404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v konaní o administratívnom vyhostení rozhodol, ţe ţalobcu
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, v súlade s ustanovením § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.
1 citovaného zákona určil ţalobcovi lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, ţe ţalobca pri kontrole vykonanej hliadkou cudzineckej polície dňa 08.09.2014 predloţil cestovný doklad Nigérie, ktorý bol vydaný dňa 22.10.2013 s platnosťou do 21.10.2018, v ktorom bolo vízum typu „C“ vydané vo Švédsku číslo 003566093, platné od 20.07.2014 do 05.09.2014, udelené na jeden vstup na 30 dní. Kontrolou bolo zistené, ţe ţalobca sa dňa 08.09.2014 zdrţiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, čím naplnil predpoklady administratívneho vyhostenia v dôsledku spáchania priestupku
1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán rozhodol o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, t.j. dolnej hranice stanovenej zákonom o pobyte cudzincov, a to na základe správnej úvahy o moţnosti riešenia protiprávneho konania ţalobcu. Určil lehotu na vycestovanie 20 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ktorú povaţoval za súladnú s ustanovením § 83 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Lehotu povaţoval za dostačujúcu na zabezpečenie jeho vycestovania s prihliadnutím na skutočnosť, ţe na území Slovenskej republiky má manţelku a dieťa, ktorého je oficiálnym otcom, zapísaným v rodnom liste 3 1Sža/9/2016 dieťaťa manţelky. Preskúmaním existencie prekáţok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, ţe nezistil ţiadne prekáţky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené tieţ vyjadrením ţalobcu v zápisnici zo dňa 08.09.2014, ktorý neuviedol ţiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu, t.j. na územie Nigérie. Preskúmaním existencie prekáţok administratívneho vyhostenia
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to čl. 3, 8, zistil, ţe neexistujú ţiadne dôvody brániace vyhosteniu účastníka konania. Opätovne vychádzal z vyjadrenia ţalobcu zaznamenaného v zápisnici zo dňa 08.09.2014, kde uviedol, ţe v domovskej krajine nie je prenasledovaný a nič mu tam nehrozí. Proti tomuto rozhodnutiu podal ţalobca odvolanie, o ktorom rozhodol ţalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014 (ďalej len „rozhodnutie ţalovaného“), ktorým prvostupňové rozhodnutie zmenil v tom, ţe vypustil aplikáciu určenia zákazu vstupu na území Slovenskej republiky a ponechal výrokovú časť napadnutého rozhodnutia v znení, ţe
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov účastníka administratívne vyhosťuje a
1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar určuje účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 20 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe ako odvolací orgán zváţil všetky podklady a zhromaţdené dôkazy v rámci prvostupňového konania, ako aj dôkazy predloţené ţalobcom a zároveň dôkazy, ktoré boli zadováţené ţalovaným v odvolacom konaní. Dospel k záveru, ţe prvostupňový správny orgán správne aplikoval ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko skutočnosť, ţe sa ţalobca zdrţiaval na území Slovenskej republiky nad rámec udeleného víza, bola jednoznačne preukázaná. Odvolací orgán, v zhode s prvostupňovým správnym orgánom konštatoval, ţe došlo k porušeniu čl. 5 Schengenského kódexu zo strany ţalobcu, čo napokon nebolo popierané ani samotným ţalobcom. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 82 ods. 1 taxatívne určuje policajnému útvaru administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, k čomu v tomto prípade preukázateľne došlo. Zákon nedáva inú moţnosť, ako pri takomto porušení cudzinca vyhostiť. Ţalovaný preto zastával názor, ţe prvostupňový správny orgán ohľadom vyhostenia postupoval plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Dospel však k záveru, ţe ţalobca má seriózny záujem o výchovu svojho syna a zabezpečenie svojej rodiny na území Slovenskej republiky, preto nepovaţoval za správne rozhodnutie v časti o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, pretoţe by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom 4 1Sža/9/2016 na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy v danom vzťahu. Ţalobca podal ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, pričom v pôvodne podanej ţalobe, podanej na Krajskom súde v Ţiline dňa 11.12.2014, vo všeobecnosti namietal porušenie čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tieţ namietal porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach, v dôsledku čoho povaţoval vydané rozhodnutie ţalovaného za nezákonné a ţiadal ho zrušiť. Uvedené dôvody ďalej rozvinul tak, ţe ţiadal zrušiť rozhodnutie ţalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie z dôvodov
2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, ţe v konaní bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca mal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým je zdrţiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Krajský súd v zhode so ţalovaným zastával stanovisko, ţe ak zákon v ustanovení § 82 ods. 1 upravuje, ţe policajný útvar administratívne „vyhostí“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, nemá policajný útvar moţnosť uváţenia, či tak urobí v prípade preukázania neoprávneného pobytu. Výnimkou by bolo len preukázanie prekáţok administratívneho vyhostenia, existencia ktorých v predmetnom konaní nebola zistená. Krajský súd sa nestotoţnil ani s namietaným nekvalifikovaným tlmočením, nakoľko z administratívneho spisu vyplýva, ţe po tom, čo ţalobca uviedol, ţe ţiada tlmočníka pre hovorené slovo aj písomné podania, tlmočník mu bol zabezpečený. Zo zápisnice, resp. zo ţiadneho podania ţalobcu nevyplýva, ţe by namietal kvalitu práce tlmočníka. Rovnako nenamietal ani rýchlosť konania, resp. skutočnosť, ţe neporozumel poučeniam, postupu v konaní, kladeným otázkam a podobne. K prekáţkam administratívneho vyhostenia uviedol, ţe ţalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, ţe v domovskom štáte mu nehrozí ţiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väzenie, či smrť po jeho návrate. Nenamietal to ani v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom. Ţalobca nevyjadril obavu o svoj ţivot v prípade svojho 5 1Sža/9/2016 návratu do domovského štátu. V podstate prvýkrát toto tvrdenie predniesol v ţalobe, resp. v upresnení ţaloby, t.j. v podaní došlom súdu dňa 16.07.2015. K uvedenému krajský súd dodal, ţe sa jedná o ţalobnú námietku, ktorá nevyplývala zo ţaloby podanej v zákonom stanovenej lehote. Jedná sa o novú namietanú skutočnosť, ktorú nemoţno povaţovať za rozvinutie pôvodných ţalobných námietok, a preto súd na takúto ţalobnú námietku ani nemohol prihliadnuť, keďţe bola uplatnená po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie ţaloby.
názoru súdu i tak ide o účelové tvrdenie, keďţe ţalobca v júni 2014 navštívil Nigériu, kde uzavrel manţelstvo so Z. O., matkou ich dieťaťa E. L. O., narodeného dňa XY. Preto ak ţalovaný nevyhodnotil zistené informácie vo veci bezpečnostnej situácie Nigérie za tak závaţné, ţe by tvorili prekáţku administratívneho vyhostenia ţalobcu v prípade jeho návratu do domovského štátu, povaţoval záver ţalovaného za správny. Pokiaľ by skutočne ţalobca s manţelkou povaţovali bezpečnostnú situáciu v Nigérii za tak váţnu, ţe by mohla ohroziť ţivot, či ich zdravie, potom by nevycestovali v júni 2014 do tejto krajiny. Krajský súd povaţoval postup ţalovaného za správny, pokiaľ tento neprevzal akúkoľvek prípadnú ţiadosť o pobyt, o ktorý mal ţiadať ţalobca prostredníctvom manţelky, pretoţe ţiadosť v zmysle zákona o pobyte cudzincov, či uţ o trvalý pobyt na zemí SR (§ 44 ods. 1), resp. o tolerovaný pobyt (§ 59 ods. 1), musí podať výlučne ţiadateľ osobne, v danom prípade ţalobca a nie jeho manţelka. Manţelka túto ţiadosť nemôţe za ţalobcu podať ani s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o rodine, keďţe sa nejedná o obstarávanie beţných vecí, na čo správne poukázal ţalovaný. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje presné zákonné podmienky k uplatneniu konkrétneho pobytu, medzi ktoré patrí aj to, ţe ţiadosť podáva výlučne osoba ţiadajúca o takýto pobyt. K namietanej neprimeranosti rozhodnutia vo vzťahu k testu proporcionality s rešpektovaním práv ţalobcu a jeho rodiny na súkromie a rodinný ţivot, krajský súd zaujal stanovisko, ţe práve ţalovaný vydaním zmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia dostatočne zohľadnil a prihliadol na to, aby v neprimeranej miere nedošlo k porušovaniu práva na súkromie a rodinný ţivot v zmysle čl. 8 Dohovoru v spojení s článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keď vypustil z prvostupňového rozhodnutia uloţenia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, zohľadniac potreby maloletého dieťaťa, jeho najlepší záujem spočívajúci na výchove dieťaťa oboma rodičmi, ktorí aj o to prejavujú záujem. Ţalovaný v druhostupňovom konaní zohľadnil, aby dieťa nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich vôli a výslovne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, 6 1Sža/9/2016 ţe určením zákazu vstupu ţalobcu na územie Slovenskej republiky by došlo k pretrhnutiu puta medzi otcom a synom na celý kalendárny rok, čo je vzhľadom k veku dieťaťa pomerne dlhá doba, ktorá by mohla zanechať negatívne stopy na danom vzťahu. Zásada proporcionality nebola porušená vydaním rozhodnutia ţalovaného o administratívnom vyhostení ţalobcu, pretoţe policajný orgán v súlade so znením ustanovenia § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov musel vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, čo bolo nespornou skutočnosťou. Keďţe neboli preukázané ani prekáţky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, nebolo moţné rozhodnúť inak, ako rozhodol ţalovaný v ţalobe napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie ţalovaného bolo pre ţalobcu v podstate priaznivé, pretoţe bol síce administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, avšak bez zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky v trvaní jedného roka, čo znamená, ţe ţalobca bol povinný vycestovať v určenej 20 dňovej lehote za účelom zadováţenia si príslušného víza, po vybavení ktorého sa mohol vrátiť na územie Slovenskej republiky k svojej rodine. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcu Proti zamietajúcemu rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov
ust. § 205 ods. 2 písm.
ust. § 205 ods. 2 písm.
1 písm.
článku 8 Dohovoru. Namietal, ţe krajský súd preskúmaval len legalitu zásahu do práv ţalobcu a jeho rodiny. Samotná skutočnosť, ţe postup ţalovaného je stanovený priamo v zákone o pobyte cudzincov neznamená ústavnosť zásahu a jeho akceptovateľnosť z hľadiska Dohovoru. Na podporu svojich námietok poukazoval aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 117/07), z ktorého vyplýva, ţe samotná existencia právneho základu pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie nezbavuje všeobecný súd povinnosť rešpektovať pri svojom rozhodnutí normy vyššej právnej sily. Preto ţalobca namietal, nedostatočne zistený skutkový stav veci správnymi orgánmi ako aj krajským súdom, keď títo lepšie nepreskúmali všetky aspekty moţného porušenia práva ţalobcu
čl. 8 Dohovoru. Správne orgány ako aj krajský súd mali povinnosť vykladať príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov v súlade s ústavou a Dohovorom a pokiaľ by konformný výklad týchto ustanovení nebol moţný, nemali takúto normu v súlade s princípom prednosti aplikovať. Ďalej ţalobca namietol, ţe správnymi orgánmi doposiaľ nebol určený legitímny cieľ, ktorým sa v prípade ţalobcu sleduje jeho administratívne vyhostenie. V tomto smere ďalej poukázal na jeho vyjadrenia v priebehu konania pred krajským súdom, kde uviedol ţe nie je prítomný ţiaden z legitímnych účelov, resp. verejných záujmov takýto zásah odôvodňujúci. Uvedené ţalobca povaţoval za významnú vadu konania. Ţalobca poukázal na poţiadavku proporcionality zásahu do základných práv a slobôd v tom zmysle, ţe je povinnosťou všeobecného (krajského) súdu skúmať splnenie tejto podmienky. Zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenej oblasti (I. ÚS 117/01, I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08, III. ÚS 331/09) a vzhľadom na tieto skutočnosti vytýkal súdu, ţe napriek svojim tvrdeniam v odôvodnení napadnutého rozsudku nemohol zistiť intenzitu a primeranosť zásahu do rodinného ţivota ţalobcu, jeho manţelky a maloletého syna, nakoľko nezisťoval samotnú intenzitu jeho rodinného ţivota. V súvislosti s touto námietkou poukázal na trojstupňový test proporcionality, ktorý je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP prostriedkom zistenia intenzity a primeranosti určitého zásahu do základných práv a slobôd. K vhodnosti, resp. dostatočne dôležitému cieľu: 8 1Sža/9/2016 Ţalobca namietal, ţe v prípade administratívneho vyhostenia je nevyhnutné, aby bol stanovený určitý legitímny cieľ, ktorý sa zásahom sleduje. Tento však doposiaľ správnymi orgánmi nebol určený, preto namietaný zásah do práva na súkromný a rodinný ţivot nespĺňa podmienku dostatočne dôleţitého cieľa. Naviac, aj keby správne orgány stanovili legitímny cieľ tohto zásahu, nebolo by moţné kvalifikovať ho ako závaţný a naliehavý, nakoľko ţalobca nie je osobou, ktorá by bola vyhodnotená ako hrozba pre bezpečnosť obyvateľov SR, je bezúhonnou osobou, nedopustil sa správneho deliktu, ktorý by odôvodňoval naliehavé vyhostenie z územia SR. K nevyhnutnosti zásahu:
ţalobcu namietaný zásah nebol nevyhnutný a bolo moţné zvoliť aj iné spôsoby legalizácie pobytu ţalobcu, ktoré boli menej zasahujúce do jeho práv, pričom poukázal na znenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia 13 1Sža/9/2016 bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozhodnutie bolo verejne vyhlásené dňa 27. júla 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môţe byť uloţený.
2 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. 14 1Sža/9/2016
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK z 26.11.2014, ktorým ţalovaný ako odvolací správny orgán zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB7-57-020/2014-AV z 08.09.2014, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal dôvodnosť odvolacích námietok ţalobcu. Odvolací súd nepovaţoval za potrebné nariadiť v štádiu odvolacieho preskúmavacieho konania pojednávanie za účelom vykonania dokazovania na okolnosti rodinného ţivota ţalobcu, pretoţe jeho existenciu nepovaţoval za spornú a ako vyplýva z rozhodnutia ţalovaného ani samotný správny orgán ju nespochybňoval. Pokiaľ ide o námietky ţalobcu týkajúce sa zásahu do jeho práv na rodinný a súkromný ţivot, moţno konštatovať, ţe v danom prípade došlo k stretu dvoch záujmov, na jednej strane práva ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a na druhej strane záujmom verejným. K otázke verejného záujmu, ktorý ako legitímny cieľ oprávňuje štátne orgány zasiahnuť do navrhovateľovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru je potrebné zdôrazniť, ţe v administratívnom konaní musí byť nad všetky pochybnosti preukázané, ţe takýto zásah je vyváţený verejným záujmom národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V tejto súvislosti hodnotiace kritérium naznačil Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. I. ÚS 117/07 konštatovaním, ţe : „Rovnako je zrejmé, že záujem na predchádzanie zločinnosti legitimizuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
dohovoru len vtedy, ak ide o záujem na predchádzaní konkrétnej zločinnosti sťažovateľa, o ktorej má orgán povoľujúci zásah do tohto práva informácie aspoň v takom rozsahu, ktorý umožňuje urobiť záver o dôvodnom podozrení osoby z trestnej činnosti“. 15 1Sža/9/2016 V priebehu správneho konania správne orgány odôvodňovali zásah do ţalobcových práv znením § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Aţ v priebehu súdneho preskúmavacieho konania ţalovaný označil za v konaní zjavný legitímny cieľ vyhostenia zabránenie protiprávnemu stavu, t.j. nelegálnemu zdrţiavaniu sa ţalobcu na území SR a namietaný zásah do ţalobcových práv je v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Vychádzajúc z poţiadavky vplývajúcej z citovaného názoru ústavného súdu moţno konštatovať, ţe v predmetnom konaní doposiaľ nebolo ustálené a zdôvodnené z čoho pramení obava správnych orgánov z takéhoto ohrozenia, najmä ak ani ţalovaný neargumentoval poznatkom, ţe by ţalobca na území Slovenskej republiky spáchal trestný čin, pričom priestupok
ust. § 118 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného zdrţiavania sa na území Slovenskej republiky zjavne nenapĺňa obsah pojmu zločinnosť a ţalobca navyše v odvolacom konaní predloţil kópiu dokladu potvrdzujúceho jeho bezúhonnosť v krajine pôvodu. Uvedené skutočnosti preto dôvodne vyvolávajú pochybnosti o (v rozhodnutí nezdôvodnenej) prevahe verejného záujmu majúcej legitimizovať postup správneho orgánu predstavujúci zásah do ţalobcovho práva chráneného čl. 8 Dohovoru. „Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sţa/2/2009 z 01.10.2011) V tejto súvislosti bolo povinnosťou správneho orgánu zváţiť aj hľadisko súkromné, tak, aby bolo moţné jednoznačne posúdiť, či administratívnym vyhostením ţalobcu, nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jeho právo na súkromie a rodinný ţivot na území Slovenskej republiky vzhľadom na to, ţe je manţelom štátnej občianky Slovenskej republiky a otcom ich maloletého syna tieţ štátneho občana Slovenskej republiky, o ktorého osobnú starostlivosť sa
prehlásení oboch manţelov stará prevaţne ţalobca. V súvislosti s tým, bolo vo veci potrebné zohľadniť nielen najlepší záujem dieťaťa, ale aj skúmať, či vykonaným opatrením nedôjde aj k zásahu do práv maloletého syna ţalobcu a jeho manţelky ako občanov Európskej únie bránením im v účinnom vyuţívaní podstaty práv vyplývajúcich zo statusu občana Európskej únie, k čomu Súdny dvor vo veci Zambrano, C-34/09 uviedol, ţe odoprenie 16 1Sža/9/2016 práva na pobyt osobe, ktorá je príslušníkom tretieho štátu, v členskom štáte, kde majú bydlisko jej maloleté deti, ktoré sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu a ktoré sú odkázané výživou na uvedenú osobu, ako aj omietnutie vydať tejto osobe pracovné povolenie, majú takýto účinok. Ţalobca navyše v odvolacom konaní predkladal ďalšie dôkazy (informáciu o tehotenstve jeho manţelky) majúce jeho námietky o rozsahu a váţnosti zásahu správnych orgánov do jeho práv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru potvrdzovať. V tomto prípade síce nemoţno správnym orgánom ani krajskému súdu vyčítať, ţe rodinnú situáciu ţalobcu, vo svetle týchto nových dôkazov neskúmali, nakoľko nimi v čase rozhodovania vo veci nedisponovali, no tieto relevantné dôkazy predstavujú nové skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené
1 písm.
