Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sžp/1/2010 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd v právnej veci ţalobcov: 1./ Ing. J., Z., 2./ K., Z., 3./ G., Z., 4./ PhDr. J., Z., 5

článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nasledujúce prejudiciálne otázky na rozhodnutie : 2 1Sžp/1/2010

1. Ukladá povinnosť, resp. umoţňuje komunitárne právo (konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) najvyššiemu súdu členského štátu „ex offo― obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou (predbeţnou) otázkou, a to aj v takom štádiu súdneho konania, ak ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je zaloţený najmä na aplikácii komunitárneho rámca týkajúceho sa ochrany ţivotného prostredia, zrušil s uloţením povinnosti sa riadiť právnymi názormi ústavného súdu zaloţenými na porušení procesných a hmotných ústavných práv osoby zúčastnenej na súdnom konaní bez prihliadnutia na komunitárny rozmer prejednávanej veci, tzn. keď ústavný súd v tomto konaní ako súd poslednej inštancie nedospel k záveru o nutnosti predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbeţnú otázku a predbeţne vylúčil aplikáciu práva na primerané ţivotné prostredie a jeho ochranu v prejednávanej veci?
2. Je moţné naplniť základný účel integrovanej prevencie vymedzený najmä v bodoch 8,
3. a
4. preambule a ďalej v článkoch 1 a 15 Smernice Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania ţivotného prostredia a všeobecne v komunitárnom rámci ţivotného prostredia, tzn. prevenciu a kontrolu znečisťovania ţivotného prostredia so zapojením aj verejnosti s cieľom dosiahnuť vysokej úrovne ochrany ţivotného prostredia ako celku, takým postupom, ţe dotknutá verejnosť nemá v čase začatia konania o integrovanej prevencii zabezpečený prístup ku všetkým relevantným dokumentom (čl. 6 v spojení s čl. 15 Smernice 96/61/ES), a to najmä k rozhodnutiu o umiestnení stavby – skládky odpadov, a neskôr v prvostupňovom konaní je chýbajúci dokument ţiadateľom doloţený s podmienkou nesprístupňovať ho iným účastníkom konania, lebo ide o predmet obchodného tajomstva; ak je moţné dôvodne predpokladať, ţe rozhodnutie o umiestnení stavby (najmä jeho odôvodnenie) podstatným spôsobom ovplyvní podávanie námetov, pripomienok alebo iných podnetov ?
5. Sú splnené ciele Smernice Rady 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na ţivotné prostredie, najmä z pohľadu komunitárneho rámca ţivotného prostredia, konkrétne podmienky uvedenej v článku 2, ţe pred vydaním povolenia budú určité projekty posudzované vzhľadom na ich vplyv na ţivotné prostredie, ak sa pôvodné stanovisko Ministerstva ţivotného prostredia vydané v roku 1999, ktorým sa zavŕšilo v minulosti proces posudzovania vplyvu na ţivotné prostredie (EIA), prolonguje po uplynutí viacerých rokov jednoduchým rozhodnutím bez toho, 3 1Sžp/1/2010 aby proces EIA opätovne prebehol; inak povedané, je moţné vysloviť, ţe raz vydané rozhodnutie

Smernice Rady 85/337/EHS má neobmedzenú platnosť ? 4. Vzťahuje sa poţiadavka všeobecne vyplývajúca zo Smernice 96/61/ES (najmä jej preambula a články 1 a 15a), aby členské štáty zaistili prevenciu a kontrolu znečisťovania ţivotného prostredia aj tým, ţe poskytnú verejnosti primerané, spravodlivé a včasné správne alebo súdne konanie v spojení s článkom 10a Smernice 85/337/EHS a článku 6 a 9 odsek 2 a 4 Aarhuského dohovoru, na moţnosť tejto verejnosti poţadovať uloţenie správneho alebo súdneho opatrenia predbeţnej povahy

vnútroštátneho práva (napríklad nariadiť súdny odklad vykonateľnosti integrovaného rozhodnutia), ktoré umoţňuje dočasne, tzn. aţ do rozhodnutia vo veci samej, zastaviť realizáciu poţadovanej prevádzky ? 5. Je moţné súdnym rozhodnutím, ktorým sa napĺňa poţiadavka Smernice 96/61/ES, resp. Smernice 85/337/EHS alebo čl. 9 ods. 2 a 4 Aarhuského dohovoru pri aplikácii tam uvedeného práva verejnosti na spravodlivú súdnu ochranu v zmysle článku 191 odsek 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie týkajúceho sa politiky Európskej únie v oblasti ţivotného prostredia, nelegitímne zasiahnuť do vlastníckeho práva prevádzkovateľa garantované napríklad v čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd k prevádzke napríklad tým, ak ţiadateľovi je právoplatné integrované povolenie na novú prevádzku zrušené v súdnom konaní ? Najvyšší súd Slovenskej republiky sa obracia na Súdny dvor Európskej únie so ţiadosťou rozhodnúť o predloţených prejudiciálnych otázkach v skrátenom prejudiciálnom konaní

čl. 104 bis Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. III. Najvyšší súd Slovenskej republiky vykonateľnosť rozhodnutia Slovenskej inšpekcie ţivotného prostredia – ústredie, č. : 3806-27225/27/2008/Haš zo dňa

1. augusta 2008 v spojení s rozhodnutím Slovenskej inšpekcie ţivotného prostredia, inšpektorát ţivotného prostredia, č.737-2398/37/2008/Ver,Sta/373200107 zo dňa 22.01.2008 o d k l a d á do ukončenia konania o prejudiciálnej otázke. O d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnych orgánoch 4 1Sžp/1/2010
2. Ţalobcovia 1/ aţ 44/ sú obyvatelia mesta P., ţalobca 45/ je samotné mesto P., v ktorého lokalite sa v súčasnosti skládka odpadu nachádza. Ţiadateľom o umiestnenie stavby „P.P.“, ktoré má charakter nového zariadenia a spadá pod reţim posudzovania vplyvov prevádzky na ţivotné prostredie, jej stavebníkom a v súčasnosti jej prevádzkovateľom je spoločnosť E., a.s., P.. Táto spoločnosť nepodala ţalobu proti integrovanému rozhodnutiu, a preto v súdnych konaniach vystupovala v pozícii osoby zúčastnenej na súdnom konaní, resp. v ústavnom konaní ako sťaţovateľ. Ţalovaný, tzn. Slovenská inšpekcia ţivotného prostredia je štátnym orgánom ochrany ţivotného prostredia konajúca ako inšpekčný orgán a súčasne je špeciálnym stavebným úradom pre oblasť konania o povolení posudzovanej činnosti

zákona o integrovanej prevencii (ďalej len „integrované konanie“). 2. Mesto P. prijalo dňa 26.06.1997 Všeobecne záväzné nariadenie č. 2/1997 o záväzných častiach územného plánu, ktorého súčasťou bolo umiestnenie skládky odpadov v novej lokalite v ťaţobnej jame tehliarskej hliny s označením Nová jama.

§ 1ods.

1 Stavebného zákona sa územným plánovaním sústavne a komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkčné vyuţívanie územia, určujú sa jeho zásady, navrhuje sa vecná a časová koordinácia činností ovplyvňujúcich ţivotné prostredie, ekologickú stabilitu, kultúrno-historické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udrţateľného rozvoja.

§ 27ods.

3 Stavebného zákona obec [tzn. aj mesto] schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu a jej záväzné časti vyhlasuje všeobecne záväzným nariadením. 3. Nariadením Vlády Slovenskej republiky č. 64/1998 Z.z. z 20.01.1998 bola vyhlásená záväzná časť Územného plánu veľkého územného celku Bratislavský kraj, v ktorej boli určené aj podmienky pre oblasť odpadového hospodárstva s výstavbou regionálnych veľkokapacitných skládok, okrem iného aj v lokalite P., v priestore N. Na základe zámeru o umiestnení skládky odpadov vykonalo Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky v roku 1999 posudzovanie vplyvov stavby skládky odpadov na ţivotné 5 1Sžp/1/2010 prostredie (ďalej len „proces EIA“, resp. iba „EIA“) dotknutej lokality P. a vydalo záverečné stanovisko zo dňa 26.07.1999.

§ 27ods.

1 Stavebného zákona záväzné časti vládou schválenej územnoplánovacej dokumentácie vláda vyhlási nariadením.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. IV. ÚS 154/05-39 z 05.01.2006 rozhodol, ţe hore uvedené Všeobecne záväzné nariadenie Mesta P. č. 2/97 v znení zmien do roku 2002 nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, a zrušil jeho účinnosť. Následne mesto P. zmenilo svoje Územný plán tak, ţe skládku v svojej lokalite zakázalo (str. 4 bod II.A Príl. č. 3).
2. Rozhodnutím Mesta P. zo dňa
3. novembra 2006 v znení rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave zo
4. mája 2007 bola stavba skládky s kapacitou viac ako 10 ton za deň alebo s celkovou kapacitou viac ako 25.000 t odpadov vrátane nebezpečných odpadov na základe ţiadosti spoločnosti E., a.s. umiestnená na pozemky v tesnej blízkosti (cca 300m) od mesta P.. Toto rozhodnutie o umiestnení stavby bolo vydané bez odôvodnenia, lebo pôvodní účastníci územného konania (tzn. ţalobcovia) boli z konania vylúčení a samotnému ţiadateľovi (E., a.s.) bolo v plnom rozsahu vyhovené (str. 4 Príl. č. 3). Súčasne Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky rozhodnutím z 27.03.2006 predĺţilo platnosť hore uvedeného záverečného stanoviska z roku 1999.

§ 32písm.

a) Stavebného zákona umiestňovať stavby, meniť vyuţitie územia a chrániť dôleţité záujmy v území moţno len na základe územného rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie o umiestnení stavby.

1. Uţ v tomto štádiu stavebného konania ţalobcovia sa snaţili spochybniť legalitu konania o umiestnení stavby (námietka rozporu s územným plánom a námietka zaujatosti pracovníkov Krajského stavebného úradu v Bratislave), avšak neúspešne, lebo po podaní uvedených námietok boli z konania vylúčení. Vo vzťahu k zaujatosti pracovníkov stavebného úradu namietali, ţe prednosta Krajského stavebného úradu bol v tom čase vlastníkom 130.000 m2 pozemkov pod plánovanú skládku odpadov, ktoré boli predmetom konania o umiestnení stavby; spolu so svojimi dvomi sestrami bol členom dozornej rady spoločnosti E., a.s., P., 6 1Sžp/1/2010 ktorá ţiadala o územné rozhodnutie, a otec prednostu Krajského stavebného úradu bol predsedom predstavenstva tejto akciovej spoločnosti (viď Príl. č. 11).
2. Na základe ţiadosti stavebníka E., a.s. doručenej v septembri 2007 Slovenskej inšpekcii ţivotného prostredia v Bratislava začalo integrované konanie a tento špeciálny stavebný úrad a súčasne aj štátny orgán ochrany ţivotného prostredia dňa 17.10.2007 zverejnil ţiadosť (či je ţiadosť úplná, je doposiaľ trvajúcim sporom medzi ţalobcami a ţalovaným, a tým nevyriešeným predmetom tohto konania) a určil 30 – dňovú lehotu na vyjadrenie sa verejnosti (celkom 1.200 osôb toto právo vyuţilo) a dotknutých štátnych orgánov. V ďalšej 30 – dňovej lehote vytýčil termín ústneho pojednávania na prejednanie námetov a pripomienok. Avšak, nakoľko ţalobcovia neustále od počiatku integrovaného konania poukazovali na neúplnosť ţiadosti, tzn. ţe chýbalo rozhodnutie o umiestnení stavby ako zákonom stanovená príloha, ktorú nedostal ani ţalobca 45/, tzn. mesto P. k dispozícii, hoci sa v jeho lokalite malo umiestnenie stavby zrealizovať, Slovenská inšpekcia ţivotného prostredia dňa 26.11.2007 prerušila integrované konanie s poţiadavkou na doručenie tohto rozhodnutia. Dňa 27.12.2007 spoločnosť E., a.s. predloţila právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby s oznámením, ţe táto spoločnosť povaţuje rozhodnutie o umiestnení za obzvlášť chránené obchodné tajomstvo, a preto nebolo štátnym orgánom sprístupnené ţalobcom. Dňa 31.12.2007 sa uskutočnilo ústne konanie, na ktorom ţalobcovia namietali najmä tú skutočnosť, ţe im nebolo umoţnené nahliadnuť do kompletného spisu prvostupňového inšpekčného orgánu.
3. Následne tento orgán vydal dňa 22.01.2008 prvostupňové integrované povolenie na vybudovanie stavby „P.P.“ a jej prevádzkovanie. Súčasne v rovnaký deň prvostupňový inšpekčný orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu z dôvodu, ţe to vyţaduje naliehavý všeobecný záujem, ako aj z dôvodu nebezpečenstva, ţe odkladom výkonu integrovaného rozhodnutia by spoločnosť E., a.s. ako aj niekto iný utrpí nenahraditeľnú ujmu.
4. Ţalovaný ako druhostupňový štátny orgán ochrany prírody sa neskôr rozhodol v odvolacom integrovanom konaní zverejniť na úradnej tabuli rozhodnutie o umiestnení stavby v čase „od 14.03.2008 do 14.4.2008, čo ţalobcovia povaţujú za absurdné ..... Právo účastníka konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia má svoj zmysel a opodstatnenosť vtedy, ak sa 7 1Sžp/1/2010 realizuje pred vydaním rozhodnutia a nie takmer dva mesiace po ňom.“ (Príl. č. 3) Následne dňa 18.08.2008 zamietol odvolanie ako nedôvodné.
5. V integrovanom konaní ţalobcovia vzniesli celý rad námietok, najmä, ţe napadnuté integrované povolenie je vydané v rozpore s platným územným plánom mesta P., prvostupňový správny orgán pochybil, ak začal integrované konania bez rozhodnutia o umiestnení stavby a toto rozhodnutie nezverejnil z dôvodu obchodného tajomstva

§ 17

Obchodného zákonníka, neumoţnil verejnosti v zákonnej 30-dňovej lehote vyjadriť sa k úplným podkladom ţiadosti pre vydanie integrovaného povolenia alebo poukázali na nedostatočnú vzdialenosť lokality skládky odpadov od ľudských obydlí (cca 300 m) a jej nevhodnosť z hľadiska celkového poškodenia ţivotného prostredia. II. Konanie na súdoch

1. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa (regionálny prvostupňový súd pre veciach správneho súdnictva) preskúmal napadnuté integrované rozhodnutie vydaného orgánom štátnej ochrany ţivotného prostredia v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (Príl. č. 3) a dospel k záveru, ţe argumenty ţalovaného správneho orgánu boli správne a preto ţalobu rozsudkom zo
2. decembra 2008 zamietol. Ţiadosťou o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia ţalovaného v znení jej doplnenia z 22.09.2008, prostredníctvom ktorej ţalobcovia poţadovali s odkazom na článok 15a Smernice 96/61/ES, ďalej na článok 10a Smernice 85/337/EHS a tieţ článok 9 ods. 4 Dohovoru OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (ďalej na účely tohto uznesenie len „Aarhuský dohovor“) s tým, ţe by realizáciou napadnutého integrovaného rozhodnutia mohli byť vo svojich právach vyplývajúcich im z práva na priaznivé ţivotné prostredie zaručeného v čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky poškodení (Príl. č. 14), sa krajský súd nezaoberal.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd najmä so zohľadnením Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec

článku 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

článku 20 ods. 1 ústavy kaţdý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepoţíva. Dedenie sa zaručuje.

článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať svoj majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. Ústavný súd v konaní o hore uvedených ústavných sťaţnostiach, napriek vyslovenému tvrdeniu spoločnosti E., a.s. o porušení jej práva na priaznivé ţivotné prostredie, tento jej argument odmietol a vyslovil (str. 23 Príl. č. 9), ţe „Predmetom konania ústavného súdu .... 9 1Sžp/1/2010 však neboli a vzhľadom na viazanosť obsahom sťaţnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ani nemohli byť nastolené environmentálne otázky ... V tejto súvislosti neostáva ústavnému súdu iné neţ konštatovať, ţe najvyšší súd v napadnutom rozsudku absolutizujúc právo verejnosti na účasť v integrovanom povoľovaní opomenul aplikáciu základných zásad tak správneho konania, ako aj správneho súdnictva.“
2. Ústavný súd prostredníctvom argumentov (body
3. aţ
4. Príl. č. 9) vytkol základné nedostatky rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom odmietol základnú líniu Najvyššieho súdu, tzn. ţe vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých správnych rozhodnutí; medzi ktoré Najvyšší súd zaradil vady integrovaného konania a predĺţenie rozhodnutia EIA z roku 1999 v spojení s absenciou prístupu účastníkov konania k prílohám ţiadosti sťaţovateľky (najmä rozhodnutie o umiestnení stavby), neuznal. Navyše Ústavný súd v tom, ţe - Najvyšší súd preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia EIA napriek tomu, ţe ţalobcovia túto nezákonnosť v ţalobe netvrdili a - Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia EIA aj napriek tomu, ţe na jeho preskúmanie bol určený osobitný postup, videl prekročenie súdnej právomoci Najvyššieho súdu. III. Komunitárne právo a príslušné vnútroštátne právo A) K prvej prejudiciálnej otázke :
5. V II. časti výroku predkladá Najvyšší súd Súdnemu dvoru nasledujúci text prejudiciálnej otázky : Ukladá povinnosť, resp. umoţňuje komunitárne právo (konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) najvyššiemu súdu členského štátu „ex offo― obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou (predbeţnou) otázkou, a to aj v takom štádiu súdneho konania, ak ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je zaloţený najmä na aplikácii komunitárneho rámca týkajúceho sa ochrany ţivotného prostredia, zrušil s uloţením povinnosti sa riadiť právnymi názormi ústavného súdu zaloţenými na porušení procesných a hmotných ústavných práv osoby zúčastnenej na súdnom konaní bez prihliadnutia na komunitárny rozmer prejednávanej veci, tzn. keď ústavný súd v tomto konaní 10 1Sžp/1/2010 ako súd poslednej inštancie nedospel k záveru o nutnosti predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbeţnú otázku a predbeţne vylúčil aplikáciu práva na primerané ţivotné prostredie a jeho ochranu v prejednávanej veci ? K nutnosti poloţiť túto otázku dospel Najvyšší súd na základe týchto konkrétnych skutkových zistení a právnych predpisov:
6. Postavenie Ústavného súdu vychádza z Ústavy Slovenskej republiky a hoci výslovne deklaruje, ţe nie je „štvrtou“ súdnou inštanciou, vyuţíva svoje ústavné postavenie na rušenie súdnych rozhodnutí s tým, ţe vyslovuje záväzný právny názor. 19.

§ 56ods.

6 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov platí, ţe: ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

§ 135ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku je súd tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

článku 124 ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. 20. Ţalobcovia tak v správnom ako aj súdnom konaní naznačovali význam aplikácie komunitárneho práva pre svoju obranu. Napríklad uţ počas prvostupňového integrovaného konania sa musel prvostupňový správny orgán (str. 37 písm. P/ Príl. č. 1) zaoberať s námietkou porušenia článkov 6 a 9 Aarhuského dohovoru a príslušnej Smernice ES. K tejto námietke správny orgán uviedol, ţe „smernica EÚ, na rozdiel od nariadenia ES, nie je všeobecne záväzná a záväznou sa stáva aţ po jej transformovaní do právneho poriadku SR formou všeobecne záväzného normatívneho právneho aktu SR. “ 11 1Sžp/1/2010 Obdobnú námietku zopakovala zástupkyňa ţalobcov aj v správnom odvolaní (str. 14 a 15 Príl. č. 2) s dôrazom na text článku 6 ods. 4, 6 a 9 Aarhuského dohovoru, tzn. dohovoru, ktorý ukladá jeho zmluvným štátom povinnosti v oblasti procesu EIA, a taktieţ v ţalobe podanej na Krajský súd v Bratislave, resp. v odvolaní proti tomuto rozsudku (str. 25 Príl. č. 4). 21.

článku 6 Aarhuského dohovoru (s nadpisom „Účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach“)

1. Kaţdá Strana umoţní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky moţnosti a účasť verejnosti sa môţe uskutočniť efektívne.
2. Kaţdá Strana poţiada príslušné orgány verejnej moci, aby na účely preskúmania poskytli zainteresovanej verejnosti na základe ţiadosti, ak to vyţaduje vnútroštátne právo, bezplatne a ihneď, ako je to moţné, prístup ku všetkým informáciám týkajúcim sa rozhodovacieho procesu uvedeného v tomto článku, ktoré sú dostupné počas účasti verejnosti, a to bez ovplyvnenia práva Strany na odmietnutie zverejnenia určitej informácie

článku 4 ods. 3 a 4. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 4, budú príslušné informácie obsahovať aspoň

1. a)popis miesta činnosti a fyzikálnu a technickú charakteristiku navrhovanej činnosti vrátane odhadu očakávaných rezíduí a emisií;
2. b)popis významných vplyvov navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie;
3. c)popis uvaţovaných opatrení na prevenciu a/ alebo zmiernenie vplyvov vrátane vypúšťaných emisií;
4. d)netechnické zhrnutie vyššie uvedeného;
5. e)náčrt hlavných moţností riešenia vypracovaných ţiadateľom a
6. f)hlavné správy a odporúčania, ktoré boli v súlade s vnútroštátnym právom postúpené orgánu verejnej moci v čase, keď má byť zainteresovaná verejnosť informovaná v súlade s odsekom 2. 7. Spôsoby účasti verejnosti umoţnia verejnosti predloţiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so ţiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré povaţuje za dôleţité vo vzťahu k navrhovanej činnosti. 12 1Sžp/1/2010 9. Kaţdá Strana zabezpečí, aby po prijatí rozhodnutia orgánom verejnej moci bola verejnosť okamţite informovaná v súlade s príslušnými postupmi. Kaţdá Strana sprístupní verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami a úvahami, na ktorých je rozhodnutie zaloţené. 22. Najvyšší súd si uvedomuje, ţe komunitárny rámec úpravy ochrany ţivotného prostredia je veľmi široký a rôznorodý a jeho základ je daný obsahom článku 191 aţ 193 Zmluvy o Európskej únii (pôvodne články 174 aţ 176) v spojení s článkom 4 ods. 2 písm. e). Politika Európskej únie v oblasti ţivotného prostredia zahŕňa nielen oblasť prevencie ale aj oblasť zodpovednosti za vznik ujmy na ţivotnom prostredí ako aj následky civilného a tieţ trestného charakteru. Obdobne aj komunitárna úprava procesu integrovaného povoľovania nevychádza iba z ustanovení Smernice Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania ţivotného prostredia (ďalej len „Smernica 96/61/ES“), ale k tomuto integrovanému konaniu sa

Najvyššieho súdu viaţu najmä: - Smernica Rady 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na ţivotné prostredie, - Smernica 2003/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z

1. mája 2003, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa ţivotného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti, smernice Rady 85/337/EHS a 96/61/ES, - Smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z
2. októbra 2003 s cieľom zlepšiť a rozšíriť schému Spoločenstva na obchodovanie s emisnými kvótami skleníkových plynov, - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z
3. septembra 2003, - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 166/2006 z
4. januára
5. a tieţ je moţné do tejto skupiny komunitárnych predpisov o ţivotnom prostredí zahrnúť aj hore uvedený Aarhuský dohovor. Na účely tohto uznesenia sú komunitárne predpisy uvedené pod bodmi
6. aţ
7. tohto uznesenia označované ďalej ako „komunitárny rámec ţivotného prostredia“.
8. Takisto otázke samotného ţivotného prostredia a jeho sprísnenej ochrane judikatúra Súdneho dvora venovala nemalú pozornosť prostredníctvom rozsudku vo veci Komisia v. Rada Európskej únie C-176/03.

tohto rozsudku (bod

1. a 42.) „V tejto súvislosti je nepochybné, ţe ochrana ţivotného prostredia je jedným zo základných cieľov Spoločenstva 13 1Sžp/1/2010 (pozri rozsudky zo
2. februára 1985, ADBHU, 240/83, Zb. s. 531, bod 13; z
3. septembra 1988, Komisia/Dánsko, 302/86, Zb. s. 4607, bod 8, a z
4. apríla 1998, Outokumpu, C-213/96, Zb. s I-1777, bod 32). V tomto zmysle článok 2 ES stanovuje, ţe úlohou Spoločenstva je podporovať „vysokú úroveň ochrany a zlepšovania kvality ţivotného prostredia― a na tieto účely článok 3 ods. 1 písm. l) ES stanovuje zavedenie „politiky v oblasti ţivotného prostredia―. Ďalej

článku 6 ES „poţiadavky ochrany ţivotného prostredia musia byť začlenené do vymedzenia a uskutočňovania politík Spoločenstva...―, čo je ustanovenie, ktoré zdôrazňuje prierezový a základný charakter tohto cieľa.“

1. Rozsah záujmu o problematiku ţivotného prostredia zo strany orgánov Európskej únie podčiarkla nielen komunitárna úprava zodpovednosti za škodu na ţivotnom prostredí formou prijatia Smernice 2004/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z
2. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd ale aj komunitárna úprava trestnej zodpovednosti za škodu na ţivotnom prostredí formou prijatia Smernice 2008/99/ES Európskeho parlamentu a Rady z
3. novembra 2008 o ochrane ţivotného prostredia prostredníctvom trestného práva. Obidva komunitárne predpisy svoje základné ciele odvíjajú od komunitárnej ochrany ţivotného prostredia (odsek 15 Preambule Smernice 2004/35/ES: pretoţe prevencia a odstraňovanie environmentálnych škôd je úlohou, ktorá priamo prispieva k plneniu environmentálnej politiky spoločenstva, verejné orgány by mali zabezpečiť riadne vykonávanie a vymoţiteľnosť schém ustanovených touto smernicou, resp. odsek 5 Preambule Smernice 2008/99/ES: v záujme dosiahnutia účinnej ochrany ţivotného prostredia je obzvlášť potrebné zaviesť odrádzajúcejšie sankcie za skutky, ktorými sa poškodzuje ţivotné prostredie, ktoré obvykle spôsobujú alebo môţu spôsobiť podstatnú škodu na ovzduší vrátane stratosféry, na pôde a vode a na ţivočíchoch alebo rastlinách, vrátane ochrany druhov).
4. Najvyšší súd sa preto oprávnene domnieva, ţe Ústavný súd hore uvedenému komunitárnemu rámci ţivotného prostredia nevenoval dostatočnú pozornosť, hoci Ústavný súd uviedol (str. 26 Príl. č. 9) „Aj spomenutý článok 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru totiţ vyţaduje umoţniť včasnú a efektívnu účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky moţnosti“. Preto záver Ústavného súdu (bod
5. i/ Príl. č. 9), ţe „najvyšší súd preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia EIA aj napriek tomu, ţe ţalobcovia túto nezákonnosť .... netvrdili“, je v rozpore s argumentáciou samotných ţalobcov vyslovenou nimi v rôznych podaniach. 14 1Sžp/1/2010
6. Medzi Najvyšším súdom a Ústavným súdom sa vedie uţ dlhší čas výmena názorov, ktorý z týchto súdov spĺňa podmienky článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne článok 234 Zmluvy o Európskom spoločenstve), tzn. súdu povinne predkladajúceho predbeţnú otázku na Súdny dvor Európskej únie. Nejednoznačný postoj k tejto otázke zvýrazňuje napríklad uznesenie Ústavného súdu z roku 2009 (Príl. č. 10), kde Ústavný súd vyslovil nasledujúce pochybnosti „Z dosiaľ uvedeného vyplýva, ţe

platného právneho poriadku Slovenskej republiky je súdom poslednej inštancie Najvyšší súd alebo Ústavný súd. “ 27. Následne Ústavný súd v uznesení z roku 2009 konštatoval, ţe „Ústavný súd sa v doterajšej svojej judikatúre ešte výslovne nevyjadril, či povaţuje za súčasť základného práva na súdnu ochranu

