Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 618/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Tatra credit, a.s., so sídlom v Piešťanoch, Námestie slobody 10/1719, IČO: 44 975 775, proti ţalovanému Ing. P. K., bývajúcemu v B., zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Šramkom, so sídlom v Brezne, Moyzesova 12, o zaplatenie 1.946,44 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp.zn. 3C/131/2013, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- júna 2015 sp.zn. 13Co/649/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Brezno rozsudkom z
- marca 2014 č.k. 3C/131/2013-100 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1.946,44 Eur s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku. V odôvodnení uviedol, ţe právna predchodkyňa ţalobcu (S.O.S.financ, spol. s r.o.) a ţalovaný uzatvorili
- mája 2009 zmluvu o úvere č. 86/09 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ţalovaný si záväzky zo zmluvy o úvere neplnil, preto si ţalobca uplatnil nárok na neuhradenú časť istiny a časť zmluvného úroku spolu s príslušenstvom. Uzatvorením platnej zmluvy o postúpení tejto pohľadávky na ţalobcu, došlo k zmene v osobe veriteľa. Nesplnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka má za následok len to, ţe dlţník sa môţe dlhu zbaviť aj plnením v prospech postupcu. Ţalobca v konaní preukázal, ţe ţalovanému bolo postúpenie pohľadávky oznámené jeho právnym predchodcom, vyhodnotil súd námietku ţalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu ako nedôvodnú. Následne posudzoval 2 5 Cdo 618/2015 charakter zmluvy o úvere a dospel k záveru, ţe sa na ňu nevzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001o spotrebiteľských úveroch, pretoţe účelom úveru bola ,,rekonštrukcia nehnuteľnosti“. V zmysle § 1 ods.2 citovaného zákona je aplikácia ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch vylúčená v prípade poskytnutia úveru na účely dodatočných alebo ďalších stavebných úprav dokončených stavieb a ich údrţby. Napriek tomu, ţe zmluva o úvere, uzatvorená medzi účastníkmi, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, súd konštatoval, ţe právna úprava premlčania nesmeruje k ochrane spotrebiteľa z hľadiska cieľa jej prijatia, ani z hľadiska jej obsahu ako celku. Zmluva o úvere je absolútny obchodnoprávny vzťah v zmysle § 261 ods.3 Obchodného zákonníka, spravujúci sa ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov vzťahu, preto súd aplikoval na premlčanie ustanovenia tohto kódexu. Ţalovaný nepreukázal, ţe došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, premlčacia doba tak v zmysle § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka plynula pre kaţdé čiastkové plnenie samostatne. Keďţe prvá splátka bola dohodnutá na deň
- mája 2009 a návrh na vydanie platobného rozkazu bol súdu doručený dňa
- novembra 2012 (doplnený v zmysle § 42 ods. 1 O.s.p.), pohľadávka ţalobcu bola uplatnená včas a námietka premlčania vznesená ţalovaným nebola dôvodná. Ţalovaný sa v konaní bránil aj tým, ţe zmluva o úvere obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré však nijako nešpecifikoval a sankcie, ktoré by bolo potrebné povaţovať za neprijateľné, neboli ţalobcom voči ţalovanému uplatnené. Súd poukázal nato, ţe ţalovaný uzatvoril zmluvu o úvere slobodne a váţne, pričom istina mu bola riadne vyplatená. Z týchto dôvodov ţalobe vyhovel, a to aj v časti úroku z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie ţalovaný. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
- júna 2015 sp.zn. 13Co/649/2014 napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.) a ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacím námietkam uviedol, ţe z napadnutého rozhodnutia je celkom zrejmý a správny záver súdu prvého stupňa o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi účastníkmi, aj keď sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za nesprávnu však povaţoval zo strany súdu prvého stupňa aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich premlčanie na prejednávaný prípad. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo 3 5 Cdo 618/2015 potrebné premlčanie posudzovať podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Okresnému súdu vytýkal aj nesprávny záver o splatnosti ţalovanej pohľadávky s poukazom na čl. I ods. 1 písm. o/ zmluvy o úvere, z ktorého vyplýva konečná splatnosť úveru dňa
- novembra
- Keďţe pri spotrebiteľských zmluvách začína premlčacia doba plynúť odo dňa nasledujúceho po konečnej splatnosti úveru a ţalobca podal návrh na súd dňa
- novembra 2012, ani pri aplikácii trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nebola uplatnená pohľadávka premlčaná. Odvolací súd uzavrel, ţe napriek týmto nesprávnym záverom súdu prvého stupňa, bolo v konečnom dôsledku jeho rozhodnutie vo výroku správne, a preto ho potvrdil. Odvolacie námietky týkajúce sa nepreskúmania neprijateľných zmluvných podmienok vyhodnotil ako nedôvodné, pretoţe ţalobca upustil od uplatnenia práva vyplývajúceho z takýchto neprijateľných zmluvných podmienok, pričom neprijateľnosť zmluvných podmienok nemá za následok neplatnosť celej spotrebiteľskej zmluvy, preto nebolo potrebné sa nimi zaoberať. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Prípustnosť dovolania odôvodnil v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatím moţnosti konať pred súdom) a súčasne aj v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Odňatie moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p., označil ho za prekvapivé, avšak bliţšie v dovolaní nešpecifikoval ustanovenie právneho predpisu, ktorého sa má namietaná vada dotýkať. Rozhodnutie odvolacieho súdu označil za nedostatočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné s poukazom najmä na argumentáciu v časti neprijateľných zmluvných podmienok. Nestotoţnil sa s názorom odvolacieho súdu ohľadom záveru o neprijateľných zmluvných podmienok a (ne)platnosti spotrebiteľskej zmluvy. Poukázal na obsah celej zmluvy, ktorá je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi a je preto v celom rozsahu neplatná. Námietku premlčania povaţoval za dôvodne vznesenú a preto mala byť ţaloba zamietnutá. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutia (odvolacieho i súdu prvého stupňa zrušil) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril. 4 5 Cdo 618/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) spĺňajúci podmienku povinného zastúpenia (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tieţ ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu – princípu právnej istoty – nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí (resp. ich výnimočnej zmeniteľnosti). Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné osobitne zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou 5 5 Cdo 618/2015 osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania. K (procesnej) prípustnosti dovolania viď niţšie bod
- V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania ţalovaného z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalovaného (procesne) neprípustné. Dovolateľ zastúpený kvalifikovaným zástupcom v dovolaní (advokátom) síce označil dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/, v dovolaní však výslovne uplatnil aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c / O.s.p., keď súdom vyčíta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí alebo nesprávny právny záver ohľadom otázok spájaných s (ne)platnosťou spotrebiteľskej zmluvy, neprijateľnosťou zmluvných podmienok, či (ne)premlčaním ţalobou uplatneného práva, ktoré riešili konajúce súdy. K týmto a prípadne i ďalším (charakterom príbuzným) dovolateľom uvádzaným argumentom a námietkam 6 5 Cdo 618/2015 dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo moţné prihliadať len v prípade (procesne) prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, ţe na dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré tvoria obsah dovolania, i keby boli prípadne opodstatnené, dovolací súd nemôţe prihliadať.
- Pokiaľ ide o dovolací dôvod uplatnený dovolateľom v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ (vada v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), je situácia iná. Dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. (ex officio) skúmal, či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto ani z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
- Ţalovaný odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. spája s 1/nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí (v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p) 7 5 Cdo 618/2015 a tieţ s tým, ţe 2/ odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie prekvapivé. 3.
- Za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. povaţoval dovolateľ i nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, povaţujúc ich tieţ za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Otázka, či pod procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. moţno (treba) subsumovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemá iba procesnoprávny rozmer, dopad a dosah, ale tieţ mimoriadne významné ústavnoprávne konzekvencie. Závery z jej riešenia majú totiţ kľúčový význam z hľadiska charakteristiky dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a tieţ dovolacieho konania, účelom ktorého je – ale len v úzko vymedzenom rámci, ktorým zákon upravuje prípustnosť dovolania – preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť (atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti). Zodpovedanie tejto otázky je tesne späté s potrebou vylúčiť moţnosť, ţe dovolanie bude neprípustne slúţiť ako „skryté odvolanie“ a môţe viesť iba na nápravu zásadných nereparovateľných (nezvratných) procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako celku, prípadne – avšak striktne len vo vymedzenom rámci – tieţ k náprave hmotnoprávnych pochybení súdov. Potvrdzuje to aj náhľad ústavného súdu vyjadrený vo viacerých jeho rozhodnutiach, v zmysle ktorého základné právo na súdnu ochranu treba vnímať „ako výsledkové“, t.j. právo, ktorému musí zodpovedať proces ako celok, teda nie čiastkové rozhodnutia predchádzajúce konečnému rozhodnutiu (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Z ústavnoprávneho, procesnoprávneho, ale aj koncepčného hľadiska je neprijateľné, aby sa dovolaniu a dovolaciemu konaniu pripisoval účel, zmysel a význam, ktorý zodpovedá skôr odvolaniu a odvolaciemu konaniu, teda štádiu občianskeho súdneho konania, ktoré predchádza právoplatnému skončeniu. V plnej miere je preto aj v týchto súvislostiach opodstatnený názor, vyjadrený v publikácii „Občiansky súdny poriadok, Komentár, Števček / Ficová a kol., C-H-BECK,
- str. 671, podľa ktorého pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemoţnila, odňala alebo sťaţila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúţiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov právom chránených v tom – ktorom konkrétnom konaní, a súdu sa nepodarí nedostatky tohto postupu zákonným spôsobom odstrániť do okamihu, v ktorom odvolací súd vyhlási konečné rozhodnutie vo veci. 8 5 Cdo 618/2015 Z postavenia najvyššieho súdu ale vyplýva, ţe jeho primárnou úlohou je zjednocovať prax všeobecných súdov. Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady moţnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania a prípady, v ktorých moţno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, povaţuje striktne len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Interpretácia niektorého ustanovenia zákona, nech by bola motivovaná akoukoľvek snahou dosiahnuť nápravu procesného pochybenia všeobecného súdu, nesmie popierať samotný účel komplexu právnej úpravy, do ktorej je toto ustanovenie zaradené. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náleţitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktorá má stručne, jasne, výstiţne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa ţalobca domáhal, ako sa vyjadril ţalovaný, a vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţoval súd za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov (ne)vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil (viď § 157 ods. 2 O.s.p.). Účastník však – ale opäť iba v rámci limitov daných právnou úpravou prípustnosti opravných prostriedkov – samozrejme, nie zbavený moţnosti brániť sa tomu, čo v rozhodnutí súdu povaţuje za nesprávne, nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu. Ani vtedy, keď zastáva názor, ţe odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je nedostatočné, nevýstiţné alebo neúplné, účastník nezostáva „procesne bezbranný“. Pokiaľ sa totiţ nazdáva, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľné, má v plnom rozsahu zachované právo namietať túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku. V minulosti sa na najvyššom súde vyskytli odlišné názory, argumentačné protichodnosti a nejednotné interpretačné východiská v otázke, ako má byť – z hľadiska prípustnosti dovolania – nazerané na nepreskúmateľnosť rozhodnutia napadnutého dovolaním, preto
- decembra 2015 pristúpil najvyšší súd k prijatiu zjednocujúceho stanoviska, ktorého právna veta znie: “Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď 9 5 Cdo 618/2015 písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.” (uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R č. 2/2016, dostupné na http://www.supcourt.gov.sk/data/files/ 1198_zbierka_1_2016.pdf). Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky na ktorú dopadá druhá veta citovaného stanoviska najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa ţalobkyňa domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovaného k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1, 2 O.s.p. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje vysvetlenie dôvodov pre ktoré bolo ţalobe vyhovené i to, prečo námietku premlčania ţalovaného nepovaţovali za dôvodnú (v podrobnostiach viď odôvodnenia rozhodnutí). Skutočnosť, ţe ţalovaný má odlišný názor ako konajúce súdy, alebo ţe jeho predstava o odôvodňovaní v určitých okolnostiach prípadu nekorešponduje s ich odôvodneniami, bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. V rozhodnutí zaujatý odlišný právny názor vo vzťahu k premlčaniu a splatnosti úveru zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade 10 5 Cdo 618/2015 zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným rozhodnutím uznesením) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Vzhľadom na uvedené vada konania v zmysle § 237ods. 1 písm. f/ O.s.p. nevyšla najavo. 3.2 Ţalovaný odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje aj z toho, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, lebo odvolací súd nepostupoval v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. Dovolateľ však v dovolaní neuviedol k akej právnej otázke tento dôvod smeruje, a o ktoré konkrétne zákonné ustanovenie ide. Dovolací súd preto nemal moţnosť zaoberať sa otázkou, či takto formulované tvrdenie ţalovaného o prípadnej nemoţnosti vyjadriť sa k doposiaľ neaplikovanému predpisu odvolacím súdom je opodstatnené. Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo
- septembra 2009 sp.zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v dovolacom konaní (viď uznesenie najvyššie zo
- júla 211 sp.zn. 5 Cdo 46/2011). 11 5 Cdo 618/2015 V prejednávanej veci ale rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa nemôţe byť povaţované za prekvapivé, či nečakané a to ani pokiaľ ide o posúdenie otázky (ne)premlčania ţalobou uplatneného práva. Ţalovaný podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, v ktorom namietal správnosť právneho posúdenia veci i v tom zmysle, ţe pokiaľ ide o dĺţku premlčacej doby táto sa mala posudzovať v zmysle Občianskeho zákonníka a tá je trojročná (všeobecná premlčacia doba) – viď č.l. 107 súdneho spisu. Odvolací súd reagujúc na túto odvolaciu námietku síce prisvedčil odvolateľovi, ţe ţalobou uplatnené právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, táto ale neuplynula, lebo ţaloba bola podaná na súd v jej priebehu. Námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú, čo korešponduje so záverom súdu prvého stupňa (i keď tento vychádzal zo 4 - ročnej premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka). Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovaný nemohol byť prekvapený záverom odvolacieho súdu ohľadom dĺţky premlčacej doby pretoţe išlo o reakciu súdu na jeho vlastný riadne zdôvodnený odvolací dôvod, ktorý sa ukázal ako opodstatnený i keď v konečnom dôsledku nedokázal zvrátiť výsledok sporu. V tejto súvislosti je zjavné, ţe odvolací súd sa z objektívneho hľadiska voči ţalovanému ani nemohol dopustiť porušenia procesného postupu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.
- Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z § 238 a § 237 ods. 1 O.s.p. nemoţno vyvodiť, dospel najvyšší súd k záveru, ţe jeho mimoriadny opravný prostriedok je procesne neprípustný. Dovolací súd preto dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- 12 5 Cdo 618/2015 P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2016 JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová