1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309 zo dňa 2 8Sžf/75/2014 16. augusta 2012, ktorým
5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 9813301/1/1026/2012/Bab zo dňa
ţivnostenského oprávnenia, ale je potrebné preukázať, ţe došlo k reálnemu uskutočneniu daného obchodu, teda aj dodania tovaru, nielen po formálnej stránke, teda predloţením dodávateľskej faktúry od dodávateľa. Rovnako tak vyslovil, ţe k námietke ţalobcu, kde tento tvrdí, ţe aktivity ţalobcu a ďalších spoločností nemoţno označiť za fiktívne, je potrebné uviesť, ţe správca dane zachytil celý tok dodávok za dlhšie obdobie, preukazujúci nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti, ktoré boli personálne prepojené osobou M. V. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali síce dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ – odberateľ javila ako skutočná, avšak pri zohľadnení celej štruktúry vzťahov v skutočnosti išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov a v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na zákon o DPH, ale aj na záver rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 5 8Sžf/75/2014 „Halifax plc“
názoru súdu prvého stupňa ţalovaný správne konštatuje, ţe v danom prípade hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Preto mal za neopodstatnenú námietku, ţe by správne orgány neprihliadali na uvedené rozhodnutie. Ohľadom námietky ţalobcu, ţe podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou M. V. fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spája výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu, súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, ţe daňové subjekty prepojené osobou M. V. obchodovali iba medzi sebou navzájom, pričom konečný príjemca nebol zistený, ba práve naopak bolo zistené, ţe obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločnosti, za ktoré ako bolo zistené, je vedená spoločná evidencia tovarového toku a tento tovar nie je umiestňovaný na trh, teda charakteristiky holdingu pre tieto spoločnosti nemajú význam. Doplnil, ţe aj v holdingu jednotlivé spoločnosti musia viesť samostatné účtovníctvo a tieţ jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenávané aj v účtovníctve. Účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu účtovnú závierku. Ak mali tieto spoločnosti fungovať vo forme blízkej holdingu, potom by nemal význam tok tovaru iba medzi jednotlivými spoločnosťami v rámci jedného miesta, bez vstupu do obchodných transakcií ďalších osôb a spoločností. Ďalej konštatoval, ţe námietka ţalobcu uvedená v závere ţaloby, ţe správca dane pri posudzovaní vzniku nároku na odpočítanie dane
1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, z ktorého dôvodu rozhodnutie správcu dane, ako aj ţalovaného je nepreskúmateľné, nie je moţné povaţovať za dôvodnú, nakoľko rozhodnutie správcu dane ako aj ţalovaného spĺňa zákonom stanovené podmienky rozhodnutia v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Zdôraznil, ţe v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je uvedené ako bolo vykonané dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákon č. 511/1992 Zb., ţe ţalobca nespolupracoval so správcom dane, na zaslané výzvy nepredloţil dôkazy, nepodal vyjadrenia, vysvetlenia, správca dane sám vykonal zistenia sporných skutočností a vykonané dôkazy boli správnymi orgánmi hodnotené
ich úvahy, kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Výrok rozhodnutí správnych orgánov označil za logický záver, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia. 6 8Sžf/75/2014 O trovách konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu
2 písm. d/ a f/ OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a ţalobcovi prizná náhradu trov konania. Uviedol, ţe správca dane a v konečnom dôsledku ani súd nevzal do úvahy ţiadnu inú moţnú alternatívu vo vzťahu k uvedeným obchodom, a to najmä fakt, ţe platná právna úprava nevyţaduje pre preukázanie reálnosti uskutočnenia obchodov a pre uplatnenie práva platiteľa na odpočítanie, preukazovanie skutočností a predkladanie dôkazov vyţadovaných správcom dane. Okrem toho dôkazy predkladané ţalobcom sú účelovo neakceptované a neodôvodnene spochybňované napr. aj tým, ţe ide o obchody medzi personálne prepojenými spoločnosťami. Takýto postup v podstate znemoţňuje ţalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť si dôkaznú povinnosť (na ktorú súd poukazuje aj v odôvodnení rozsudku), keď všetky jeho dôkazy sú uţ vopred spochybnené personálnym prepojením obchodujúcich subjektov. Ţalobca mal za to, ţe i z tohto dôvodu krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za nesprávny a ničím nepreukázaný záver povaţoval ţalobca aj súdom konštatovanú skutočnosť, ţe obchody M. V. (a aj ţalobcu) sú po posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov iba fiktívnou ekonomickou činnosťou bez reálneho podkladu. Ţalobca ako aj iné spoločnosti spojené s M. V. v stovkách daňových kontrol poukazovali, ţe mali dostatočné personálne kapacity (niekoľko stovák zamestnancov – čo je preveriteľná skutočnosť cez sociálnu poisťovňu), mnoţstvo motorových vozidiel (čo je preveriteľné cez príslušný dopravný inšpektorát), mnoţstvo nehnuteľného majetku (čo je preveriteľné z odpisov z listov majetku vedených príslušnou správou katastra), mnoţstvo zvierat, iného hnuteľného majetku, ako aj tovarových zásob (k čomu spoločnosti spojené s M. V. v rámci daňových kontrol predkladali fotodokumentáciu a kamerové záznamy na DVD nosičoch). Z uvedeného dôvodu ţalobca povaţoval konštatovanie súdu, ţe spoločnosti spojené s M. V. nemali reálny podklad – moţnosti vykonávať skutočnú podnikateľskú činnosť za účelové, ničím nepodloţené aj ţalobcom opakovane vyvrátené. Ţalobca poukázal na nelogickosť 7 8Sžf/75/2014 záveru súdu o fiktívnosti uskutočňovaných obchodov, nakoľko personálne zdroje ako aj obhospodarovanie majetku v takom veľkom rozsahu je spojené s veľkými finančnými nákladmi, ktoré pri fiktívnosti, t.j. „uskutočňovaní obchodov iba na papieri“ by boli zbytočné (a ani by sa nemohli realizovať, napríklad ako platenie dane z nehnuteľnosti), naopak, zamestnanci, ktorí by pre neexistenciu majetku nemohli vykonávať prácu, ktorú mali dohodnutú v pracovnej zmluve, by boli jasným dôkazom proti ţalobcovi. V danom prípade však ţalobca ako aj iné spoločnosti M. V. opakovane navrhovali v rámci daňových kontrol ako dôkazy svedecké výpovede bývalých zamestnancov k jednotlivým uskutočňovaným činnostiam. Ţalobca nesúhlasil s argumentáciou súdu, ţe rozhodnutie ţalovaného je preskúmateľné z dôvodu, ţe ţalovaný sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami. Ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe voči spoločnostiam personálne prepojeným s p. M. V. boli ţalovaným vydané desiatky rozhodnutí (vţdy s dorubom dane), ktoré sú odôvodnené totoţne a odôvodnenie rozhodnutia má aj rovnakú štruktúru textu, t.j. akoby „vzorové“. Tieto vzorové rozhodnutia boli ţalovaným vydávané bez ohľadu na skutkovú situáciu a námietky, návrhy a dôkazy predkladané ţalobcom v priebehu daňovej kontroly. Ţalobca zdôraznil, ţe skutočnosť, ţe medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu (resp. neuskutočneniu) akéhokoľvek plnenia. Argumentáciu personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti – spoločnostiach, nie je moţné dávať do priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretoţe toto je preukázateľné len z iných skutočností. Okrem toho krajský súd sa
názoru ţalobcu nevysporiadal s otázkou reţijných nákladov a iných nákladov, na ktoré v ţalobe poukázal ţalobca. Ako je zrejmé nielen z dôkazov predloţených ţalobcom, ale i z výkonu daňovej kontroly ţalovaným, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia, ktorého zrušenia sa ţalobca domáha, tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov (napr. ekonomickú silu, kapacitné moţnosti, významnejšie postavenie na trhu) s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu (napr. pruţnosti). Skutočnosť, ţe daňový subjekt neúčtuje o reţijných nákladoch, neznamená automaticky, ţe by tento daňový subjekt ţiadnu činnosť reálne nevykonával a nemal vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie 8 8Sžf/75/2014 zdaniteľných obchodov. Keďţe p. M. V. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby kaţdá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom elektrokomunikačných sluţieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších sluţieb, ktoré obvykle vyuţívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Nie je zákonom zakázané, aby jeden podnikateľský subjekt vyuţíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu sluţby telekomunikačných operátorov, energiu, vodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný od daňového subjektu, obzvlášť, ak sú personálne prepojené. Bol názoru, ţe súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia ţiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkou ţalobcu, ţe zo strany ţalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z tohto dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutie. Ţalobca ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. januára 2011, sp. zn. 7S/13934/10, kde v právnej veci ţalobcu obchodnej spoločnosti SHEN – TIAN, s.r.o., proti bývalému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako ţalovanému, rozhodol a vyhovel ţalobcovi v celom rozsahu a
2 písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie ţalovaného č. I/221/8986-95875/2010/990395-r zo dňa
ktorého totoţnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totoţnosťou jeho zamestnancov, čo riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec nerešpektoval, je potrebné konštatovať, ţe daňová kontrola u navrhovateľov (navrhovateľa spoločnosti CARTOON s.r.o.) bola realizovaná v rozpore so zákonom“. Napriek uvedenému správca dane pokračoval v daňovej kontrole u ţalobcu, hoci jej ďalší postup bol súdom rozsudkom výslovne zakázaný, čím vzniká dôvodné podozrenie, ţe zo strany správcu dane mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného marenia spravodlivosti, marenia výkonu súdneho rozhodnutia a zneuţitia právomoci verejného činiteľa. Ďalej uviedol, ţe súd sa okrem tohto nijako nevysporiadal so skutočnosťou, ţe v obdobných prípadoch v počte asi 200 súdnych sporov práve Krajský súd v Košiciach vydal rozhodnutia, ktorým výslovne zakázal pokračovať v daňových kontrolách pre ich nezákonnosť (súd o tejto skutočnosti má vedomosť). Tieto právoplatné rozsudky neboli nijak zrušené a ţalobca jednoznačne očakával ţe budú tým istým súdom akceptované aj v tomto konaní a sudca bude mať ten istý právny názor na nezákonný postup daňových úradov. Ani zmena rozhodovacej praxe súdov nemôţe mať totiţ vplyv na právoplatné rozhodnutie v konkrétnom prípade, ktorého sa týka. Ţalobca ďalej poukázal na svoju dôkaznú tieseň, keď jeho doklady spolu s dokladmi spoločností personálne prepojených s p. M. V. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a do dnešného dňa neboli vrátené. Táto skutočnosť je súdu známa z mnoţstva ďalších súdnych konaní. Súdu je taktieţ známa skutočnosť, ţe následne sa zistilo, ţe mnoţstvo dokladov, ktoré boli zaistené chýba, čo potvrdzujú aj príslušné policajné zloţky a čo nemôţe byť kladené za vinu ţalobcovi. Z tohto dôvodu je aj konštatovanie súdu, ţe ţalobca mal nahliadať do zaistených dôkazov iba právom, ktoré v skutočnosti bolo v danom prípade bez významu a moţnosti ho riadne vyuţiť. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe správca dane nepoţadoval od ţalobcu predloţenie dôkazov nad rámec právnej úpravy a neznemoţnil ţalobcovi preukázanie reálnosti obchodov a splnenie si daňovej povinnosti. Obsahom výziev správcu dane bola poţiadavka o písomné 10 8Sžf/75/2014 vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr a predloţenie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov. Pri tom išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených na sporných faktúrach. Zdôraznil, ţe správca dane nie je povinný bezvýhradne akceptovať skutočnosti uvádzané v predloţených účtovných a iných dokladoch a v prípade pochybností o ich pravdivosti, či správnosti, je povinnosťou ţalobcu reagovať na výzvy správcu dane a predloţiť poţadované doklady preukazujúce splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Dal do pozornosti, ţe ţalobca v tomto prípade napriek opakovaným výzvam nepredloţil ţiadny relevantný dôkaz o tom, ţe deklarované plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Ďalej uviedol, ţe správca dane po zhodnotení dôkazných prostriedkov predloţených v rámci daňovej kontroly ţalobcom, ako aj zabezpečených v súčinnosti s tretími osobami, dospel k záveru, ţe v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených preukazujú, ţe reálne uskutočnenie predaja a nákupu obchodovaných komodít nebolo preukázané ţiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu reţijných nákladov, prepravných nákladov, nákladov na výkon práce vlastnými prípadne cudzími zamestnancami, vlastníctvo motorových vozidiel, nehnuteľností, nebol vykázaný hmotný investičný majetok, ktoré skutočnosti poukazujú na to, ţe nebol vytvorený ani minimálny predpoklad ekonomickej činnosti. Mal za to, ţe tieto skutočnosti potvrdzujú fiktívnosť uskutočnených obchodov. V závere vyjadrenia uviedol, ţe aktivity ţalobcu, ako aj jeho dodávateľov nesmerovali k dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok pre čerpanie daňovej výhody (nadmerného odpočtu). Počas celej doby obchodovania s jednotlivými komoditami nebolo preukázané, ţe tieto boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorý by odviedol daň na výstupe aj do štátneho rozpočtu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. septembra 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). 11 8Sžf/75/2014 V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
c/ zákona č. 511/1992 Zb. správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadana daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. 12 8Sžf/75/2014
3 zákon č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
6 písm. d/ a e/ zákon č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uloţené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote
ods. 10 druhej vety. Dokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a podobne), o svedecké výpovede, o znalecké posudky, verejné istiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a dokladmi k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 13 8Sžf/75/2014
1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou
ods. 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 a 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doloţiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu konštatuje, ţe vo vzťahu k predmetu odvolacích námietok ţalobcu sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledovné dôvody (§ 219 ods. 2 OSP). Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, ţe odvolacie dôvody a argumentácia ţalobcu, počnúc odvolaním podaným proti dodatočnému platobnému výmeru, ţalobnými námietkami a odvolaním proti rozsudku krajského súdu končiac, v podstate 14 8Sžf/75/2014 smerujú proti spôsobu vyhodnotenia výsledkov dokazovania. Ţalobca namietal, ţe rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, z ktorého dôvodu sú nepreskúmateľné, pretoţe nemajú náleţitosti, ktoré vyţaduje ustanovenie § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ţalobca vo vzťahu k predmetu dodaného tovaru trvá na tom, ţe uskutočnenie neuznaného zdaniteľného obchodu bolo preukázané z jeho strany predloţením daňových dokladov. Skutočnosť, ţe medzi spoločníkmi existuje personálne prepojenie, nemôţe mať sama o sebe výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu (neuskutočneniu) akéhokoľvek plnenia. Argumentáciu s personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti nie je moţné dávať do priamej a nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretoţe toto je preukázateľné len z iných skutočností. Odvolací súd na podklade administratívneho spisu konštatuje, ţe ţalobca okrem faktúr nepredloţil ţiadne iné dokumenty, ktorými preukazoval reálne uskutočnenie dodávky. Prijatie faktúr s formálne splnenými náleţitosťami
zákona o DPH ešte nezakladá podmienku moţnosti uplatnenia práva na odpočítanie daní z prijatých faktúr. Znamená to, ţe podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na odpočet dane nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predloţení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktúr, ktoré musia nesporne preukazovať vyţadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch a v právnej skutočnosti v objeme a subjekte. Tak ako na to poukázal aj krajský súd, daňový subjekt predloţil faktúry od dodávateľov: - BRSC s.r.o. - č. 020910/BR o dodaní 28,50 m2 pilín, - M. V. – VENIKON ◦ č. 150910/V1 o dodaní 1950 q sena, 1100 q slamy, 1900 q šrotu a 254 600 ks kukurice v strukovom stave, ◦ č. 150910/V6 o dodaní 215 400 ks kukurice v strukovom stave, ◦ č. 300910/V o dodaní 2500 q sena, 990 q slamy, 3500 q šrotu a 320 000 ks kukurice v strukovom stave, - JOMADO, s.r.o. - č. 300910/J4 o dodaní 90 000 kg jablčnej drene, ◦ č. 300910/J3 o dodaní 150 000 l jablčnej šťavy. Z týchto faktúr bol dodávateľ povinný sumu dane z pridanej hodnoty, ktorú na nich uvádza, priznať a uviesť. Uvedené doklady by boli dôkazom iba vtedy, ak by boli vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie bol daňový subjekt povinný preukázať. 15 8Sžf/75/2014 Teda v tomto prípade vznikla daňová povinnosť v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, teda ţalobca ako platiteľ DPH nadobudol tovar na základe uvedených daňových faktúr a zároveň, ţe tieto zdaniteľné plnenia pouţil na dodávky tovaru a sluţieb ako platiteľ tak, ako vyţaduje ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH. Ţalobca bol správcom dane písomne vyzvaný výzvami z
