d/); sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (písm. e/); účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (písm. f/) a/alebo rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát (písm. g/). Dovolací súd však v tejto veci nezistil zaťaţenie konania pred súdmi niţších stupňov ani jeho výsledku (dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu) ţiadnou z práve spomenutých zmätočnostných vád (čo platilo aj u vady výslovne dovolaním namietanej, teda vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ ide o ţalobkyňou tvrdené odňatie jej moţnosti konať pred súdom nedostatkom riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, tu platí zásada, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (tu por. I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.; uplatňovanom aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní rozhodujúci význam, zostali sporné (presnejšie v prvom stupni nezodpovedané – pozn. dovolacieho súdu) alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument 5 6 Cdo 59/2016 účastníka konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvého stupňa, podrobne opísal dôvody, ktoré viedli ţalobkyňu k podaniu odvolania a ako sa k odvolaniu vyjadril ţalovaný. Vyhodnotil, ţe súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, avšak vytkol mu, ţe sa nezaoberal jednou z námietok uplatnených ţalovaným uţ v odpore, a to námietkou premlčania práva uplatneného ţalobou, ktorú následne sám posúdil. V rozsudku dostatočne vysvetlil i dôvody vyhlásenia uznesenia o pojednávaní v neprítomnosti ţalobkyne (odvolateľky a neskoršej dovolateľky) v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. (neakceptovanie dôvodov ţalobkyne na odročenie pojednávania odvolacieho súdu). Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s ním potvrdzovaným rozsudkom súdu prvého stupňa dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto ho dovolací súd povaţuje za riadne zdôvodnené, a teda za presvedčivé. Okolnosť, ţe poskytnutá odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za riadne neodôvodnené rozhodnutie v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či poţiadaviek účastníka. V zmysle stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
- decembra 2015 nepreskúmateľnosť rozhodnutia môţe zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. len výnimočne, a to ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (tu por. R 2/2016). O taký prípad však v prejednávanej veci nešlo. Tým, ţe odvolací súd vykonal pojednávanie pre riadne posúdenie námietky ţalovaného premlčaním ţalobou uplatneného práva a následne sa s rozhodnutím prvostupňového súdu stotoţnil (nech aj na základe odlišného právneho posúdenia), totiţ došlo len k uplatneniu postupu výslovne predpokladaného zákonom, keďţe podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (čo neznamená nič menej neţ to, ţe podstatnou je tu správnosť výroku rozhodnutia v prvom stupni a naopak podruţnou správnosť dôvodov, resp. úvah, za pomoci ktorých sa súd prvého stupňa dopracoval k rozhodnutiu, ktorého výrok – obsahujúci zhutnený názor súdu na podstatu riešeného problému – je treba povaţovať za správny). Odôvodnenie rozsudku v takomto prípade treba posudzovať len z pohľadu podloţenosti ním konštatovaných skutočností vykonanými dôkazmi a zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces. 6 6 Cdo 59/2016 Tieto podmienky boli podľa názoru dovolacieho súdu v konaní predchádzajúcom rozsudku odvolacieho súdu i v rozsudku samotnom splnené. Taký záver bol namieste nielen preto, ţe v odôvodnení dovolaním napádaného rozsudku bola daná postačujúca odpoveď na všetky podstatné otázky viaţúce sa k predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci, ktoré prvostupňový súd nezohľadnil a sú z neho zrejmé i podstatné dôvody, pre ktoré ţaloba bola (musela byť) ako nedôvodná zamietnutá; ale najmä preto, ţe odvolací súd v konaní predchádzajúcom vyhláseniu jeho rozsudku napádaného dovolaním účinne eliminoval moţnú námietku prekvapivosti jeho záverov – tým, ţe k posúdeniu prvostupňovým súdom neposudzovanej námietky premlčania pristúpil aţ po zachovaní postupu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. (ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili). Rozhodnutie rozsudkom aţ po výzve zo
- júla 2014 (preukázateľne doručenej priamo v odvolacom konaní nezastúpenej ţalobkyni i advokátke ţalovaného) a po náleţitom posúdení námietky premlčania (s ktorou sa prvostupňový súd nevysporiadal) na pojednávaní odvolacieho súdu
- októbra 2014, ktorého sa ţalobkyňa nezúčastnila bez existencie zákonom tolerovaného dôvodu, oprávňujúceho ju ţiadať odročenie pojednávania (v tejto súv. por. i § 119 ods. 3 O. s. p.), preto za postup odnímajúci účastníkom konania moţnosť konať pred súdom povaţovať nešlo a to zvlášť, ak odvolací súd správnosť skutkových zistení prvostupňového súdu nespochybnil, sám rozhodol aţ po splnení zákonných podmienok pre aplikáciu (v konaní) skôr nepouţitých ustanovení právnych predpisov a svoje rozhodnutie objektívne uspokojivo odôvodnil. Prijať nešlo ani argument dovolateľky o odňatí jej moţnosti konať pred súdom tým, ţe odvolací súd si nemal vyriešiť pred rozhodovaním o odvolaní vo veci samej otázku účastníctva, keď nedošlo k riadnemu doručeniu zrušujúceho uznesenia (resp. súdu – prvostupňovému ani odvolaciemu sa do dňa vyhlásenia rozsudku nevrátili doručenky preukazujúce opak), odvolací súd sa k tejto skutočnosti vo svojom rozsudku nevyjadril a pokiaľ takéto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, nebolo jednoznačné, kto má stáť pred odvolacím súdom. Inštitút ustanovenia opatrovníka slúţi na spriechodnenie konania v prípadoch, v ktorých tomu môţu brániť rôzne okolnosti na strane účastníka majúceho byť takto zastupovaného. Opatrovník je povinný zastupovať účastníka v konaní, doručujú sa mu 7 6 Cdo 59/2016 (namiesto účastníka) aj písomnosti a účelom opatrovníctva je tu zachovanie práv a oprávnených záujmov aj takého účastníka, ktorého pobyt nie je známy (§ 29 ods. 2 O. s. p.). Keďţe uznesenie o ustanovení opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, sa doručí iba ustanovenému opatrovníkovi (§ 49 ods. 7 O. s. p.), je tým zároveň takýto adresát identifikovaný aj ako jediná osoba oprávnená podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie. V prejednávanej veci ustanovená opatrovníčka ţalobkyne (jej matka E.) právo podať odvolanie aj vyuţila (namietajúc pritom uvedením jej známeho miesta, na ktorom sa ţalobkyňa zdrţiavala i nevykonaním – súdom – všetkých úkonov potrebných na zistenie pobytu), ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o jej odvolaní, a to
- novembra 2013, však zomrela. Výkon funkcie opatrovníka je viazaný na ustanovenú osobu. Takáto funkcia nie je prevoditeľná, keď opatrovník sám zo svojej pozície nemôţe so svojím ustanovením disponovať, previesť ho, či odovzdať inej osobe, keďţe na toto je oprávnený (pokiaľ ide o opatrovníctvo v civilnom procese) výhradne súd. Opatrovníctvo úmrtím opatrovníka ani neprechádza na dedičov či iné osoby, ale ako také zaniká, a to bez ohľadu na právoplatnosť, resp. i doručenie uznesenia o ustanovení opatrovníka, ako aj uznesenia zrušujúceho uznesenie o ustanovení opatrovníka (pokiaľ k úmrtiu dôjde pred nástupom ktorejkoľvek z tu uvádzaných ďalších právnych skutočností). Ustanoviť za opatrovníka inú osobu, ako aj zbaviť niekoho funkcie opatrovníka môţe síce výlučne súd, pri zbavovaní funkcie však samozrejme musí mať na pamäti, ţe zbavenie tu prichádza do úvahy len vtedy, ak zániku opatrovníctva nedošlo uţ skôr z iného (prednostného) dôvodu (akým je vţdy smrť ustanoveného opatrovníka, spojená so stratou jeho spôsobilosti mať akékoľvek práva a povinnosti – tie na poli opatrovníctva logicky nevynímajúc). Ak preto v konaní predchádzajúcom vyhláseniu dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu došlo k zrušeniu uznesenia o ustanovení opatrovníčky ţalobkyni aţ potom, čo ustanovená opatrovníčka a odvolateľka v jednej osobe zomrela (a funkcia opatrovníčky jej zanikla uţ úmrtím), rozhodnutie odvolacieho súdu o tejto čiastkovej procesnej otázke nešlo povaţovať za správne. Práve to však spôsobovalo i absolútnu beznádejnosť dovolacej námietky ţalobkyne, podľa ktorej jej odvolací súd mal i takýmto postupom odňať moţnosť konať pred súdom. Nedoručenie rozhodnutia, ktoré ani nemalo byť vydané a to tomu, u koho to (právne) nie je moţné, a to (v prípadoch druhovo totoţných s tým v prejednávanej veci) 8 6 Cdo 59/2016 za stavu nutnosti vykonania konania priamo s účastníkmi, totiţ za postup súdu odnímajúci účastníkom konania moţnosť konať pred súdom povaţovať nie je moţné. Prípustnosť dovolania potom nezakladala ani ţalobkyňou namietaná chyba v písaní z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (v dátumoch splatnosti pohľadávky, vyplývajúcich z dohody, tvoriacej prílohu ţaloby), keďţe v tomto prípade chyba v písaní (opraviteľná postupom podľa § 211 ods. 2 a § 164 O. s. p.) nezakladá omyl v skutkovom zistení a následnom právnom posúdení veci. Ţalobkyňou uplatnenými ďalšími dovolacími dôvodmi, reprezentovanými tzv. inými vadami konania a nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, sa napokon dovolací súd zaoberať nemohol, pretoţe tieto dovolacie dôvody by mohli byť relevantné len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné, samy osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Aj keby teda tvrdenie dovolateľky o nesprávnom právnom posúdení veci bolo opodstatnené, táto okolnosť by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (bez ďalšieho) nezakladala. Keďţe v prejednávanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 ods. 1 rovnakého zákona, najvyšší súd dovolanie ţalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 vety prvej O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním ţalobkyňa a ak ţalovanému v takto skončenom konaní vznikli trovy, bol to tento účastník, ktorému vzniklo aj právo na ich náhradu (§ 243b ods. 5 veta prvá, § 224 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p.). V dovolacom konaní ţalovanému vznikli len trovy na právnej sluţbe advokátky, a to na odmene za jeden úkon právnej sluţby v sume 66 eur (písomné vyjadrenie k dovolaniu z
- marca 2016 podľa § 10 ods. 1 a 6 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „vyhláška“) a na paušálnej náhrade k takémuto úkonu vo výške jednej stotiny výpočtového základu, teda v sume 8,58 eur (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky). Spolu tak ţalovaným nárokovateľná náhrada činila 74,58 eur a práve povinnosť na zaplatenie takejto sumy bola preto uloţená neúspešnej ţalobkyni, ktorá ju má zaplatiť k rukám advokátky ţalovaného (platobné miesto 9 6 Cdo 59/2016 podľa § 243b ods. 5 vety prvej a § 149 ods. 1 O. s. p.) v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p., i tu v spojení s ust. § 243b ods. 5 vety prvej rovnakého zákona a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2016 JUDr. Rudolf Čirč, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.