← Slovensko

o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409 220,-- Sk) s prísl.

Najvyšší súd 5Obo/47/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S., a.s., B., proti ţalovanému v

  1. rade: I. V., N., zastúpeného advokátkou J. Z., F., ţalovanému v
  2. rade R. Š., N., zastúpeného, advokátom J. E., B., o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409 220,-- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
  4. 2010 č. k. Z-2-43 Cb 216/96-364, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  5. marca 2010 č. k. Z-2-43 Cb 216/96-364 sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave ţalobu zamietol. Súčasne uloţil ţalobcovi povinnosť nahradiť ţalovanému v
  6. rade trovy konania 43 757,22 Eur a ţalovanému v
  7. rade trovy konania v sume 24 203,76 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca doloţil do súdneho spisu dodatok č. 2 zo dňa
  9. 1995 k úverovej zmluve č. X.
  10. augusta
  11. Dodatkom došlo k prolongácii splátky v sume 529 240,-- Sk. Z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, ţe S., a. s. M. ako veriteľ, dala podľa ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou S., spol. s. r. o. a k zániku záväzku ţalovanými v
  12. a
  13. rade. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou rokovať s klientmi S. a uzatvárať okrem iného úverové zmluvy aj dodatky k týmto úverovým zmluvám. Dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej pobočky uzatváral dodatok a to s firmou S., spol. s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená nebolo spochybnené, ţe by za plnenie úverovej zmluvy č. X.
  14. augusta 1992 bol povinný S., spol. s. r. o. 5Obo/47/2010 2 Zástupkyňa ţalobcu na výzvu súdu nedoloţila do spisu výpisy z účtu, podľa ktorých boli vykonávané aktualizácie stavu úveru s tým, ţe tieto doklady S. neeviduje, alebo „nechce dať“ a splácanie úveru za roky 1993 a 1994 by malo byť obsiahnuté v súvahe, ak firma S. neskresľovala hospodárske výsledky. Z doteraz vykonaného dokazovania a dokladov doloţených do spisu v priebehu konania má súd za preukázané, ţe ţalobca prijímal splátky z úverovej zmluvy č. X.
  15. augusta 1992, čoho dôkazom je okrem iného svedecká výpoveď J. právnika S., dodatok č. 2 k vyššie uvedenej úverovej zmluve, výzva
  16. septembra 1995 pôvodného ţalobcu na plnenie z úverovej zmluvy adresovaná spoločnosti S., spol. s. r. o. a v neposlednom rade v ţalobe označený ako ţalovaný v
  17. rade S., spol. s. r. o. L.. Súd vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu vyţiadal si dodatok č. 2
  18. apríla 1995 k úverovej zmluve
  19. augusta 1992, posúdil jeho obsah a zistil, ţe došlo k zmene záväzku oproti tomuto ako bol dohodnutý z účastníkmi zmluvy v zmene dlţníka a to za ţalovaného v
  20. rade a ţalovaného v
  21. rade na obchodnú spoločnosť S., spol. s. r. o. L.. Preto s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie vo veci ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a uloţiť ţalovaným
  22. a
  23. povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť ţalobcovi istinu vo výške 245 941,12 Eur a 28% úrok z omeškania za obdobie od
  24. apríla 1995 do zaplatenia z istiny a trovy konania vo výške 24.599,60 Eur (súdny poplatok za návrh a odvolanie), 1 500,-- Eur trovy advokáta M. a 332,-- Eur náhrada škody za poškodenie originálu zmluvy o postúpení pohľadávok z
  25. decembra
  26. V rozsahu plnenia povinnosti uloţenej týmto rozhodnutím jedným zo ţalovaných zaniká povinnosť plniť záväzok druhým ţalovaným. Ţalobca podal odvolanie z dôvodov v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O. s. p. Ţalobca poukázal na to, ţe v rozhodnutí krajského súdu došlo k pochybeniam pri hodnotení písomných dokumentov a svedeckej výpovede. Sudca nehodnotil dôkazy vykonané 5Obo/47/2010 3 v konaní pred rokom 2008 na prvom a druhom stupni a porušil ustanovenie § 122, § 123 a § 132 O. s. p. Nebral do úvahy, ţe jednotlivé konania a pojednávania tvoria jeden celok, ktorý musí viesť k vyneseniu rozsudku podľa ustanovenia § 153 a nasl. O. s. p. Výnimkou je len svedecká výpoveď J., ktorý nastúpil do zamestnania u pôvodného ţalobcu aţ v roku 1996, a ktorého výpoveď bola vyhodnotená na pojednávaní
  27. októbra 2003 a na strane 3 rozsudku Krajského súdu
  28. novembra
  29. Jediným z dôkazov, pre ktorý súd ţalobu zamietol, bol tzv. dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. X. z
  30. augusta
  31. Úverová zmluva uvedená v ţalobe má iné číslo ako kontrolné číslo úveru na tlačive s názvom Úverová zmluva o účelovom úvere na malú privatizáciu z
  32. augusta 1992, ktorú uzavreli ţalovaní, ako fyzické osoby so S.S.S., pobočkou v L.. Na základe tejto zmluvy čerpal I. V. finančné prostriedky na vydraţenie majetku v malej privatizácii. Vydraţený majetok bol pravdepodobne vloţený do obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., preto bola spoločnosť ţalovaná ako záloţný ručiteľ pôvodne v
  33. rade. K vloţeniu majetku základného imania nikdy nedošlo, spoločnosť sa pravdepodobne dopúšťala pri podnikaní porušenia zákonov a neodvádzala dane. V roku 1994 však uţ bola v strate 4,5 mil. Slovenských korún. Súd pri hodnotení dôkazov neakceptoval doplnenie návrhu na začatie konania podaného S.
  34. januára 1999 a skutočnosť, ţe toto podanie vypracoval právnik pobočky J. ako neskorší svedok navrhnutý ţalovanými. Svedecké výpovede boli ţalobcom a zákonným sudcom spochybnené uţ na pojednávaní v roku 2003, pretoţe si svedkovia nič nepamätali a v čase vyhotovenia dodatkov k úverovej zmluve neboli u ţalobcu v pracovnom pomere. Pracovný pomer oboch svedkov skončil z iniciatívy zamestnávateľa. Svedkyňa Ţ. na pojednávaní
  35. októbra 2003 jednoznačne priamo identifikovala, ţe ide o úverovú zmluvu, z ktorej nárok je uplatňovaný. Sudca – J. dokazovanie ohľadne dodatkov k úverovej zmluve do
  36. februára 2010 nevykonala pravdepodobne z dôvodu, ţe v tomto štádiu konania jej vyhovovala skutočnosť, ţe obe súdne inštancie tieto úkony vyhodnotili v neprospech ţalovaných a dodatok z roku 1994 bol kvalifikovaný ako absolútne neplatný právny úkon. Ďalším dôvodom, ktorý spochybňuje vierohodnosť dokumentácie a objektívnosť konania na prvom stupni po druhom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky je skutočnosť, ţe sudca v odôvodnení rozsudku vôbec nehodnotil výpovede a písomné vyjadrenia ţalovaných z roku 1998 aţ 2003, ako keby neboli zaloţené v súdnom spise tak, ako zápisnice z pojednávaní a výpisy z účtov pripojené k ţalobe. Vo svojich vyjadreniach ţalovaní v
  37. a
  38. rade nespochybňovali uzavretie úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu, poskytnutie tohto úveru a čerpanie úverových prostriedkov. Ale súd hodnotil len tvrdenia, ktoré začali uvádzať v odvolaní a na pojednávaní na krajskom súde ich právny 5Obo/47/2010 4 zástupcovia. Súd sa nevysporiadal ani s predloţením originálu ţiadosti o poskytnutie úveru vo výške 11.113.900,-- Sk na úhradu zostatku hodnoty vydraţenej prevádzkovej jednotky. Vyjadrenia ţalovaných sú protirečivé. Ţalovaný v
  39. rade dokonca tvrdil, ţe zmluva o úvere nevyţaduje písomnú formu, a preto jej dodatky tieţ nevyţadujú túto formu. Súdny proces pred vynesením rozsudku postupom súdu bol poznačený vadami, ktoré nutne museli viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení uvádza, ţe zástupkyňa ţalobcu nedoloţila do spisu výpisy z účtu, podľa ktorého boli vykonávané aktualizácie stavu úveru a splácanie úveru za roky
  40. Zrejme mal konajúci sudca na mysli výpisy z účtu spoločnosti S., spol. s. r. o. Takýmito výpismi ţalobca ani jeho predchodca nemôţe disponovať, pretoţe všetky splátky úveru vo výške 529.000,-- Sk boli uhradené z osobného účtu I. a V. č. X. a stav tohto účtu bol preukázaný a opätovne do súdneho spisu doloţený
  41. februára
  42. Táto skutočnosť v odôvodnení rozhodnutia chýba. V bode 2 aţ 6 úverovej zmluvy z
  43. augusta 1992 sa zmluvné strany dohodli, ţe úroky z úveru budú uhrádzané inkasom z beţného účtu klienta a ak nebude dostatok prostriedkov na tomto účte, podnikateľ súhlasí s ich prednostným pouţitím S. aţ do úplného vyrovnania jej pohľadávok. Súčasťou ţaloby je kompletný výpis z účtu č. X., ktorý bol pripojený
  44. marca 1996 k podanej ţalobe. Ak sa v súdnom spise v čase rozhodovania nenachádzal, svedčí to o nezákonných praktikách na prvostupňovom súde. Bude preto nutné poţiadať o svedectvo zákonného sudcu J.. Tak ako vyplynulo z dokazovania pôvodný veriteľ zastúpený štatutárnymi orgánmi nikdy nedal súhlas na prevzatie dlhu spoločnosťou S., spol. s r. o., pretoţe by musela byť vypracovaná hĺbková analýza finančnej a dôchodkovej situácie dlţníkov a interný audit spoločnosti S., s. r. o., ktorá mala základné imanie len 100 000,-- Sk a nespĺňala podmienky pre poskytnutie úveru vo výške cca 11,5 mil. Sk. Nedodrţaním zmluvných úverových podmienok došlo ku sklzu s úhradou jednotlivých splátok ţalovanými fyzickými osobami a preto by úverový výbor banky nenavrhol štatutárnemu orgánu súhlasiť so zmenou dlţníka. Dodatok č.
  45. k úverovej zmluve nikdy nevstúpil do platnosti z dôvodov formálnej neplatnosti (viď zápisnicu z pojednávania konaného v roku 2003) a ani ţalovaní podľa neho nepostupovali, pretoţe tzv. prolongovanú splátku nikdy neuhradili. Výzva veriteľa na zaplatenie dlhu bola zaslaná na adresu S., s. r. o. pre I. a V. z dôvodu, ţe korešpondenciu na adrese trvalého pobytu nepreberal a neskôr bol v súdnych konaniach zastúpený opatrovníkom z dôvodu neznámeho pobytu. Najväčším nedostatkom v novom konaní bolo porušenie ustanovenia § 226 O. s. p., pretoţe sa sudca neriadil samotným názorom odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený 5Obo/47/2010 5 v odôvodnení uznesenia z
  46. februára 2008 spisovej značky 6 Obo 297/2006 a tieţ v uznesení 6 Obo 160/2008 zo
  47. apríla
  48. Súd však nerešpektoval právny názor vyslovený odvolacím súdom. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, ţe účastníkmi úverovej zmluvy č. X. boli obaja ţalovaní. Prvostupňový súd po opätovnom vrátení veci znovu ţiadal uţ viackrát doplnený výpis z účtu I. a V. a R. Š., ktorý mal tieţ dispozičné oprávnenie k účtu a nesprávne si vyloţil právny názor odvolacieho súdu, kde súd mal preveriť výšku nároku uplatnenú ţalobcom. V konaní boli predloţené originály prevodného príkazu o prevedení peňaţných prostriedkov na účet I.V. dňa
  49. augusta 1992 a ţiadosti ţalovaného v
  50. rade o poskytnutie úveru vo výške 11 113 900,-- Sk. Výpisy z uvedeného účtu boli predloţené aj k termínu postúpenia pohľadávok, t. j. k
  51. decembra
  52. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mali ţalovaní predloţiť nespochybniteľný dôkaz o tom, ţe na základe ich ţiadosti S., a. s., vyslovila písomný súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., spol. s r. o. v presne určenej výške a nie aby súd vykladal, ţe vypracovaným návrhom dodatku č. 2 k zmluve č. X. z
  53. augusta 1992, ktorý pravdepodobne ani nevstúpil do platnosti, prešiel celý záväzok na spoločnosť S.. Text v dodatku hovoril len o odloţení splatnosti jednej zo splátok. Označenie zmluvy je nepresné, rovnako ako označenie dlţníkov. Nahradenie R. Š. spoločnosťou S., s. r. o. ako pôvodným konateľom by muselo byť uvedené v texte dodatku a to sa nestalo. Tzv. dodatok z
  54. apríla 1995 mohol byť antidatovaný a úmyselne podstrčený na podpis riaditeľovi pobočky, ale nevyjadroval vôľu zmeniť účastníkov zmluvného vzťahu. Bol zmätočný a nenadobudol platnosť a účinnosť. Pôvodný termín splatnosti dohodnutý v zmluve a ani posunutý, nikdy nebol ţalovaným dodrţaný. Splátky sa uhrádzali z osobného účtu I. a V. č. X. na ktorom mal povolené prečerpanie úverových prostriedkov (kontokorentný úver) v S., a. s. aţ do výšky 44,4 mil. Sk. V konečnom dôsledku pri súčasnom uzavretí piatich úverových zmlúv ţalovanými súčasne a objeme úrokov z nich mesačne 300 000,-- Sk, štvrťročné splátky úveru platila vlastne S.. Ak by existoval dôkaz o uhrádzaní splátok a úrokov z účtu spoločnosti S., tak ako stále tvrdili ţalovaní, dávnom by bol nimi do súdneho spisu doloţený. Podľa vyjadrenia zamestnanca S. však firma ani vlastný účet nevlastnila. Tzv. Dodatok k zmluve neobsahuje zmenu účastníkov zmluvného úverového vzťahu, posúva len termín jednej splátky a v závere konštatuje, ţe ostatné ustanovenia pôvodnej zmluvy zostávajú v platnosti. V bode 2 úverovej zmluvy o účelom úvere na malú privatizáciu sa uvádza, ţe podnikateľ bez výhrady prijíma podmienky platné pre povoľovanie, splácanie a pouţitie úveru a zaväzuje sa splatiť úver s úrokmi vo výške + 2,5% nad základnú sadzbu. Rovnako bol určený splátkový kalendár 5Obo/47/2010 6 a okrem moţnosti odloţenia jednotlivej splátky úveru nebolo dohodnuté iným spôsobom meniť úverové podmienky, ktoré určovalo ústredie S.S.. Konajúca sudkyňa rozhodla o podanej ţalobe v rozpore s ustanovením § 120 a nasl., ustanovením § 153 O. s. p. V konaní, ktoré predchádzalo vyneseniu odvolaním napadnutého rozsudku došlo k porušeniu Ústavy SR viacerých ustanovení O. s. p. a bola hrubým spôsobom porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Táto skutočnosť vyplýva nielen z jednotlivých zápisníc z pojednávaní, ale aj z odôvodnenia rozhodnutia kde sa nehodnotenia dôkazy predloţené ţalobcom. Ţalobca tieţ poukazuje na nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa, týkajúce sa náhrady trov konania. K odvolaniu sa vyjadril ţalovaný
  55. podaním z
  56. mája
  57. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Ţalovaný
  58. poukázal na to, ţe obsah súdneho spisu a vedenie súdneho spisu je vecou súdu. Ţalobca aţ po 14 rokoch od podania ţaloby zaloţil v celosti úverovú zmluvu do spisu, na základe ktorej si uplatňuje nárok. Dodatok č. 2 je podstatným dôkazom v tomto konaní. Ţalovaný
  59. aj ţalovaný
  60. a tieţ ţalovaný
  61. tvrdili, ţe na základe dňa
  62. októbra 1992 písomne uzatvorenej zmluvy o prevzatí dlhu medzi ţalovanými
  63. a
  64. na jednej strane a ţalovaným
  65. na druhej strane prišlo k platnému prevzatiu dlhu ţalovaným 3., k čomu dal ţalobca súhlas, čo potvrdzujú nasledovné úkony ţalobcu: informácie o pohľadávke datované
  67. 2003 v súdnom spise č. listu 217, kde samotná S. uvádza, ţe dlţníkom je S., s. r. o., ţe ide o pohľadávku z úverovej zmluvy X., teda aj v roku 2003 ţalobcovi a aj S. bolo jasné, ţe dlţníkom je S., s. r. o. Dodatok č. 1 k úverovej zmluve uzatvoril ţalobca so ţalovaným
  68. Správa z jednania na úverovom výbore medzi ţalovaným
  69. S., s. r. o. a S. z
  70. mája 1995, podanie ţaloby proti ţalovanému
  71. bez existencie zmluvy o prevzatí dlhu a súhlasu S. nim by nebol právny dôvod na ţalovanie ţalovaného
  72. Tvrdenie, ţe bola ţaloba proti ţalovanému
  73. podaná omylom vyvracia samotná zmluva o postúpení pohľadávky z
  74. decembra 1999 medzi ţalobcom a S.S.. Podľa tejto zmluvy by bola postúpená len pohľadávka podnikateľa IČO: X. patriacim spoločnosti S., s. r. o. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe dodatok č. 1 je neplatný. Dodatok č. 2 podpísal štatutárny orgán S. a podpísal ho len preto, ţe S. dala konkludentný súhlas k zmluve o prevzatí dlhu z
  75. októbra 1992 5Obo/47/2010 7 a všetky následné úkony tomu nasvedčujú. Ţalobca chcel, aby ţalovaný
  76. preukázal, ţe nie on po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu platil úver. Ţalovaný
  77. to samozrejme preukázať nevie, pretoţe to, ţe niekto niečo nespravil nevie preukázať. Úver platila spoločnosť S., s. r. o. voči ktorej bolo konanie zastavené. Na výpisoch z účtov ţalovaného
  78. nie sú splátky a ţalobca ako jediný má prístup k výpisom z účtov spoločnosti S., s. r. o., tieto však odmietol predloţiť, originálmi týchto výpisov by totiţ bolo preukázané, ţe splátky platila spoločnosť S., s. r. o., ţe S. splátky prijímala. Ţalovanému
  79. ako fyzickej osobe S. neoznamovala pohyby na účte, oznamovala ich spoločnosti S., s. r. o. Vydraţený majetok nebol nikdy vloţený do spoločnosti S., s. r. o. ale privatizačná komisia vydala zápisnicu o draţbe č. X.
  80. júla 1992, podľa ktorej bol S., s. r. o. vydraţiteľom. Táto zápisnica bola listinou, na základe ktorej bol zapísaný S., s. r. o. u Správy katastra v L. ako vlastník. Toto ţalovaný prejednal so S., a preto aj S. súhlasila s prevzatím dlhu, pretoţe nie ţalovaný
  81. sa stal na základe privatizácie vlastníkom draţených nehnuteľností, ale spoločnosť S., s. r. o. Je skutočnosťou, ţe S. poskytla úver na základe ţiadosti ţalovaného
  82. z
  84. 1992 ako účelový úver na zaplatenie doplatku kúpnej ceny vydraţenej prevádzkovej jednotky. Nie je pravda, ţe svedkovia si pri výpovediach nič nepamätali. Ţalobca tým, ţe podal nekvalifikovanú ţalobu sám zavinil mnoţstvo zmätkov v konaní. Ţalovaný
  85. tvrdí, ţe výška uplatneného nároku je sporná aj pre samotného ţalobcu. V ţalobe z
  86. marca 1996 si ţalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7 409 220,-- Sk s príslušenstvom bez toho, aby vysvetlil, ako sa k sume dopracoval a aby preukázal, kto mu rozdiel medzi poskytnutým úverom a ţalovanou pohľadávkou zaplatil, ktoré platby započítaval na istinu, a ktoré na úroky, prípadne sankčné úroky a podobne. Následne na pojednávaní
  88. 2003 na návrh ţalobcu uznesením súd upresnil ţalobný návrh s tým, ţe istina 7 409 220,-- Sk ostáva, beţné úroky 4 272 646,70 Sk a úroky z omeškania 6 100 925,10 Sk spolu 17 783 511,80 Sk. Potom na pojednávaní dňa
  89. mája 2008 ţalobca uviedol, ţe uplatňuje nárok tak ako v ţalobe. Súd však uţ uznesenie o pripustení nevydal. Ţalovaný
  90. ţiadal, aby ţalobca zaloţil do súdneho spisu originálne výpisy z banky, aké posiela S. klientovi a k nim príkazy na úhrady, keďţe tvrdí, ţe ţalovaný
  91. splácal úver síce ho splácala spoločnosť S., s. r. o. Len z týchto listín je moţné zistiť, ţe výšku úveru, kedy a koľko bolo zaplatené, koľko bolo zaplatené na úrokoch, a teda aký je nárok ţalobcu voči 5Obo/47/2010 8 pôvodne ţalovanému v
  92. rade. Najvyšší súd nesprávne aplikoval § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď tvrdil, ţe doposiaľ nebolo preukázané, ţe prišlo k prevzatiu dlhu. Najvyšší súd nevyhodnotil dôkazy zaloţené v spise podľa § 132 O. s. p. Keby tak bol urobil, tak by bol zistil, ţe právnym dôvodom pre ktorý ţalobca podal ţalobu proti ţalovanému
  93. bol jeho konkludentný súhlas s prevzatím dlhu a tak isto právnym dôvodom uzatvorenia dodatku č. 1 a to bez ohľadu na to, či je platný, alebo nie je skutočnosť, ţe právny predchodca ţalobcu súhlasil s prevzatím a vykonával právne úkony, ktoré tomu nasvedčovali. K týmto dôkazom pribudol na pojednávaní dňa
  94. februára 2010 ďalší významný dôkaz – dodatok č. 2 k úverovej zmluve z
  95. apríla 1995, ktorý podpísal so S., jej štatutárny orgán – riaditeľ pobočky a ktorý je dôkazom, ţe uţ nielen radový zamestnanci, ale aj riaditeľ pobočky konali so S., s. r. o. ako s dlţníkom. Znenie dodatku č. 2 vypracovala S. a nie ţalovaný. Ţalobca nepredloţil výpisy z účtu, len tvrdí, ţe išlo o účet ţalovaného
  96. Ţalovaný
  97. tvrdí, ţe išlo o účet spoločnosti S., s. r. o. a pokiaľ S. neeviduje, alebo nechce dať tieto výpisy ako to uviedla právna zástupkyňa ţalobcu na pojednávaní dňa
  98. februára 2010, tak tvrdenie ţalobcu, ţe ide o účet ţalovaného
  99. je ničím nepodloţené a ide o klamstvo. Dôkazné bremeno je na ţalobcovi. Ţalobca má predloţiť výpisy do januára 2005, ale aj neskoršie o tom, kto splácal úver. Ţalobca tvrdí, ţe pokiaľ by bol účet spoločnosti S., s. r. o., boli by ţalovaní výpis dávno predloţili. Spoločnosť S., s. r. o. bol samostatný subjekt, spoločnosť bola dňom
  101. 2003 vymazaná z obchodného registra, likvidátorom nebol ani jeden zo ţalovaných a ţalovaní nemajú k dispozícii účtovníctvo po tejto spoločnosti, a preto nemajú k dispozícii ani výpisy z účtov. Ţalovaný
  102. však spoľahlivo vie, ţe sporný účet patril spoločnosti S., s. r. o. Ţalovaný
  103. zdôrazňuje, ţe bolo preukázané, ţe S. podľa § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka udelila súhlas na prevzatie dlhu ţalovaným
  104. Tento súhlas udelila konkludentne. Ţalovaný
  105. poukázal tieţ na ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri výklade vôle sa vezme náleţitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Konkludentný súhlas predpokladá správanie sa strán a súd v prípade tvrdenia, ţe nebol daný, sa musí vysporiadať s listinami zaloţenými v súdnom spise, z ktorých vyplýva, ţe S. rokovala so spoločnosťou S., s. r. o., ţe túto viedla ako dlţníka. So znením správy z jednania medzi firmou S., s. r. o. a S.S., a. s. M.L. konaného dňa
  106. mája 1995, s výzvami zo
  107. septembra 1995 a z
  108. septembra 1995, ktorými S. vyzývala S. s. r. o. na zaplatenie dlhu z dôvodov podania ţaloby proti ţalovanému v
  109. 5Obo/47/2010 9 rade, svedeckými výpoveďami zamestnancov S., s dodatkom č. 1 a dodatkom č. 2 k úverovej zmluve, ktoré vypracovala S., ktorý v nich za dlţníka uviedla spoločnosť S., s. r. o., pričom dodatok č. 2 podpísal riaditeľ pobočky a celým ďalším radom dôkazov. Ţalovaný
  110. počas konania namietal premlčanie a povaţuje nárok ţalobcu za premlčaný. Ţalovaný
  111. má tieţ za to, ţe ţaloba je vo vzťahu k nemu nedôvodná, pretoţe zmluva o postúpení pohľadávok z
  112. decembra 1999 uzatvorená medzi postupcom S.S. a. s. a postupníkom S., a. s. je s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka v časti týkajúcej sa ţalovaného
  113. neplatná a to z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Zmluvou o postúpení pohľadávok z
  114. decembra 1999 nebol postúpený nárok z úverovej zmluvy č. úveru X., ani jej ţalobcom tvrdeného prečíslovaného znenia X. a teda ţalobca S., a. s. do dnešného dňa nepreukázal aktívnu legitimáciou. Ţalovaný
  115. preto ţiada, aby sa s týmto odvolací súd podrobne oboznámil a aby na odvolacie pojednávanie uloţil ţalobcovi predloţiť zmluvy o postúpení pohľadávky z
  116. decembra 1999 aj s prílohami. K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný
  117. Navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúce z 2 úkonov po 917,81 Eur, z dvoch reţijných paušálov po 7,21 Eur v celkovej sume 1850,04 Eur. Ţalovaný
  118. vo vyjadrení uviedol, ţe ţalobca obchádza fakt, ţe problematiku prevzatia dlhu firmou S., s. r. o. na základe zmluvy zo dňa
  120. 1992 súdy začali vyhodnocovať aţ na základe uznesenia Najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 160/
  121. Ţalovaní od začiatku súdneho konania poukazujú na celý rad dôkazov svedčiacich o prevzatí dlhu a o udelení súhlasu pôvodným ţalobcom. V danom prípade pôvodný ţalobca prejavili súhlas s konaním, čo dokazujú nasledovné skutočnosti. Dňa
  122. októbra 1992, teda 10 dní po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu uzavreli veriteľ - S.S., M.L. a klient firma S. zmluvu o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej okrem iných aj z úverovej zmluvy č. X. z
  123. augusta 1992 uzatvorenej medzi S.S., n. p. L. a firma S., s. r. o. Pôvodný navrhovateľ podpisom tejto zmluvy uznáva úverový vzťah s firmou S., s. r. o. vzniknutý zo zmluvy o úvere č. X. zo dňa
  126. Z poskytnutého úveru 11 113 900,-- Sk klient firma S. uhradila veriteľovi S. dňa
  127. januára 1995 sumu vo výške 3 704 680,-- Sk. Tieto platby veriteľ aktívne prijímal a započítal do splátok a týmto spôsobom sa vypočítal ţalovaný nárok. Toto je evidentný dôkaz o udaní súhlasu k prevzatiu dlhu. Iné právne zdôvodnenie na toto konanie nie je. Ţalovaný v
  128. rade od uzavretia úverovej zmluvy č. X. zo dňa
  129. augusta 1992 neuhradil ani jednu splátku úveru 5Obo/47/2010 10 a nebol ani vyzvaný k plateniu. Ak vznikol problém so splatením splátky, tak sa jednalo s firmou S., s. r. o., čo potvrdili vo svojich výpovediach aj pracovníci S.S., n. p. L.. Dodatok č. 2 je ďalším podstatným dôkazom o vyslovení súhlasu veriteľa. Zo snahy ţalobcu je zrejmý úmysel škandalizovať priebeh súdneho procesu na Krajskom súde Bratislava. Neváha vykonštruovať prípad, ţe dodatok č. 2 mohol byť podstrčený na podpis riaditeľovi banky. Aj ţalovaný v
  130. rade by mohol zvoliť túto taktiku. Ţalovaný
  131. rešpektuje rozhodnutia Krajského súdu Bratislava. Kaţdý účastník má právo na opravný prostriedok a apelovať na odvolací súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie ţalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca sa svojim návrhom domáha zaplatenia sumy 245 941,12 Eur s 28% úrokom z omeškania za obdobie od
  132. apríla 1995 do zaplatenia. Predmetnú sumu ţiada od ţalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu porušenia úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z
  133. augusta 1992, ktorú uzavrel právny predchodca ţalobcu S.S. v B. pobočka v L. so ţalovaným v
  134. a
  135. rade a na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z
  136. decembra 1999 bola na ţalobcu S., a.s. postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
  137. apríla 2009 pod č. k. 6 Obo 160/2008-332 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  138. septembra 2008 č. k. Z-2-43Cb 216/96-308 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Pričom doteraz zistený skutkový stav nebol dostatočný na rozhodnutie vo veci samej. V novom konaní bolo povinnosťou súdu vyţiadať dodatok č. 2 z
  139. apríla 1995 k úverovej zmluve z
  140. augusta 1992 a posúdiť jeho obsah. Tieţ bolo potrebné zistiť, či došlo k zmene záväzku o proti tomu ako bol dohodnutý účastníkmi zmluvy t. j. S. a ţalovanými v
  141. a
  142. rade v zmluve z
  143. augusta
  144. V prípade, ţe súdu nebudú doručené ţiadne listinné dôkazy, prípadne ţalovaný neoznačia ţiadne dôkazy, na základe ktorých by došlo k zániku záväzku ţalovaných, súd preverí výšku nároku uplatnenú ţalobcom v konaní a opätovne vo veci rozhodne. Súd prvého stupňa po doručení zrušujúceho rozhodnutia nariadil pojednávanie na deň
  145. februára
  146. 5Obo/47/2010 11 Na tomto pojednávaní súd zákonným spôsob nevykonal ţiadne dokazovanie, nevykonal ţiadne dokazovanie na určenie skutočností naznačeným smerom uvedeným v zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu, dôkazy listinami neboli vykonané v zmysle ustanovenia § 129 O. s. p. Za dôkazy nemoţno povaţovať prednesy zástupcov účastníkov konania. Zákonným spôsobom nebol vykonaný ani dôkaz listinou a to Dodatok č. 2 k úverovej zmluve z
  147. apríla 1995, ktorý súd povaţoval za dôkaz o prevzatí záväzku ţalovaných spoločnosťou S., s. r. o., L. v zmysle ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bez riadneho vykonania dôkazov nie je moţné vyhodnotiť konkrétne dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, robiť skutkové závery a vo veci rozhodnúť. Týmto bolo porušené právo účastníkov konania na spravodlivý proces. K tomu je potrebné uviesť, ţe súd je povinný vyhodnotiť všetky relevantné dôkazy a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vykonané zákonným spôsobom od začiatku konania. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leţí na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností taktieţ tvrdí. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, (ţalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Napadnutý rozsudok nemá náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení rozsudku nie je vôbec uvedené, čoho sa ţalobca domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrili ţalovaní, ktoré skutočnosti povaţoval súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré dôkazy povaţoval za relevantné a v odôvodnení rozsudku absolútne chýba právne posúdenie veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je z toho dôvodu absolútne nepreskúmateľné a odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôţe bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky jeho procesné úkony primeraným zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje 5Obo/47/2010 12 nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu (Nález ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IÚS 372/06
  148. marca 2007). Z uznesenia ústavného súdu slovenskej republiky spisovej značky IVÚS 252/04 z
  149. augusta 2004 vyplýva, ţe právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy existuje skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné, alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, pre ktorý súd ţalobu zamietol, sú neodstrániteľné, nedostatočné, nepresvedčivé bez pouţitia relevantných právnych noriem bez rešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach, a preto je odvolanie ţalobcu dôvodné. Keďţe konanie pred súdom prvého stupňa trpí procesnými vadami, odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, nemá náleţitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní bude povinnosťou súdu vykonať riadne navrhnuté dôkazy, posúdiť obsah týchto dôkazov, tieto dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, rozsudku vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţuje súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V novom konaní rozhodne súd tieţ o náhrade trov konania. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  150. mája 2010 JUDr. Anna M a r k o v á , v. r. 5Obo/47/2010 13 predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.