l a 2 písm. a/, pričom výška daňových nedoplatkov bola v celkovej sume 681 177,57 eur. Dôleţitou skutočnosťou je aj zákonná povinnosť správcu dane uskutočniť kompenzáciu daňového nedoplatku s nadmerným odpočtom, pričom by vznikol rozdiel vo výške 794 633,42 eur v prospech spoločností personálne a/alebo majetkovo prepojených so ţalobcom. Ku dňu 31.12.2014 sa tento rozdiel medzi nedoplatkom dane a výškou nároku na nadmerný odpočet ešte zvýšil na rozdiel 840 420,77 eur v prospech spoločností personálne a/alebo majetkovo prepojených na ţalobcu. Nárok na odpočet dane je povaţovaný za neoddeliteľnú súčasť systému dane z pridanej hodnoty a ako taký nemôţe byť v zásade obmedzený. Podľa názoru ţalobcu automatizovaný systém vyuţívaný ţalovaným a stanovenie kritérií na posudzovanie tzv. rizikovosti subjektu pri určení zábezpeky na daň, nie sú postačujúce pre komplexné hodnotenie daňového subjektu a jeho rizikovosti, nakoľko neberú do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu (ako napr. moţnosť kompenzácie daňového nedoplatku s nadmerným odpočtom) a len jednostranne generalizujú informácie o daňovom subjekte, bez moţnosti preukázania opaku resp. účinnej obrany zo strany dotknutého daňového subjektu. Ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe tzv. kritériá rizikovosti určené 13 8Sžf/53/2015 ţalovaným a uvádzanými ako príklad v podanom odvolaní, t.j. podávanie daňových priznaní a účtovných výkazov v lehote, reagovanie na výzvy daňového úradu si spoločnosti osobne a/alebo majetkovo prepojené so ţalobcom vţdy plnili riadne a včas. Ţalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/255/2013 zo dňa 18.02.2015, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/257/2013 zo dňa 15.01.2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/256/2013 zo dňa 06.11.2014, z ktorého vyplýva, ţe ak z napadnutého rozhodnutia ţalovaného nie je zrejmé aká je skutočná výška daňových nedoplatkov spoločností, v ktorých je konateľ ţalobcu spoločníkom resp. konateľom, uvedený postup správneho orgánu nezodpovedá zákonným poţiadavkám individuálneho posúdenia konkrétnej veci a náleţitého odôvodnenia, ktorý musí zodpovedať dostatočne a spoľahlivo zistenému skutkovému stavu. To na aké kritériá v tomto prípade ţalovaný správny orgán prihliada a ktoré boli rozhodujúce pre určenie výšky zábezpeky, však musí vyplývať z odôvodnenia rozhodnutia tak, aby toto bolo dostatočne zrozumiteľné a následne preskúmateľné. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má ţalobca za to, ţe konanie a rozhodnutie ţalovaného ako aj Daňového úradu Bratislava je v rozpore so zásadou ne bis in idem, v zmysle ktorej tá istá osoba nesmie byť sankcionovaná viac ako jedenkrát za to isté konanie; princípom retroaktivity, nakoľko ustanovenia zákona o DPH nemôţu byť aplikované na posudzovanie dôveryhodnosti konateľa v minulosti a ani dôvodom pre uloţenie povinnosti zloţenia neprimerane vysokej zábezpeky. Výška kaucie podľa § 4c zákona o DPH musí byť primeraná výške splateného základného imania spoločnosti podľa § 108 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník tak, aby neohrozila existenciu obchodnej spoločnosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ţalobca navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 65/256/2013-108 zo dňa 29.05.2015 v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a uloţil ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania vrátane trov odvolacieho konania. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ţalovaného a dospel k záveru, ţe tomuto odvolaniu nemoţno priznať úspech. 14 8Sžf/53/2015 Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 25.08.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah 15 8Sžf/53/2015 je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo – na základe včas podaného odvolania ţalovaného – preskúmať, či prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď ţalobe ţalobcu vyhovel, t.j. napadnuté rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Z dôvodovej správy k novele zákona o DPH, ktorá zaviedla s účinnosťou od 01.10.2012 povinnosť zloţenia zábezpeky na daň pred registráciou rizikových subjektov za platiteľov dane, vyplýva, ţe zámerom novely bolo prijať legislatívne opatrenia, ktoré efektívne potlačia moţnosti podvodných aktivít a zabránia ich ďalšiemu rozširovaniu, a ktoré súčasne nebudú predstavovať administratívne prekáţky rozvoja podnikateľských aktivít legálne podnikajúcich subjektov. Novela bola zakomponovaná do zákona o DPH na základe článku 273 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH. Povinnosť zloţiť zábezpeku formou peňaţných prostriedkov na účet správcu dane alebo bankovou zárukou sa vzťahuje na osoby, ktoré poţiadali jednak o dobrovoľnú registráciu na DPH (§ 4 ods. 4 zákona o DPH) a taktieţ sa vzťahuje aj na fyzické a právnické osoby, ktoré sú povinné poţiadať o registráciu podľa § 4 ods. 1 aţ 3 zákona o DPH z dôvodu dosiahnutia obratu a zároveň sú splnené zákonné predpoklady na zloţenie finančnej 16 8Sžf/53/2015 zábezpeky. Prvostupňový súd mal za to, ţe správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 4c ods. 1 písm. c/ bod 1, ak pristúpil k určeniu výšky zábezpeky v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia zákona o DPH. Zo znenia ustanovenia § 4c ods. 1 vyplýva, ţe zdaniteľná osoba, ktorá podala ţiadosť o registráciu pre daň, je povinná zloţiť zábezpeku, ak sú naplnené ďalej vymenované zákonné predpoklady pod písmenami a/ aţ d/. Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe povinnosť zloţiť zábezpeku vzniká priamo zo zákona v súvislosti s podanou ţiadosťou, ak sú splnené niektoré z vymenovaných predpokladov uvedených pod písmenami a/ aţ d/ odseku 1 citovaného ustanovenia, a nevzniká aţ rozhodnutím správcu dane, ktorým sa určuje len výška zo zákona vzniknutej povinnosti zloţiť zábezpeku, preto je nutné posudzovať existenciu zákonných podmienok pre vznik zábezpeky a k tomu korešpondujúcej povinnosti zdaniteľnej osoby zloţiť zábezpeku ku dňu podania ţiadosti. Z vyššie uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu, daňové orgány postupovali správne, ak pristúpili k určeniu výšky zábezpeky na daň, pretoţe ţalobcovi v súvislosti s podanou ţiadosťou na povinnú registráciu vznikla povinnosť zloţiť zábezpeku, avšak pochybili, ak rozhodnutie o určení výšky zábezpeky na daň náležite neodôvodnili, najmä samotnú výšku zábezpeky, čím spôsobili nezákonnosť napadnutých rozhodnutí v dôsledku ich nepreskúmateľnosti. Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovaţoval za potrebné duplicitne opakovať pre účastníkov konania známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi prvostupňového súdu a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotoţnil v plnom rozsahu (viď rozsudok NS SR sp. zn. 6Sţf 2/2014). 17 8Sžf/53/2015 Za stavu, ţe v posudzovanej veci správne orgány výšku ţalobcovi určenej zábezpeky na DPH ohľadne rizika vzniku nedoplatku na DPH (§ 4c ods.2 veta druhá zák. č. 222/2004 Z.z.) dostatočným spôsobom neodôvodnili, aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu, je napadnuté rozhodnutie postihnuté deficitom preskúmateľnosti. Ak správca dane vyrubí zábezpeku v určitej výške, tak musí svoje rozhodnutie zdôvodniť, teda „ukázať“, ako a prečo sa dopracoval práve k takejto sume. I keď je podľa ţalovaného automatické vygenerovanie výšky zábezpeky na DPH spravodlivé a objektívne, treba zohľadniť skutočnosť, ţe zákon dáva správcovi dane moţnosť uloţiť povinnosť zloţiť zábezpeku na DPH v rozmedzí 1000 eur aţ 500 000 eur. Ak správca dane uloţí povinnosť zloţiť zábezpeku na DPH v určitej výške, účastník konania musí vedieť na základe akých kritérií sa tak správca dane rozhodol, z čoho vychádzal, aby tieto kritéria boli účastníkovi konania zrejmé, jasné, a aby toto rozhodnutie bolo všeobecne preskúmateľné. Ţalovaný v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu poukázal na relevantné doklady (analytický list – detail daňového subjektu, ktorý správca dane generuje pri kaţdej ţiadosti o registráciu), ktoré sú súčasťou spisu, čo nepostačuje, nakoľko rozhodné skutočnosti musí správca dane uviesť a vyhodnotiť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Uvedené platí zvlášť vtedy, keď správny orgán ukladá zábezpeku na DPH v maximálnej moţnej výške. Okrem uvedeného úlohou ţalovaného v novom rozhodnutí bude, vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami uvedenými ţalobcom v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal najvyšší súd ako súd odvolací za to, ţe odvolanie ţalovaného nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1
3 veta druhá ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.
2 a s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania napriek tomu, ţe bol v konaní úspešný, nakoľko jeho trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia, ktorých vyčíslenie však odvolaciemu súdu nepredloţil v súlade s § 246c ods. 1 O.s.p.
2 O.s.p. a iné trovy ţalobcovi zo spisu nevyplývali, preto v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 18 8Sžf/53/2015 Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.