← Slovensko

o zaplatenie 5 996,27 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 862/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu M., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. T., advokátom v K., proti ţalovanému M., bývajúcemu v D., zastúpeného advokátskou kanceláriou A., so sídlom vo V., o zaplatenie 5 996,27 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4 C 187/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. februára 2014 sp. zn. 5 Co 160/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo
  3. júla 2013 č.k. 4 C 187/2009-207 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému zaplatiť mu 5 996,27 eur so 4 % ročným úrokom z omeškania od podania ţaloby do zaplatenia z titulu náhrady škody, ktorá vznikla jeho právnemu predchodcovi G. v príčinnej súvislosti s trestnoprávnym konaním ţalovaného. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe nárok na náhradu škody, ktorej sa ţalobca domáha podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vznikol jeho otcovi G. na tom skutkovom základe, ţe ţalovaný ako jeden z konateľov spoločnosti D. po tom, ako spoločnosť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok prevzala pohľadávku G. voči dlţníkovi S. odplatne za sumu 437 219,- Sk, z ktorej zostala nezaplatená suma 173 609,50 Sk, následne kúpnou zmluvou previedol nehnuteľnosti a hnuteľné veci vo vlastníctve spoločnosti na tretiu osobu, čím zmaril uspokojenie svojho veriteľa G. a spôsobil mu tým škodu vo výške 173 609,50 Sk. Súd prvej inštancie z dedičského spisu po poručiteľovi G. (zomrelom X. – pozn. dovolacieho súdu) zistil, ţe ako dedičia zo zákona prichádzajú do úvahy syn poručiteľa M. (ţalobca) a vnuk poručiteľa Š. a predmetom dedičského konania boli len podielové listy, ktoré na základe osvedčenia o dedičstve 2 4 Cdo 862/2015 nadobudli dedičia podľa vzájomnej dohody rovným dielom. Keďţe išlo o nárok ich právneho predchodcu, a súd v tomto konaní nemá oprávnenie nahrádzať dedičské konanie, ţalobca uvedené plnenie nemohol ţiadať priamo pre seba. V prípade, ţe by ţalobe vyhovel, ţalobca by sa stal výlučným vlastníkom uplatnenej pohľadávky napriek tomu, ţe právnym nástupcom po poručiteľovi je aj vnuk poručiteľa, Š.. Z uvedeného dôvodu ţalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie.
  4. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
  5. februára 2014 sp. zn. 5 Co 160/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd nezistil, ţe by konanie súdu prvej inštancie vykazovalo také vady konania, ktoré by boli spôsobilým odvolacím dôvodom a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, ţe súd prvej inštancie vychádzal zo správneho skutkového a právneho záveru, svoje rozhodnutie riadne právne odôvodnil a jeho odôvodnenie zodpovedá kritériám uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd si osvojil súdom prvej inštancie zistený skutkový a právny záver. Zdôraznil, ţe predmetom konania je nárok na náhradu škody G., ktorého právnymi nástupcami sú ţalobca aj jeho vnuk Š.. Pokiaľ by súd vyhovel ţalobe, ţalobca by sa stal výlučným vlastníkom uvedenej pohľadávky napriek tomu, ţe právnym nástupcom po poručiteľovi je aj jeho vnuk Š.. Ţalobca teda sám nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej ţaloby. Tvrdenie ţalobcu v odvolacom konaní o tom, ţe mu predmetná pohľadávka bola poručiteľom darovaná povaţoval za účelové, pretoţe túto skutočnosť v celom konaní netvrdil a nepredloţil na takéto tvrdenie ani ţiaden dôkaz.
  6. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s odôvodnením, ţe v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (lebo rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný vzhľadom na jeho nedostatočné odôvodnenie a odvolací súd nereagoval na podstatné argumenty jeho odvolania). Navrhol, aby dovolací súd rozsudky oboch súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, ţe za nedostatočné treba povaţovať také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré síce slovne deklaruje subsumpciu skutkového stavu pod „právne“ riešenie, ale neuvádza konkrétne ustanovenie konkrétneho právneho predpisu, o ktoré sa oprel. Podľa jeho názoru nedostatočná, resp. ţiadna právna argumentácia rozsudku súdu prvej inštancie nebola odvolacím súdom napravená.
  7. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril. 3 4 Cdo 862/2015
  8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „C.s.p.“), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
  9. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., ktorý nadobudol účinnosť
  10. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
  11. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie ţalobcu bolo podané pred
  12. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle ustanovení O.s.p. účinného do
  13. júna
  15. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
  16. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
  17. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo 4 4 Cdo 862/2015 právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie – naopak – je prípustné, len ak to Občiansky súdny poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často zdôrazňuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
  18. Vzhľadom na to, ţe najvyšší súd nemá v dovolacom konaní moţnosť preskúmať správnosť kaţdého rozhodnutia odvolacieho súdu, nemá ani neobmedzenú moţnosť „zjednať“ nápravu dôsledkov prípadných nedostatkov, chýb, neúplností alebo iných nesprávností vyskytujúcich sa v rozhodnutiach všeobecných súdov. Zodpovedá to plne zásade, podľa ktorej právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej; to platí aj pre dovolacie konanie (I. ÚS 4/2011).
  19. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľa pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej strane. Porušenie princípov spravodlivého procesu totiţ spočíva „v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).
  20. Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. 5 4 Cdo 862/2015 ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [por. napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).
  21. Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady moţnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajné výnimky z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môţe táto výnimka uplatniť, nemoţno v ţiadnom prípade vykladať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
  22. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
  23. Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237 ods. 1, § 238 a § 239 O.s.p. V ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia. 6 4 Cdo 862/2015
  24. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
  25. Keďţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov, t.j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, nakoľko dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
  26. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver 7 4 Cdo 862/2015 o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
  27. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
  28. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej ţalobca namieta, ţe k vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. došlo tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je – ako sám tvrdí – nedostatočne odôvodnené, nereagujúce na jeho odvolaciu argumentáciu a v dôsledku toho nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza nasledovné:
  29. Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) uţ dávnejšie povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (por. napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
  30. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  31. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V preskúmavanej veci obsah spisu v ničom neodôvodňuje uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli 8 4 Cdo 862/2015 „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
  32. V danom prípade treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
  33. K námietke navrhovateľa, ţe odvolací súd sa nevyjadril k podstatným argumentom odvolania obsiahnutým v jeho odvolaní (zrejme k tvrdenému darovaniu vymáhanej sumy), je potrebné uviesť, ţe obsahovou zloţkou kaţdého odvolania sú odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí argumentácia odvolateľa, ţe postup súdu prvej inštancie alebo jeho rozhodnutie sú z toho – ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť povaţovaný názor, ţe odvolací súd musí vţdy dopodrobna reagovať úplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. nepouţiteľné. Odvolací súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe tieto podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôţe byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Treba dodať, ţe aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti však je potrebné zdôrazniť vzhľadom na námietku dovolateľa, ţe odvolací súd nevzal do úvahy jeho argumentáciu v odvolaní (tvrdenie o darovaní predmetnej pohľadávky – pozn. dovolacieho súdu), ţe účastníkom v predmetnom spore bolo dané poučenie uznesením súdu prvej inštancie z
  34. mája 2010 č.k. 4 C 187/2009-50 o.i. aj o potrebe predloţenia alebo označenia všetkých dôkazov najneskôr 9 4 Cdo 862/2015 do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy označené a predloţené neskôr súd neprihliada.
  35. Pokiaľ teda navrhovateľ zastáva názor, ţe v konaní došlo k tzv. inej (v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd zdôrazňuje, ţe inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemoţno podriadiť pod § 237 ods. 1 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení konkrétne namietanej vady dovolací súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo.
  36. „Iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môţe byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, ţe takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
  37. Pre prípad, ţe dovolateľ namieta tieţ nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania (neprihliadnutie na § 485 Občianskeho zákonníka – ochrana oprávneného dediča), treba pripomenúť, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (por. tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
  38. I keby teda v preskúmavanej veci došlo k dovolateľom namietanej tzv. inej procesnej vade (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť jeho dovolania. 10 4 Cdo 862/2015
  39. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z
  40. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
  41. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti rozsudku krajského súdu, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.).
  42. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady trov konania ţalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
  43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  44. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  45. septembra 2016 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. členka senátu JUDr. Alena S v e t l o v s k á, v.r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.