← Slovensko

o 1 591,71 eur s prísl.

4 Cdo 315/2013 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a členov senátu JUDr. Evy Sákalovej a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci ţalobcu: I. K., bytom X., zastúpeného JUDr. Jánom Derevjaníkom, advokátom so sídlom Štefánikova 76, 071 01 Michalovce, proti ţalovanému: Chemko, a.s. Strážske v likvidácii, so sídlom Moskovská 13, 811 08 Bratislava, IČO: 31 724 582, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokát Pirč, s.r.o., so sídlom kpt. Nálepku 17, 040 01 Košice, IČO: 36 855 910, v mene ktorej koná JUDr. Ján Pirč, konateľ a advokát, o 1 591,71 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 16 C 9/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

  1. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 55/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania v sume 95,01 € na účet jeho právneho zástupcu, obchodnej spoločnosti Advokát Pirč, s.r.o., číslo účtu X., vedený v X., do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo
  2. októbra 2007 č. k. 16 C 9/2006-128 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 47 952 Sk (1 591,71 €) spolu s 12 % ročným úrokom z omeškania od
  3. apríla 2004 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 2 395 Sk (79,50 €) a náhradu trov 2 4 Cdo 315/2013 právneho zastúpenia 19 130,50 Sk (635,02 €) na účet právneho zástupcu ţalobcu, taktieţ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobca sa ţalobou domáhal doplatenia mzdy titulom hmotnej zainteresovanosti za rok 2003, keď vychádzal z toho, ţe táto mu v roku 2003 mala byť vyplatená podľa dohody o mzdových podmienkach uzavretej s pôvodným zamestnávateľom
  4. apríla
  5. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe pri prechode práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce zostali ţalobcovi aj vo vzťahu k ţalovanému všetky práva dohodnuté s pôvodným zamestnávateľom Chemza, a.s. Stráţske v dohode o mzdových podmienkach zo dňa
  6. apríla 2003, t. j. popri práve na základnú mzdu 19 500 Sk (647,28 €) mesačne aj právo na zaplatenie hmotnej zainteresovanosti vo výške 40 % zo sumy skutočne vyplatených základných miezd bez náhrady mzdy a nemocenského zabezpečenia za dobu jedného roka, resp. dobu výkonu funkcie. Mal za preukázané, ţe v roku 2003 bolo ţalobcovi skutočne vyplatených na základnej mzde (bez náhrady mzdy, nemocenského a sociálneho zabezpečenia) 187 992 Sk (6 240,19 €), z čoho 40 % predstavuje sumu 75 197 Sk (2 496,08 €) a v konaní bolo nesporné, ţe mu z tohto titulu bola ešte pôvodným zamestnávateľom i ţalovaným vyplatená hmotná zainteresovanosť v celkovej výške 27 245 Sk (904,37 €). Súd prvého stupňa mal za to, ţe tie zásady hmotnej zainteresovanosti na rok 2003, na ktoré poukazoval ţalovaný a v ktorých boli zahrnuté tri ukazovatele – splnenie plánovaného hospodárskeho výsledku spoločnosti za sledované obdobie a dva individuálne ukazovatele – sa nevzťahovali na ţalobu, pretoţe dohoda o mzdových podmienkach ţalobcu jednoznačne odkazovala na zásady pre priznanie hmotnej zainteresovanosti na rok 2003 schválených predstavenstvom, ktoré sa však nevzťahovali na zaradenia špecialistu (funkcia, v ktorej pracoval ţalobca). Súd prvého stupňa tak mal za to, ţe ţalobcovi za rok 2003 patrila hmotná zainteresovanosť v plnej dohodnutej výške, t. j. 40 % z celkovo vyplatených miezd za rok 2003, bez krátenia za nesplnenie hospodárskeho výsledku spoločnosti a táto bola splatná vo výplatnom termíne v januári
  7. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z
  8. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 55/2012 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd v predmetnej veci rozhodoval opätovne po tom, čo na odvolanie ţalovaného najskôr rozsudkom z
  9. septembra 2009 sp. zn. 1 Co 66/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 94,06 € s 12 % ročným úrokom z omeškania od