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôţe zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Princíp garantovania a ochrany súkromných práv cudzincov a verejného záujmu na bezpečnosti a ochrane spoločnosti vyplývajúci z citovaného článku, je dostatočne premietnutý aj v zákone o pobyte cudzincov, pokiaľ však z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu v danom prípade došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným z hľadiska aplikácie zákona o pobyte cudzincov, nie je moţné ani zaujať stanovisko, či bol k takejto aplikačnej prednosti (z hľadiska Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd) dôvod. Odvolací súd poukazuje na judikatúru ústavného súdu,
ktorej „Vychádzajúc z doktríny štrasburských orgánov je potrebné pri zásahu do práva na súkromie fyzickej osoby skúmať jeho legalitu, legitimitu a proporcionalitu“. (I. ÚS 117/07). 17 1Sža/9/2016 Vo svetle citovaného názoru je preto dôvodná námietka ţalobcu vytýkajúca správnym orgánom absenciu podrobného skúmania a zdôvodnenia poţiadaviek legality, legitimity a proporcionality zásahu do jeho práv vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru, najmä ak z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva (okrem zdôraznenia povinnosti rešpektovať text zákona - podmienka legality), či a ako svoj postup v predmetnej veci takémuto testu podrobili aj z hľadiska sledovania niektorého zo záujmov spoločnosti v tomto článku vymenovaných (podmienka legitimity) a tieţ z hľadiska nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti (podmienka proporcionality). Je potrebné zdôrazniť, ţe pokiaľ nie je splnená jedna z uvedených podmienok, zásah predstavuje porušenie Dohovoru. Závery správnych orgánov o dôvodnosti zvoleného postupu v predmetnej veci zdôvodnené len odkazom na text relevantného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov uvádzajúci ako dôvod administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny jeho neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, sú však s poukazom na vyššie uvedené úvahy ako aj dôvodne vznesené poţiadavky povinnosti ústavne konformného výkladu práva ďalej neudrţateľné. Neudrţateľným momentom pouţívania práva označil Ústavný súd Českej republiky (nález Pl. ÚS 33/97) jeho aplikáciu vychádzajúcu výlučne z jazykového výkladu a zdôraznil, ţe jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíţenie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúţi i rad ďalších postupov ako logický a systematický výklad, výklad e rationae legis atď.) Odvolací súd v tejto súvislosti opäť odkazuje na uţ citované rozhodnutie I. ÚS 117/07, v zmysle ktorého : „Existencia právneho základu (zákonnej normy) pre rozhodnutie o zásahu do práva na súkromie nezbavuje všeobecný súd povinnosti rešpektovať pri svojom rozhodovaní normy vyššej právnej sily“. Pokiaľ by teda v zmysle argumentácie ţalovaného malo byť dostatočným dôvodom pre uspokojenie sa s tým, ţe namietaný postup správnych orgánov vychádza z doslovného textu zákonného ustanovenia a preto je bez ďalšieho uplatniteľný v kaţdom prípade, poţiadavka skúmania ďalších dvoch podmienok zásahu do práva
čl. 8 Dohovoru by bola nadbytočná. Preto pokiaľ ţalobca namieta zásah do jeho práva na súkromie a rodinný ţivot, neobstojí argument správnych orgánov o tom, ţe konali v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. 18 1Sža/9/2016 Pokiaľ ide o podmienku legitimity, tak ako uţ bolo vyššie uvedené (str. 15 tohto rozsudku) moţno mať dôvodné pochybnosti o tom, či je moţné neoprávnený pobyt ţalobcu na území Slovenskej republiky subsumovať pod niektorý z pojmov charakterizujúcich legitímne záujmy spoločnosti, teda či je spáchanie priestupku legitímnym dôvodom pre zásah do ţalobcových práv
čl. 8 Dohovoru. Takýto záver je moţné vyvodiť zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-459/99, MRAX z 25.7.2002),