článku 46 ods. 1 ústavy aj to, aby všeobecný súd predloţil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, judikatúry Súdneho dvora ES a Občianskeho súdneho poriadku “. 28. V tejto súvislosti Ústavný súd uvedeným uznesením z roku 2009 pripomenul, ţe „účastník konania

zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predloţil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskeho spoločenstva. “

1. Súdny dvor Európskej únie (v pôvodnom označení ako Európsky súdny dvor) v svojej judikatúre, konkrétne v rozsudku vo veci Schijndel C-430 a 431/93 načrtol medze súdnej spolupráce medzi vnútroštátnymi a komunitárnymi súdmi vyslovením nasledovnej zásady „ex offo“ spolupráce „vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby uplatňoval články .... Zmluvy o EHS, a to dokonca aj vtedy, ak sa strana so záujmom o uplatňovanie týchto ustanovení na ne neodvoláva a ak vnútroštátne právo umoţňuje, aby vnútroštátny súd takýto postup uplatňoval.“
2. Ďalej Súdny dvor Európskej únie tento svoj záver doplnil o myšlienku vyslovenú vo veci Cartesio C-210/06, tzn. „Súdny orgán, akým je vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia vydané v rámci takého sporu, o aký ide vo veci samej, môţu byť predmetom kasačného opravného prostriedku, nemôţe byť povaţovaný za súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

vnútroštátneho práva v zmysle článku 234 tretieho odseku ZES. “ 15 1Sžp/1/2010

1. Nielen charakter a účel integrovaného konania preverovaný Najvyšším súdom v tomto konaní (ochrana ţivotného prostredia a prevencia emisií, napríklad unikajúcich do ovzdušia alebo pôdy), predmet napadnutého integrovaného rozhodnutia (stanovenie záväzných podmienok na zabezpečenie čo najniţšieho poškodenia ţivotného prostredia činnosťou povoľovanej prevádzky) ale aj zameranie ţalovaného štátneho orgánu (štátna ochrana ţivotného prostredia) nasvedčujú tomu, ţe otázka ochrany ţivotného prostredia, na ktorom je verejný záujem, musí byť starostlivo zvaţovaná počas súdneho prieskumu napadnutého integrovaného povolenia, napríklad aj pri uplatnení námietky zásahu štátnej ochrany ţivotného prostredia do súkromných práv, medzi ktorými dominuje vlastnícke právo. Za tejto situácie Ústavný súd vyslovil kritiku Najvyššieho súdu za jeho prístup riešiť spor o zákonnosť správneho konania a vydaného integrovaného rozhodnutia s dôrazom na ochranu ţivotného prostredia (tzn. v prospech dotknutej verejnosti) a naopak v svojich právnych záveroch vyzdvihol ústavnú ochranu práv súkromnej spoločnosti - stavebníka, a to najmä smerom k ochrane jej súkromného vlastníckeho práva k stavbe novej prevádzky, a zaviazal Najvyšší súd právnym názorom, ţe v danej veci nie je moţné absolutizovať environmentálne otázky, ale naopak je potrebné sa venovať najmä princípom správneho konania (str. 28 Príl. č. 9).
2. Tento prístup Ústavného súdu sa javí Najvyššiemu súdu ako rozporuplný (viď aj text uvedený v bode
3. tohto uznesenia), lebo Ústavný súd sa v svojom náleze nielen zamýšľa nad významom práva na priaznivé ţivotné prostredie, ale aj zvýrazňuje mnohé medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky v tejto oblasti „V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia ....... V zákonnej rovine ide napríklad o zákon o integrovanej prevencii, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES... “ (str. 23 bod
4. Príl. č. 9).
5. Záverom Ústavný súd vyslovil viazanosť Najvyššieho súdu právnym názorom Ústavného súdu v ďalšom konaní, tzn. závermi o absolutizácii práva na ţivotné prostredie a o prekročení právomoci Najvyššieho súdu (bod 32 Príl. č. 9). 16 1Sžp/1/2010 V súčasnosti v obnovenom konaní na Najvyššom súde uţ niektorí účastníci na uvedenú viazanosť Najvyššieho súdu právnymi názormi Ústavného súdu začínajú poukazovať. Napríklad ţalovaný poukazuje na bod 40 nálezu Ústavného súdu a cituje tam uvedený právny názor Ústavného súdu.
6. Za tejto situácie je

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnená prvá prejudiciálna otázka, v rámci ktorej si musí Najvyšší súd vyriešiť, či je vôbec moţné v jeho ďalšom konaní aplikovať komunitárne právo, hoci tomu postupu zásada lojality a spolupráce obsiahnutá v článku 4 ods. 3 ZFEÚ (pôvodný článok 10 ZEÚ) nasvedčuje, avšak záväzný právny názor Ústavného súdu striktne upozorňuje Najvyšší súd na neprípustnú absolutizáciu práva verejnosti na účasť v integrovanom konaní (bod 25 Príl. č. 9) ako aj na následné prekročenie súdnej právomoci (bod

1. Príl. č. 9), ak sa zaoberá s otázkami ochrany ţivotného prostredia, nakoľko ich ţalobcovia nevzniesli. Na základe uvedených rozdielnych postojov Ústavného súdu a Najvyššieho súdu, ktoré sú včlenené do textu
2. prejudiciálnej otázky, došlo k poloţeniu tejto otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. B) K druhej prejudiciálnej otázke :
3. V II. časti výroku predkladá Najvyšší súd Súdnemu dvoru nasledujúci text prejudiciálnej otázky : Je moţné naplniť základný účel integrovanej prevencie vymedzený najmä v bodoch 8,
4. a
5. preambule a ďalej v článkoch 1 a 15 Smernice Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania ţivotného prostredia a všeobecne v komunitárnom rámci ţivotného prostredia, tzn. prevenciu a kontrolu znečisťovania ţivotného prostredia so zapojením aj verejnosti s cieľom dosiahnuť vysokej úrovne ochrany ţivotného prostredia ako celku, takým postupom, ţe dotknutá verejnosť nemá v čase začatia konania o integrovanej prevencii zabezpečený prístup ku všetkým relevantným dokumentom (čl. 6 v spojení s čl. 15 Smernice 96/61/ES), a to najmä k rozhodnutiu o umiestnení stavby – skládky odpadov, a neskôr v prvostupňovom konaní je chýbajúci dokument ţiadateľom doloţený s podmienkou nesprístupňovať ho iným účastníkom konania, lebo ide o predmet obchodného tajomstva; ak je moţné dôvodne predpokladať, ţe rozhodnutie o umiestnení stavby (najmä jeho 17 1Sžp/1/2010 odôvodnenie) podstatným spôsobom ovplyvní podávanie námetov, pripomienok alebo iných podnetov ? K nutnosti poloţiť túto otázku dospel Najvyšší súd na základe týchto konkrétnych skutkových zistení a právnych predpisov:
6. Preambula Smernice 96/61/ES, najmä jej odseky 8, 9 a 23 vymedzujú a súčasne vyzdvihujú základný cieľ integrovaného konania vrátane jeho dopadu na odpadové hospodárstvo so zameraním na čo najširšiu účasť verejnosti v tomto konaní, a za týmto účelom sa členským štátom Európskej únie ukladá

článku 15 Smernice 96/61/ES povinnosť umoţniť takéto zapojenie verejnosti. 37.

Preambule Smernice 96/61/ES

1. keďţe cieľom integrovaného prístupu ku kontrole znečisťovania ţivotného prostredia je predísť emisiám do ovzdušia, vody alebo pôdy všade tam, kde je moţné, berúc do úvahy hospodárenie s odpadmi a tam, kde to moţné nie je, minimalizovať emisie s cieľom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany ţivotného prostredia ako celku;
2. keďţe táto smernica zavádza všeobecné podmienky pre integrovanú prevenciu a kontrolu znečisťovania ţivotného prostredia; keďţe vzhľadom na to, ţe stanovuje opatrenia potrebné na vykonávanie integrovanej prevencie a kontroly znečisťovania ţivotného prostredia s cieľom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany životného prostredia ako celku; keďţe integrovaným prístupom ku kontrole znečisťovania ţivotného prostredia sa podporí princíp trvalo udrţateľného rozvoja;
3. keďţe, aby bola verejnosť informovaná o činnosti zariadení a ich moţnom vplyve na ţivotné prostredie a aby bola v spoločenstve zabezpečená transparentnosť povoľovacieho konania, musí mať verejnosť pred prijatím kaţdého rozhodnutia prístup k informáciám o ţiadostiach o povoleniach pre nové zariadenia ako aj pre podstatné zmeny v zariadeniach, o samotných povoleniach, jeho aktualizáciách a o príslušných sledovaných údajoch; 38.

článku 15 ods. 1 Smernice 96/61/ES [s nadpisom „Prístup k informáciám a účasť verejnosti na povoľovacom konaní“]

§ 2ods.

1 zákona o integrovanej prevencii - integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania je súbor opatrení zameraných na prevenciu znečisťovania, na zniţovanie emisií do ovzdušia, vody a pôdy, na obmedzovanie vzniku odpadu a na zhodnocovanie a zneškodňovanie odpadu s cieľom dosiahnuť vysokú celkovú úroveň ochrany ţivotného prostredia.

1. Ako Ústavný súd naznačil v svojom náleze z
2. mája 2010 (bod
3. Príl. č. 9) „Z pohľadu predmetu sťaţnosti má zásadný význam rozdielny interpretačný postoj sťaţovateľky a Najvyššieho súdu na význam úplnosti žiadosti a jej príloh

§ 11

zákona o integrovanej prevencii.“ 41.

§ 11ods. 1 vnútroštátneho zákona o integrovanej prevencii

§ 11ods. 2 zákona o integrovanej prevencii

Najvyššieho súdu hore uvedené odseky Preambule Smernice 96/61/ES nenaplnila najmä poţiadavku na umoţnenie včasnosti a účinnosti príleţitostí verejnosti sa zúčastniť na tomto konaní, a ďalej by sťaţila efektivitu, resp. celkom znemoţnila jej účasť v integrovanom konaní.

článku 15 ods. 1 Smernice 96/61/ES členské štáty zabezpečia, aby dotknutá verejnosť dostala včasné a účinné príleţitosti zúčastniť sa konaní o vydaní povolenia na nové zariadenia..... Na účely takejto účasti sa uplatňujú postupy uvedené v prílohe V. 20 1Sžp/1/2010

článku 15 ods. 5 Smernice 96/61/ES platí, ţe ak sa prijalo rozhodnutie, príslušný orgán informuje verejnosť v súlade s príslušnými postupmi a sprístupní verejnosti tieto informácie:

1. a)obsah rozhodnutia, vrátane kópie povolenia a akýchkoľvek podmienok a následných aktualizácií; a
2. b)po preskúmaní záujmov a stanovísk dotknutej verejnosti, hlavné dôvody a zretele, na ktorých sa rozhodnutie zakladá, vrátane informácií o procese účasti verejnosti. 44. Takisto vo vnútroštátnom práve je podmienka úplnosti ţiadosti viazaná a nadväzuje na zabezpečenie plnej účasti verejnosti na procese integrovaného konania.

§ 12ods.

2 zákona o integrovanej prevencii správny orgán po tom, čo je ţiadosť úplná a je zistený okruh účastníkov konania a dotknutých orgánov, ... 45. Slovenská inšpekcia ako štátny orgán členského štátu bol konfrontovaný s názorom ţiadateľa E., a.s., ţe rozhodnutie o umiestnení stavby má pre ţiadateľa tvoriť obzvlášť chránený predmet obchodného tajomstva

vnútroštátneho práva. Smernica 96/61/ES

vedomostí Najvyššieho súdu tento inštitút súkromného práva nechráni, ale Smernica 85/337/EHS, na ktorú Smernica 96/61/ES viackrát subsidiárne odkazuje, deklaruje v svojom článku 10 záujem na ochrane obchodného tajomstva.

článku 10 Smernice 85/337/EHS ustanovenia tejto smernice neovplyvňujú záväzok príslušných orgánov dodrţiavať obmedzenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi a správnymi opatreniami a uznanou právnou praxou vzhľadom na obchodné a priemyselné tajomstvo, vrátane duševného vlastníctva a ochrany verejného záujmu.

1. Na základe textu tohto komunitárneho predpisu sa predbeţná otázka venuje aj vhodnosti dôvodov nepredloţenia rozhodnutia o umiestnení stavby, tzn. či rozhodnutie vnútroštátneho orgánu ako individuálny správny akt bezprostredne súvisiaci s integrovaným konaním môţe predstavovať predmet obchodného tajomstva v integrovanom konaní. Najvyšší súd vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov sa pridrţiava komunitárneho práva na prístup k informáciám o činnosti štátnych orgánov ako aj o ţivotnom prostredí, kedy oprávnená poţiadavka na nesprístupnenie rozhodnutia z dôvodu obchodného tajomstva môţe brániť sprístupneniu rozhodnutia iba v jeho časti a veľmi výnimočne celého rozhodnutia. Avšak 21 1Sžp/1/2010 ţalovaný nevhodnosť argumentácie spoločnosti E., a.s. demonštroval tým, ţe počas odvolacieho integrovaného konania toto rozhodnutie zverejnil umiestnením na úradnú tabuľu.
2. Rozhodnutie o umiestnení stavby je v podmienkach Slovenskej republiky nezastupiteľným podkladom pre nasledujúce konanie o vydaní štátneho súhlasu na realizáciu stavby (stavebné povolenie), lebo prostredníctvom rozhodnutia o umiestnení stavby stavebný úrad nielen vymedzí územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecnú a časovú koordináciu jednotlivých stavieb a iných opatrení v území, ale predovšetkým štát podporí starostlivosť o ţivotné prostredie, a ďalej sa vysloví k relevancii námietok účastníkov konania (§ 39 Stavebného zákona).
3. Obdobný záver sa dá predpokladať z textu článku 6 Smernice 96/61/ES v spojení s článkom 15 tejto Smernice.

článku 6 Smernice 96/61/ES členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby ţiadosť o povolenie adresovaná príslušnému orgánu obsahovala popis: - zariadenia ako aj druhu a rozsahu jeho činností, - surovín, pomocných materiálov, iných látok a energie pouţívaných alebo vznikajúcich v zariadení, - zdrojov emisií zariadenia, - podmienok miesta umiestnenia zariadenia, ......

článku 15 Smernice 96/61/ES členské štáty zabezpečia, aby dotknutá verejnosť dostala včasné a účinné príleţitosti zúčastniť sa konaní o vydaní povolenia na nové zariadenia, ....

1. Ako uţ bolo spomenuté (bod
2. a
3. tohto uznesenia), ţalobcovia boli z územného konania právoplatne vylúčení s tým dôsledkom, ţe im bolo týmto úkonom štátneho orgánu znemoţnené uplatniť si námietky k rozhodnutiu o umiestnení stavby – viď konštatovanie zástupkyne ţalobcov (str. 4 a 5 Príl. č. 3) „Ţalobcovia, ale aj všetci účastníci integrovaného konania (konania sa zúčastnilo 1.200 obyvateľov mesta P. a tieţ mesto P.) sa dostali do situácie, ţe rozpor s územným plánom nemohli efektívne namietať v územnom konaní, pretoţe boli vylúčení s odôvodnením, ţe ich práva v tomto štádiu povoľovania nemôţu byť priamo dotknuté. V integrovanom konaní pri uplatnení námietky o rozpore s územným plánom 22 1Sžp/1/2010 správny orgán konštatoval, ţe mali byť uplatnené v územnom konaní. Svojvôľou štátnych orgánov sa tak uzavrel kruh nezákonnosti, ktorý ignoroval vyjadrenia účastníkov a najmä rozpor s územným plánom a všeobecne záväzným nariadením mesta P. “.
4. Takýto postup orgánu členského štátu tieţ vytvára pochybnosti, či skutočne sa hore uvedená myšlienka obsiahnutá v komunitárnych predpisoch o ţivotnom prostredí, najmä Smernica 96/61/ES a Smernica 85/337/EHS v znení Smernice 2003/35/ES o prístupe verejnosti k osobitným konaniam zameraným na ochranu ţivotného prostredia, skutočne naplnila.

článku 15a Smernice 96/61/ES (s nadpisom „Prístup k spravodlivosti“) Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť:

1. a)ktorá má dostatočný záujem, alebo
2. b)ak pretrváva porušovanie práva v prípadoch, kde to právne predpisy členského štátu upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku, mala prístup k opravným prostriedkom pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom― ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, skutku alebo nečinnosti, ktoré sú predmetom ustanovení tejto smernice o účasti verejnosti. Kaţdé takéto konanie musí byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Obdobne aj

článku 10a Smernice 85/337/EHS je rovnaká povinnosť uloţená členským štátom. 51. Za tejto situácie je

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnená druhá prejudiciálna otázka, v rámci ktorej si musí Najvyšší súd vyriešiť, či je moţné dosiahnuť základný účel sledovaný najmä prostredníctvom Smernice 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania ţivotného prostredia, tzn. prevencia a kontrola znečisťovania ţivotného prostredia so zapojením verejnosti s cieľom dosiahnuť vysokej úrovne ochrany ţivotného prostredia ako celku, aj v takej situácii, keď dotknutá verejnosť nemôţe ani v územnom konaní, ktoré predchádza integrovanému konaniu, uplatniť svoje pripomienky, 23 1Sžp/1/2010 a súčasne nemá v čase začatia integrovaného konania zabezpečený prístup ku všetkým relevantným dokumentom (čl. 6 Smernice 96/61/ES). V danej veci ide o rozhodnutie o umiestnení stavby – skládky odpadov ako nového zariadenia, kedy v prvostupňovom konaní chýbajúci takýto dokument (rozhodnutie správneho orgánu) je neskôr stavebníkom doloţený s podmienkou nesprístupňovať iným účastníkom konania, lebo ide o predmet jeho obchodného tajomstva. Pritom je moţné dôvodne predpokladať, ţe rozhodnutie o umiestnení stavby (najmä jeho odôvodnenie) podstatným spôsobom ovplyvní obsah ako aj rozsah námetov, pripomienok alebo iných podnetov uplatnených verejnosťou – inak povedané, je splnená podmienka Smernice 96/61/ES uloţená v článkoch 6 a 15, ak ţiadateľ predloţí neúplnú ţiadosť na vydanie integrovaného povolenia na nové zariadenie, ak napríklad chýba rozhodnutie štátneho orgánu o umiestnení stavby. C) K tretej prejudiciálnej otázke : 52. V II. časti výroku predkladá Najvyšší súd Súdnemu dvoru nasledujúci text prejudiciálnej otázky : Sú splnené ciele Smernice Rady 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na ţivotné prostredie, najmä z pohľadu komunitárneho rámca ţivotného prostredia, konkrétne podmienky uvedenej v článku 2, ţe pred vydaním povolenia budú určité projekty posudzované vzhľadom na ich vplyv na ţivotné prostredie, ak sa pôvodné stanovisko Ministerstva ţivotného prostredia vydané v roku 1999, ktorým sa zavŕšilo v minulosti proces posudzovania vplyvu na ţivotné prostredie (EIA), prolonguje po uplynutí viacerých rokov jednoduchým rozhodnutím bez toho, aby proces EIA opätovne prebehol; inak povedané, je moţné vysloviť, ţe raz vydané rozhodnutie

Smernice Rady 85/337/EHS má neobmedzenú platnosť ? K nutnosti poloţiť túto otázku dospel Najvyšší súd na základe týchto konkrétnych skutkových zistení a právnych predpisov:

1. Ako uţ bolo v úvode naznačené (bod
2. tohto uznesenia), po prijatí nariadenia Vlády Slovenskej republiky v roku 1998 Ministerstvo ţivotného prostredia Slovenskej republiky 24 1Sžp/1/2010 k zámeru umiestniť v lokalite mesta P. skládku odpadu vykonalo proces EIA v dotknutej lokalite P. a následne vydalo

zákona č. 127/1994 Z.z. stanovisko EIA zo dňa 26.07.

2. Slovenská republika sa stala členským štátom Európskych spoločenstiev dňa
3. mája
4. S úmyslom splniť záväzky, ktoré vyplývali Slovenskej republiky z komunitárneho práva, bol namiesto zákona č. 127/1994 Z.z. prijatý nový zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o EIA“), ktorý prostredníctvom Prílohy č. 16 deklaroval, ţe implementoval tak Smernicu Rady 85/337/EHS, a tieţ Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/42/ES z
5. júna 2001 o posudzovaní vplyvov určitých plánov a programov na ţivotné prostredie (Ú.v. ES L 197/3, 21.7.2001).
6. Spoločnosť E., a.s. podala v septembri 2007 ţiadosť o vydanie integrovaného povolenia, tzn. v čase, kedy uţ Slovenská republika bola členským štátom a text uvedenej Smernice 85/337/EHS bol viackrát zmenený.
7. Judikatúra Súdneho dvora sa často venuje prejudiciálnym otázkam týkajúcim sa aplikácie Smernice 85/337/EHS na konkrétne situácie procesu EIA. Napríklad vo veci Burgemeester en wethouders C-81/96, kedy územný plán (týkal sa umiestnenia prístavu a priemyselnej zóny blízko Amsterdamu) vychádzal zo starších územných plánov, ktoré boli prijaté dávno pred platnosťou Smernice 85/337/EHS. Súdny dvor v tomto rozhodnutí konštatoval: „je ustálenou súdnou praxou, ţe sa členský štát nemôţe vyhnúť povinnosti pri posudzovaní týkajúcich sa projektov, ktorých schvaľovanie začalo po
8. júni 1998 (Súdny dvor tu odkazuje na rozhodnutie C-396/92 „Bund― bod 18). Smernica avšak neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia týkajúce sa projektov, ktorých schvaľovanie formálne začalo pred týmto dátumom a následne ďalej pokračuje. Preto jediným východiskom v súlade s princípom právnej istoty je v týchto prípadoch posudzovanie nepoţadovať (viď C-431/92 Komisie v. Holandsko). Dôvodom je aj to, ţe smernica je predovšetkým zamýšľaná pre rozsiahle projekty, ktoré vyţadujú na svoju vlastnú realizáciu dlhý čas. Nebolo by preto vhodné, aby do týchto zloţitých projektov bolo zasahované uţ v čase ich realizácie, pokiaľ bola začatá pred
9. júnom
10. “
11. Avšak po týchto všeobecných úvahách Súdny dvor k samotnej veci uviedol, ţe „O tento prípad však tu rozhodne nejde, nakoľko ide o novú schvaľovaciu procedúru, hoci vychádza 25 1Sžp/1/2010 zo skoršieho rozhodnutia. To bolo prijaté skôr, bez akéhokoľvek posudzovania a od toho času nebolo dosiahnutý ţiadny pokrok v realizácii, navyše toto nové rozhodnutie umoţňuje nové podávanie opravných prostriedkov. “
12. Ţalobcovia uţ v samotnom integrovanom konaní (napríklad podanie ţalobcov zo dňa 31.12.2007) poukazovali na porušenie zásad posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie v zmysle Aarhuského dohovoru. Najmä článok 6 tohto dohovoru (konkrétne jeho odsek 10) naznačuje, ţe by sa proces EIA mal primerane vykonať aj u projektov, ktorých realizácia má nastať so značným odstupom po vykonaní procesu EIA, pri potvrdenej absencii prechodných ustanovení u Smernice 85/337/EHS, ktoré

informácií Najvyššieho súdu neodstránila ani neskôr prijatá Smernica 2003/35/ES, a z toho vyplývajúcej právnej neistoty.

článku 6 Aarhuského dohovoru odseku 10 kaţdá Strana zabezpečí, ţe v prípade, keď orgán verejnej moci prehodnotí alebo aktualizuje prevádzkové podmienky na činnosť uvedenú v odseku 1, ustanovenia odsekov 2 aţ 9 tohto článku sa v prípade potreby primerane pouţijú.

1. K zámeru umiestniť skládku odpadov do lokality P. Ministerstvo ţivotného prostredia vykonalo proces EIA, ktorý zavŕšilo v roku 1999 vydaním záverečného stanoviska. Ďalej Ministerstvo ţivotného prostredia platnosť tohto záväzného stanoviska v roku 2006, tzn. so 7 – ročným odstupom, po vstupe Slovenskej republiky do Európskych spoločenstiev v roku 2004 a po prijatí viacerých nových komunitárnych predpisov v oblasti procesu EIA (najmä pod vplyvom Aarhuského dohovoru), predĺţilo aţ do 01.02.2008 (Príl. č. 12). Integrované rozhodnutie bolo vydané dňa 22.01.
3. Najvyšší súd upozorňuje, ţe stanovisko EIA je

§ 11ods.

2 písm. c) zákona o integrovanom konaní povinnou prílohou ţiadosti o vydanie integrovaného rozhodnutia a v zmysle článku 3 a nasledujúcich ustanovení Smernice 85/337/EHS predstavuje výsledok posudzovania projektu na ţivotné prostredie a súčasne sa stáva nevyhnutným podkladom pre vydanie integrovaného rozhodnutia v zmysle článku 9 odsek 2 Smernice 96/61/ES, a ako také musí byť posúdené a vyhodnotené vnútroštátnym orgánom. Nakoľko Najvyšší súd aj v zmysle článku 15a Smernice 96/61/ES poskytuje účastníkom integrovaného konania súdnu ochranu, je v jeho právomoci vykonať prieskum zákonnosti postupu získania všetkých podkladov rozhodnutia a ich vyhodnotenia v integrovanom konaní nielen

vnútroštátnych predpisov ale aj vo svetle komunitárneho práva. 26 1Sžp/1/2010

1. Vnútroštátne právo rieši situáciu, keď bolo záverečné stanovisko vydané pred
2. februárom 2006 (účinnosť zákona EIA) a nebolo začaté integrované konanie; potom je potrebné poţiadať Ministerstvo ţivotného prostredia o predĺţenie jeho platnosti

§ 37ods.

7.

§ 37ods.

7 zákona EIA platnosť záverečného stanoviska k činnosti môţe byť na ţiadosť navrhovateľa predĺţená o ďalšie dva roky, a to i opakovane, ak navrhovateľ písomne preukáţe, ţe nedošlo k podstatným zmenám navrhovanej činnosti, podmienok v dotknutom území, k novým skutočnostiam súvisiacim s vecným obsahom správy o hodnotení činnosti a k vývojom nových technológií na realizáciu navrhovanej činnosti. O predĺţení platnosti záverečného stanoviska k činnosti rozhodne príslušný orgán. S týmto textom vnútroštátneho predpisu čiastočne korešponduje článok 9 odsek 2 Smernice 96/61/ES odkazujúci v prípade nových zariadení alebo podstatnej zmeny zariadení na zohľadnenie akékoľvek informácie, ku ktorej sa má dospieť na úrovni členského štátu postupom

článkov 5, 6 a 7 Smernice 85/337/EHS – čo vlastne

Najvyššieho súdu predstavuje minimálne podmienky primeraného a dodatočného posudzovania.

1. Z rozhodnutia Ministerstva ţivotného prostredia o predĺţení platnosti záväzného stanoviska vyplýva, ţe „V tejto ţiadosti navrhovateľ prehlasuje, ţe „nedošlo k podstatným zmenám navrhovanej činnosti, podmienok v dotknutom území, k novým skutočnostiam súvisiacim s vecným obsahom správy o hodnotení ani k vývoju nových technológií na realizáciu činnosti „P.P.―, a preto bolo schválené predĺţenie platnosti záväzného stanoviska z roku 1999“ (Príl. č. 12). V ďalšom liste zo
2. mája 2008 Ministerstvo ţivotného prostredia sa zaoberá so ţiadosťou stavebníka E., a.s. o potvrdenie, ţe záverečné stanovisko týkajúce sa prevádzky „P.P.“ má neobmedzenú platnosť. V tomto liste (Príl. č. 13) vyslovilo záver, ţe „Vzhľadom k tomu, ţe záverečné stanovisko vo veci „P.P.― nestráca platnosť [nakoľko integrované konanie začalo počas, hoci predĺţenej, platnosti záverečného stanoviska na túto prevádzku], Vašu ţiadosť o opätovné predĺţenie jeho platnosti povaţujeme za bezpredmetnú.― 27 1Sžp/1/2010
3. Avšak Najvyšší súd s takýmto odôvodnením vyslovil nesúhlas a naopak zdôraznil, ţe Ministerstvo ţivotného prostredia sa vôbec nevysporiadalo s hore uv