3 Cdo 233/2015 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Podľa právneho stavu účinného do
2. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. 8.

1. Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. 8.
2. Dovolanie ţalobcu smerujúce proti zmeňujúcemu rozsudku, vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po
3. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) – dovolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto moţné (a tieţ potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu. I. 3 Cdo 233/2015 12
4. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (

ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závaţných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 9.

1. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. 9.
2. Podľa presvedčenia dovolateľa mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumel taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytoval O.s.p. [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 9.3. Najvyšší súd v minulosti často zdôrazňoval, ţe pre záver o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. (a teda aj vady uvedenej v písmene f/ tohto ustanovenia) nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).

1. Dovolateľ namieta, ţe z dôvodov na strane odvolacieho súdu mu bola znemoţnená riadna účasť na odvolacom pojednávaní. 3 Cdo 233/2015 13 10.
2. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 132/2001, ktoré bolo publikované ako judikát R 57/2002 uviedol, ţe účastníci konania musia byť riadne a včas upovedomení nielen o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tieţ o mieste, kde sa pojednávanie má konať, a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť ţiadne pochybnosti. Ak boli účastníci chybne upovedomení o tom, ţe pojednávanie sa uskutoční v inej pojednávacej miestnosti neţ tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá, išlo o nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 10.
3. Závery, na ktorých spočíva judikát R 57/2002, je potrebné uplatňovať vţdy so zreteľom na individuálne okolnosti tej – ktorej prejednávanej veci. Realita ţivota prináša aj moţnosť, ţe v čase od vytýčenia pojednávania do jeho uskutočnenia sa z rôznych dôvodov (napríklad v dôsledku rekonštrukcie sídla súdu) pojednávanie nemôţe uskutočniť v tej pojednávacej miestnosti súdu, ktorá bola v predvolaní na pojednávanie označená ako miestnosť, v ktorej sa bude pojednávať. Uvedený judikát zdôraznil, ţe účastník má byť riadne informovaný nielen o čase pojednávania, ale aj o jeho mieste. Takúto informáciu ale získa účastník nielen vtedy, ak je v oznámení o uskutočnení odvolacieho pojednávania uvedené číslo pojednávacej miestnosti, v ktorej súd napokon vec prejednal a rozhodol, ale aj vtedy, ak je v oznámení uvedené iné (neskôr zmenené) číslo pojednávacej miestnosti, avšak príslušný oznam vyhotovený najneskôr pred začatím pojednávania a vhodne umiestnený napríklad na dverách pôvodne určenej pojednávacej miestnosti umoţní účastníkovi zistiť, v ktorej miestnosti súdu sa uskutoční pojednávanie. 10.
4. V danom prípade zo spisu (č.l. 435) vyplýva, ţe dovolateľ bol odvolacím súdom upovedomený o tom, ţe odvolacie pojednávanie sa uskutoční
5. septembra 2014 o 9.20 hod. v miestnosti č. 41 nachádzajúcej sa v budove Krajského súdu v Bratislave. Zo zápisnice o tomto pojednávaní, ktorá je v spise na č.l. 441, vyplýva, ţe odvolacieho pojednávania, ktoré začalo vo vopred stanovený čas, sa od samého začiatku zúčastnila poverená zamestnankyňa ţalovaného; ţalobca sa naň ale dostavil aţ pri vyhlasovaní rozsudku. 10.
6. Zo záznamu o okolnostiach týkajúcich sa zmeny pojednávacej miestnosti, ktorý na základe výzvy dovolacieho súdu vyhotovil
7. júna 2016 predseda príslušného senátu odvolacieho súdu (poznámka dovolacieho súdu: tento záznam je súčasťou spisu dovolacieho súdu), vyplýva, ţe odvolací súd vytýčil termín pojednávania
8. marca
9. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave v znení, ktoré platilo v čase vytýčenia pojednávania, bola senátu „9 Co“ pridelená pojednávacia miestnosť č.
10. S účinnosťou od
11. júla 2014 (Dodatkom č. 6 k rozvrhu práce na rok 2014) bola ale tomuto senátu pridelená pojednávacia 3 Cdo 233/2015 14 miestnosť č.
12. Vec prejednávajúci senát na túto zmenu reagoval v praxi vţdy tak, ţe na pojednávacej miestnosti č. 41 bol pri pojednávania uskutočnených po
13. júli 2014 uverejnený oznam o tom, ţe sa pojednáva na č.
14. Tento postup zachoval odvolací senát aj v preskúmavanej veci, čo napokon potvrdzuje aj tá skutočnosť, ţe zástupkyňa ţalovaného sa riadne a včas dostavila ešte pred pojednávaním do pojednávacej miestnosti č. 63 (i keď ţalovanému – tak, ako ţalobcovi – bolo doručené upovedomenie o tom, ţe odvolací súd bude pojednávať v miestnosti č. 41). Najvyšší súd konštatuje, ţe údaje, ktoré vyplývajú zo spisu, nespochybňujú správnosť obsahu tohto záznamu spísaného predsedom odvolacieho senátu. 10.
15. Najvyšší súd uţ vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil význam zásady, podľa ktorej právo patrí bdelým (pozorným, ostraţitým, opatrným), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, neodkladajú svoje osobné rozhodnutia týkajúce sa výkonu práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj moţnosti vzniku komplikácií sťaţujúcich výkon práv a ich uplatnenie v prebiehajúcom konaní (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 181/2015, 2 Cdo 326/2015, 3 Cdo 248/2006, 4 Cdo 26/2014, 5 Cdo 348/2013, 6 ECdo 43/2013, 7 Cdo 72/2015, 8 Cdo 482/2015). Táto zásada je plne opodstatnená aj v prípade práva účastníka konania zúčastniť sa odvolacieho pojednávania. Obsah spisu nedáva v danom prípade podklad pre záver, ţe ţalobca sa správal v súlade s touto zásadou. 10.

