2 písm. a),c),d) zrušil rozhodnutie ţalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/001123-003 zo dňa 06.02.2014, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) č. PPZ-HCP-BA6-Ţ-309-38/2013-Ţ/maz zo dňa 25.10.2013, a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 435,66 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, ţe preskúmaním vecí dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie i jemu predchádzajúci postup sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, správne rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav pre posúdenie veci. Poznamenal, ţe jeho úlohou bolo vysporiadať sa aj so skutočnosťou, ţe ţalobca bol dňa 20.11.2009 vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p. UHCP-144-5IRHCP-BA-OCP-AV-2009 a v čase rozhodovania správneho orgánu sa nenachádzal na území Slovenskej republiky. Skúmal preto aj vplyv tejto skutočnosti na rozhodovanie ţalovaného. Konštatoval, ţe v zmysle Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) majú členské štáty Rady Európy právo regulovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov. V článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa napriek tomu od členských štátov vyţaduje rešpektovať rodinný ţivot a kaţdý zásah do neho musí byť odôvodnený. Právo na rodinný ţivot zostáva v zásade zachované aj vtedy, keď jeho oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôţu ţiť spolu. Predovšetkým ide o prípady, 10Sţa/11/2016 3 keď v dôsledku rozhodnutia štátu musí jeden z oprávnených subjektov (manţel, manţelka, druh...) ţiť oddelene od svojej rodiny. K takýmto prípadom najčastejšie dochádza v súvislosti s trestnou a imigračnou politikou štátu. Vzhľadom na to, ţe v týchto prípadoch je zásadným spôsobom narušený jeden zo základných predpokladov rodinného ţivota, a to právo ţiť spolu, judikatúra ESĽP sa osobitne venovala samotnej podstate rodinného ţivota.
ESĽP zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota článok
ESĽP majú členské štáty rady Európy právo regulovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov. V článku 8 Dohovoru sa napriek tomu od členských štátov vyţaduje rešpektovať rodinný ţivot a kaţdý zásah do neho musí byt' odôvodnený. Krajský súd ďalej uviedol, ţe po preskúmaní skutkového stavu veci a záverov správnych orgánov zistil nesprávnu interpretáciu obsahu práva na súkromný a rodinný ţivot v zmysle článku 8 Dohovoru. Ţalovaný vo vyjadrení k ţalobe uviedol, ţe popri povinnosti štátu rešpektovať súkromný a rodinný ţivot jednotlivca existuje negatívny záväzok nezasahovať do tohto práva garantovaného Dohovorom, ako aj pozitívna povinnosť štátu prijať také opatrenia, aby výkon práv bol efektívny. Ţalovaný správne uviedol, ţe Dohovor zaručuje efektívne, nie iba teoretické uţívanie práv. Nesprávne však vyvodil, ţe povinnosť štátu nezasahovať do výkonu tohto práva v tomto danom prípade nie je aplikovateľná, nakoľko reálne nedochádza k faktickej realizácií tohto práva ţalobcom. Nenachádza sa totiţ na území Slovenskej republiky a neţije so svojou druţkou. Poukázal na skutočnosť, ţe Dohovor skutočne zaručuje efektívne, nie iba teoretické uţívanie práv. Táto ochrana má byt' konkrétna a efektívna, zameraná viac na aktuálnu situáciu jednotlivca, ako na jeho formálny status v domácej právnej úprave. V tomto prípade treba chápať efektívny výkon práva ţalobcu v kontexte skutočnosti, ţe od roku 2005 ţil so svojou druţkou a nachádzal sa na území Slovenskej republiky legálne na základe udeleného 10Sţa/11/2016 4 tolerovaného pobytu. Následne, aj po vyhostení ţalobcu, deklarovala jeho druţka Ing. I. K., ţe jej vzťah so ţalobcom naďalej trvá napriek odlúčeniu, a ţe naďalej má so ţalobcom v pláne rodinne ţiť, perspektívne uzatvoriť s ním manţelstvo. Skutočnosť, ţe ţalovaný bol z územia Slovenskej republiky vyhostený pred tým, ako Krajský súd v Bratislave v konaní číslo 2S/174/2009 rozhodol o zrušení rozhodnutia správneho orgánu, ktorým neudelil tolerovaný pobyt ţalobcovi na území Slovenskej republiky, nemôţe byť dôvodom, pre ktorý správny orgán v novom konaní rozhodol o opätovnom zamietnutí ţiadosti o udelenie tolerovaného pobytu. Konštatoval, ţe skutočnosť, ţe ţalovaný vyvodil z dôvodovej správy k zákonu č. 48/2002 Z.z., ţe tolerovaný pobyt môţe byt' udelený iba cudzincovi, ktorý sa fakticky na území Slovenskej republiky nachádza, bez toho, aby skúmal podstatu a obsah práva na súkromný a rodinný ţivot
článku 8 Dohovoru, zakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia ţalovaného v zmysle § 250j ods. 2 písm.
1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z.z. treba posudzovať samostatne,
obsahu a v kontexte článku 8 Dohovoru a ustálenej judikatúry ESĽP. Ustálená judikatúra ESĽP v kontexte v článku 8 Dohovoru v spojení s migráciou jednoznačne smeruje k ochrane spoluţitia, respektíve rodinného a súkromného ţivota usadeného migranta. Okolnosti konkrétnej veci musí správny orgán spoľahlivo zistiť, pričom poukázal na rozhodnutie ESĽP Omojudi proti Spojenému kráľovstvu č. 1820108 z
informácií zo spisového materiálu, ako aj z evidencií Policajného zboru, preukázateľný súkromný a rodinný ţivot ţalobcu trval na území Slovenskej republiky 10Sţa/11/2016 6 od 12.11.2008 do 20.11.2009, kedy bol z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený, resp. od 06.06.2008, kedy ţalobca prvý krát poţiadal o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Súkromný a rodinný ţivot chápe ţalovaný v tomto prípade tak, ţe si ţalobca našiel na území Slovenskej republiky partnerku, štátnu občianku Slovenskej republiky, s ktorou ţil cca 5 mesiacov ako druh a druţka. Z tohto vzťahu nepochádzajú ţiadne spoločné deti. Bol toho názoru, ţe v tomto konkrétnom prípade ani nebolo potrebné skúmať súkromný a rodinný ţivot ţalobcu, ktorý na území Slovenskej republiky prakticky ani neexistoval a táto skutočnosť je zrejmá aj zo spisového materiálu. Tvrdenia ţalobcu, ako aj jeho druţky nepovaţoval za také, ktoré by odôvodňovali zaoberať sa Dohovorom a naďalej tvrdil, ţe ţalobca nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt z dôvodu rešpektovania súkromného a rodinného ţivota. Pre doplnenie uviedol, ţe ţalobcovi bolo udelené administratívne vyhostenie s uloţením zákazu vstupu na päť rokov. Dôvodom bola skutočnosť, ţe sa na území Slovenskej republiky zdrţiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Od 21.11.2014 mohol pricestovať územie Slovenskej republiky a akýmkoľvek spôsobom si zlegalizovať pobyt, čo však do súčasnej doby neurobil. Zároveň počas doby zákazu vstupu ţiadnym spôsobom nepoţiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o odpustenie, resp. zníţenie dĺţky zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky.
názoru ţalovaného je opätovné konanie o tolerovanom pobyte ţalobcu nelogické a neefektívne, nakoľko sa podstatným spôsobom zmenil skutočný stav veci a súkromný a rodinný ţivot ţalobcu prakticky neexistuje. Zároveň opätovne poukázal na tú skutočnosť, ţe z partnerského zväzku ţalobcu nepochádzajú ţiadne deti (spoločné deti by mohli byť dôvodom na skúmanie dopadu tohto konania na súkromný a rodinný ţivot ţalobcu). V závere namietal, ţe advokátska kancelária, ktorá zastupuje cudzinca a je uvedená ako splnomocnený zástupca ţalobcu aj v napadnutom rozsudku, uţ nemá oprávnenie zastupovať pred súdmi Slovenskej republiky, nakoľko od 15.01.2016 má pozastavený výkon advokácie
l písm. d) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii na vlastnú ţiadosť. 10Sţa/11/2016 7 Ţalovaný sa vo svojom odvolaní naďalej pridrţiaval svojho stanoviska k ţalobe č. p.: PPZ-HCP-BA2-2014/005495-005 zo dňa 22.05.2014, ktoré povaţuje za dostatočne vyčerpávajúco a relevantne odôvodnené. Navrhol, aby odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov vydal rozhodnutie, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu zruší, ţalobu podanú ţalobcom zamietne a napadnuté rozhodnutie ţalovaného potvrdí. Zároveň navrhol, aby náhrada trov odvolacieho konania účastníkom nebola priznaná. III. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu Vo vyjadrení k odvolaniu ţalobca uviedol, ţe sa s napadnutým rozhodnutím krajského súdu plne stotoţňuje a a taktieţ trvá na všetkých doteraz predloţených skutočnostiach a vyjadreniach. S poukazom na čl. 7 ods. 5 zákona č. 460/1992 Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) uviedol, ţe sa stotoţňuje s tvrdením krajského súdu, ţe právo na rodinný ţivot ostáva zachované aj keď oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôţu spolu ţiť. Dôvodom prečo nemohol viesť súkromný a rodinný ţivot bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, neskôr zrušené pre nezákonnosť. Konštatovanie ţalovaného o tom, ţe nebolo potrebné zaoberať sa v tomto prípade Dohovorom povaţoval za nezrozumiteľné. Ţalovaný ako správny orgán je povinný aplikovať príslušné právne predpisy vrátane Dohovoru, ktorý má Ústavou SR zakotvenú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vzhľadom na zraniteľné postavenie cudzinca mal za to, ţe ţalovaný má povinnosť zaoberať sa medzinárodnými zmluvami, ktoré zakladajú práva a povinnosti cudzincov a skúmať všetky okolnosti jeho pobytu na Slovenskej republike a nie iba svojvoľne posudzovať, či sa bude alebo nebude medzinárodnými zmluvami zaoberať, prípadne ich aplikovať. Navyše jeho aktuálna situácia bola spôsobená konaním správnych orgánov. Konanie zo strany ţalovaného je nezákonné a v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej 10Sţa/11/2016 8 republiky. Tvrdenie ţalovaného, ţe ţalobca počas doby zákazu ţiadnym spôsobom nepoţiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o odpustenie, resp. zníţenie dĺţky zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, povaţoval za irelevantné. Administratívne vyhostený bol z územia Slovenskej republiky na základe nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Táto nezákonnosť mu nemôţe byť na škodu. Tvrdenia ţalovaného o tom, ţe rodinný ţivot ţalobcu prakticky neexistuje, povaţoval za nezrozumiteľné. Ako vyplýva z dokazovania, on aj jeho druţka dostatočne preukázali trvanie ich vzťahu a teda potrebu rešpektovania súkromného a rodinného ţivota. Puto medzi nimi je o to silnejšie, ţe aj napriek rokom stráveným oddelene (kvôli nezákonnému rozhodnutiu), ich vzťah aj naďalej trvá a chcú ho rozvíjať. Mal za to, ţe z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, ţe v danom prípade existuje potreba rešpektovania ich rodinného a súkromného ţivota. Ţalovaný uţ opakovane zamietol ţiadosť o udelenie tolerovaného pobytu ţalobcu, pretoţe nepovaţoval potrebu rešpektovania jeho rodinného a súkromného ţivota za dôleţitú a to ani natoľko, aby sa zaoberal aplikáciou čl. 8 Dohovoru. Rozhodnutie ţalovaného preto nemôţe obstáť. K oprávneniu zastupovať ţalobcu v konaní uviedol, ţe plnomocenstvo na zastupovanie ţalobcu JUDr. Sabínou Hodoňovou, ako zvoleným zástupcom
1 písm.
Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je nedôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
čl. 8 ods. l Dohovoru kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie.
čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zásahov okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajín predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv slobôd iných.
1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie 10Sţa/11/2016 10 rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
l zákona č. 48/2002 Z. z. policajný útvar udelí povolenie na tolerovaný pobyt cudzincovi, a) ak je prekáţka jeho administratívneho vyhostenia
,
3 cit. zák. policajný útvar udelí na ţiadosť cudzinca povolenie na tolerovaný pobyt najviac na 180 dní
zistených skutočností, ktoré sú dôvodom na jeho udelenie, ak tento zákon neustanovuje inak. Policajný útvar vydá ţiadateľovi v deň podania ţiadosti potvrdenie o jej prijatí.