ustanovenia § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., nie je
názoru odvolacieho súdu dôvodná, pretoţe správca dane v záujme zistenia skutočného stavu veci vykonal rozsiahle dokazovanie na objasnenie uskutočňovania obchodu. Dôkazy získané z iných daňových kontrol boli pouţité v súlade so zákonom a vzhľadom na to, ţe sa obchody uskutočňovali výlučne v reťazci spomínaných spoločností, ich pouţitie bolo nevyhnutné na objektívne zistenie skutkového stavu. Napadnuté rozhodnutie ţalovaného tak, ako vecne správne konštatoval aj krajský súd je riadne odôvodnené a ţalovaný sa s kaţdou odvolacou námietkou vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal. Námietka ţalobcu, ţe rozhodnutie ţalovaného nie je odôvodnené a ţe sa nezaoberal so všetkými odvolacími námietkami nie je ani
odvolacieho súdu preto dôvodná. Rovnako ani tvrdenie ţalobcu, ţe neúčtovanie reţijných výdavkov ţalobcom je iba porušením predpisov v účtovníctve, nie je dôkazom o tom, ţe nebola vykonávaná ekonomická činnosť, nepovaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za právne významné, pretoţe záver, ku ktorému dospel ţalovaný a správca dane, je správny a logický a nevychádzal iba z týchto zistení, ale z vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Ţalobca pochybnosť správcu dane a ţalovaného nevyvrátil ţiadnymi relevantnými dôkazmi. Počas celej daňovej kontroly bol prakticky pasívny, nereagoval na výzvy správcu dane, ani sa nezúčastňoval miestnych zisťovaní, nepredloţil 17 8Sžf/75/2014 všetky písomnosti, ktoré od neho správca dane pri daňovej kontrole ţiadal, preto správne konštatoval, ţe ţalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, ţe so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu sa uţ ţalovaný v napadnutom rozhodnutí a krajský súd v odôvodnení rozsudku vysporiadal. Vzhľadom na spochybnenie samotnej existencie tovaru, teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení v spojení s výsledkami miestneho zisťovania u ţalobcu i v ďalších spoločnostiach v obchodnom reťazci, sa javí dôkazné bremeno zaťaţujúce ţalobcu spočívajúce len v predloţení zákonom poţadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám ţalobca preukázal, ţe vynaloţil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, ţe sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení, zneuţívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH. Správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, ţe daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Uvedené platí v plnom rozsahu aj na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s vyuţitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej rozhodnutiu o uplatnenom nároku na vrátenie DPH, autoritatívnym spôsobom, formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo 18 8Sžf/75/2014 (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáţu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce so zistení, ktoré uţ má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Z administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov
3 zákona č. 511/1992 Zb., s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie potrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane so zistených skutkových okolností urobil a ţalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporného zdaniteľného plnenia nespĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH), ako i vierohodnosti účtovnej povinnosti ţalobcu (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Na podklade uvedeného je moţné sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná, pretoţe ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu správcu dane s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí 19 8Sžf/75/2014 finančných orgánov, v medziach ţaloby a odvolania, dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodné a preto rozhodol
1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, keďţe ţalobca úspešný nebol a ţalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleţí. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.