3 vtedy platného O.s.p. Po podaní námietok proti platobnému rozkazu súd v tejto veci nariadil pojednávanie a vydal rozsudok, ktorý napadol odvolaním jeden zo ţalovaných zaviazaných spolu s povinnou zaplatiť oprávnenej istinu s príslušenstvom spoločne a nerozdielne. Na základe tohto odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku a zisťoval, či tu nie sú dôvody, pre ktoré je vedenie exekúcie neprípustné. Odvolací súd konštatoval, ţe ak došlo k platnému prevzatiu dlhu povinnej zo zmenky spoločnosťou Trebišovský cukrovar, a.s. v súlade s § 531 Občianskeho zákonníka, prestali byť povinná AGROCHEM – ÚPOR, s.r.o., a Primagro, s.r.o., dlţníkmi právneho predchodcu oprávnenej (Všeobecnej úverovej banky, a.s.), preto ani po postúpení pohľadávky z banky na Slovenskú konsolidačnú, a.s., nemohlo dôjsť k obnoveniu ich právneho postavenia dlţníkov z pôvodne existujúceho právneho vzťahu. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 17 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového, ktoré je moţné aplikovať v prejednávanej veci, pretoţe po postúpení pohľadávky nebolo sporné, ţe dlţníkom je iba Trebišovský cukrovar, a.s., o čom svedčí aj to, ţe pohľadávka bola uplatnená v konkurznom konaní. Aţ v dôsledku skončenia konkurzného konania bez uspokojenia postupníka došlo k indosamentu zmenky s vedomím oboch subjektov o tom, ţe konajú v rozpore s predchádzajúcimi dohodami, čím sa opakovane stali dlţníkmi tie subjekty, ktoré sa svojho postavenia účinne zbavili. Vzhľadom k tejto postupnosti úkonov, na základe ktorých sa začalo exekučné konanie proti povinnému a s poukazom na ďalšie úkony vykonané medzi pôvodným a novým veriteľom a pôvodnými dlţníkmi, nie je moţný 3 5 ECdo 77/2015 takýto postup pri vymáhaní pohľadávky zo strany oprávnenej povaţovať za ústavne komfortný. Práve takúto situáciu treba podľa názoru odvolacieho súdu posúdiť ako dôvod, pre ktorý nemoţno exekúciu vykonať, správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa povaţoval za zákonné a v potrebnom rozsahu doplnené v odvolacom konaní. Dodal, ţe po zrušení veci najvyšším súdom bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 24. mája 2010 č.k. 11Cb 324/1999-240 len vo vzťahu k spoločnosti Primagro, s.r.o., a vo vzťahu k povinnej doposiaľ nebolo rozhodnuté. Konštatoval, ţe za tohto stavu nie je moţné jednoznačne uzavrieť ani existenciu platného exekučného titulu, čo je ďalší z dôvodov pre zastavenie exekúcie. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ,,dovolateľka“) s odôvodnením, ţe jej v konaní bola odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe neboli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Opätovne zdôraznila, ţe exekúcia je vedená na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu – zmenkového platobného rozkazu zo 4. marca 1999 č.k. 11 Zm 140/1998-24 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 3. novembra 2004 č.k. 11Cb 324/1999-105. V konaní o zaplatenie práv zo zmenky ide
1 O.s.p. o tzv. samostatné spoločenstvo, čo znamená, ţe aj procesné dôsledky rozhodnutia sú samostatné pre kaţdého spoločníka. Tieto dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, ktorý je samostatný a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe.
1, 2 zmenkového a šekového zákona je oprávnená vymáhať pohľadávku od všetkých zmenečne zaviazaných osôb bez ohľadu na poradie v akom sa zaviazali. Ustanovenie § 175 ods. 2 O.s.p. neupravuje účinky námietok podaných len jedným alebo niekoľkými odporcami. Keďţe námietky nerušia tento platobný rozkaz, nie je moţné postupovať analogicky podľa § 174 ods. 2 O.s.p. To znamená, ţe na prejednanie námietok všetkých odporcov nestačí, ak tieto boli podané len jedným z nich. O námietkach povinnej proti zmenkovému platobnému rozkazu bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
1, 2 O.s.p. procesne prípustné. Ţiadala, aby dovolací súd dovolanie zamietol. Súdna exekútorka sa stotoţnila s podaným dovolaním a jeho odôvodnením, vyjadrenie povinnej označila za tendenčné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe je potrebné ho zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 5 5 ECdo 77/2015 Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania
a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Oprávnená v dovolaní výslovne tvrdila, ţe došlo k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pre potreby prejednávanej veci povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe aj na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa pouţijú ustanovenia 6 5 ECdo 77/2015 Občianskeho súdneho poriadku, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 veta prvá O.s.p.). O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával za účelom ochrany jeho oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Na existenciu procesnej vady konania
f/ O.s.p. musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ bolo na ňu v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo 3. decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu povaţovaná za tzv. inú vadu konania
2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu
f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry 7 5 ECdo 77/2015 Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva predovšetkým vo vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací súd síce potvrdil prvostupňové rozhodnutie avšak dôvod, pre ktorý okresný súd exekúciu zastavil (neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu), spochybnil v závere svojho odôvodnenia konštatovaním, ţe nie je moţné jednoznačne uzavrieť ani existenciu platného exekučného titulu. Z takéhoto odôvodnenia potom vyplýva, ţe odvolací súd nielenţe nepotvrdil prvostupňové rozhodnutie ale v skutočnosti ho povaţoval za nesprávne, respektíve mal za to, ţe tento záver je predčasný. Ak potom podkladom pre jeho rozhodnutie a potvrdenie zastavenia exekúcie boli iné skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré súd prvého stupňa neposudzoval ani nehodnotil, bol na mieste postup
2 O.s.p. Účastníci tak nemali moţnosť zaujať stanoviská k skutočnostiam, 8 5 ECdo 77/2015 odôvodňujúcim právny záver odvolacieho súdu, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Porušenie týchto procesných práv je potom prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania sa odopiera moţnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2007 sp.zn. III. ÚS 171/06-44). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vykazuje aj ďalší nedostatok náleţitostí
2 O.s.p., keď odvolací súd sa v odôvodnení vôbec nezaoberal odvolacou argumentáciou oprávnenej, ktorá si vyţadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Oprávnená v odvolaní totiţ namietala, ţe v zmenkovom konaní ide o tzv. samostatné spoločenstvo účastníkov (§ 91 ods. 1 O.s.p.) vychádzajúc z ustanovenia § 47 ods. 1, 2 zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Sb. Svoju argumentáciu oprela o rozsudok najvyššieho súdu z 27.marca 2001 sp.zn. 5 Obo 257/2000 (R 35/2002) a zdôraznila, ţe odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
f/ O.s.p., ktorá bez ďalšieho je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 22. júna 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.