← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 2 Cdo 238/2008 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Č., bývajúceho v S., zastúpeného JUDr. J. S., advokátom, so sídlom v H.,

§ 142ods.

1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z

  1. júna 2007 sp. zn. 1 Cdo 143/2006 rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, ţe zamieta ţalobu na uloţenie povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 10 464 Sk zrušil a dovolanie ţalobcu smerujúce proti výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený vo výroku, ktorým ţalobu v prevyšujúcej časti zamietol odmietol ako neprípustné a ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Záver odvolacieho súdu o premlčaní nároku na zaplatenie 10 454 Sk titulom náhrady škody – straty na zárobku za obdobie od
  3. 1987 do
  5. 1991 nepovaţoval za správny. Uviedol, ţe rozsudok Krajského súdu v Košiciach (čl. 27), ktorým bolo zrušené rozhodnutie z
  7. 1988 o priznaní invalidného dôchodku z dôvodu, ţe invalidita je následkom pracovného úrazu, nadobudol právoplatnosť dňom
  10. Na jeho základe bol ţalobcovi priznaný úrazový invalidný 2 Cdo 238/2008 3 dôchodok od
  12. 1987 rozhodnutím z
  14. 1993 (čl. 35). Aţ jeho doručením sa ţalobca dozvedel o výške škody – strate na zárobku. Pre záver, kedy sa poškodený (ţalobca) dozvedel o škode bolo preto treba vychádzať z jeho preukázanej vedomosti o vzniknutej škode, t. j. skúmať, kedy bolo rozhodnutie ţalobcovi skutočne doručené, aby sa mohol určiť začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie tohto nároku na náhradu škody v súlade s § 263 ods. 3 Zákonníka práce. Pri právach na náhradu škody je ustanovená jednak subjektívna premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a jednak objektívna trojročná premlčacia lehota. Táto ale pri škodách na zdraví neplatí. Preto uplatnenie objektívnej trojročnej lehoty vôbec neprichádzalo do úvahy. Odvolací súd vychádzal z uplatnenia (spresnenia) nároku ţalobcom dňa
  16. 1996 (čl. 96), ktorým podaním síce ţalobca špecifikoval peňaţitú čiastku, ktorú si uplatňuje, ale z hľadiska včasnosti uplatnenia nároku bolo potrebné vyhodnotiť aj jeho podanie doručené súdu
  18. 2005 (čl. 56). Napokon v dôsledku nesprávnej aplikácie trojročnej objektívnej premlčacej lehoty sa odvolací súd nezaoberal okolnosťou, či v danom prípade platila subjektívna premlčacia lehota v dĺţke jeden alebo dva roky vzhľadom k účinnosti zákona č. 188/1989 Zb., ktorým sa novelizoval Zákonník práce. Krajský súd v Prešove (v poradí druhým) rozsudkom zo
  19. mája 2008 sp. zn. 10 Co 74/2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 3 254 Sk za obdobie od
  21. 1988 do
  23. 1991, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v prevyšujúcej napadnutej časti tak, ţe ţalobu na zaplatenie 7 210 Sk za obdobie od
  25. 1987 do
  27. 1988 zamieta, zrušil rozsudok ukladajúci povinnosť ţalovanej za obdobie od
  29. 1989 do
  31. 1991 a nepriznal účastníkom náhradu trov konania o zaplatenie sumy 10 464 Sk. Uviedol, ţe rozhodnutie o priznaní úrazového invalidného dôchodku bolo ţalobcovi doručené
  34. Rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 8 C 126/2004 – 255 z
  36. 2005 bola ţalobcovi priznaná čiastka 204 578 Sk titulom straty na zárobku za obdobie od
  38. 1991 do
  40. 1999 (50 %) a nárok za obdobie od
  42. 1987 do
  44. 1991 z dôvodu námietky premlčania vylúčený na samostatné konanie, ako aj nárok za obdobie od
  46. 2000 do budúcna, ktorý ţalovaná dobrovoľne za obdobie od
  48. 2000 do
  50. 2003 v rozsahu 50 % ( od
  52. 2004 úrazová renta) plnila (z ktorého dôvodu bol napokon zhora uvedeným rozsudkom zo
  54. 2005, potvrdeným krajským súdom, zamietnutý). Konštatoval, ţe zákonom č. 188/1989 Zb., účinným od
  56. 1989, bol novelizovaný Zákonník práce, podľa ktorej novely došlo k zmene subjektívnej premlčacej lehoty z dĺţky jedného roku na dva roky. Preukázanou vedomosťou poškodeného (ţalobcu), kedy sa mohol dozvedieť o vzniku škody je
  58. 1993 2 Cdo 238/2008 4 (doručenie uvedeného rozhodnutia). Do
  60. 1988 platila premlčacia lehota na uplatnený nárok na náhradu škody jeden rok. Podaním z
  62. 1995 ţalobca spresnil nárok uplatnený
  65. Vzhľadom k tomu dospel k záveru, ţe námietka premlčania vznesená ţalovanou je čiastočne dôvodná a nárok uplatnený za obdobie od októbra 1987 do novembra 1988 vo výške 7 210 Sk je premlčaný, pretoţe sa naň vzťahuje jednoročná premlčacia lehota a nárok za obdobie od
  67. 1988 do
  69. 1989 vo výške 3 254 Sk premlčaný nie je. Pokiaľ ide o nárok za obdobie od
  71. 1989 do
  73. 1991 o tomto uţ bolo právoplatne rozhodnuté. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Trval na uplatnenom nároku nielen za obdobie od

  2. 1988 do
  4. 1989, ale aj za obdobie od
  6. 1987 do
  8. 1988 a od
  10. 1989 do
  12. 1991, pretoţe podľa jeho názoru nedošlo k ţiadnemu premlčaniu. Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno napadnúť. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním, obsahuje viacero výrokov (potvrdzujúci, zmeňujúci a zrušujúci). Otázku prípustnosti dovolania proti nim je potrebné riešiť osobitne vo vzťahu ku kaţdému z nich. Keďţe ţalobca v dovolaní nekonkretizoval, ktorý výrok napadol dovolaním, vychádzal dovolací súd z toho, ţe napadol všetky výroky rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (uţ skôr) vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je 2 Cdo 238/2008 5 dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolaním je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol (v časti) zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ţalobu na zaplatenie 7 210 Sk priznaných súdom prvého stupňa zamietol), ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v citovanom ustanovení, preto je dovolanie proti nemu podľa neho prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.) ako aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol (v časti) potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 3 254 Sk), pričom odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolací súd síce vo veci uţ rozhodoval a (v časti zamietnutia nároku vo výške 10 464 Sk) zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ale nemoţno konštatovať, ţe by odvolací súd pri svojom opätovnom rozhodnutí nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Preto dovolanie proti tomuto výroku odvolacieho súdu, ako aj proti výroku, ktorým zrušil (v časti) rozsudok súdu prvého stupňa, podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., (či to účastník namieta alebo nie) zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával. 2 Cdo 238/2008 6 Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa dovolacieho súdu totiţ postupom odvolacieho súdu bola odňatá ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Dovolací súd je toho názoru, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie (v potvrdzujúcej a zmeňujúcej časti) nespĺňa atribúty zásad spravodlivého konania. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06 ). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06 ). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z
  13. decembra 1994, séria A, č. 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  14. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z
  15. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  16. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  17. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky 2 Cdo 238/2008 7 právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ). Je nepochybné, ţe ţalobca uplatňoval nárok na náhradu škody – stratu na zárobku (rozdiel medzi invalidným dôchodkom a zárobkom dosahovaným pred vznikom škody) titulom pracovného úrazu utrpeného
  19. 1974 za obdobie od
  21. 1987 do
  23. 2003 (od
  25. 2004 právomoc súdu v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. nie je daná), keď za obdobie od
  27. 1989 (
  29. 1989) do
  31. 1999 bol právoplatne priznaný vo výške 204 578 Sk (50 % vzhľadom na závery znaleckého dokazovania o duševnej chorobe podieľajúcej sa na invalidite ţalobcu) v súlade s výpočtom (podľa príslušných právnych predpisov) znalca Ing. E. O. (čl. 167 – 171) a za obdobie od
  33. 2000 do
  35. 2003 stratu na zárobku vyčíslenú sumou 214 584 Sk v 50 %, t. j. 197 292 Sk ţalovaná dobrovoľne zaplatila (právoplatne zamietnuté). Potom predmetom konania (po právoplatnom zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti) zostal nárok na náhradu škody – stratu na zárobku - za obdobie od
  37. 1987 do
  39. 1989 (
  41. 1989) vo výške 10 464 Sk (50 % zo sumy 20 928 Sk v zmysle znaleckého posudku Ing. E. O.), v ktorej časti vzniesla ţalovaná námietku premlčania a ktorú súdy niţších súdov posudzovali rozdielne. Záver odvolacieho súdu o čiastočnej dôvodnosti námietky premlčania (prečo v časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v časti zmenil) nie je preskúmateľný. Odvolací súd síce konštatoval, ţe ţalobca sa o vzniku predmetnej škody (jej výške) dozvedel
  43. 1993 (deň doručenia rozhodnutia o priznaní invalidného úrazového dôchodku) a ţe uplatnený nárok spresnil podaním z
  45. 1995, ale ako mali tieto skutočnosti vplyv na beh subjektívnej premlčacej lehoty (určenie jej začiatku, uplynutia) vzhľadom na novelu Zákonníka práce (zákon č. 188/1989 Zb.) účinnú od
  47. 1989, keď išlo o nárok za obdobie od
  49. 1987 do
  51. 1991, nevysvetlil. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej, zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.) a v zrušujúcej časti dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2009 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová 2 Cdo 238/2008 8

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.