Najvyšší súd Slovenskej republiky 6Sţo/116/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, so sídlom Tulčík 310, 082 13 Prešov, IČO: 31

§ 146ods.

1 písm.

1. c)O.s.p., pretoţe konanie bolo zastavené. II. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, v ktorom uviedol, ţe rozhodnutie krajského súdu povaţuje za nesprávne z dôvodov uvedených 3 6Sţo/116/2015 v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
2. a)O.s.p.

ustanovením § 221 ods. 1 písm.

1. f)O.s.p., v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
2. d)O.s.p. a v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
3. f)O.s.p. Ţalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní v prvom rade poukázal na jeho postavenie v správnom konaní a v tejto súvislosti na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011, ktorý sa týkal výkladu článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a jeho prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). V tejto súvislosti ďalej uviedol, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalších konaniach rozhodol v otázkach ţalôb ţalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v konaniach podľa zákona o ochrane prírody tak, ţe jeho ţalobám vyhovel a bezvýnimočne identickým spôsobom rozhodli aj krajské súdy, ktoré o ţalobách ţalobcu týkajúcich sa jeho postavenia v uvedenom konaní rozhodovali. Ţalobca v ďalšom uviedol, ţe krajský súd zaloţil svoje rozhodnutie o zastavení konania o ţalobe odkazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorého obsah nepovaţoval za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva ţalobcu na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany ţivotného prostredia, pričom napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v konaní, na ktoré uvedené stanovisko ani nedopadá. Ţalobca tvrdil, ţe uvedeným rozhodnutím boli porušené jeho ústavné práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 44 ods. 1 ústavy, v čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj práva uvedené v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. S poukazom na ustanovenia § 248 O.s.p., § 250d ods. 3 O.s.p., § 250i ods. 1 O.s.p. uviedol, ţe citované zákonné ustanovenia jednoznačne svedčia v prospech záveru, ţe pokiaľ krajský súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O.s.p. predvídaný dôvod, odňal tým ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Konanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína na ţiadosť ţiadateľa, tak ako aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na ţiadosť ţiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov v ust. § 35 ods. 1 zákona o ochrane prírody. Ţalobcovi nie je známe a ani z rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, ţe by ţiadateľ zobral svoju ţiadosť na udelenie 4 6Sţo/116/2015 výnimky späť. Ţalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţp/6/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1Sţp/13/2013 z 13. mája 2014. Postup krajského súdu podľa ţalobcu v skutočnosti znamená, ţe nielen v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o jeho ţalobách by bol zbavený moţnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody. Záverom vyjadril ţalobca presvedčenie, ţe tak článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj články 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 44 ods. 1 ústavy (zmyslom účasti ţalobcu v konaniach pred správnymi orgánmi a súdmi je realizovať právo verejnosti na zdravé ţivotné prostredie) nezaručujú ţalobcovi abstraktné, imaginárne a formálne práva, ale práva skutočné, o ktorých ţalobca oprávnene predpokladá, ţe ich výkon povedie k efektu, ktorý s vyuţitím týchto práv oprávnene spája, teda dosiahnutie zákonných rozhodnutí v oblasti ochrany prírody a ţivotného prostredia vôbec. III. Ţalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. 5 6Sţo/116/2015 Podľa § 82 ods. 9 písm.

1. a)zákona o ochrane prírody, orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Podľa § 89 ods. 3 písm.
2. b)zákona o ochrane prírody, rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, ţe predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie ţalovaného, ktorým rozklad ţalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu vydané vo veci povolenia výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm.
3. b)a
4. e)zákona o ochrane prírody, na odstrel jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Hruštín, drţať ho a prepravovať. Platnosť rozhodnutia bola obmedzená tak, ţe odstrel moţno zrealizovať do 30. novembra 2014 posliedkou a postrieţkou na lokalite Hrdoš a Poľany, k.ú. H. alebo do 15. decembra 2014 len postrieţkou na uvedenej lokalite. Najvyšší súd v prvom rade povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe zákonným predpokladom úspešnosti správnej ţaloby v správnom súdnictve je skutočnosť, ţe ţalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné. Správny súd musí preukázanie ukrátenia práv ţalobcu nezákonným rozhodnutím skúmať ex offo. Za stavu, ţe v posudzovanej veci v priebehu súdneho konania napadnuté rozhodnutie ţalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia stratilo platnosť, nemohlo dôjsť v tomto štádiu konania k ukráteniu práv ţalobcu, t.j. realizácia jeho práv by bola výlučne formálneho charakteru, avšak reálne by nemohla pre neho zabezpečiť výhodnejší, resp. priaznivejší výsledok. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, ţe konanie začalo na ţiadosť ţiadateľa, ktorý však o predĺţenie výnimky v zmysle § 89 ods. 2 zákona o ochrane prírody, nepoţiadal. Odvolací súd vychádzajúc zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, uverejneného na jeho webovej stránke [f875], preto aj napriek argumentácii ţalobcu zastáva názor, ţe uplynutie platnosti časovo limitovaného rozhodnutia má za následok odpadnutie predmetu konania. 6 6Sţo/116/2015 V danej veci bol napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého tak, ţe odstrel moţno zrealizovať do 30. novembra 2014 posliedkou a postrieţkou na lokalite Hrdoš a Poľany, k.ú. H. alebo do 15. decembra 2014 len postrieţkou na uvedenej lokalite. Čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre, v čase rozhodovania krajského súdu (27. februára 2015) uţ uplynul. Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného ţivočícha - medveďa hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, ţe odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia uţ zanikla a neexistuje. V danom prípade nejde teda o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 O.s.p.) a súčasne napadnutým rozhodnutím ţalovaného ţalobca nemôţe byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 O.s.p.). V dôsledku toho, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané), v čase súdneho prieskumu uţ neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Za stavu, ţe podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy O.s.p. splnené neboli, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď konanie o ţalobe na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť, zastavil. Konaniu a rozhodnutiu vo veci totiţ bránila neodstrániteľná prekáţka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť (§ 104

§ 246cods.

1 O.s.p.). Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 7 6Sţo/116/2015 V Bratislave
2. júla 2016 JUDr. Alena Adamcová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková