Občianskeho zákonníka, nebolo preukázané, ţe bol potrebný postup
1,2, Občianskeho zákonníka, nakoľko aj napriek určitým obmedzeniam nebolo moţné poručiteľa V. K. povaţovať za osobu, ktorá nemohla čítať a písať. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. septembra 2014 sp.zn. 6 Co 526/2014, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, ţe rozsudok okresného súdu vychádzal zo správnych skutkových zistení, na ktoré boli aplikované správne právne predpisy, povaţoval ho za odôvodnený v súlade s kritériami uvedenými v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., ako správny a presvedčivý, a preto
2 O.s.p. sa s ním stotoţnil. V odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na skutkové ako aj právne posúdenie predmetnej veci, na základe ktorých, spoločne so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, ţe predmetný závet je neplatný. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky odporkyne, ktorými poukazovala na rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď na jednej strane súd konštatoval splnenie osobitných náleţitostí závetu, pričom aj
nej tento spĺňal náleţitosti
Občianskeho zákonníka, a nebola preukázaná nutnosť postupu
poţadované ustanoveniami § 476 aţ § 479 Občianskeho zákonníka a na druhej strane súd vyhlásil tento za neplatný. Z odôvodnenia vyplýva, ţe súd prvého stupňa konštatoval, ţe napriek zisteným zdravotným obmedzeniam nebolo moţné povaţovať 3 5 Cdo 96/2015 poručiteľa za osobu, ktorá nemôţe čítať ani písať. Tento záver súdu prvého stupňa odvolací súd ho povaţoval za správny v celom rozsahu. Sporný závet svojou formou (tzv. alografný závet) naozaj spĺňal osobitné náleţitosti dané v § 476b Občianskeho zákonníka, t.j. ţe pokiaľ nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa, o ktorý prípad išlo aj v preskúmavanej veci, musí byť ním vlastnoručne podpísaný a pred dvomi svedkami súčasne výslovne prejaviť, ţe listina obsahuje jeho poslednú vôľu, pričom svedkovia musia závet podpísať. I keď boli zistené zdravotné obmedzenia poručiteľa, nebolo ho moţné povaţovať za osobu, ktorá nemôţe čítať a písať, pretoţe pri správnej komunikácii s ním na ucho ktoré počul, pri nasadení naslúchacieho strojčeka a s okuliarmi, síce s obmedzeniami, videl a počul, teda neboli dané zákonné podmienky vyţadujúce sprísnenú formu alografného závetu upraveného v § 476c ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Splnenie týchto osobitných náleţitosti však rozhodne nemohlo nahradiť ani konvalidovať taký nedostatok všeobecných náleţitostí, existenciu ktorých zákon vyţaduje pre platnosť právnych úkonov, ako je nedostatok váţnosti vôle, ktorý má nevyhnutne za následok neplatnosť právneho úkonu z hľadiska § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to bolo zistené v predmetnej veci. Závaţné pochybnosti o existencii skutočnej vôle poručiteľa vzbudzovali aj okolnosti, za ktorých mal byť sporný závet spísaný, so zreteľom na obsah svedeckých výpovedí a tvrdení odporkyne. Odvolací súd opätovne poukázal na rozpornosť tvrdení svedkov, najmä tých, ktorí mali byť bezprostredne pri spisovaní závetu. V tomto smere ako dôveryhodnú vyhodnotil výpoveď svedka H., o ktorého o svedectvo poţiadal priamo poručiteľ. Tento tvrdil, ţe poručiteľ v zásade chcel odporkyni „niečo dať“, čo podmieňoval tým, ţe ho táto doopatruje. Táto pred svedkom prejavená vôľa poručiteľa, však nezodpovedá obsahu sporného závetu, ktorým bola odporkyňa ustanovená za závetnú dedičku celého jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku. Napriek tomu, ţe poručiteľ pred svedkom vyslovil, ţe jej chce dať len niečo, čomu však nezodpovedá obsahovo ani písomný prejav hovoriaci o celom jeho majetku. Teda aj z tohto pohľadu boli tu zásadné pochybnosti o tom, čo bolo skutočnou vôľou poručiteľa. Vyhodnotiac všetky vyššie uvedené okolnosti uviedol odvolací súd ,ţe záver prvostupňového súdu o tom, ţe je tu existencia váţnych pochybností o tom, ţe sporný závet bol skutočným prejavom poručiteľovej vôle je v celom rozsahu opodstatnený a môţe mať za následok jediné, a to vyslovenie absolútnej neplatnosti sporného závetu, pre nedostatok jeho podstatnej náleţitosti a to existenciu váţnej vôle na strane poručiteľa privodiť ním právne účinky, ktoré zákon i s takýmto prejavom vôle spája. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie s odôvodnením, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť pred súdom konať, čím je prípustnosť dovolania daná 4 5 Cdo 96/2015 s poukazom na § 237 písm. f/ O. s.p. Namietala, ţe odôvodnenie rozsudku a záver súdu nie sú dostatočné a presvedčivé. Mala za to, ţe odvolací súd mal s poukazom na § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nariadiť pojednávanie, nakoľko bolo potrebné doplniť dokazovanie, pretoţe výsledky dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli dostačujúce pre záver o nedostatku vôle poručiteľa pri spisovaní závetu. Uviedla, ţe odvolací súd mal nariadiť pojednávanie, nakoľko to vyţadoval verejný záujem, za ktorý povaţovala to, ţe ochrana jej práv ako závetnej dedičky a o rozhodnutie o nich bude mať do budúcnosti význam aj pre iných závetných dedičov. Ďalej poukazovala na to, ţe jej odvolací súd síce formálne doručil vyjadrenie navrhovateľov k jej odvolaniu (8. septembra 2014), hoci podanie navrhovateľov bolo súdu doručené uţ v dňoch 12. mája 2014 a 2. júna 2014. Preto z hľadiska časového a materiálneho nemala reálnu moţnosť reagovať na tento procesný úkon navrhovateľov. Dovolaním napadnutý rozsudok bol totiţ vyhlásený uţ 9. septembra 2014. Záverom uviedla, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Ţiadala preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľka 1/ vo svojom písomnom vyjadrení ţiadala dovolanie zamietnuť, pričom podrobne opätovne uviedla celý skutkový stav. Mala za to, ţe odvolací súd rozhodol vecne správne a svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil. Navrhovateľ 2/ sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
3 O.s.p. je 5 5 Cdo 96/2015 dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. 6 5 Cdo 96/2015 Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporkyne preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Odporkyňa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. K tej časti dovolania, v ktorej odporkyňa namieta procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu uţ dávnejšie (viď judikát R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s predmetným judikátom (viď sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho 7 5 Cdo 96/2015 poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd po oboznámením sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nie je nepreskúmateľné , naopak odvolací súd podrobne odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa. K dovolacej námietke odporkyne, ktorou vytýkala odvolaciemu súdu nenariadenie pojednávania a nevykonanie dôkazov, a tým odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. , ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Keďţe nešlo o ţiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (a/ odvolací súd označil skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a správne, v dôsledku čoho dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil, b/ súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania , c/ nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval dôleţitý verejný záujem, nakoľko za taký nie je moţné povaţovať subjektívny názor účastníka, ţe v jeho sporovom konaní sa vyrieši otázka, ktorá bude záväzná pre všetkých účastníkov v totoţnom konaní), boli dané zákonné predpoklady prejednania odvolania odporkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Na tomto mieste dovolací súd (k námietke dovolateľky o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie v odvolacom konaní) uvádza, ţe posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých vyriešenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. 8 5 Cdo 96/2015 Nevykonanie dôkazov
návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nebola dovolateľke odňatá moţnosť pred súdom konať . Odporkyňa ďalej tvrdila, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) postupom odvolacieho súdu, ktorý jej znemoţnil realizovať právo vyjadriť sa k procesnému úkonu protistrany. Vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu jej totiţ bolo doručované tak, ţe z hľadiska časového nemala reálnu moţnosť zaujať k nemu stanovisko a so svojím stanoviskom oboznámiť súd. Odvolací súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa odvolateľka vyjadrí k tomuto vyjadreniu navrhovateľov. V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)] kaţdá procesná strana musí mať rovnakú moţnosť hájiť svoje záujmy a ţiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane [viď napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Podstata tohto princípu spočíva v tom, ţe všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorého z nich. V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. 9 5 Cdo 96/2015 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. Dospel k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
názoru ESĽP „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu moţnosť zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim ...“) ale vyplýva, ţe ESĽP za nevyhnutné povaţuje nielen to, aby sa odvolateľ mal moţnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal moţnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, ţe mu bude vytvorená procesná moţnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umoţňuje dostatočnú prípravu účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2, resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“.
názoru dovolacieho súdu by preto mal súd doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní. Na hore uvedené reagoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.