← Slovensko

o zaplatenie 130 267,01 eur s prísl.

Najvyšší súd 5 Obdo 49/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: JUDr. J. B., R., správca konkurznej podstaty úpadcu S., s. r. o., Š., IČO: X., zastúpeného advokátom JUDr. L. S., L., proti ţalovanému: M., S., IČO: X., zastúpenému AK JUDr. R. B., s. r. o., N., IČO: X., o zaplatenie 130 267,01 eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15Cb/109/2003, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20.mája 2014, č. k. 4Cob/49/2013-951, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20.mája 2014, č. k. 4Cob/49/2013-951 v napadnutej časti v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné z

  1. apríla 2013, č. k. 15Cb 109/2003-848, ktorou bolo rozhodnuté o povinnosti zaplatiť 130 267,01 eur so 17,6% úrokom z omeškania z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Humenné rozsudkom z
  2. júna 2005, č. k. 15Cb/l09/2003-169 ţalobu ţalobcu o zaplatenie 130 267,01 eur s prísl. zamietol v celom rozsahu. Ţalobca sa pôvodne v ţalobe domáhal zaplatenia tejto istiny vo výške 130 267,01 eur so 17,56 % úrokom z omeškania ročne od
  4. 2003 do zaplatenia od ţalovaného v
  5. rade : M. a od ţalovaného v
  6. rade : S., s. r. o., B., IČO: X., spoločne a nerozdielne. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  7. januára 2006, č. k. 4Cob/72/05-206 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby proti ţalovanému v
  8. rade a zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaného v
  9. rade zaviazal zaplatiť ţalobcovi 130 267,01 eur o 17,6 % úrokom z omeškania ročne od
  11. 2003 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. V prevyšujúcej časti uplatneného 2 5 Obdo 49/2014 príslušenstva návrh zamietol a ţalobcu zaviazal na náhradu trov konania ţalovanému v
  12. rade. Na dovolanie ţalovaného 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6 Obdo 18/2006-256 z
  14. 2007 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
  15. januára 2006, č. k. 4Cob/72/05-206 v napadnutej časti, ktorou bolo ţalovanému 1/ uloţené zaplatiť ţalobcovi istinu 130 267,01 eur (3 924 424,-- Sk) so 17,6% úrokom z omeškania od
  16. novembra 2003 do zaplatenia, 10 695,74 eur (322 220,-- Sk) náhrady trov konania a 7 203,74 eur (217 020,-- Sk) náhrady trov odvolacieho konania zrušil a vec vrátil v zrušenom rozsahu odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, ţe nezisťoval, či úpadca peňaţné prostriedky vo vymáhanej sume, ktoré zaplatil ţalovanému 2/ ako zhotoviteľovi diela do času zrušenia zmluvy o nájme, získal priamo z tepelného hospodárstva, teda či plnenie, ktoré poţaduje vrátiť, nebolo plnením v súlade s čl. IV. bodom
  17. Nájomnej zmluvy. Z obsahu spisu nebolo zrejmé, či ţalobca (úpadca) vymáhanú zaplatenú cenu diela platil zo svojich usporených zdrojov, alebo z poskytnutého úveru peňaţným ústavom, prípadne z oboch zdrojov. Uviedol, ţe len v prípade, ak úpadca peňaţné prostriedky na zaplatenie ceny diela podľa zmluvy o dielo č. 190 00 CB zo
  18. augusta 2000 získal z podnikateľskej činnosti tepelného hospodárstva, tak plnil peňaţný záväzok podľa uzavretej zmluvy o nájme. Potom ani zrušením zmluvy o nájme ţalovaným 1/, ako vlastníkom tepelného zariadenia, ţalobca, resp. úpadca cenu diela neplatil bez právneho dôvodu a ţalovanému 1/ by nevzniklo bezdôvodné obohatenie. V prípade, ak úpadca získal peňaţné prostriedky, resp. ich časť, z iných zdrojov (napr. z úveru), tak dovolací súd sa stotoţňuje v celom rozsahu s právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v dôvodoch rozhodnutia. Následne Krajský súd v Prešove uznesením z
  20. 2007, č. k. 4Cob/83/2007-296 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa z
  22. 2005, č. k. 15Cb/109/03-169 v napadnutej časti proti ţalovanému 1/ a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uloţil súdu prvého stupňa v zmysle názoru dovolacieho súdu zistiť, či ţalobca mal z nájmu tepelného hospodárstva zisk, ktorý mohol reinvestovať do rekonštrukcie tepelného hospodárstva z predmetu zmluvy o dielo. Po vykonaní ekonomického zhodnotenia nájomnej zmluvy o tepelnom hospodárstve a prípadnom vytvorenom zisku je moţné ustáliť, aká čiastka – 3 5 Obdo 49/2014 zdroje boli získané z tepelného hospodárstva a mohli byť pouţité na zaplatenie ceny diela. Ak sa ţalobcovi nepodarilo získať z prevádzky tepelného hospodárstva zdroje a preukáţe sa, ţe cena za dielo bola platená z inej hospodárskej činnosti; ako z nájmu tepelného hospodárstva, potom súd má zvaţovať, či nárok ţalobcu proti ţalovanému 1/ nie je dôvodný. Vo vzťahu k ţalovanému 2/ zostala vec právoplatne skončená zamietnutím ţaloby voči nemu na základe rozsudku Okresného súdu Humenné z
  23. júna 2005, č. k. 15Cb/l09/2003-169, ktorý vo vzťahu k ţalovanému 2/ nadobudol právoplatnosť. Po vrátení veci na ďalšie konanie Okresný súd Humenné rozsudkom z
  24. júla 2009, č. k. 15Cb/l 09/2003-390 ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 16 864,41 eur, tieţ uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť trovy konania štátu vo výške 209,17 eur. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobca ako nájomca tepelného zariadenia a objednávateľ diela
  25. augusta 2000 so ţalovaným 1/ ako prenajímateľom a vlastníkom tepelného zariadenia a pôvodne ţalovaným 2/ ako zhotoviteľom diela uzatvorili zmluvu o dielo č. 19000 CB. Na základe tejto zmluvy sa zhotoviteľ zaviazal vykonať v prospech objednávateľa dielo špecifikované v čl. II. ods. 2 písm. a/ Zmluvy o dielo a objednávateľ sa zaviazal uhradiť cenu diela vo výške 414 923,98 eur. Dielo špecifikované v tejto zmluve sa zhotoviteľ zaviazal vykonať v súlade s harmonogramom prác, a to najneskôr do
  26. augusta 2000 a objednávateľ sa zaviazal uhradiť cenu diela v zmysle dodatku č. 1 k zmluve o dielo z
  27. novembra 2000 v rozsahu 82 984,79 eur formou 10-ich splátok v termíne do
  28. marca 2001 a 331 939,18 eura do 5 rokov v mesačných splátkach, pričom termín splatenia prvej splátky bol apríl 2001, vţdy k
  29. dňu príslušného mesiaca. Uviedol, ţe medzi účastníkmi konania nebolo sporné, ţe k zhotoveniu diela zo strany zhotoviteľa došlo, a to premenou výmenníkovej stanice na plynovú kotolňu. Taktieţ medzi účastníkmi konania nebolo sporné, ţe objednávateľ - ţalobca uhradil zhotoviteľovi - pôvodne ţalovanému 2/ sumu 130 267,01 eur. Ţalobca a ţalovaný 1/
  30. júla 1995 uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol nájom tepelného hospodárstva M. Účelom nájmu tohto hnuteľného a nehnuteľného majetku mesta bolo zabezpečenie dodávky tepla a TUV a činností potrebných k prevádzkovaniu 4 5 Obdo 49/2014 tepelných zariadení. Výpoveďou z
  31. mája 2001 ţalovaný 1/ ako prenajímateľ dal ţalobcovi ako nájomcovi v súlade s ust. § 6 bod 2 nájomnej zmluvy výpoveď z tejto nájomnej zmluvy. Výpovedná lehota bola 3 mesiace a začala plynúť
  32. dňom nasledujúceho mesiaca po doručení písomnej výpovede. Výpoveď ţalobca prevzal
  33. mája
  34. Ţalobca v ţalobe tvrdil, ţe uplynutím výpovednej lehoty prestal byť aj účastníkom zmluvy o dielo v zmysle jej článku 15 bod 3 a všetky práva a povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy o dielo prešli na ţalovaného 1/, vrátane splácania ceny diela a keďţe ţalobca v čase, kedy bol účastníkom zmluvy o dielo, uhradil na účet ţalovaného 2/ splátky v celkovej sume 130 267,01 eur, vzniklo na strane ţalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Obč. zák. Úlohou súdu prvého stupňa bolo po zrušení jeho rozsudku Krajským súdom v Prešove v ďalšom konaní zistiť, či ţalobca mal z nájmu tepelného hospodárstva zisk, ktorý mohol reinvestovať do rekonštrukcie tepelného hospodárstva z predmetu zmluvy o dielo. Z vykonaného znaleckého dokazovania súdu prvého stupňa vyplynulo, ţe ţalobca z prevádzkovania tepelného hospodárstva na základe zmluvy o nájme tepelného hospodárstva z
  35. júla 1995 za rok 1999 dosiahol hospodársky výsledok - stratu vo výške 456 269,-- eur, za rok 2000 dosiahol hospodársky výsledok - stratu vo výške 142 881,73 eur a za rok 2001 dosiahol hospodársky výsledok - zisk vo výške 142 424,01 eur. Prevaţnú časť jeho výnosov v roku 1991 - 96,53%, v roku 2000 - 60,98% a v roku 2001 - 90,69% tvorili výnosy strediska 1300 Tepelné hospodárstvo, a teda aj prevaţná časť finančných prostriedkov bola z inkasa pohľadávok za teplo. Je zrejmé, ţe ţalobcovi sa podarilo získať z prevádzky tepelného hospodárstva zdroje a ţalobca nepreukázal, ţe cena za dielo bola platená z inej jeho hospodárskej činnosti, ako z nájmu tepelného hospodárstva, preto súd nárok ţalobcu proti ţalovanému ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a o trovách štátu v súlade s ust. § 148 ods. 1 O. s. p. Na základe odvolania ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom zo
  36. apríla 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681 rozsudok Okresného súdu Humenné z
  37. júla 2009, č. k. 5 5 Obdo 49/2014 15Cb/l09/2003-390 zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 130 267,01 eur s 18,6% úrokom z omeškania ročne od
  38. novembra 2003 do zaplatenia. Vo zvyšku potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách štátu tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 315,25 eur, z toho na účet Okresného súdu Humenné 209,17 eur a na účet Krajského súdu Prešov 106,08 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách účastníkov tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume 22 360,89 eur a trovy odvolacieho konania 8 305,85 eur. Z odôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, ţe ţalobca svoj nárok odvodil zo zmluvy o dielo č. 19000 CB, na základe ktorej nájomca tepelného zariadenia S., s. r. o., uzavrel zmluvu s dodávateľom S.S., s. r. o., na dodávku adaptácie OST-a na plynovú kotolňu, pričom pôvodná kotolňa tepelného hospodárstva patrila vlastníkovi M. Dielo malo byť ukončené do
  39. augusta 2000 s cenou diela 12 500 000,-- Sk. Podľa čl. XV bodu 3 zmluvy o dielo v prípade, ak dôjde po dobu platnosti tejto zmluvy z akýchkoľvek dôvodov k ukončeniu platnosti zmluvy o nájme tepelného zariadenia, uzavretej medzi vlastníkom a objednávateľom alebo k ukončeniu platnosti zmluvy a poskytovaní zmluvných energetických výkonov a sluţieb, uzatvorené medzi vlastníkom a objednávateľom alebo k zániku objednávateľa, vstupuje dňom nasledujúcim po dni ukončenia platnosti vyššie uvedených zmlúv alebo dňom zániku objednávateľa do práv a povinností vyplývajúcich pre objednávateľa z tejto zmluvy v plnom rozsahu vlastník, pokiaľ nebude dohodnuté inak. Ţalobca vychádzal z nájomnej zmluvy z
  40. júla 1995, uzavretej medzi M. a M. M. S. a spol., predmetom ktorej bol nájom tepelného hospodárstva M., uvedené v prílohe č. 1 zmluvy. Keďţe M. na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva dalo výpoveď z nájomnej zmluvy z dôvodov závaţného porušenia nájomnej zmluvy, a to pre neplatenie nájomného po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, ktorá výpoveď bola prevzatá v S., s. r. o.,
  41. mája 2001, tak nájomný vzťah zanikol k
  42. augustu
  43. Ţalobca tak poţadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, ţe spoločnosti S. do ukončenia nájomného pomeru
  44. augusta 2001 poukázal čiastku 3 924 420,-- Sk, čo je predmetom ţaloby. Táto suma zo strany ţalovaných (pôvodne ţalovaných 1/ a 2/) nebola nikdy rozporovaná, ale zo strany ţalovaného mesta bola daná námietka, ţe v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy z
  45. júla 1995, a to čl. IV. bod 7 sa zmluvné strany zaviazali, ţe všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestujú do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom tejto zmluvy. Nájomca všetky zdroje získané z 6 5 Obdo 49/2014 tepelného hospodárstva mal spätne investovať do tepelného hospodárstva a tieto peniaze mal pouţiť na splácanie záväzkov z uzavretej zmluvy o dielo spoločnosti S.. Nájomca mal tak hospodáriť, aby zdroje z tepelného hospodárstva pokryli prípadné nároky na reinvestíciu do tepelného hospodárstva, v tomto prípade aj rekonštrukciu kotolne na plynovú kotolňu. Samotná nájomná zmluva bola uzavretá medzi prenajímateľom M. a nájomcom M. M. S. a spol., IČO: X.. Nájomná zmluva bola menená dodatkami, pričom posledný dodatok bol z
  46. novembra 1998 a týkal sa čl. VI, kde sa dopĺňal bod 8 v znení: V rámci transformácie nájomcu na právnickú osobu firmu S., s. r. o., sa prevádzajú všetky práva a povinnosti vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy s dátumom
  48. 1999 na firmu S., s. r. o. Tento dodatok je podpísaný zástupcom M. a nájomcom M. M. S. a spol. Na tomto dodatku k nájomnej zmluve chýba podpis zodpovedného štatutárneho zástupcu S., s. r. o. Odvolací súd upriamil pozornosť na znenie bodu V pôvodnej zmluvy z
  49. júla 1995 o nájme, ţe zmluvy moţno meniť doplniť alebo zrušiť písomnou dohodou zmluvných strán. Na dodatku z
  50. novembra 1998 chýba podpis zástupcu spoločnosti S., s. r. o. (ţalobcu). Odvolací súd vyslovil, ţe nie je moţná transformácia fyzickej osoby na právnickú osobu. Na nemoţnosť transformácie nájomcu z fyzickej osoby na právnickú osobu poukazoval aj ţalobca. Keďţe dospel k záveru, ţe neexistuje platný dodatok k nájomnej zmluve o pokračovaní v nájomnom vzťahu ako nájomcu spol. S., s. r. o., namiesto doterajšieho nájomcu M. M. S. a spol., nie je moţné. Konštatoval, ţe ţalobca nemohol vstúpiť do nájomného vzťahu zo zmluvy z
  51. júla 1995, ak nedošlo k podpisu dodatku k tejto nájomnej zmluve ţalobcom, kde sa pre platnosť vyţaduje písomná forma (čl. V zmluvy). Z ďalšej vôle účastníkov odvolací súd zistil, ţe mesto malo záujem pokračovať v nájomnom vzťahu so spol. S., s. r. o., pokiaľ sa týka tepelného hospodárstva. Mesto ďalej prenajímalo tepelné hospodárstvo uţ spoločnosti S., s. r. o., pravdepodobne od novembra 1998 (vychádzajúc z dodatku z
  53. 1998), pričom tento nájomný vzťah ale medzi S., s. r. o. a mestom nebol v písomnej forme, ale došlo ku konkludentnému odovzdaniu nehnuteľností do nájmu. Ustanovenie § 663 a nasl. Obč. zák. rieši otázku nájmu vecí za odplatu, pričom podľa § 720 Obč. zák. nájom a prenájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon (č. 116/1990 Zb.). Zákon č. 116/1990 Zb. v § 3 ods. 3 uvádza, ţe zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu s podmienkou podľa § 4, ţe je potrebný súhlas národného výboru. V prípade prenájmu tepelného hospodárstva mestom je splnená podmienka súhlasu v zmysle § 3 ods. 4 zák. č. 116/1990, ale stále chýba písomná forma na platnosť zmluvy v zmysle § 3 ods. 3 zák. č. 116/90 Zb. v znení platnom v čase uzatvorenia dodatku k nájomnej zmluve (
  55. 1998). 7 5 Obdo 49/2014 Podľa odvolacieho súdu nájomná zmluva z
  56. júla 1995 nezaväzuje terajšieho ţalobcu, nestal sa právnym nástupcom nájomcu M. M. S. a spol. z tejto nájomnej zmluvy pre nepodpísanie dodatku z
  57. novembra 1998 a neplatí potom pre neho záväzok z bodu IV Osobitné dojednania bodu 7 nájomnej zmluvy, ţe zmluvné strany sa zaväzujú, ţe všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestujú do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom tejto zmluvy. Ţalobca nemal povinnosť získané zdroje z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva. Ak sa vychádza z toho, ţe mesto malo v úmysle ukončiť nájomný pomer z nájomnej zmluvy s M. M. a pokračovať v prenájme tepelného hospodárstva so ţalobcom, tak bez platnej zmluvy vo vzťahu k ţalobcovi mesto nemôţe poţadovať od ţalobcu, aby zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestoval do tepelného hospodárstva, pretoţe tento záväzok zaväzoval len účastníkov nájomnej zmluvy z
  58. júla 1995 a nezaväzoval ţalobcu. Na druhej strane, mesto malo v úmysle skončiť nájomný vzťah s M. M., čo je vyjadrené v dodatku k nájomnej zmluve z
  59. novembra 1998 a mesto chcelo pokračovať v nájme tepelného hospodárstva so spol. S., s. r. o. Písomná zmluva o nájme uzavretá nebola. Zmluva o dielo č. 19000 CB z
  60. augusta 2000 bola uzavretá medzi zhotoviteľom S., spol. s r. o. a nájomcom tepelného zariadenia S., s. r. o. a vlastníkom tepelného zariadenia M., kde sa vychádzalo z toho, ţe nájomcom tepelného zariadenia je S., s. r. o., na základe konkludentnej zmluvy o nájme medzi M. a S., s. r. o., čo vyplýva z čl. XV bodu 3 zmluvy o dielo, ţe ak dôjde po dobu platnosti tejto zmluvy z akýchkoľvek dôvodov k ukončeniu platnosti zmluvy o nájme tepelného zariadenia, uzatvorenej medzi vlastníkom a objednávateľom, kde objednávateľom je S., s. r. o. a vlastníkom M., potom k ukončeniu nájomného uţívania tepelného hospodárstva došlo na základe rozhodnutia M. (viď vypovedanie zmluvy na č.
  61. 70 z
  62. mája 2001), kde obaja ako S., s. r. o., tak aj M. akceptovali skončenie nájomného vzťahu k
  63. máju 2001). Z toho dôvodu všetky investície ţalobcu S., s. r. o., do rekonštrukcie kotolne v zmysle uzavretej zmluvy o dielo boli investíciami do majetku M., ktoré sa takto na úkor ţalobcu obohatilo, pretoţe došlo k zhodnocovaniu majetku mesta. Odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalobca plnil a platil zhotoviteľovi S., spol. s r. o,. fakturované práce za vykonanie rekonštrukcie kotolne bez právneho dôvodu, keď sa mesto na jeho úkor obohatilo, ak došlo k zhodnoteniu majetku mesta práve vo výške plnenia, vykonaného spoločnosťou S., spol. s r. o. a účtovaného ţalobcovi. To je moţné konštatovať aj 8 5 Obdo 49/2014 z toho, ţe zo strany mesta nebola výška uplatneného nároku rozporovaná a bezdôvodné obohatenie tak spočíva v zhodnotení majetku mesta vo výške fakturácie za vykonanú zmluvu o dielo spoločnosťou S., spol. s r. o. Keď zmluva o nájme tepelného hospodárstva z
  64. júla 1995 nezaväzuje ţalobcu, ţe podľa čl. IV bodu 7 má všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva späť reinvestovať do tepelného hospodárstva, potom obrana ţalovaného nie je dôvodná, lebo táto povinnosť nezaväzovala ţalobcu spätne investovať získané zdroje z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva a investície do majetku mesta v celkovom rozsahu 3 924 424,-- Sk (130 267,01 eur) je bezdôvodným obohatením na strane mesta vo vzťahu k ţalobcovi. Preto podľa § 451 ods. 1 v spojení s § 458 ods. 1 Obč. zák., ak nie je moţné vydať to, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením - zhodnotením majetku mesta - musí sa poskytnúť peňaţná náhrada. Preto krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal ţalovaného k zaplateniu čiastky 130 267,01 eur, nakoľko o túto sumu sa mesto bezdôvodne obohatilo vo vzťahu k ţalobcovi. Odvolací súd posúdil námietku premlčania uplatnenú ţalovaným a dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu nie je premlčaný a bol uplatnený s poukazom na ust. § 397 Obch. zák. v 4-ročnej premlčacej dobe. Ţalovaný bol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia aţ pri doručení platobného rozkazu dňa
  65. novembra
  66. Preto úroky z omeškania môţe ţalobca poţadovať aţ od
  67. novembra
  68. Ţalovaný bol v omeškaní s plnením svojho záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto mu súd priznal úroky z omeškania, ţalobcom poţadovaný úrok z omeškania 17,6% ročne je primeraný v dobe vzniku nároku ţalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí nároku ţalobcu na platenie úrokov z omeškania vo výške 17,6% ročne od
  69. júla 2003 do
  70. novembra 2003, pretoţe o vydanie bezdôvodného obohatenia poţiadal ţalobca aţ podaním ţaloby, kde tento návrh bol doručený ţalovanému s platobným rozkazom dňa
  71. novembra
  72. Krajský súd zmenil tieţ rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách prvostupňového konania a úspešnému ţalobcovi priznal trovy konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. a tieţ zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách štátu, s poukazom na ust. § 148 ods. 1 O. s. p. 9 5 Obdo 49/2014 Proti rozsudku odvolacieho súdu zo
  74. 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681, ktorý nadobudol právoplatnosť
  75. mája 2011, podal v zákonnej lehote dovolanie ţalovaný podaním z
  76. júna
  77. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil a ţalobu zamietol a uloţil ţalobcovi nahradiť ţalovanému trovy konania, alternatívne aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Ţalovaný taktieţ poţiadal dovolací súd, aby odloţil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu zo
  78. apríla 2011, sp. zn. 4Cob/67/
  79. Ţalovaný prípustnosť dovolania vyvodzuje z ust. § 238 ods. 1 a 2 O. s. p. a dôvodnosť podľa ust. § 241 ods. 2 O. s. p., a to, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru ţalovaného došlo zo strany krajského súdu k viacerým pochybeniam, odôvodňujúcim podanie dovolania, a to odchýlenie sa od právneho názoru najvyššieho súdu, nerešpektovanie ust. § 118 ods. 2 O. s. p. (porušenie procesných zásad konania), neprípustná zmena návrhu na začatie konanie, neexistencia bezdôvodného obohatenia, arbitrárnosť rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dospel k záveru, ţe vyššie uvedené dovolanie ţalovaného je opodstatnené, a preto uznesením z
  81. 2012, č. k. 5 Obdo 1/2012-783 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
  82. apríla 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 130 267,01 eur s 18,6% úrokom z omeškania ročne od
  84. 2003 do zaplatenia, vo výrokoch o náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovaným a vo výroku o náhrade trov štátu, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia dovolací súd uviedol, ţe podmienkou na to, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je, aby toto rozhodnutie povaţoval odvolací súd za nesprávne, napriek tomu, ţe súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu správne zistil skutkový stav veci. Aby odvolací súd mohol dospieť k takému záveru, odôvodňujúcemu zmenu napadnutého rozhodnutia, musí sa zaoberať skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a aţ v prípade, ak zistí, ţe tomuto skutkovému zisteniu nemoţno nič vyčítať, posúdi, či na správne zistený skutkový stav súd 10 5 Obdo 49/2014 prvého stupňa správne aplikoval právnu normu (či vec správne posúdil po právnej stránke). K zmene odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môţe dôjsť aj vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, podmienkou zmeny rozhodnutia však v takom prípade je, ţe odvolací súd sám doplní dokazovanie, na základe ktorého dospeje k úplnému skutkovému stavu, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe poţiadavky § 157 ods. 2 O. s. p. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo
  85. apríla 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681 nespĺňa. Z obsahu tohto rozsudku absolútne nevyplývalo, ktoré dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2, vymedzené v odvolaní ţalobcu z
  86. júla 2009, povaţoval odvolací súd za relevantné a opodstatnené pre jeho záver, ţe je potrebné zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazať ţalovaného na úhradu sumy 130 267,01 eur s úrokmi z omeškania, a to s prihliadnutím na ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a § 205 ods. 3 O. s. p. Z tohto pohľadu nebolo moţné ani preveriť správnosť postupu odvolacieho súdu, ktorý sa neviazal skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, ale v odvolacom konaní opakoval a dopĺňal dokazovanie. K tomu dovolací súd potreboval za potrebné uviesť, ţe odvolanie je konštruované ako opravný prostriedok bez moţnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem niektorých zákonných výnimiek), a platí, ţe odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Znamená to teda, ţe by sa uţ v odvolacom konaní v zásade nemalo vykonávať dokazovanie. Z tejto zásady zákon pripúšťa 3 výnimky uvedené v § 213 ods. 3, 4, 5 O. s. p. Dovolací súd poukázal na to, ţe odvolací súd na jednej strane opakoval dokazovanie, tieţ dopĺňal dokazovanie, napr. oboznamoval na odvolacom pojednávaní znalecký posudok Ing. Ľ. G. č. 17/2009, nariadil dokazovanie znalkyňou Ing. A. M., ktorá v rámci odvolacieho konania vypracovala znalecký posudok č. 12/2010, oboznamoval obsah listín (napr. listiny č.
  87. 643 aţ 660), na druhej strane z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, ktorým dôkazom predloţeným zo strany ţalobcu i ţalovaného uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd vo svojom rozhodnutí len konštatuje, ţe ţalobca doloţil znalecký posudok Ing. Ľ. G. č. 17/2009, čo v ňom znalec konštatoval, ale s týmto dôkazom sa súd absolútne nevysporiadal, či na tento dôkaz prihliadal alebo neprihliadal aj z hľadiska ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a či predloţením a vykonaním tohto dôkazu odvolacím súdom bolo ovplyvnené rozhodnutie odvolacieho súdu. Taktieţ z hľadiska záverov odvolacieho súdu chýba vyhodnotenie dôkazného prostriedku, a to 11 5 Obdo 49/2014 znaleckého posudku Ing. M. č. 12/2010, ktorý vypracovala v odvolacom konaní a ďalšie listinné dôkazy, ktoré predloţili účastníci konania v odvolacom konaní. Odvolací súd vyhodnotil len listinný dôkaz, a to nájomnú zmluvu, uzatvorenú medzi M. a M. M. S. a spol.
  88. júla 1995 a dodatok z
  89. novembra 1998, z jeho rozhodnutia nevyplynulo vyhodnotenie všetkých dôkazov vo vzájomných súvislostiach. Vytkol odvolaciemu súdu, ţe sa v odôvodnení rozhodnutia absolútne nevysporiadal s námietkami ţalovaného, uvádzané v jeho podaní z
  90. marca 2011, a to, ţe medzi úpadcom a ţalovaným existoval záväzkovo-právny vzťah bez ohľadu na jeho označenie, ktorého súčasťou bola povinnosť úpadcu pouţiť prostriedky získané za predaj tepla a TÚV na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva v S. a tvrdením ţalovaného, ţe bez existencie tohto záväzku na strane úpadcu by ţalovaný nikdy neodovzdal tepelné hospodárstvo do správy úpadcu a nikdy by nesúhlasil s tým, aby úpadca inkasoval príjmy z tepelného hospodárstva, ktoré zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva. Ţalovaný uviedol, ţe existencia tohto záväzkovo-právneho vzťahu vyplýva zo skutočnosti, ţe úpadca spravoval tepelné hospodárstvo M., inkasoval platby za dodávku tepla a TÚV, úpadca v rámci ceny za dodávku tepla a TÚV inkasoval platby, ktoré v zmysle časti bod 2 ods. 15 písm. c/ Výmeru Ministerstva financií SR č. R-l/1996 z
  91. marca 1996 zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva, úpadca platil nájomné ţalovanému, vykonával odpisy majetku, ktorý spravoval so súhlasom ţalovaného, tieţ úpadca uzatvoril zmluvu o dielo, ktorou sa zaviazal v rámci existujúcej povinnosti reinvestovať príjmy plynúce z tepelného hospodárstva späť do tepelného hospodárstva, uhradil časť ceny za dielo v rámci povinnosti reinvestovať príjmy plynúce z tepelného hospodárstva späť do tepelného hospodárstva, dňa
  92. mája 2001 akceptoval výpoveď z nájomnej zmluvy z
  93. mája 2001, uzatvoril novú nájomnú zmluvu so ţalovaným na dobu určitú od
  94. septembra 2001 do
  95. decembra
  96. Tieţ sa súd nevysporiadal s námietkou ţalovaného, ţe úpadca plnil všetky ostatné práva a povinnosti v rovnakom rozsahu, ako vyplýva z nájomnej zmluvy a zmluvy o dielo. Dovolací súd ďalej uviedol, ţe pri vyhodnotení obsahu nájomnej zmluvy z
  97. júla 1995 a jej dodatkov zo
  98. augusta 1995,
  99. júla 1995 a
  100. novembra 1998 bolo potrebné prihliadať aj na správanie sa účastníkov zmlúv, správanie sa úpadcu a tieţ na mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvami súviseli. Odvolací súd perfektnosti dodatku k nájomnej zmluve z
  101. novembra 1998 a jej následnej záväznosti s obsahom nájomnej zmluvy z
  102. júla 12 5 Obdo 49/2014 1995 vytýka, ţe tento dodatok k nájomnej zmluve nebol podpísaný spoločnosťou S., s. r. o., S.. K tomu dovolací súd uviedol, ţe dodatok k nájomnej zmluve z
  103. novembra 1998 za prenajímateľa M. podpísal primátor Ing. Š. M. a za nájomcu M. M.. V texte zmluvy je uvedené, ţe nájomnou zmluvou zo
  104. augusta 1995, uzavretou medzi M. a firmou M. M. S. a spol., je upravený prenájom tepelného hospodárstva M.. Zmluvné strany sa dohodli na dodatku k tejto nájomnej zmluve tak, ţe čl. IV sa doplní o bod 8 tohto znenia: v rámci transformácie nájomcu na právnickú osobu firmu S., s. r. o., sa prevádzajú všetky práva a povinnosti, vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy s dátumom
  106. 1999 na firmu S., s. r. o. V čase podpisovania dodatku k nájomnej zmluve, teda za nájomcu, mal byť na dodatku k nájomnej zmluve podpísaný M. M. ako fyzická osoba a tieţ štatutárny zástupca spoločnosti S., s. r. o. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, oddiel Sro, vloţka č. 11387/P vyplýva, ţe v čase uzatvorenia dodatku k nájomnej zmluve z
  107. novembra 1998 boli konateľmi spoločnosti S., s. r. o., M. M., G. a Ing. M. M., D., pričom za spoločnosť konajú a podpisujú konatelia kaţdý samostatne. Podľa výkladu odvolacieho súdu by sa teda M. M. mal na dodatok k nájomnej zmluve podpísať dvakrát. S takýmto prehnaným formalizmom sa však dovolací súd nestotoţnil. Dovolací súd sa taktieţ nestotoţnil s výkladom poslednej vety dodatku k nájomnej zmluve z
  108. novembra 1998, podľa ktorého fyzická osoba sa nemohla pretransformovať na právnickú osobu, a preto obsah nájomnej zmluvy z
  109. júla 1995 nezaväzuje úpadcu, konkrétne nevzťahuje sa na neho záväzok čl. IV bod
  110. Pre posúdenie posledného odseku dodatku k nájomnej zmluve nie je rozhodujúce slovné spojenie „v rámci transformácie nájomcu na právnickú osobu S., s. r. o.", ale podstatné je obsiahnuté v druhej časti vety tretieho odseku, ţe sa prevádzajú všetky práva a povinnosti, vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy s dátumom
  112. 1999 na firmu S., s. r. o. Dovolací súd uviedol, ţe záver odvolacieho súdu, ţe neexistoval záväzok spoločnosti S., s. r. o., všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom nájomnej zmluvy, nebol ničím podloţený. Podľa názoru dovolacieho súdu, vyhodnotenie dodatku k nájomnej zmluve z
  113. novembra 1998 odvolacím súdom bolo neprípustné, formalisticky zuţujúce, bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu a v konaní došlo k pochybeniu v procese dokazovania a k nedodrţaniu pravidiel vyplývajúcich zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Dovolací súd taktieţ vytkol odvolaciemu súdu, ţe sa vôbec nezaoberal námietkou ţalovaného počas konania, ţe ţalobca svojim podaním z
  114. marca 2011 (v odvolacom konaní) 13 5 Obdo 49/2014 zmenil rozhodujúce skutočnosti uvedené v ţalobe zo
  115. júla 2003, o ktoré opiera svoje právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, pričom podľa názoru ţalobcu mal odvolací súd rozhodnúť o povolení, resp. nepovolení zmeny ţaloby. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia na túto námietku ţalovaného nereagoval. Dovolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1M Obdo V 19/2007 a v tejto súvislosti posúdil dovolací súd záver odvolacieho súdu, týkajúci sa vyhodnotenia námietky premlčania, za predčasný, avšak poznamenal, ţe námietku premlčania odvolací súd správne posudzoval v zmysle Obch. zákonníka. K samotnému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 130 267,01 eur dovolací súd uviedol, ţe aj v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočné a nepresvedčivé. Je rozdiel vo vymedzení skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia tak, ako ju vo svojej ţalobe a nakoniec v podaní z