  10. apríla 2004 aţ do zaplatenia a v prevyšujúcej časti návrh zamietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal 3 4 Cdo 315/2013 náhradu trov konania a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) uznesením z
  11. januára 2012 sp. zn. 4 Cdo 49/2010 zrušil tento rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania z dôvodu nepreskúmateľnosti. Dovolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, ţe z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil so závermi prvostupňového súdu len potiaľ, ţe po prechode práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu v zmysle § 28 ods. 1 Zákonníka práce zostali ţalobcovi aj vo vzťahu k ţalovanému všetky práva dohodnuté s pôvodným zamestnávateľom Chemza, a.s. Stráţske v dohode o mzdových podmienkach zo dňa
  12. apríla 2003, teda, ţe aj ţalovaný bol povinný odmeňovať ţalobcu podľa dohody o mzdových podmienkach zo dňa
  13. apríla
  14. Ďalej sa však uţ z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu nedá zistiť, prečo, aj pri akceptovaní predmetnej dohody o mzdových podmienkach (v kontexte so Zásadami hmotnej zainteresovanosti schválenými predstavenstvom Chemka, a.s. Stráţske pre celú skupinu Chemka, a.s. na rok 2003), pri nespornosti základu pre výpočet hmotnej zainteresovanosti ţalobcu za rok 2003 v sume 187 992 Sk (skutočne vyplatené základné mesačné mzdy ţalobcovi za hodnotené obdobie rok, resp. za dobu výkonu funkcie), vypočítal sumu hmotnej zainteresovanosti vo výške 40 % zo sumy 75 197 Sk, ktorá sama osebe predstavovala plnú sumu hmotnej zainteresovanosti pre ţalobcu (t. j. 40 % z vyššie uvedeného základu). Tieţ nie je zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s doplatkom hmotnej zainteresovanosti pre ţalobcu za obdobie prvého štvrťroka a prvých dvoch mesiacov druhého štvrťroka 2003, t. j. za obdobie, počas ktorého bol ţalobca zamestnancom Chemzy, a.s., keď z obsahu spisu vyplýva, ţe za uvedené obdobie, resp. konkrétne za prvý štvrťrok 2003 bola ţalobcovi vyplatená iba polovica sumy hmotnej zainteresovanosti, na ktorú mu podľa hodnotiacich kritérií vznikol nárok. Odvolací súd v rozsudku z
  15. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 55/2012 uviedol, ţe po vrátení spisu dovolacím súdom na ďalšie konanie, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom odvolacom pojednávaní zopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa listinnými dôkazmi, ktoré opätovne vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a na základe toho dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu nie je dôvodný. Podľa odvolacieho súdu ţalobca nepreukázal splnenie ukazovateľa pre priznanie jeho hmotnej zainteresovanosti za obdobie od
  16. januára 2003 do
  17. novembra 2003, a preto mu táto pohyblivá zloţka nevznikla, pričom na takomto závere nič nemení skutočnosť, ţe ţalobcovi bol za uvedené obdobie tento nárok čiastočne uhradený. V odôvodnení uviedol, ţe 4 4 Cdo 315/2013 pôvodný zamestnávateľ ţalobcu Chemza a.s. Stráţske sa so ţalobcom dohodol v Dohode o mzdových podmienkach ţalobcu zo dňa
  18. apríla 2003 (č. l. 6) na mzdových podmienkach, v ktorých si upravili výšku základnej mesačnej mzdy a taktieţ sa dohodli na pohyblivých zloţkách tejto mzdy, ktorú môţu predstavovať jednak mimoriadne a ostatné odmeny za dohodnutých podmienok a taktieţ na tzv. hmotnej zainteresovanosti. Podľa obsahu tejto časti dohody ide o pohyblivú zloţku, ktorá je zamestnancovi vyplácaná v závislosti od dosiahnutia určitých výsledkov spoločnosti. Dospel k záveru, ţe počas I. kvartálu bol vyhodnocovaný iba jediný ukazovateľ, a to hospodárske výsledky spoločnosti, z čoho vyvodil záver, ţe Chemza a.s. nevydala osobitné podmienky na udelenie hmotnej zainteresovanosti a riadila sa pri jej