Následne súd skúmal zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, naliehavý právny záujem ţalobcov na určení neplatnosti tejto zmluvy bol daný zmenou vlastníctva bytu pôvodne patriaceho ţalobcom na základe tejto zmluvy. Zmluvu vyhodnotil súd ako neplatnú s poukazom na okolnosti jej uzatvárania, keď ţalobcovia 2/ a 3/ boli v domnení, ţe podpísali zmluvu o ručení a boli tak uvedení do omylu. Ďalej súd poukázal na hrubý nepomer medzi výškou poskytnutého úveru a hodnotou poskytnutej záruky – bytu ţalobcov 2/ a 3/, na rozpor zmluvy s dobrými mravmi, obchádzanie zákona a na nerovnováţne postavenie zmluvných strán v neprospech ţalobcov 2/ a 3/. Neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ţalovanými 1/ a 2/ súd určil z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ nemohol na iného previesť viac práv ako sám má, keďţe v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti pre absolútnu neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práv k nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na dobrú vieru ţalovaného 2/ v zápis katastra nehnuteľností. Naliehavý právny záujem na určení bol daný zmenou vlastníctva bytu ţalobcov 2/ a 3/. Súd vyhovel návrhu ţalobcov aj v časti určenia vlastníctva ţalobcov 2/ a 3/ k bytu popri ostatných určovacích výrokoch, pretoţe na určení vlastníctva je vţdy naliehavý právny záujem, keďţe sa tým odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania. Námietky ţalovaných 1/ a 2/ o nesprávne formulovanom ţalobnom petite z dôvodu synalagmatického plnenia 3 5 Cdo 69/2014 vyplývajúceho z nárokov vzniknutých pri určení neplatnosti zmlúv vyhodnotil súd ako nedôvodné, pretoţe ţalovaným 1/ a 2/ vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia aţ právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti vyššie uvedených zmlúv. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. septembra 2013 sp.zn. 2 Co 6/2012 na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, ţe všetky reţimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda aj vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, ktorým sporná zmluva o úvere bola. Záver, ţe išlo o formulárovú zmluvu preukazovalo uţ len samotné číselné označenie tejto zmluvy (č. 9990039083), preto odvolací súd za týchto okolností nemal pochybnosti o tom, ţe ţalobcovia ako spotrebitelia boli slabšou stranou zmluvného vzťahu. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe zmluva o úvere bola absolútne neplatným právnym úkonom v celom rozsahu s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka, pretoţe dôvod jej neplatnosti sa týkal jej podstatných náleţitostí, a to čl. 1 zmluvy dohodnutého zmluvného úroku, ktorého výška bola v rozpore s dobrými mravmi. Za nemorálne označil odvolací súd aj dojednania čl. 5.4 zmluvy, v zmysle ktorého majú ţalobcovia zaplatiť úroky aj v prípade zaplatenia splátok pred splatnosťou úveru, ďalej čl. 10.1 zmluvy upravujúci zmluvnú pokutu vo výške 0,5% za kaţdý deň omeškania z nominálnej celkovo nesplatenej hodnoty úveru, ako aj poplatok za dojednanie úveru, ktorý sám osebe preukazuje porušenie zásady ekvivalencie plnení účastníkov zmluvy o úvere. Napokon za mimoriadne závaţnú vadu zmluvy označil odvolací súd dojednanie čl. 8.2 zmluvy o úvere,
ktorého ak
posúdenia ţalovaného 1/ bude schopnosť ţalobcov splácať svoje záväzky nedostatočná, má právo vyhlásiť úver za okamţite splatný, takéto dojednanie je neurčité, nepredvídateľné a v spotrebiteľskom práve neudrţateľné. Ďalej odvolací súd zdôraznil, ţe došlo k hrubému porušeniu zásady ekvivalencie plnení zmluvných strán v neprospech ţalobcov, ktoré samo osebe spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere. Následne sa odvolací súd stotoţnil aj so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, ktorá bola neplatná uţ len pre jej akcesorickú povahu vo vzťahu k neplatnej zmluve o úvere. Táto zmluva nemala charakter zabezpečenia, ale mala prepadný charakter, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi, keď hlavným úmyslom ţalovaného 1/ bolo dosiahnuť neprimeraný zisk. Poukázal tieţ 4 5 Cdo 69/2014 na objektívne nesplniteľnú povinnosť ţalobcov vyplývajúcu z čl. 7.3 tejto zmluvy, ako aj na viaceré ďalšie zmluvné dojednania tejto zmluvy, ktoré sledovali jediný cieľ, a to znemoţniť ţalobcom plniť si svoje záväzky a následne realizovať svoje práva zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva pri porušení proporcionality vzájomných práv a