1. Z vyššie uvedených dôvodov je predmetná námietka ţalobcu neopodstatnená.
2. Podľa názoru dovolateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené aţ do tej miery, ţe je nepreskúmateľné; v nepreskúmateľnosti vidí ţalobca procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 11.
3. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia 3 Cdo 233/2015 15 sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (

tieţ II. ÚS 76/07). 11.2. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola uţ dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (

napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z

1. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. 11.
2. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu neposkytuje ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska. 11.
4. Dovolateľ teda v preskúmavanej veci nedôvodne namieta, ţe mu (ním tvrdenými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá moţnosť pred súdom konať. 3 Cdo 233/2015 16
5. Ţalobca zastáva názor, ţe odvolací súd nerešpektoval postup v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. Toto ustanovenie ukladalo odvolaciemu súdu, aby pred rozhodnutím o odvolaní v prípade, ak je toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval účastníkov konania vyjadriť sa k moţnému pouţitiu tohto „nového“ ustanovenia. 12.
6. K dôsledkom nerešpektovania procesného postupu odvolacieho súdu upraveného ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. najvyšší súd zaujal stanovisko v judikáte R 33/2011, v ktorom konštatoval, ţe pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania (procesnú stranu) v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 12.
7. Zo spisu nevyplýva, ţe by odvolací súd aplikoval („nové“) ustanovenie, ktoré pred ním uţ neaplikoval súd prvej inštancie. Skutočnosť, ţe na podklade rovnakých ustanovení dospeli oba súdy k odlišným právnym záverom, nemoţno povaţovať z hľadiska § 213 ods. 2 O.s.p. za právne významnú. 12.
8. Napokon, ţalobca v dovolaní nekonkretizoval, ktoré ustanovenie (predtým údajne nepouţité súdom prvej inštancie) aplikoval odvolací súd, a teda na ktoré ustanovenie sa podľa jeho názoru vzťahuje ním tvrdené zanedbanie povinnosti odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p. 12.
9. Z uvedených dôvodov povaţuje dovolací súd predmetnú námietku ţalobcu za neopodstatnenú. II.
10. Dovolateľ tvrdí, ţe v konaní došlo k „inej vade“ majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Za „inú vadu“ (v § 237 O.s.p. neuvedenú) sa v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovalo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní napríklad tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Vadu tejto povahy zakladalo aj porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, ţe by došlo k vade takejto povahy. 3 Cdo 233/2015 17
11. Za „inú procesnú vadu“, ako uţ bolo uvedené vyššie, bolo dávnejšou judikatúrou (R 111/1998) a tieţ stanoviskom R 2/2016 povaţované aj nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. 14.
12. V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa ţalobca domáhal, čo uvádzal ţalovaný na svoju obranu, čím ţalobca a ţalovaný argumentovali v odvolacom konaní. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náleţite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 14.
13. Najvyšší súd vzhľadom na to dospel k záveru, ţe skutkové alebo právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
14. Neopodstatnená je dovolacia námietka, podľa ktorej v konaní došlo k procesným nesprávnostiam v priebehu vykonávania dokazovania a vyhodnocovania jeho výsledkov. 15.
15. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08); súčasťou tohto práva nie je ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. 3 Cdo 233/2015 18 15.2. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je judikatúrou najvyššieho súdu povaţované za samostatný dovolací dôvod (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 172/2011, 5 Cdo 251/2012 a 7 Cdo 117/2014). 15.

1. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach vydaných do
2. júna 2016 opakovane uviedol, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nesprávností. Dovolanie nebolo (a po uvedenom dni naďalej nie je) „ďalším“ odvolaním. Preto sa ním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvej inštancie alebo odvolací súd, ani prieskumu správnosti nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvej inštancie a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe v medziach zákona vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nemôţe preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a v nadväznosti na to posudzovať, či súdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy – na rozdiel od súdu prvej inštancie a tieţ odvolacieho súdu nemá totiţ dovolací súd moţnosť vykonávať dokazovanie [ako je to, napokon, zrejmé z § 243a ods. 2 in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“)].
3. Podľa názoru dovolateľa došlo k inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci tieţ v dôsledku nenáleţitého nazerania odvolacieho súdu na splnenie povinností zaťaţujúcich účastníkov konania v procese dokazovania (povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti). 16.
4. V zmysle § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. platilo, ţe účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení (neuniesol dôkazné bremeno), nesie nepriaznivé dôsledky svojho procesného postupu v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Predpokladom riadneho splnenia dôkaznej povinnosti účastníka konania je, ţe splnil svoju povinnosť tvrdenia (uniesol bremeno tvrdenia). Účastník, ktorý nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôţe splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide 3 Cdo 233/2015 19 o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti má pre účastníka spravidla za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. 16.
5. V danom prípade bolo na ţalobcovi, ktorý tvrdil, ţe okamţité skončenie je neplatné, aby preukázal opodstatnenosť svojich tvrdení. Súdy na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospeli k zhodnému skutkovému záveru nielen o tom, kto odosielal e-mailové správy špecifikované v okamţitom skončení, ale aj o tom, aký bol ich obsah (odlišné boli iba ich právne náhľady na intenzitu porušenia sluţobných povinností a zákazov ţalobcom). Podobne dospeli k rovnakým skutkovým zisteniam ohľadom časových súvislostí odoslania správ (opačné právne závery zaujali iba o tom, kedy sa ţalovaný právne relevantným spôsobom dozvedel o ich odoslaní). 16.
6. Na ţalovanom bolo, aby preukázal existenciu konania ţalobcu, ktoré bolo povaţované za dôvod pre okamţité skončenie. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu umoţňoval prijať právne závery, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. 16.
7. Vzhľadom na vyššie uvedené je neopodstatnená aj táto dovolacia námietka.
8. Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. platilo, ţe odvolací súd je skutkovými závermi súdu prvého stupňa viazaný. Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). 17.
9. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa a podmienenie zmeny jeho skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplývalo zo zásady priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. 17.
10. Odvolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval, ţe „súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, vec ale neposúdil správne po právnej stránke“ (

konštatovanie odvolacieho súdu vyjadrené v prvom odseku na str. 6 jeho rozsudku). Skutočnosť, ţe odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie viacerými listinnými dôkazmi, neznamená rozpor s týmto jeho konštatovaním. Ţalobcom namietaná okolnosť, ţe nešlo o ţiadne „nové“ dôkazy, je tu bez právneho významu. 17.

1. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol postup odvolacieho súdu v súlade so zákonom a nemohol zaloţiť inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
2. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe ţalovaný v danom prípade navrhol na preukázanie svojich tvrdení dôkazy (e-mailové správy) obstarané v rozpore so všeobecne záväznými 3 Cdo 233/2015 20 právnymi predpismi a v rozpore s právom na ochranu súkromia ţalobcu, preto súd také (neprípustné) dokazovanie týmito dôkazmi nesmel vykonať a z jeho výsledkov vychádzať. Podľa presvedčenia ţalobcu je teda nesprávny názor odvolacieho súdu, ţe išlo o procesne prípustný dôkazný prostriedok a ţiadne ustanovenie nebránilo jeho pouţitiu. 18.
3. V zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. 18.
4. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota. Podľa čl. 13 Listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či uţ uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon; rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. 18.
5. Podľa čl. 16 ods. 1 veta prvá Ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota. Podľa čl. 22 ods. 2 Ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či uţ uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon; rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. 18.
6. V čase okamţitého skončenia Zákonník práce neobsahoval úpravu, ktorá sa neskôr stala jeho súčasťou (

ustanovenie § 13 ods. 4 Zákonníka práce). Niektoré zákony [napríklad zákon č. 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) a zákon č. 351/2016 Z.z. o elektronických komunikáciách] stanovovali medze zásahu do súkromia sledovaním elektronickej pošty fyzických a právnických osôb.

1. Aj Dohovorom, Listinou, Ústavou a zákonmi Slovenskej republiky chránené právo na rešpektovanie súkromia a osobnej korešpondencie má svoje limity. 19.
2. Predmetné právo sa v najzreteľnejšej podobe vzťahuje na sféru rýdzo súkromnú, v ktorej jednotlivec koná v celom rozsahu slobodne a plne autonómne. Avšak vtedy, keď jednotlivec (ako zamestnanec) koná v pracovnom prostredí zamestnávateľa, má jeho právo na ochranu súkromia predsa len čiastočne iných charakter. Ani tam, kde má zamestnanec 3 Cdo 233/2015 21 plniť pracovné úlohy, nestráca právo na súkromie, v istom zmysle a rozsahu mu tu ale konkurujú práva zamestnávateľa. Na pracovisku vtedy dochádza k stretu práva zamestnanca na ochranu súkromia s iným právom, a to právom zamestnávateľa poznať, ako zamestnanec plní svoje pracovné alebo sluţobné povinnosti, ako rešpektuje zákonom stanovené zákazy a obmedzenia a aj to, ako a na aké účely vyuţíva elektronickú komunikáciu pomocou techniky vo vlastníctve zamestnávateľa. Zamestnávateľ má tieţ bezpochyby právo sledovať, ako (štátni) zamestnanci dodrţujú pracovnú dobu a ako ju vyuţívajú. 19.
3. Pokiaľ zamestnávateľ vo vnútroorganizačnom predpise zakáţe zamestnancom vyuţívať pridelenú výpočtovú techniku na súkromné účely, musí mať primeraný prostriedok na kontrolu toho, či sa tento zákaz rešpektuje (a keď nerešpektuje, tak v akej miere); rovnako musí mať moţnosť získať prípadný dôkaz o tom, ţe zamestnanec zákaz nedodrţal. Je tieţ logické, ţe keď zamestnávateľ v niektorom prípade pristúpi k vykonaniu takto zameranej kontroly, dôvodne vychádza z predpokladu, ţe elektronická pošta zamestnanca, s ktorou príde pri kontrole do styku, je pošta pracovnej povahy. Pokiaľ pri vykonávaní takejto kontroly zamestnávateľ zistí, ţe ide o elektronickú komunikáciu zamestnanca súkromnej povahy, treba na prípadný „zásah“ do súkromia zamestnanca hľadieť ako na vedľajší (sekundárny) poznatok z kontrolnej aktivity zamestnávateľa. 19.
4. Ak určitý zamestnávateľ (sluţobný úrad) v niektorom prípade povaţuje za skutkový základ a dôvod pre skončenie pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru obsah elektronickej komunikácie odoslanej zamestnancom z počítača, ktorý mu bol pridelený, aby ho vyuţíval pri plnení svojich pracovných (sluţobných) povinností, súd sa v občianskom súdnom konaní o určenie neplatnosti zrušovacieho prejavu zamestnávateľa spravidla nezaobíde bez oboznámenia sa s touto komunikáciou. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu môţe súd, rešpektujúc princíp legality, legitimity a proporcionality, v takom prípade vykonať dokazovanie aj elektronickou komunikáciou zamestnanca a z výsledkov vykonaného dokazovania pri rozhodovaní vychádzať. Pri zachovaní uvedených princípov môţe ísť v praxi o taký prípad napríklad vtedy, keď je medzi obomi konkurujúcimi si právami zreteľný nepomer v prospech záujmu zamestnávateľa a okolnosti prejednávanej veci výrazne preferujú jeho právo na súdnu ochranu pred právom zamestnanca na ochranu súkromia. 19.
5. V danom prípade ţalobca neodoslal predmetné správy z elektronickej adresy, ktorú by si sám zriadil pre svoje osobné účely mimo sféry sluţobného úradu – napríklad za pouţitia verejne dostupných (internetových) serverov. E-mailovú adresu (schránku) zriadil ţalovaný na to, aby prostredníctvom nej ţalobca plnil svoje sluţobné povinnosti. Zriadená elektronická adresa obsahovala doménové meno (

„minv.sk“), ktorá zreteľne vyjadrovala, 3 Cdo 233/2015 22 ţe ide o adresu nezriadenú ţalobcom, a ktorá zároveň identifikovala toho, kto ju zriadil (ţalovaného). 19.

1. Ţalobca bol upozornený na zákaz pouţívania elektronickej pošty na súkromné účely. Takýto zákaz obsahoval uţ vnútroorganizačný dokument z
2. decembra 2002 zaloţený na č.l. 119 spisu, ako aj Pokynom zrušený obdobný dokument z
3. januára 2009 č.1/2009 (účinný v čase odosielania prvej časti e-mailových správ uvedených v okamţitom skončení) a napokon tieţ samotný Pokyn (účinný v čase odosielania zvyšnej časti e-mailových správ uvedených v okamţitom skončení). Podľa vyjadrenia svedka Ing. A. J. sa takéto dokumenty u ţalovaného zverejňovali aj pri registrácii k pouţívaniu internetu (

č.l. 70 spisu). Pokyn, ako potvrdila svedkyňa JUDr. M. V. (

č.l. 247 spisu), bol v elektronickej podobe odoslaný všetkým zamestnancom (

tieţ fotokópiu dokladu o takom rozoslaní, ktorá sa nachádza na č.l. 340 spisu). V konaní bolo preukázané, ţe ţalobca tento zákaz nerešpektoval. 19.

1. Zo spisu nevyplýva, ţe by ţalovaný sústavne, priebeţne monitoroval všetku elektronickú poštu ţalobcu. V danom prípade sa spätne zameral len na jej časť a iba s ňou sa oboznámil, pričom zachoval náleţitú mieru, v ktorej pouţil jej obsah pre svoje rozhodnutie pracovnoprávnej povahy. Zo strany zamestnávateľa síce došlo k preskúmaniu časovo a vecne obmedzenej časti korešpondencie ţalobcu, nedošlo ale k preskúmaniu akýchkoľvek iných dát a dokumentov, ktoré boli uloţené na jeho počítači. Monitorovanie zo strany zamestnávateľa bolo teda rozsahovo obmedzené a primerané dôvodom, ktoré zamestnávateľa k tomu viedli. V skutkovom deji opísanom v rozhodnutiach súdov (na začiatku ktorého bolo počudovanie jedného z adresátov elektronickej pošty odoslanej ţalobcom nad obsahom jemu doručenej správy, a na konci ktorého bol písomný podkladový materiál vypracovaný sekciou kontroly a inšpekčnej sluţby ţalovaného) takto ţalovaný v pozícii zamestnávateľa spätne a len na základe vonkajšieho podnetu preveroval, či a ako ţalobca rešpektoval sluţobné povinnosti a obmedzenia vyplývajúce pre štátneho zamestnanca zo zákona č. 400/2009 Z.z. 19.
2. Zistenia, ku ktorým dospel ţalovaný v rámci ním takto v