ods. 4 policajný útvar môţe tolerovaný pobyt aj opakovane predĺţiť; pritom je povinný skúmať, či dôvody, pre ktoré bol cudzincovi povolený, naďalej trvajú. Na tento účel je oprávnený od cudzinca vyţadovať preukázanie trvania prekáţky vycestovania. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo
2 písm. a),c),
článku 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb ale 10Sţa/11/2016 12 právnických osobou a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonmi. Dohovor ako záväzný medzinárodný právny akt má v zmysle citovaného čl. Ústavy SR prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky. Tým ţe ţalovaný orgán Dohovor priamo neaplikoval, nesprávne právne vec posúdil. Ţalovaný správny orgán nemôţe svojvoľne posudzovať, či sa bude alebo nebude zaoberať medzinárodnými zmluvami a či ich bude aplikovať. V § 3 ods. 1 Správneho poriadku je zakotvená zásada zákonnosti, ktorá sa vzťahuje nie len na celý priebeh správneho konania, ale aj na vydané rozhodnutie a v zmysle ktorej správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie, alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného ţivota v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretoţe tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy. S poukazom na uvedené, vnútroštátne orgány, vrátane súdov musia starostlivo posúdiť,
kritérií aplikovaných ESĽP, či ich rozhodnutím nebude porušené právo na súkromný a rodinný ţivot. V opačnom prípade ich konaním dôjde k porušeniu čl. 8 Dohovoru. Ţalovaný taktieţ nesprávne aplikoval § 44 zákona č. 48/2002 Z.z. na prípad ţalobcu, nakoľko § 44 zákona č. 48/2002 Z.z. sa uplatňuje iba v prípadoch, keď uţ cudzincovi bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt, konkrétne ods. 1 sa uplatňuje v prípade zániku dôvodu, pre ktorý bolo udelené povolenie, ods. 2 a 3 upravuje zrušenie udeleného povolenia a ods. 4 upravuje zánik uţ udeleného povolenia. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotoţňuje s názorom krajského súdu, ţe ţalovaný nesprávne vychádzal z dôvodovej správy k § 44 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z. a svoje rozhodnutie nesprávne právne odôvodnil, keď poukázal na to, ţe tolerovaný pobyt moţno udeliť iba cudzincovi, ktorý sa na území SR fakticky nachádza, a to bez toho, aby skúmal obsah a podstatu čl. 8 Dohovoru, čo bolo jedným z dôvodov zrušenia rozhodnutia ţalovaného zo strany krajského súdu. 10Sţa/11/2016 13 Tvrdenie ţalovaného, ţe je nanajvýš sporné uvaţovať o naplnení súkromného a rodinného ţivota, keď dĺţka odlúčenia je cca 7 rokov, z partnerského zväzku nepochádzajú ţiadne deti a preto nebolo potrebné skúmať rodinný a súkromný ţivot ţalobcu, povaţuje odvolací súd za irelevantné. Taktieţ je nedôvodná námietka, ţe opätovné konanie o tolerovanom pobyte ţalobcu by bolo nelogické a neefektívne. V zápisniciach o podaní vyjadrenia zo dňa 12.12.2011, 24.01.2013 a 24.10.2013 druţka ţalobcu opakovane uvádzala, ţe ich vzťah so ţalobcom naďalej trvá, je s ním stále v kontakte prostredníctvom internetu a mobilného kontaktu, nakoľko iný kontakt zatiaľ nebol moţný aj preto, ţe má dve zdravotne ťaţko postihnuté dcéry a nemohla kvôli nim vycestovať. So ţalobcom si volajú kaţdý deň, resp. kaţdý druhý deň. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/209) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdrţať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Odvolací súd rovnako ako krajský súd poukazuje na to, ţe v zmysle ESĽP právo na rodinný ţivot zostáva zachované aj vtedy, keď oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôţu spolu ţiť, pričom najčastejšie k týmto prípadom dochádza v súvislosti s trestnou a migračnou politikou štátu, keď v dôsledku rozhodnutia štátu musí jeden z oprávnených subjektov ţiť oddelene od svojej rodiny. Dlhoročné odlúčenie ţalobcu a jeho druţky preto nemôţe byť dôvodom pre záver o neexistencii rodinného ţivota, nakoľko k ich nedobrovoľnému odlúčeniu došlo na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţa/73/2010 zo dňa 24.08.2010 zrušené. Efektívny výkon práva na rodinný ţivot sa v tomto prípade chápe ako právo ţalobcu a jeho druţky na spoločný ţivot, na rozvíjanie ich vzťahu a prípadne následné uzavretie manţelstva. V zmysle ustálenej judikatúry: „Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom 10Sţa/11/2016 14 o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu trov odvolacieho konania,
vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, vo výške 151,58 Eur titulom trov právneho zastúpenia. Náhrada trov konania pozostáva z náhrady za 1 úkon právnej sluţby (písomné vyjadrenie k odvolania ţalovaného) 1x 143 Eur, 1x 8,58 Eur reţijný paušál, spolu 151,58 Eur. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.