Najvyšší súd 3Obdo/16/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: A., so sídlom D., IČO: X., proti ţalovanému: V., miesto podnikania Z., IČO: X., zastúpený H., so sídlom K., IČO: X., o zaplatenie 1 628,18 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23Cb/102/2013, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. novembra 2015 č. k. 11Co/738/2014-111, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. novembra 2015 č. k. 11Co/738/2014-111 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 14. 05. 2014, č. k. 23Cb/102/2013-76 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa proti ţalovanému domáhal zaplatenia sumy 1 628,18 eur s príslušenstvom. O trovách rozhodol tak, ţe ţalobcovi uloţil zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 97,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 571,20 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku splnomocnencovi ţalovaného. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil pouţitím ust. § 415, § 420 ods. 1 a 2 a § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 24 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, keď na základe vykonaného dokazovania povaţoval za nesporné, ţe ku škodovej udalosti zo dňa 2 3Obdo/16/2016 18. 06. 2012 prišlo otvorením zadného krídla dverí motorového vozidla IVECO DAILY a poškodením karosérie motorového vozidla MERCEDES BENZ E 350 CDI, ev. č. T., kde vznikla škoda vo výške 1 794,14 eur. Zároveň bolo nesporné, ţe ţalobca zaplatil poškodenej spoločnosti na základe poistnej zmluvy a po odpočítaní spoluúčasti sumu vo výške 1 628,18 eur. Vo vzťahu k ţalovanému odvodzoval ţalobca jeho zodpovednosť s poukazom na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, pričom podľa ţalobcu vodič ţalovaného nevynaloţil taký stupeň opatrnosti, aký by bolo moţné vynaloţiť, vzhľadom na to, ţe motorové vozidlo bolo zaparkované na pozemnej komunikácii, na ktorej prebiehala rušná premávka a tieţ vzhľadom na to, ţe vykládku realizoval niekoľko desiatok minút a tento sa od vozidla pri vykládke vzďaľoval a súčasne sa podľa názoru ţalobcu dopustil porušenia povinnosti v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Pokiaľ ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej pre ţalovaného z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke, toto malo podľa ţalobcu spočívať v tom, ţe vodič ţalovaného spolu s ďalšími osobami vykladal tovar z motorového vozidla po dobu pribliţne 45 minút do objektu vzdialeného 20 aţ 30 metrov. V danom prípade bolo na ţalobcovi, aby preukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti ţalovaného za škodu, a to konkrétne porušenie uvedeného ustanovenia a príčinnú súvislosť so vznikom škody. Súd mal za to, ţe ţalobca nepreukázal porušenie tejto zákonnej povinnosti ţalovaného, a to, ţe neurobil také opatrenia, aby vozidlo neohrozovalo bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, čím nepreukázal naplnenie základného predpokladu pre vznik zodpovednosti ţalovaného za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd je toho názoru, ţe zodpovednosť ţalovaného nie je moţné vyvodiť ani z ustanovenia § 415 Obchodného zákonníka. Uvedené ustanovenie ukladá povinnosť kaţdému postupovať vzhľadom na okolnosti tak, aby nedal príčinu k vzniku škody. V danom prípade len samotnú skutočnosť, ţe došlo k vychýleniu zadného krídla dverí za doposiaľ nezistených okolností, nemoţno povaţovať za takú, na základe ktorej by bolo moţné konštatovať zanedbanie povinnej starostlivosti zo strany ţalovaného. V konaní nebolo preukázané ţiadne konkrétne konanie, resp. opomenutie vodiča ţalovaného, ktoré by mohlo mať za následok vznik predmetnej škodnej udalosti. Zároveň nie je moţné vysloviť záver o porušení prevenčnej povinnosti bez zistenia, v akom konkrétnom konaní, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva. Naopak bolo preukázané, ţe vodič ţalovaného odstavil motorové vozidlo sčasti na ceste a sčasti na vozovke, pričom zadné dvere motorového vozidla boli počas vykladania tovaru otvorené pozdĺţne v rovine auta, t. j. do 90 stupňového uhla tak, aby nezasahovali do cestnej premávky. Zároveň súd z výpovede svedka, ako aj vyjadrenia samotného ţalobcu zistil, ţe predmetné motorové vozidlo neobsahuje ţiadne zaisťovacie prvky a tieţ, ţe k otvoreniu a vychýleniu krídla dverí je potrebné vyvinutie väčšej sily. Neobstoja teda tvrdenia ţalobcu o tom, ţe vodič ţalovaného nezachovával pri vykládke tovaru potrebný stupeň pozornosti a ak by krídlo dverí zaistil do polohy 3, ku vzniku škody by nebolo došlo, pričom toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal a nie je 3 3Obdo/16/2016 teda moţné prijať záver, ţe ku vzniku škody by v tomto prípade nedošlo, pričom ani v tejto polohe, rovnako ako v iných polohách, nie je moţné zaistiť dvere proti samovoľnému pohybu do inej polohy. S ohľadom na konanie ţalovaného, ako aj vzhľadom na skutočnosť, ţe v danom čase neboli ţiadne okolnosti, na základe ktorých by mal postupovať s vyššou mierou opatrnosti, nemoţno za zanedbanie prevenčnej povinnosti ţalovaného povaţovať okolnosť, ţe tento otvoril dvere motorového vozidla do polohy zarovno motorového vozidla a nie do polohy 3, ktoré ţalobca povaţuje za jediné dostatočné. Ţalobca zároveň nepreukázal, ţe škoda ktorá mu vznikla, vznikla v príčinnej súvislosti s porušením prevenčnej povinnosti ţalovaného, keďţe ako uţ bolo uvedené, dokazovaním nebolo preukázané, ţe sa ţalovaný dopustil protiprávneho konania. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a vo veci úspešnému ţalovanému priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 97,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 571,20 eur. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie ţalobca. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 04. 11. 2015 č. k. 11Co/738/2014–111 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 1 628,18 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 06. 12. 2012 aţ do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov tohto konania vo výške 195 eur titulom zaplatených súdnych poplatkov do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, no vec nesprávne právne posúdil. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe dňa 18. 06. 2012 došlo ku škodovej udalosti spočívajúcej v tom, ţe zamestnanec ţalovaného zaparkoval motorové vozidlo ţalovaného IVECO DAILY na chodníku tak, ţe čiastočne zasahovalo do pravého koridoru cestnej komunikácie, zadné krídla dverí otvoril o 90 stupňov a v tejto polohe ich zabezpečil aretáciou, pričom iný systém mechanického zabezpečenia dverí na vozidle nebol a následne asi trištvrte hodiny z vozidla vykladal tovar, pričom od vozidla do miesta vykládky sa vzďaľoval asi 20 aţ 30 metrov a aj počas vzdialenia od vozidla zostávali dvere na vozidle otvorené. V čase, keď okolo odstaveného motorového vozidla prechádzalo motorové vozidlo Mercedes Benz E 350 CDI, ev. č. T., došlo k vychýleniu otvorených dverí a poškodeniu okolo prechádzajúceho vozidla, na ktorom vznikla škoda vo výške 1 794,14 eur, ktorú škodu titulom uzatvoreného poistenia poškodenej spoločnosti uhradil ţalobca 4 3Obdo/16/2016 na základe poistnej zmluvy a po odpočítaní spoluúčasti vo výške 1 628,18 eur. Súd prvého stupňa na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, ţe v danom prípade ţalobca nepreukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti ţalovaného za škodu, a to konkrétne porušenie ust. § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke a príčinnú súvislosť so vznikom škody. Súd mal za to, ţe ţalobca nepreukázal porušenie tejto zákonnej povinnosti ţalovaného, a to, ţe tento neurobil také opatrenia, aby vozidlo neohrozovalo bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, čím nepreukázal naplnenie základného predpokladu pre vznik zodpovednosti ţalovaného za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd bol tieţ toho názoru, ţe zodpovednosť ţalovaného nie je moţné vyvodiť ani z ust. § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko v konaní nebolo preukázané ţiadne konkrétne konanie, respektíve opomenutie vodiča ţalovaného, ktoré by mohlo mať za následok vznik predmetnej škodnej udalosti. S ohľadom na konanie ţalovaného, ako aj vzhľadom na skutočnosť, ţe v danom čase neboli ţiadne okolnosti, na základe ktorých by mal postupovať s vyššou mierou opatrnosti, nemoţno za zanedbanie prevenčnej povinnosti ţalovaného povaţovať okolnosť, ţe tento otvoril dvere motorového vozidla do polohy zarovno motorového vozidla a nie do polohy 3, ktoré ţalobca povaţoval za jediné dostatočné. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené právne posúdenie zo strany súdu prvého stupňa nemoţno povaţovať za správne. Z vykonaného dokazovania celkom nepochybne vyplynulo, ţe vodič ţalovaného vozidlo odstavil na chodníku tak, ţe vozidlo čiastočne zasahovalo do komunikácie, zostalo naklonené, vodič dvere otvoril do polohy 1, v ktorej zostali aretačne zabezpečené, opakovane dochádzalo k nastupovaniu a vystupovaniu z vozidla v dôsledku vykládky tovaru, ktorý následne bol odnášaný na miesto vykládky, a teda došlo k vzdialeniu sa vodiča od odstaveného vozidla. Podľa názoru odvolacieho súdu vodič ţalovaného neurobil všetky také opatrenia, aby vozidlo nemohlo ohroziť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, keď mu malo a mohlo byť zrejmé, ţe okolo odstaveného vozidla budú po pozemnej komunikácii prechádzať ďalšie motorové vozidlá rôznej veľkosti, vzhľadom k aktuálnym poveternostným podmienkam môţe dôjsť k poryvom vetra a ţe samotné zabezpečenie dverí aretáciou má niţšiu účinnosť, pokiaľ je vozidlo naklonené oproti stavu, pokiaľ je v rovine, keď pri naklonení vozidla na aretačné zaistenie pôsobí uţ samotná váha dverí. Aj v prípade, ţe by sa dospelo k záveru, ţe zo strany ţalovaného, resp. jeho vozidla nedošlo k porušeniu ust. § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke, celkom nepochybne by došlo k porušeniu ust. § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko s prihliadnutím na vyššie uvedené vodič ţalovaného nezachoval taký stupeň pozornosti, ktorý moţno po ňom vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii rozumne poţadovať a v dôsledku takéhoto jeho opomenutia došlo k vzniku škody. K zabráneniu, prípadne aspoň čo najväčšiemu obmedzeniu rizika vzniku škody zo strany vodiča ţalovaného mohlo dôjsť tým spôsobom, ţe tento by 5 3Obdo/16/2016 pri vzďaľovaní sa od vozidla predmetné dvere zatvoril v prípade ţe bol sám, prípadne mohol zabezpečiť prítomnosť ďalšej osoby pri odstavenom vozidle, alebo vozidlo odstaviť tak, aby nebolo naklonené, kedy by mechanizmus aretácie bol účinnejší a spoľahlivejší. Podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za náhodnú a nepredvídateľnú udalosť, ţe okolo odstaveného vozidla prejde ďalšie motorové vozidlo, prípadne ţe zafúka vietor, ako sa to snaţil prezentovať ţalovaný. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalovanému uloţil zaplatiť ţalobcovi ţalovanú sumu vo výške 1 628,18 eur a s prihliadnutím na to, ţe ţalovaný sa so zaplatením tejto sumy dostal do omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, mu súd priznal i úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo ţalovanej sumy od 06. 12. 2012 aţ do zaplatenia. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, ktorým ţiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 písm. a/ O. s. p., t. j., ţe odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ako dovolací dôvod uvádzal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p.). Odňatie moţnosti konať pred súdom ( §237 písm. f/ O. s. p.) ţalovaný videl v skutočnosti, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné. Odvolací súd podľa názoru dovolateľa zmätočne dospel k záveru, ţe skutkové zistenia prvostupňového súdu povaţuje za správne. Odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevyjadril k otázke vzniku ţalovaného zodpovednosti za škodu ani k otázke existencie príčinnej súvislosti. Taktieţ sa nevyjadril k námietke ţalovaného, ţe v konaní je potrebné skúmať či poškodený pri obchádzaní vozidla ţalovaného dodrţal bezpečnú vzdialenosť a prispôsobil rýchlosť svojej jazdy, čím by mohol predísť vzniku škody. Dovolateľ videl inú vadu konania ktorá má za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) v skutočnosti, ţe odvolací súd preskúmal prvostupňový rozsudok nad rámec dôvodov uplatnených ţalobcom v odvolaní. Keďţe odvolací súd za nesprávne právne posúdenie veci namietané ţalobcom povaţoval skutkové zistenie prvostupňového súdu ohľadom otázky, či v danom prípade došlo 6 3Obdo/16/2016 k porušeniu ţalovaného povinnosti, otázka či v konkrétnom prípade došlo alebo nedošlo zo strany ţalovaného k porušeniu určitej zákonom ustanovenej povinnosti je podľa názoru dovolateľa otázkou skutkovou, ktorú súd v konaní zisťuje na základe vykonaného dokazovania. Táto otázka podľa dovolateľa ţiadnym spôsobom nesúvisí s právnym posúdením veci, ale ide o skutkové zistenie, ktoré vyplynulo z dokazovania a z ktorého súd následne vychádza pri aplikácii príslušnej právnej úpravy. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania a ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je opodstatnené. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V danom prípade odvolací súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa zmenil. Dovolanie ţalovaného preto podľa ust. § 238 ods. 1 O. s. p. je prípustné. Prípustnosť dovolania ţalobcu by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy aj v prípade, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak:
- a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- d)v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
- e)nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Navrhovateľ procesné vady konania 7 3Obdo/16/2016 v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Podľa názoru ţalobcu v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., tým ţe odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Vzhľadom na uvedenú námietku dovolateľa bolo potrebné zaujať právny záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Je potrebné uviesť, ţe vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje aţ intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným, vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., povaţuje síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. 8 3Obdo/16/2016 Uvedený záver je obsiahnutý uţ v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 08. 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá povaţuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môţe zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. povaţuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťaţovateľa. Dovolací súd poukazuje na to, ţe ústavný súd v náleze z 30. 01. 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe sa „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, ţe na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu. V súvislosti s uvedeným dovolací súd poukazuje aj na Stanovisko č. 2 Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. 12. 2015, uverejnené v Zbierke Stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, z ktorého vyplýva, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. O takýto výnimočný prípad môţe ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (aţ) vady „najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“. V napadnutom rozhodnutí a nejde o vadu uvedenú v stanovisku R 2/2016. Skutočnosť, ţe sa 9 3Obdo/16/2016 dovolateľ nestotoţňuje z o závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho rozhodnutí, neznamená, ţe mu odvolací súd odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd teda dospel k záveru, ţe dovolateľ nedôvodne namietal odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) Vzhľadom na prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 1 O. s. p.) a ţalovaným uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (to znamená, ţe v konaní došlo k takzvanej inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) dovolací súd sa zaoberal otázkou či tento dovolací dôvod je daný. Za „inú vadu“ v ust. § 237 písm. f/ neuvedenú sa povaţuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez vykonania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočností, ktoré v z dokazovania nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ako aj porušenie pravidiel logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov. Ţalovaný v dovolaní namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Keďţe judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 111/1998, R 2/2016) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“ dovolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom dospel k záveru, ţe toto rozhodnutie nespĺňa kritéria úpravy § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. 10 3Obdo/16/2016 Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie, spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, sťaţnosť č. 30544/96, zbierka rozsudkov a rozhodnutí z 1999 - I. tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. 06. 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“ 11 3Obdo/16/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, ţe rozhodnutie súdu (aţ na výnimky – viď napr. § 157 ods. 4 O. s. p. alebo § 219 ods. 2 O. s. p.) musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku; zákon mu ukladá vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup dostatočne vysvetliť s poukazom na rozhodujúce skutkové okolnosti a tieţ ich právne posúdenie. Právne závery súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých otázkach, ktoré sú pre posúdenie veci významné. Ak rozhodnutie súdu nemá uvedené náleţitosti, je nepreskúmateľné. V prejednávanej veci sa ţalobca voči ţalovanému domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená tým ţe ţalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 24 ods. 2 o cestnej premávke, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom, a to predovšetkým ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti je existencia porušenia právnej povinnosti. Tá môţe spočívať v konaní alebo aj opomenutí určitého konania v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu. Zákon o cestnej premávke bliţšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá:
- a)nastala v majetkovej sfére poškodeného,
- b)je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a
- c)je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňaţného. Napokon, zákon o cestnej premávke nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a škodou. O vzťah príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody ide vtedy, 12 3Obdo/16/2016 ak škoda vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti. To znamená, ţe príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti je daná len vtedy, ak by škoda inak (nebyť porušenia právnej povinnosti) nevznikla. Ak by príčinou vzniku majetkovej ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti, konkrétne povinnosti ustanovenej v § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke, dostatočne ale nevysvetlil, v čom spočíva ich danosť. Odvolací súd predovšetkým v danej veci nepodal vôbec výklad pokiaľ ide o podstatu, t. j. vznik a výšku údajnej ţalobcovej škody. V podstate len skonštatoval, ţe vzhľadom k tomu, ţe dospel k záveru o porušení povinnosti ţalovaným uloţil mu povinnosť zaplatiť ţalovanú sumu ţalobcovi. Odvolací súd vôbec neodôvodnil ako dospel k záveru, ţe škoda ţalobcovi vznikla, a ţe vznikla vo výške ţalovanej sumy. Odvolací súd sa taktieţ úplne opomenul vyporiadať s otázkou príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Úplne bez povšimnutia ostala zo strany odvolacieho súdu aj otázka zavinenia ţalovaného. V dôsledku toho odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Je potrebné zdôrazniť ţe v prípade ak odvolací súd mení napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O. s. p., je nevyhnutné aby odôvodnenie jeho rozsudku spĺňalo všetky kritéria na riadne odôvodnenie keďţe nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa a vyjadril sa ku všetkým podstatným skutkovým a právnym otázkam, po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti má povahu subjektívnej zodpovednosti, a ktorá je zaloţená na súčasnom (kumulatívnom) splnení štyroch podmienok, a to: 1/ porušenie právnej povinnosti, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody 4/ zavinenie škodcu. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je v danej veci nepreskúmateľné tak pokiaľ ide o druhý z predpokladov tejto zodpovednosti (vznik škody a jej výšku), tretí z predpokladov tejto zodpovednosti (príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti 13 3Obdo/16/2016 a vznikom škody), ako aj štvrtý z predpokladov zodpovednosti ţalovaného za škodu (zavinenie škodcu). Absolútne nepreskúmateľný a neodôvodnený je výrok rozsudku týkajúci sa úrokov z omeškania. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá kritériám § 157 ods. 2 O. s. p., keďţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, Závery odvolacieho súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí sú nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Dovolací súd povaţuje vzhľadom na obsah dovolania ţalovaného za potrebné uviesť, ţe posúdenie či na základe zisteného skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania ţalovaný porušil alebo neporušil právnu povinnosť je otázkou právneho posúdenia veci, čo v predmetnom prípade znamená, ţe súd na skutkové zistenie, ţe (vodič ţalovaného vozidlo odstavil na chodníku tak, ţe vozidlo čiastočne zasahovalo do komunikácie, zostalo naklonené, vodič dvere otvoril do polohy 1, v ktorej zostali aretačne zabezpečené, opakovane dochádzalo k nastupovaniu a vystupovaniu z vozidla v dôsledku vykládky tovaru, ktorý následne bol odnášaný na miesto vykládky, a teda došlo k vzdialeniu sa vodiča od odstaveného vozidla) aplikuje príslušnú právnu normu – t. j. § 24 ods. 1 zákona o cestnej premávke v spojení s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a posúdi, či došlo k naplneniu dispozície uvedenej právnej normy – medzi iným aj či došlo k porušeniu právnej povinnosti ţalovaného. Záver o tom, či došlo k porušeniu právnej povinnosti, je otázkou právneho posúdenia a nie skutkovým zistením. Keďţe odvolací súd pri rozhodovaní plne vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorý ţalobca v odvolaní namietal, nepreskúmal odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nad rámec podaného odvolania t.j. z iných dôvodov ako boli odvolateľom namietané. Výskyt niektorej z vád, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci uvedených v § 243 ods. 2 písm. b/ O. s. p., v prípade ak je dovolanie prípustné z iného dôvodu (§ 238 ods. 1 O. s.
- p)je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť (§ 243b ods. 1 O. s. p.), lebo takéto rozhodnutie nemoţno povaţovať za správne. So zreteľom na túto vadu Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie 14 3Obdo/16/2016 odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ţiadny opravný prostriedok. V Bratislave, 30. júna 2016 JUDr. Katarína Pramuková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Katarína Helleschová