vyplácaní iba hospodárskymi výsledkami spoločnosti. Týmto postupom sa v zmysle ustanovenia § 28 Zákonníka práce musel riadiť aj preberajúci zamestnávateľ Chemko a.s. Ďalej konštatoval, ţe II., III. a IV. kvartál nenaplnil predpoklady na vyplatenie hmotnej zainteresovanosti, nakoľko nebol splnený hospodársky výsledok spoločnosti. Z dohody o hmotných podmienkach ţalobcu vyplýva, ţe účtovné obdobie, za ktoré sa hmotná zainteresovanosť priznáva, je kalendárny rok 2003, resp. obdobie, v ktorom je ţalobca zamestnancom. Nakoľko hospodársky rast bol dosiahnutý len v I. kvartáli roku 2003 (kedy mu aj bola vyplatená hmotná zainteresovanosť a v ďalších kvartáloch nenaplnili podmienku na priznanie hmotnej zainteresovanosti, odvolací súd dospel k záveru, ţe nebol splnený ukazovateľ hospodárskeho rastu (pouţívaný aj pôvodným zamestnávateľom), a teda za celé zúčtovacie obdobie 11 mesiacov nebol vytvorený predpoklad k vyplateniu tejto pohyblivej časti mzdy. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe sa mu postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nezdôvodnil zmenu rozsudku, z ktorých hospodárskych výsledkov vychádzal, lebo o. i. je min. I. štvrťrok 2003 závaţným a hrubým pochybením odvolacieho súdu a z dôvodu, ţe odvolací súd neakceptoval názor dovolacieho súdu ako má postupovať v ďalšom konaní. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe odvolací súd sa nepochopiteľne odvoláva na neplnenie hospodárskych výsledkov bez preskúmania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré boli predmetom dokazovania na súde prvého stupňa, ako svedecká výpoveď svedka I. a vyjadrenie ţalobcu, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa
  19. augusta 2007, kde ţalovaný výsledky nenamietal, lebo tieto údaje boli získané z listinného dôkazu ţalovaného. Ţiadal zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vrátiť mu ho na ďalšie konanie alebo alternatívne zmeniť tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi 5 4 Cdo 315/2013 istinu 1 497,65 € spolu s 12 % ročným úrokom z omeškania od
  20. apríla 2004 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zaplatiť ţalobcovi náhradu trov pôvodného konania ako aj trovy odvolacieho a dovolacieho konania. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe povaţuje záver odvolacieho súdu o tom, ţe Dohoda o mzdových podmienkach z
  21. apríla 2003 sa vzťahuje na ţalobcu, za správny a ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Keďţe v prejednávanej veci smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku, je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. (a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Rovnako je dovolací súd povinný zaoberať sa tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to aj v prípade, ţe neboli účastníkom výslovne namietané, pokiaľ je dovolanie procesne prípustné. 6 4 Cdo 315/2013 Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Ţalobca namietal, ţe postupom odvolacieho súdu sa mu odňala moţnosť konať pred súdom, nakoľko odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nezdôvodnil zmenu rozsudku, z ktorých hospodárskych výsledkov vychádzal. Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu (ne)bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd povaţuje ţalobcovu námietku o nezdôvodnení zmeny rozsudku za nedôvodnú, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu je jasné a zrozumiteľné a odôvodnenie spĺňa poţiadavky kladené na riadne odôvodnenie rozsudku v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď 7 4 Cdo 315/2013 na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
  22. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska, a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Procesné dokazovanie je výhradne zákonom upravený postup súdu. Na procesné dokazovanie je jediným oprávneným subjektom súd. Len súd je v rámci jeho právomoci oprávnený a povinný vykonávať procesné dokazovanie. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). 8 4 Cdo 315/2013 V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 237 O.s.p. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutiach R 37/1995, R 125/1999 (ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03). Dovolací súd povaţuje ţalobcovu námietku, ţe sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí oprel o nesplnenie hospodárskych výsledkov bez preskúmania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré boli predmetom dokazovania na súde prvého stupňa (ţalobca poukazuje na svedeckú výpoveď svedka I.), za nedôvodnú, nakoľko odvolací súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Ţalobca výsluch I. nenavrhol, navyše výsluch by bol nad rámec dokazovania, nakoľko tvrdenia I. (z prvého výsluchu) počas konania prezentoval aj ţalovaný, a tak má dovolací súd za to, ţe sa odvolací súd s týmito dôkazmi dostatočne zaoberal. Ţalobca neuviedol, v čom vidí nesprávne vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom, túto skutočnosť len konštatuje. Vzhľadom na to, ţe odvolací súd vo svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, ku ktorým mal ţalobca moţnosť vyjadriť sa na pojednávaní konanom na odvolacom súde dňa
  23. marca 2013 a mal dostatočnú moţnosť počas celého konania navrhnúť vykonanie nových dôkazov, neodňal tak svojím postupom ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia určil, ktoré dôkazy povaţoval v konaní za potrebné zopakovať a zároveň ich sám zopakoval a tieto následne aj vyhodnotil. 9 4 Cdo 315/2013 Dovolací súd poznamenáva, ţe odvolací súd preskúmal sporné otázky, ktoré mu vytkol dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, a to otázku hmotnej zainteresovanosti v I. kvartáli, čím sa odvolací súd vysporiadal s nepreskúmateľnosťou svojho skoršieho rozhodnutia. Uviedol, ţe spoločnosť Chemko a.s. postupovala v zmysle zásad spoločnosti Chemza a.s. a odstránil chýbajúce odôvodnenie svojho predošlého rozhodnutia, spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť a neodchýlil sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 4 Cdo 49/2010, kde sa dovolací súd vecnou stránkou rozhodnutia nezaoberal, a teda právny názor na vec ani nevyslovil. Nakoľko odvolací súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku uviedol, ţe v konaní bolo sporným, či na pohyblivú zloţku mzdy ţalobcu mali byť aplikované Zásady hmotnej zainteresovanosti, ktoré vydala spoločnosť Chemko, a.s. (č. l. 48), a to pre konkrétne vymedzené kategórie zamestnancov celej skupiny Chemko a.s., ktorej členom bola aj Chemza a.s., dovolací súd tak skúmal, aké zásady hmotnej zainteresovanosti sa vzťahujú na pohyblivú zloţku mzdy ţalobcu. Zásady hmotnej zainteresovanosti zamestnancov skupiny Chemko, a.s. Stráţske na rok 2003 zo
  24. februára 2003 sa na ţalobcu nevzťahujú z dôvodu, ţe ţalobca je v zmysle Dohody o mzdových podmienkach z
  25. apríla 2003 a rovnako Dohody o zmene pracovných podmienok z
  26. mája 2003 špecialistom a nie špecialistom senior. Zásady hmotnej zainteresovanosti zamestnancov skupiny Chemko, a.s. Stráţske na rok 2003 zo
  27. februára sa vzťahujú na zamestnancov zaradených do funkcií: generálny riaditeľ, riaditeľ spoločnosti, odborný riaditeľ, vedúci odboru a špecialista senior. Nový zamestnávateľ Chemko, a.s. sa na základe Zmluvy o prevode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov uzatvorenej podľa § 28 Zákonníka práce
  28. mája 2003 zaviazal prevziať v súlade s ustanovením § 28 Zákonníka práce aj časť činností spoločnosti Chemza a.s. Stráţske, došlo tak aj k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Z čl. 3 bod 2 tejto zmluvy vyplýva, ţe preberajúci zamestnávateľ zabezpečí podpísanie dodatku k pracovnej zmluve u prevádzaných zamestnancov, kde sa bude konštatovať, ţe došlo k prechodu práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov a ţe sa zmenil ich zamestnávateľ. Ostatné náleţitosti pracovnej zmluvy sa nemenia. Nový zamestnávateľ tak bol viazaný postupom predchodcu pri posudzovaní kritérií hmotnej zainteresovanosti vo vzťahu k zamestnancom. Samotný ţalobca sa na odvolacom pojednávaní konanom dňa
  29. marca 2013 vyjadril, ţe pokiaľ odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí vychádzal z toho, ţe jeho dohoda o mzdových podmienkach za rok 2003 odkazovala na Zásady pre priznanie hmotnej 10 4 Cdo 315/2013 zainteresovanosti, ktoré vydal Chemko, a.s., takýto záver nepovaţuje za správny, vzhľadom k tomu, ţe tieto zásady sa týkali iba konkrétneho okruhu zamestnancov, medzi ktorých on ako špecialista nepatrí. Podľa názoru ţalobcu, aj keď táto pohyblivá zloţka bola vyplácaná za obdobie I. kalendárneho roka, pokiaľ boli podmienky pre vyplatenie splnené aj za konkrétny štvrťrok príslušného roka, patrila mu za toto obdobie plná výška, teda v danom prípade 40 %. Aj ţalobca tak potvrdil pouţitie dohody o hmotnej zainteresovanosti v zmysle Dohody o mzdových podmienkach z
  30. apríla
  31. Podľa obsahu Dohody o mzdových podmienkach ţalobcu z
  32. apríla 2003 účtovné obdobie, za ktoré sa hmotná zainteresovanosť priznávala, bol kalendárny rok, resp. doba výkonu funkcie v príslušnom roku, tak ako tomu bolo v prípade ţalobcu. Ţalobca tak nepreukázal splnenie ukazovateľa pre priznanie jeho hmotnej zainteresovanosti, ktorým bol hospodársky výsledok spoločnosti za obdobie od
  33. januára 2003 do
  34. novembra
  35. Pre stanovenie hmotnej zainteresovanosti sú východiskové celkové hospodárske výsledky spoločnosti a nie jednotlivé čiastkové poloţky (zisk, mzdy alebo odpisy ţalovaného). Nemoţno teda pri určení nároku ţalobcu účelovo vychádzať len z čiastkových ekonomických výsledkov ţalovaného za rok
  36. Ţalobca nemal ako kritérium, ktoré by malo vplyv na jeho odmeňovanie podľa Dohody o mzdových podmienkach dohodnutý zisk, mzdy alebo odpisy ţalovaného, ale len všetky jednotlivé ekonomické výsledky ţalovaného spolu za dané obdobia určujú celkové hospodárske výsledky ţalovaného, ktoré sú jediným kritériom vzťahujúcim sa na stanovenie hmotnej zainteresovanosti ţalobcu. Za mesiac december 2003 ţalobca uţ nebol v pracovnom pomere. Vychádzajúc z vyhodnotenia uvedeného ukazovateľa za obdobie II., III., IV. kvartálu roku 2003, počas ktorých nebol uvedený ukazovateľ splnený, moţno vyvodiť dôvodný záver, ţe tento nebol splnený ani za celé posudzované obdobie od
  37. januára 2003 do
  38. novembra
  39. Na základe uvedeného moţno uviesť, ţe sa ţalobcovi nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ţe ţalobca neopodstatnene napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďţe nebolo zistené, ţe by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. 11 4 Cdo 315/2013 V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanému trovy dovolacieho konania v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej aj „vyhláška“) za jeden úkon právnej sluţby, a to vyjadrenie k dovolaniu ţalobcu v sume 95,01 € [tarifná odmena za jeden úkon v sume 71,37 € + 20 % DPH v sume 14,27 € + reţijný paušál v sume 9,37 € (7,81 € + 20 % DPH v sume 1,56 €) = 95,01 € s DPH]. Za druhý úkon právnej sluţby – prevzatie zastúpenia v dovolacom konaní náhradu trov nepriznal, z dôvodu, ţe nejde o účelne vynaloţené trovy konania, nakoľko v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, avšak splnomocnený zástupca ţalovaného zastupoval ţalovaného uţ v odvolacom konaní. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  40. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  41. februára 2016 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.