  116. marca 2011 vymedzil ţalobca a ako ju odvolací súd vymedzil v dovolaním napadnutom rozhodnutí. V ţalobe ţalobca uviedol, ţe počas doby, keď bol účastníkom zmluvy o dielo č. 19000 CB, uhradil za ţalovaného splátky v celkovej sume 3 924 424,-- Sk, vypovedaním zmluvy ţalovaným prestal byť účastníkom zmluvných vzťahov, a keďţe za ţalovaného zaplatil sumu 3 924 424,- Sk, vzniklo na strane ţalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Obč. zák. V podaní z
  117. marca 2011 ţalobca uvádza, ţe pri platbách uhrádzaných zhotoviteľovi diela podľa zmluvy o dielo č. 19000 CB zo
  118. augusta 2000 došlo k bezdôvodnému obohateniu ţalovaného ako vlastníka zhotoveného diela na úkor ţalobcu, pričom došlo k finančnému plneniu z dôvodu, ktorý odpadol. Z podania ţalobcu z
  119. apríla 2011 vyplýva, ţe úpadca uhrádzal platby vyplývajúce zo zmluvy o dielo, ktorej bol úpadca účastný ako zmluvná strana - objednávateľ diela a nájomca. V okamihu, keď prestal byť účastníkom tejto zmluvy o dielo, čo bolo následkom výpovede zmluvného vzťahu zo strany ţalovaného, sa zmenil charakter finančného plnenia zo zmluvného charakteru na charakter bezdôvodného plnenia. Dôvodom plnenia bol zmluvný záväzok, ktorý odpadol výpoveďou nájomného vzťahu. Majetkovým protiplnením malo byť podľa zmluvy o dielo to, ţe objednávateľ sa mal stať vlastníkom diela. V skutočnosti sa vlastníkom diela stal ţalovaný. V tom vidí ţalobca zníţenie majetku úpadcu, čím odôvodňuje svoj uplatnený nárok. Odvolací súd ale konštatoval, ţe ţalobca plnil a platil zhotoviteľovi S., s. r. o., fakturované práce za vykonanie rekonštrukcie kotolne bez právneho dôvodu, keď sa mesto na jeho úkor obohatilo, ak došlo k zhodnoteniu majetku mesta vo 14 5 Obdo 49/2014 výške plnenia, vykonaného spoločnosťou S., s. r. o. a účtovného ţalobcovi. Bezdôvodné obohatenie podľa názoru odvolacieho súdu spočívalo v zhodnotení majetku mesta. K tomuto záveru dovolací súd poznamenal, ţe o plnenie bez právneho dôvodu ide, ak právny dôvod na plnenie od počiatku vôbec neexistoval. Zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti opravou, či prístavbou alebo zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti je tzv. investíciou do cudzieho majetku, ak došlo k tomu na základe dohody s vlastníkom, záleţí na jej obsahu, aký právny vzťah medzi stranami vznikol. Ak ide o prípad zhodnotenia bez akejkoľvek dohody s vlastníkom, ide o bezdôvodné obohatenie, získané bez právneho dôvodu. Ak však bolo investované napr. na základe prísľubu vlastníka previesť vlastníctvo k zhodnocovanej veci na investujúceho, môţe ísť o bezdôvodné obohatenie, získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Dovolací súd tieţ vytkol odvolaciemu súdu, ţe nedostatočne odôvodnil výšku bezdôvodného obohatenia – peňaţnej náhrady v zmysle ust. § 458 ods. 1 Obč. zák. a poukázal na to, ţe ak boli vynaloţené hodnoty do cudzej nehnuteľnosti, čím došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný ţalovaný vydať, v takom prípade pohľadávka bezdôvodného obohatenia nie je hodnota vynaloţených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred rekonštrukciou a po nej. Pri určení bezdôvodného obohatenia v prípade, ţe boli vynaloţené hodnoty na cudziu nehnuteľnosť, sa musí zohľadniť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza, účely jej vyuţitia, cenová mapa, rovnako pri stanovení jej hodnoty pred rekonštrukciou, ako aj po nej, len takto zistený rozdiel potom vyjadruje skutočný, bezdôvodne nadobudnutý majetkový prospech (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2 Cdo 21/2007 z
  120. februára 2008). Záverom dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, ţe obsah ani jednej zápisnice v predmetnej právnej veci nedáva podklad pre záver, ţe odvolací súd dôsledne postupoval podľa ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a uzavrel, ţe rozsudok odvolacieho súdu nemá náleţitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tým došlo v konaní pred odvolacím súdom k vade – odňatiu moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., čo je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 15 5 Obdo 49/2014 Po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, Krajský súd v Prešove opätovne rozhodol o odvolaní ţalobcu tak, ţe uznesením zo
  122. 2012 č. k. 4Cob/45/2012-805 rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa
  124. 2009, č. k. 15Cb/109/2003-390, ktorým ţalobu voči ţalovanému v celom rozsahu zamietol, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení neuviedol, z akého zákonného dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, ale uviedol, ţe formulácia nájomnej zmluvy v č. IV, bod 7 hovorí o tom, ţe zmluvné strany sa zaväzujú všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom zmluvy. Podľa odvolacieho súdu však nie je zrejmé, čo je myslené pod termínom zdroje získané z tepelného hospodárstva a čo by podľa účastníkov zmluvy mal tento termín obsahovať. Uloţil súdu prvého stupňa, aby vypočul účastníkov pôvodnej nájomnej zmluvy na obsah záväzku, ţe všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva sa reinvestujú do tepelného hospodárstva, čo bolo myslené pod všetkými zdrojmi. Takisto mal súd posúdiť otázku, či toto znenie nájomnej zmluvy môţe poţívať právnu ochranu, a či nie je zneuţitím práva (poukázal na § 265 Obchodného zákonníka). Mal zistiť, aký zmysel mal prenájom tepelného hospodárstva, ak prípadné zisky z prevádzky tepelného hospodárstva musí nájomca odovzdať. V princípe samotné podnikanie je za účelom vytvorenia zisku a uzavretím nájomnej zmluvy sa nájomca takéhoto práva vzdal. Súd uzavrel, ţe tieto otázky neboli predmetom zisťovania okresným súdom a bez zistenia týchto okolností nie je moţné rozhodnúť o nároku ţalobcu. Nebolo ani preukázané, či prenájom tepelného hospodárstva bol ziskový alebo nájomca vykazoval stratu. Preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Humenné následne vec opätovne prejednal a rozsudkom z
  126. 2013, č. k. 15Cb/109/2003-848 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 130 267,01 eur spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od
  128. 2003 do zaplatenia a trovy konania vo výške 13 692,58 eur a 20 676,90 eur na trovách právneho zastúpenia na účet zástupcu ţalobcu. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, ţe danom prípade bolo jednoznačne preukázané, ţe počas nájomného vzťahu ţalobca investoval finančné prostriedky 16 5 Obdo 49/2014 do majetku ţalovaného vo výške 130 267,01 eur s tým, ţe nakoniec ţalovaný ukončil nájomný vzťah so ţalobcom a v dôsledku skončenia nájomného vzťahu sa ţalobca nestal takto vlastníkom príslušného tepelného zariadenia, a preto podľa názoru súdu ţalovaný získal na úkor ţalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré spočíva v tom, ţe ţalobca plnil ţalovanému z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Ďalej uviedol, ţe dojednanie v zmluve o tom, ţe mal nájomca, získané finančné zdroje z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, súd povaţoval za rozpor so zásadami poctivého obchodného styku a takéto dojednanie preto nepoţíva právnu ochranu. Je nelogické, aby nájomca mal všetky získané zdroje opätovne reinvestovať do predmetu nájmu. Súd prvého stupňa tieţ uviedol, ţe na otázky, či mal ţalobca zisk z prevádzky tepelného hospodárstva a v akej výške, je obtiaţne odpovedať s poukázaním na výsledky znaleckého dokazovania v tomto konaní. Zásadnou otázkou zostáva aj to, ak by ţalobca dosiahol zisk z prenájmu tepelného hospodárstva ako nájomca, dohoda k zmluve o nájme o povinnosti nájomcu, teda ţalobcu, získané zdroje opätovne reinvestovať do tepelného hospodárstva, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto sa touto otázkou súd prvého stupňa nezaoberal, teda neskúmal otázku dosiahnutého zisku ţalobcom z titulu prenájmu. Súd prvého stupňa poukázal na záver najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 5 Obdo 1/2012 zo dňa
  130. 2012, z ktorého vyplýva, ţe ak ţalobca investoval finančné prostriedky do rekonštrukcie kotolne, ktorá bola vo vlastníctve ţalovaného, ide o bezdôvodné obohatenie spočívajúce v zhodnotení majetku ţalovaného. Ak ţalobca investoval finančné prostriedky na základe prísľubu vlastníka previesť vlastníctvo zhodnocovanej veci na investujúceho, môţe ísť o bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Uviedol, ţe o takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide v danej veci, pretoţe bolo preukázané, ţe ţalobca podľa zmluvy o dielo uzavretej so spoločnosťou S., s. r. o., investoval finančné prostriedky do majetku, ktorý bol vo vlastníctve ţalovaného M. s tým, ţe bolo dohodnuté, ţe tento majetok sa neskôr stane vlastníctvom ţalobcu, avšak právny vzťah bol 17 5 Obdo 49/2014 nakoniec medzi ţalobcom a ţalovaným ukončený a k prevodu vlastníckeho práva na ţalobcu nedošlo. V súvislosti s otázkou preukázania výšky bezdôvodného obohatenia povaţoval súd prvého stupňa za potrebné poukázať na to, ţe zmluva o dielo bola uzavretá
  131. augusta 2000 s tým, ţe zmluvný vzťah ţalovaným vypovedal listom zo dňa
  133. 2001 ku dňu
  135. 2001 a je teda zrejmé, ţe ţalobca v pomerne krátkom časovom období investoval finančné prostriedky, t. j. zaplatil dohodnuté splátky ceny diela zhotoviteľovi spoločnosti S., s. r. o. a vzhľadom na odstup času by bolo veľmi obtiaţne, a to aj prípadným znaleckým dokazovaním zistiť hodnotu nehnuteľnosti pred zaplatením splátok, po odstúpení od zmluvy a z týchto dôvodov súd ustálil, ţe výška bezdôvodného obohatenia spočíva v hodnote splátok, ktoré ţalobca zaplatil spoločnosti S., s. r. o. Súd zároveň priznal ţalobcovi aj uplatňovaný úrok z omeškania, ktorý ţalobca poţadoval s tým, ţe výška úroku z omeškania bola priznaná ţalovanému počnúc
  136. novembrom 2003, kedy bola ţalovanému doručená výzva na plnenie, a preto aţ týmto dátumom bol priznaný ţalobcovi úrok z omeškania. Výška poţadovaného úroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v čase omeškania ţalovaného. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a priznal trovy ţalobcovi v plnej výške, pretoţe ţalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, a to v časti úrokov z omeškania za obdobie od
  138. 2003 do
  140. 2003, v ktorej bola ţaloba zamietnutá. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa z podal odvolanie ţalovaný, a to z dôvodov uvedených v § 205 ods. 1 a 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a ţalobu zamietol, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. V odvolaní uviedol, ţe vlastníkom technologickej časti tepelného hospodárstva podľa Zmluvy o dielo sa nikdy nestal ţalovaný, ale obchodná spoločnosť T.T., a. s. – organizačná zloţka zahraničnej osoby, ktorá vstúpila do práv a povinností ţalobcu, z uvedeného dôvodu ţalovaný nie je v konaní pasívne legitimovaný, pretoţe na strane ţalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Obsah záväzku reinvestovať všetky zdroje získané z nájmu tepelného hospodárstva späť do tepelného hospodárstva nepredstavuje rozpor so zásadami 18 5 Obdo 49/2014 poctivého obchodného styku. Absencia dostatočnej a zrozumiteľnej argumentácie, resp. jej obmedzenie na strohé konštatovanie súdu prvého stupňa je podľa názoru ţalovaného neprimerane extenzívna a v rozpore so sledovaným účelom, ktorý zákonodarca začlenením ust. § 265 Obchodného zákonníka do právneho poriadku Slovenskej republiky sledoval. Súd prvého stupňa nerešpektoval ust. § 226 O. s. p. o viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu a v rozpore s uloţenou povinnosťou nevykonal dokazovanie za účelom zistenia, či ţalobca mal zisk z prevádzky tepelného hospodárstva. Odchýlenie sa od právneho názoru Najvyššieho súdu SR, keď sa súd prvého stupňa nevysporiadal s námietkami ţalovaného, uvedenými v jeho podaní zo dňa
  142. 2011, súd prvého stupňa nerešpektoval ust. § 118 ods. 2 O. s. p, t. j. povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbeţným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tieţ s predbeţným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať, a ktoré vykonané nebudú. Súd prvého stupňa porušením svojej povinnosti vysporiadať sa s právnymi argumentmi ţalovaného o neexistencii bezdôvodného obohatenia odoprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia súdu. Súd prvého stupňa bol pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia (čo uviedol ţalovaný len z opatrnosti, nakoľko zdôraznil, ţe bezdôvodné obohatenie nevzniklo) viazaný názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý nerešpektoval. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s výpoveďami svedka M. M. a štatutárneho orgánu účastníka konania – primátora Ing. Š. M., neodôvodnil dostatočne svoj právny názor ohľadom údajného porušenia poctivého obchodného styku. Rovnako sa nevysporiadal s písomným podaním ţalovaného zo dňa
  145. V neposlednom rade ţalovaný namietol, ţe súd priznal ţalobcovi náhradu trov konania za účasť na pojednávaní, ktoré sa neuskutočnilo. Ţalobca sa k podanému odvolaniu ţalovaného vyjadril písomne a uviedol, ţe námietky ţalovaného v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa povaţuje za neopodstatnené, pretoţe súd prvého stupňa sa v rámci hodnotenia dôkazov vysporiadal so všetkými námietkami ţalovaného prednesenými v rámci vykonaného dokazovania. O správnosti pasívnej legitimácie ţalovaného nemali súdy v celom doterajšom konaní, počnúc Najvyšším súdom SR, ţiadne pochybnosti, preto táto námietka ţalovaného je neopodstatnená. V dôsledku skončenia platnosti zmluvy o nájme tepelného hospodárstva, uzavretej medzi ţalobcom a ţalovaným, vstúpil dňom nasledujúcom po dni ukončenia platnosti tejto zmluvy ţalovaný do práv a povinností vyplývajúcich pre ţalobcu ako objednávateľa z tejto zmluvy v plnom rozsahu ako vlastník (článok XV bod 3 Zmluvy o dielo). Správne zhodnotil súd 19 5 Obdo 49/2014 prvého stupňa, ţe obsah záväzku, vyplývajúci z nájomnej zmluvy, ţe všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva sa reinvestujú do tepelného hospodárstva, ako dojednanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Ani výsluchom svedkov M. M. a štatutárneho orgánu ţalovaného – primátora Ing. Š. M. sa nepodarilo bliţšie zistiť úmysel účastníkov nájomnej zmluvy k tejto otázke. Podľa názoru ţalobcu správne postupoval súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní o výške uplatneného bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje zaplatenú časť ceny diela v zmysle uzavretej Zmluvy o dielo. Predmetom tejto zmluvy bola dodávka a montáţ technologickej časti kotolne‚ v dohodnutej cene, preto je moţné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, ţe vzhľadom na odstup času by sa ani znaleckým dokazovaním nepodarilo zistiť hodnotu technológie (nie hodnotu nehnuteľnosti) pred zaplatením splátok a po zániku účasti ţalobcu. Ţalobca naviac poukázal na to, ţe v podanom odvolaní túto skutočnosť ţalovaný namieta, avšak dokazovanie v tomto smere nenavrhoval na pojednávaní dňa
  147. 2013 a netrval na ďalšom dokazovaní vo veci. Dopĺňacím rozsudkom z
  149. 2013 č. k. 15Cb/109/2003-854 súd prvého stupňa doplnil výrok rozsudku č. k. 15Cb/l09/2003-848 z
  150. apríla 2013 tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť sumu 315,25 eur na trovách štátu na účet Okresného súdu Humenné. Dopĺňací rozsudok odôvodnil tým, ţe v danej veci súd v rozsudku z
  151. apríla 2013 nerozhodol o trovách štátu, a preto v zmysle § 166 ods. 1 O. s. p. doplnil výrok tohto rozsudku o trovy štátu, ktoré pozostávajú z odmeny vyplatenej znalkyni Ing. A. M. zo štátnych prostriedkov. Ing. A. M. bola vyplatená odmena súdom prvého stupňa zo štátnych prostriedkov vo výške 209,17 eur, a to za podaný znalecký posudok pod č. 02/2008 s tým, ţe v rámci odvolacieho konania znalkyni bola vyplatená odmena Krajským súdom v Prešove tejto znalkyni vo výške 106,08 eur, ktorú predstavujú hotové výdavky a doplatok za vypracovaný znalecký posudok v odvolacom konaní. Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. súd zaviazal neúspešného ţalovaného zaplatiť trovy štátu. Krajský súd v Prešove odvolanie ţalovaného prejednal a zistil, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť vo výroku o povinnosti zaplatiť 130 267,01 eur s príslušným úrokom z omeškania, ale je potrebné zrušiť rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku, pokiaľ sa týka náhrady trov konania účastníkov a štátu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa týka veci samej (§ 219 ods. 2 O. s. p.). 20 5 Obdo 49/2014 K dôvodom súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, ţe na základe Nájomnej zmluvy z
  152. júla 1995, uzavretej medzi M. ako prenajímateľom a nájomcom M. M. S. a spol., došlo k podnikateľskému prenájmu tepelného hospodárstva M. podľa prílohy č. 1, pričom podľa čl. IV bodu 7 nájomnej zmluvy, zmluvné strany sa zaväzujú, ţe všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestujú do tepelného hospodárstva, ktoré je premetom tejto zmluvy. Dodatkom k nájomnej zmluve z
  153. novembra 1998 došlo k zmene nájomcu. Nájomcom z nájomnej zmluvy sa stal S., s. r. o., ktorý
  154. augusta 2000 podpísal zmluvu o dielo so zhotoviteľom S.S., s. r. o., (č.
  155. 4 spisu) ako zhotoviteľom a nájomcom tepelného hospodárstva S., s. r. o., ako objednávateľom, kde vlastníkom tepelného zariadenia je M.M.M.. Keď mesto
  156. mája 2001 vypovedalo nájomnú zmluvu a výpoveď bola doručená ţalobcovi – nájomcovi
  157. mája 2001s 3-mesačnou výpovednou dobou (č.
  158. 70 spisu), nájomný pomer zanikol k
  159. augustu
  160. Zánikom nájomného pomeru nastali účinky predpokladané v čl. XV bodu 3 zmluvy o dielo a mesto vstúpilo po vypovedaní nájomnej zmluvy do práv objednávateľa, ktorým bol dovtedy ţalobca. Medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe do zániku zmluvného vzťahu zo strany ţalobcu bolo platené zhotoviteľovi S. celkove 3 924 424,-- Sk, ktoré ţalobca ţiada od mesta vydať. Titulom má byť bezdôvodné obohatenie, ktorým nie sú vynaloţené prostriedky, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred rekonštrukciou a po nej (§ 667 ods. 1 Obč. zákonníka). Okresný súd správne uvaţoval, keď poukázal na ustanovenie § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. Ukončením nájomného pomeru medzi mestom a ţalobcom vstúpil do postavenia objednávateľa vlastník tepelného zariadenia M.. Je bez významu to, ak neskôr dodatkom po dohode medzi zhotoviteľom M. a spoločnosťou T. došlo k vstupu spoločnosti T. do postavenia objednávateľa namiesto spoločnosti S., pretoţe rozhodujúce pre uplatnený nárok je to, ţe po ukončení nájomného pomeru vstúpil do práv objednávateľa – ţalobcu ţalovaný – M. a všetky doterajšie platby zhotoviteľovi za objednávateľa v rozsahu uplatneného nároku 3 924 424,-- Sk boli platbami, ktorých dôvod platenia odpadol zrušením nájomného pomeru a vstupom M. do postavenia objednávateľa pri zmluve o dielo. Podľa odvolacieho súdu záväzok pri zmluve o dielo pre ţalobcu vznikol z uzavretej Zmluvy o nájme z
  161. júla 1995, kde v čl. IV bode 7 sa nájomca tepelného hospodárstva zaviazal všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom zmluvy. Ak sa v čl. III bodu 2 zmluvy objednávateľ zaviazal vykonané dielo riadne prevziať a zaplatiť za dielo zhotoviteľovi dohodnutú cenu 21 5 Obdo 49/2014 a zaplatil cez 3 900 000,-- Sk, potom skončením nájomného pomeru vstúpil do práv objednávateľa vlastník tepelnej kotolne M.. Dovtedajšie platby zhotoviteľovi sú bezdôvodným obohatením na strane mesta, ak podľa čl. VX bodu 3, všetky práva, a teda aj splnené povinnosti na platenie ceny diela prešli na mesto a právny dôvod platenia S. za objednávateľa odpadol. Preto je M. pasívne legitimované v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, kde ţalobcovi dovtedajší právny dôvod platenia ceny diela odpadol. Poukázal na to, ţe M. bolo vlastníkom kotolne, čo vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa
  163. 2003 č. k. 5Cb/1062/02-51, kde súd konštatoval, ţe je vlastníkom kotolne, a to stavebnej, ako aj technologickej časti, je ţalobca – M. Realizovaním diela došlo k zlepšeniu technologických parametrov kotolne a k jej zhodnoteniu, a nie k vytvoreniu samostatnej veci. Realizovaním diela sa toto stalo súčasťou pôvodnej stavby, ktorej vlastníkom je ţalobca. Ţalovaný – správca konkurznej podstaty úpadcu S., s. r. o., JUDr. J. B. nie je oprávnený zahrnúť do konkurznej podstaty majetok ţalobcu. Okrem toho súd zistil, ţe zhotoviteľovi nebola uhradená v celej sume cena diela, preto v dôsledku výhrady vlastníckeho práva v zmluve o dielo. Úpadca ani nenadobudol vlastníctvo k dodanej technológii. Táto technológia z toho dôvodu nepatrí do konkurznej podstaty úpadcu. Podľa odvolacieho súdu povinnosti zo zmluvy o dielo boli splnené zhotovením diela, aj keď podľa zmluvy o postúpení práv a povinností z
  165. 2002 vstúpila do postavenia objednávateľa spoločnosť T., a. s. – organizačná zloţka zahraničnej osoby (č.
  166. 55 spisu). Je takisto bez významu, ak mesto neskôr previedlo tepelné hospodárstvo na T., a. s., ale bezdôvodne sa obohatil vlastník, a to M. na platbách vykonávaných dovtedajším nájomcom a objednávateľom – ţalobcom. Nemôţe ísť o obohatenie na strane zhotoviteľa, pretoţe tomu bolo platené za zhotovenie diela, ale ide o osobu, kto platil, resp. vstúpil do práv a povinností objednávateľa platiť za cenu diela. Odstúpením od zmluvy – nájomnej zmluvy tepelného hospodárstva mesto vstupovalo ako vlastník do práv objednávateľa, preto dovtedajšie platby vykonané objednávateľom sú obohatením – bezdôvodným obohatením na strane mesta. Pri ukončení nájmu je potrebné ustáliť protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ako rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, tak aj vyjadrenie primátora mesta konštatujú zhodnotenie majetku mesta dodávkou novej technológie, keď primátor mesta hovorí o tom, ţe došlo k výmene 40-ročného technologického zariadenia za nové, čím mesto získalo jedno z najlepších tepelných hospodárstiev na Slovensku (viď zápisnica z pojednávania z
  168. 2013 22 5 Obdo 49/2014 na č.
  169. 837 spisu). Došlo k zmene technologickej časti tepelného hospodárstva, zvýšila sa hodnota tepelného hospodárstva z nulovej odpisovej hodnoty pri 40-ročnom technologickom zariadení, pričom v čase ukončenia nájomného vzťahu k
  171. 2001 ešte dielo nebolo ukončené. Z hľadiska zámeny starého za nové technologické zariadenie zvýšila sa hodnota tepelného hospodárstva – technologického zariadenia tepelného hospodárstva M. minimálne v rozsahu platieb vykonávaných ţalobcom za dobu trvania zmluvného vzťahu so S., t. j. vo výške aspoň ţalovaných 3 924 424,-- Sk. Vychádzal z toho, ţe kaţdou výmenou novej technológie za doterajšiu starú zvyšuje sa hodnota minimálne v cene menenej technológie. Odvolací súd preto nemal pochybnosti o tom, ţe sa zvýšila hodnota tepelného hospodárstva v dôsledku platieb ţalobcom za dodávku technologického zariadenia S. Z hľadiska odpisových hodnôt od uzavretia zmluvného vzťahu - zmluvy o dielo do vypovedania zmluvy o dielo, nemohlo dôjsť k poklesu hodnoty technologického zariadenia jeho uţívaním. Naviac, ak sa toto zariadenie ešte nedodalo v celom rozsahu a zvyšok dodávky potom preplácala spoločnosť T., potom aj úvaha súdu prvého stupňa bola podľa odvolacieho súdu správna, ak ustálil výšku zvýšenia hodnoty veci aţ do výšky predchádzajúcich platieb objednávateľa – ţalobcu do doby ukončenia nájomného pomeru s ním. Odvolací súd vyslovil súhlas so záverom súdu prvého stupňa o tom, ţe dojednanie v čl. IV bod 7 nájomnej zmluvy je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Nájomná zmluva z
  172. júla 1995 je podnikateľským nájmom tepelného hospodárstva, kde nájomca ako podnikateľ predpokladá z nájmu aj dosiahnutie určitého zisku. Takýmto ustanovením nájomnej zmluvy sa obmedzuje profitovanie nájomcu z prenájmu, ak všetko čo získa z tepelného hospodárstva, musí spätne investovať do majetku prenajímateľa –M. Nemôţe poţívať právnu ochranu, ani výkon práva M. aby jeho nájomca reinvestoval všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom nájomnej zmluvy. Aká bola výška zdrojov získaných z tepelného hospodárstva, bol problém, ktorý mali vyriešiť ako znalecký posudok Ing. M., tak dôkaz predloţený ţalobcom, a to posudok vypracovaný Ing. G.. Obidva listinné dôkazy ako znalecký posudok, tak posudok Ing. G. (č.
  173. 412 spisu) nedali jednoznačnú odpoveď na výšku zisku ţalobcu z tepelného hospodárstva, ale zhodne konštatujú, ţe od roku 2000 S., s. r. o., získavalo platby pre S. neuhrádzaním svojich záväzkov iným veriteľom, uprednostňovalo platby pre S. Ak S., s. r. o., všetky prostriedky, ktoré z podnikania malo, investovalo do preplácania platieb za cenu diela pre S. zo zmluvy o dielo, a právo M.M. poţadovať od nájomcu reinvestovať všetky 23 5 Obdo 49/2014 získané zdroje z tepelného hospodárstva nemôţe mať právnu ochranu, a keď došlo k zrušeniu nájomnej zmluvy a tým aj k zmene a vstupu do práv objednávateľa zo zmluvy o dielo, potom sa mesto na úkor S., s. r. o., obohatilo, pričom výška obohatenia je zhodnotenie technológie tepelného hospodárstva vo vlastníctve mesta. Mesto musí toto zhodnotenie s poukazom na § 667 ods. 1 Obč. zákonníka v spojení s § 451 ods. 2 Obč. zákonníka ako bezdôvodné obohatenie z plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ţalobcovi vydať. Preto je podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v časti priznaného úroku z omeškania, pretoţe podľa § 369 ods. 1 Obch. zákonníka dlţník v omeškaní s plnením peňaţného záväzku je povinný platiť dohodnutú sadzbu úrokov z omeškania. Ak nie je dohodnutá, je dlţník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie, neţ je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obch. zákonníka. § 502 ods. 1 Obch. zákonníka v znení platnom v roku 2000 riešil otázku platenia úrokov v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške stanovenej zákonom. Ak úroky nie sú určené, dlţník je povinný platiť obvyklé úroky z omeškania poţadované za úvery, ktoré poskytujú banky v meste sídla dlţníka v čase uzavretia zmluvy. V tom čase banka na strednodobé úvery poţadovala úroky od 16-22 % ročne, v roku 2001 to bolo 17 % ročne, preto poţadovaný úrok z omeškania 17,6% ročne je primeraný dobe vzniku nároku ţalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Procesné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré namietol ţalovaný v podanom odvolaní, odvolací súd povaţoval za také, ktoré nespôsobili nesprávnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd rušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania účastníkov a o náhrade trov štátu. Keď okresný súd rozhodoval o nároku ţalobcu rozsudkom z
  175. 2009 č. k. 15Cb/109/2003-390, rozhodoval aj o trovách štátu, kde zaviazal ţalobcu na zaplatenie trov štátu 209,17 eur, pretoţe znalkyňa Ing. M. vyúčtovala odmenu znalca 514,10 eur a preddavky účastníkmi boli len vo výške 331,93 eur. Odvolací súd poukazuje na to, ţe znalkyňa Ing. A. M. s podaním znaleckého posudku č. 02/2008 (č.
  176. 339 spisu) vyúčtovala aj odmenu znalca na čiastku 541,10 eur (č.
  177. 338 spisu), pričom okresný súd nerozhodol o tomto nároku znalkyne vydaním uznesenia o priznaní odmeny znalkyni. Preto 24 5 Obdo 49/2014 odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu zo dňa
  179. 2009 č. k. 15Cb/l09/2003-390 nemá oporu v predchádzajúcom – chýbajúcom rozhodnutí okresného súdu o náhrade trov znalkyne. Vytkol tieţ súdu prvého stupňa, ţe pri posúdení nároku úspešného ţalobcu došlo k pochybeniu, ak okresný súd priznával na trovách právneho zastúpenia odmenu pre zástupcu ţalobcu za deň
  181. 2010, kedy pojednávania sa zúčastnil len správca konkurznej podstaty –ţalobca. Súd mu aj napriek tomu priznal trovy právneho zastúpenia neprítomného právneho zástupcu a následne priznával aj stratu času a náhradu cestovných výdavkov. Obdobne okresný súd priznával trovy za pojednávanie
  183. 2013, kedy pojednávanie bolo zrušené a odročené na iný dátum. V tento deň nemohli vzniknúť právnemu zástupcovi trovy na právnom zastúpení na strate času, či na cestovných výdavkoch. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, a to podľa § 238 ods. 2 , § 241 ods. 2 písmeno b/ a c/ a § 237 písm. f/ O. s. p. V ňom namietol, ţe odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v rozsudku sp. zn. 5 Obdo 1/2012 z
  184. apríla 2012 na strane 22 a nevysporiadal sa s námietkami ţalovaného, uvádzanými v podaní z
  185. marca 2011, a to, ţe medzí úpadcom a ţalovaným existoval

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.