povinností. K neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ţalovanými 1/ a 2/ odvolací súd uviedol, ţe ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôţe spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by určovalo opak. Odvolací súd sa stotoţnil aj s názorom súdu prvého stupňa ohľadom naliehavého právneho záujmu na poţadovaných určovacích výrokoch. Odvolaciu námietku týkajúcu sa porušenia princípu ,,rovnosti zbraní,, a námietku, ţe súd bol povinný rozhodnúť súčasne o vydaní bezdôvodného obohatenia, vyhodnotil ako nedôvodnú; ţalovaným nič nebráni v tom, aby si svoje nároky, pokiaľ ich ţalobcovia dobrovoľne nesplnia, uplatnili samostatnou ţalobou. Odvolací súd zároveň nevyhovel návrhu ţalovaných na pripustenie dovolania s poukazom na § 238 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj ,,dovolatelia,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnili tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníka konať pred súdom). Ţiadali, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby ho zmenil tak, ţe ţalobu ţalobcov v celom rozsahu zamietne. Odňatie moţnosti konať videli dovolatelia v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkali, ţe rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov prvostupňového súdu bez toho, aby mali moţnosť oboznámiť sa s takouto odlišnou argumentáciou a vyjadriť sa k nej, čím porušil zásadu kontradiktórnosti konania a ich právo na spravodlivý súdny proces. Následne sa dovolatelia podrobne vyjadrili k jednotlivým aspektom prejednávanej veci z pohľadu právneho posúdenia, a to konkrétne k charakteru zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu, jednotlivým zmluvným dojednaniam, k otázke neplatnosti zmlúv, naliehavého právneho záujmu a synalagmy zaloţenej ustanovením § 457 Občianskeho zákonníka. Namietali nedostatočné odôvodnenie záveru odvolacieho súdu o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere a o existencii naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení a tieţ v otázke nevyhnutnej obsahovej a formálnej previazanosti ţaloby vzájomne si poskytnutých plnení s ohľadom na ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka. Dovolatelia ďalej poukázali na procesné pochybenie okresného súdu, ktorého sa mal dopustiť tým, ţe na pojednávaní dňa 11. marca 2011 5 5 Cdo 69/2014 po záverečnej reči právneho zástupcu ţalobcov odročil pojednávanie za účelom prednesu záverečnej reči právneho zástupcu ţalovaných, na následnom pojednávaní však okresný súd opätovne zahájil dokazovanie výsluchom ţalobcu 1/ bez toho, aby o tom rozhodol, pričom ţalobcom umoţnil opätovne predniesť záverečnú reč. Týmto spôsobom porušil zásadu nestrannosti a nezaujatosti súdu, ako aj zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. V závere dovolatelia poţiadali o odklad vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Ţalobcovia sa k podanému dovolaniu vyjadrili s tým, ţe napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţujú za vecne správne a náleţite odôvodnené, preto ţiadajú, aby dovolací súd dovolanie ţalovaných zamietol. Dôvody odvolacieho súdu, ktoré ţalovaní uviedli ako nové a odlišné od dôvodov súdu prvého stupňa, vychádzajú
ich názoru z rovnakej podstaty a v ţiadnom prípade nešlo o odlišné závery. Okrem toho ţalovaní neuviedli, ktoré konkrétne dôvody boli pre nich nové a neboli im známe. Ţalobcovia tieţ poukázali na skutočnosť, ţe uznesenie o skončení dokazovania bolo vyhlásené aţ po vypočutí ţalobcu 1/ a prednesení záverečnej reči právnym zástupcom ţalovaných 1/ a 2/. Následne sa ţalobcovia podrobne vyjadrili k jednotlivým dovolacím argumentom ţalovaných 1/ a 2/. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého 6 5 Cdo 69/2014 stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaných nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 7 5 Cdo 69/2014 Ţalovaní v dovolaní výslovne namietali, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f / O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalovaní videli odňatie ich moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd rozhodol na základe odlišných dôvodov ako prvostupňový súd bez toho, aby dal ţalovaným moţnosť oboznámiť sa s takouto odlišnou argumentáciou a vyjadriť sa k nej, čím porušil zásadu kontradiktórnosti konania a ich právo na spravodlivý súdny proces. Inými slovami ţalovaní namietali, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre nich tzv. prekvapivým rozhodnutím.
čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 8 5 Cdo 69/2014
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch, neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 10 5 Cdo 69/2014 dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o určení neplatnosti zmlúv a vlastníckeho práva ţalobcov 2/ a 3/ k spornej nehnuteľnosti zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.,
ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Súčasne sa odvolací súd podrobným spôsobom vyjadril k odvolacej argumentácii ţalovaných (a to aj vo vzťahu k ustanoveniu § 457 Občianskeho 11 5 Cdo 69/2014 zákonníka), ako aj k samotnej podstate prejednávanej veci, t.j. k charakteru zmluvy o úvere, dôvodom neplatnosti zmlúv s podrobným a výstiţným výkladom k neplatnosti jednotlivých zmluvných ustanovení, ako aj k otázke naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom určení. V prejednávanej veci súdy uviedli konkrétne dôvody, pre ktoré povaţovali návrh na začatie konania za dôvodne podaný, čím zároveň ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu ţalovaných 1/ a 2/ (neboli však povinní výslovne zdôvodňovať kaţdú námietku ţalovaných z ich uhla pohľadu). Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné len preto, ţe nebolo odôvodnené
predstáv ţalovaných. Navyše z obsahu dovolacích námietok je zrejmé, ţe hoci ich dovolatelia subsumovali pod dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. (nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia), v skutočnosti nimi namietali právne posúdenie veci odvolacím súdom. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ţe dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych vád (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá moţnosť
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovaných, ani to, ţe sa súdy nestotoţnili s ich právnymi názormi. 12 5 Cdo 69/2014 Napokon dovolatelia tvrdili, ţe k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku procesného pochybenia okresného súdu tým, ţe na pojednávaní dňa 11. marca 2011, po prednesení záverečnej reči právnym zástupcom ţalobcov, odročil pojednávanie za účelom prednesu záverečnej reči právneho zástupcu ţalovaných, na následnom pojednávaní však okresný súd opätovne zahájil dokazovanie výsluchom ţalobcu 1/ bez toho, aby o tom rozhodol, pričom ţalobcom umoţnil opätovne predniesť záverečnú reč. Týmto spôsobom bola porušená zásada nestrannosti a nezaujatosti súdu ako aj zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p.,
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Tento princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť proti jej protistrane. Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,
ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. (§ 118 ods. 4 O.s.p.). 13 5 Cdo 69/2014
obsahu zápisnice z pojednávania dňa
obsahu zápisnice z tohto pojednávania (č.l. 313 spisu) súd oboznámil prítomných účastníkov s obsahom spisu, následne bol vypočutý ţalobca 1/ na čo právny zástupca ţalovaných uviedol, ţe nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, nasledovala záverečná reč právnych zástupcov oboch strán a súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Na základe týchto údajov, spísaných vo vyššie označených zápisniciach, nie je moţné dospieť k záveru, ţe zo strany okresného súdu došlo k porušeniu procesných predpisov, ani k odňatiu moţnosti ţalovaným konať pred súdom, či k upretiu ich procesných oprávnení. Predovšetkým obsah zápisnice zo dňa
obsahu zápisnice) iniciovaný zo strany súdu výzvou v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p., preto ho nemoţno kvalifikovať ako záverečnú reč, i keď ho takto označil právny zástupca ţalobcov. Námietky ţalovaných tak ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení vychádzajúc z charakteru zápisnice súdu ako verejnej listiny (§ 134 O.s.p.). K tvrdeniu ţalovaných o porušení zásady nezávislosti a nestrannosti súdu (§ 237 písm. g/ O.s.p.), ktoré bezprostredne súviselo s ich uţ vyššie analyzovanou námietkou procesného pochybenia okresného súdu, dovolací súd uvádza, ţe dôvodom pre vylúčenie sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Skutočnosť, ţe ţalovaní nesúhlasili s vedením konania sudcom v prejednávanej veci, 14 5 Cdo 69/2014 bez ďalšieho, nezakladá pochybnosť o nestrannosti konajúceho sudcu. Navyše ţalovaní uvedenú skutočnosť v priebehu konania pred prvostupňovým súdom ani nenamietali. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní nedošlo k tvrdeným vadám v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. Dovolací súd uţ vyššie uviedol, ţe na existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. musí vziať zreteľ aj vtedy, ak neboli uplatnené v dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.). Európsky súd pre ľudské práva vydal
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.