ktorého : „Právo vstupu na územie členských štátov štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského tretieho štátu, vyplýva (....) zo samotného rodinného vzťahu“. Súd tieţ konštatoval, ţe právo Spoločenstva neoprávňuje členský štát „odmietnuť vydať povolenie k pobytu a prijať opatrenie k vyhosteniu voči štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, len z dôvodu, že vstúpil protiprávne na územie dotknutého členského štátu“ (bod 80). Súd v tejto súvislosti upozornil, ţe nedodrţanie právnych formalít týkajúcich sa vstupu, pohybu a pobytu cudzincov nemôţe samo o sebe aktivovať výhradu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (bod 79). Tento záver nezbavuje členské štáty moţnosti neoprávnený vstup cudzinca potrestať, sankcia však musí byť primeraná v zmysle judikatúry Súdneho dvora, takou je napríklad pokuta uloţená v trestnom správnom, či správnom konaní (bod 77). V súvislosti so situáciou, keď vstúpil na územie členského štátu v súlade s právnymi prepismi, avšak po uplynutí platnosti víza územie neopustí, Súdny dvor konštatoval, ţe relevantné smernice síce oprávňujú členské štáty poţadovať pre účely vydania povolenia k pobytu predloţenia dokladu, na základe ktorého dotknutá osoba vstúpila na jeho územie, ale nestanoví, ţe by tento doklad mal byť stále v platnosti (bod 89). Napriek tomu, ţe zotrvanie na území členského štátu po skončení platnosti víza je porušením právnych predpisov, opatrenie o vyhostení z územia zaloţené výlučne na tom, ţe uplynula doba platnosti víza, je sankciou zjavne neprimeranou (body 86 a 90). „Členský štát preto nemôže odmietnuť vydať povolenie k pobytu ani vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom alebo manželkou štátneho príslušníka členského štátu a ktorý vstúpil na územie tohto členského štátu, len z dôvodu, že pred tým, než požiadal o povolenie k pobytu, už uplynula doba platnosti jeho víza“(bod 91). Vychádzajúc z uvedeného moţno dospieť k záveru, ţe zdôvodnenie postupu dotknutých správnych orgánov vyplývajúce z obsahu ich rozhodnutí vydaných v predmetnom správnom konaní neposkytujú dostatok dôvodov pre konštatovanie naplnenia nevyhnutných 19 1Sža/9/2016 predpokladov legitimity a proporcionality uplatneného zásahu do práv ţalobcu chránených čl. 8 Dohovoru. Odvolací súd povaţoval za dôvodnú aj ţalobcovu námietku o nesprávnom právnom posúdení postupu prvostupňového správneho orgánu, keď tento dňa 06.09.2014 predviedol ţalobcu a začal s ním konanie o administratívnom vyhostení, následne sa ţalobca sťaţoval na bolesti a bol prevezený do Kysuckej nemocnice s poliklinikou v Čadci. V dôsledku nemoţnosti pokračovania správneho konania prvostupňový správny orgán konanie rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-57-5/2014-AV z 06.09.2014
ust. § 29 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) prerušil. Dňa 08.09.2014 bolo ţalobcovi oznámené začatie správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia. K uvedenému postupu správnych orgánov odvolací súd dodáva, ţe takýto postup je nutné povaţovať za procesne nesprávny, nakoľko po prerušení konania dňa 06.09.2014 nebol dôvod začať nové správne konanie ale nadväzujúcimi úkonmi sa malo pokračovať v uţ začatom správnom konaní. Krajský súd v napadnutom rozsudku zhodnotil, ţe uvedený postup správnych orgánov je nutné v kontexte všetkých okolností posudzovať ako pokračovanie v začatom správnom konaní a nie ako začatie nového konania. Odvolací súd v súvislosti s posúdením veci krajským súdom uvádza, ţe nepochybne išlo o procesné pochybenie správnych orgánov, ktoré síce nemohlo mať a ani nemalo vplyv na ďalší priebeh konania a samotné zisťovanie skutkových okolností pre účely rozhodnutia vo veci, ale napriek tomu nebolo v súlade so zákonom a pre ţalobcu bol nepochybne mätúci. V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe, nestačí, ţe rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor moţno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe námietky ţalobcu boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného, neboli teda splnené predpoklady na zamietnutie ţaloby a preto odvolací súd 20 1Sža/9/2016 napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil (§ 250ja ods. 3 O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal v sume 140€ za zaplatené súdne poplatky za ţalobu (č.l. 184) a odvolanie (č.l. 308). Inú náhradu trov pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v konaní odvolací súd nepriznal, pretoţe tieto neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené (na dodatočné vyčíslenie predloţené dňa 22.8.2016 súd neprihliadol) a iné trovy zo spisu nevyplývali (§ 151ods. 1, 2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave dňa 27. júla 2016 JUDr. Igor B e l k o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.