1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. K odvolacím námietkam odporcu uviedol, ţe termínom vecná príslušnosť sa všeobecne chápe vymedzenie pôsobnosti na riešenie veci v prvom stupni medzi súdmi rôzneho druhu. Jej splnenie sa skúma ex offo v kaţdom štádiu konania a na kaţdom stupni (§103, § 104a O. s. p.). Odporca namietal vecnú príslušnosť Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, okolnosti, na ktoré však poukázal sa týkali určenia miestnej príslušnosti (tvrdil, ţe pre prejednanie danej veci je príslušný súd, na ktorom prebieha konkurzné konanie, pretoţe ide o spor, ak nie priamo vyvolaný, tak súvisiaci s konkurzom, nakoľko išlo o konanie začaté po vyhlásení konkurzu. Odvolací súd konštatoval, ţe vecná príslušnosť súdu na prejednanie a rozhodnutie danej veci bola daná, pretoţe išlo o konanie o určenie vlastníckeho práva, na ktorej je vţdy daná príslušnosť okresného súdu. Pokiaľ sa jedná o miestnu príslušnosť
1 O. s. p. poukázal na to, ţe súd skúma miestnu príslušnosť iba
. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj
Súd skúma miestnu príslušnosť prv, neţ začne konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. K prvému úkonu odporcu došlo 11. Júla 2011, kedy odporca podal vyjadrenie k podanej 3 7 Cdo 1360/2015 ţalobe a v ktorom odporca námietku nepríslušnosti nepodal. K námietke listispendencie uviedol, ţe v preskúmavanej veci sa koná o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. V konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 26 Cbi 63/2011 sa koná o vylúčenie majetku navrhovateľa zo súpisu majetku podliehajúceho konkurzu. Ide o dve rozdielne konania, ktoré síce majú totoţných účastníkov, ale nemajú totoţný predmet konania. K námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu poukázal na stanovisko odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ako aj na skutočnosť, ţe aj na majetok navrhovateľa bol vyhlásený konkurz a stav v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 26 Cbi 63/2011, kde stav právnej neistoty ohľadom vlastníctva sporných nehnuteľností trvá. Konštatoval tieţ, ţe súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dokazovanie v zmysle zásad upravených § 132 O. s. p., pri ktorom odvolací súd nezistil logické ani faktické rozpory. Proti tomuto rozsudku podal dovolanie odporca. Ţiadal, aby dovolací súd zmenil rozsudok okresného a odvolacieho súdu tak, ţe ţalobu o určenie vlastníctva zamietne, alternatívne, ţe rozsudky oboch súdov zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe v konaní mu postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Uviedol, ţe uţ v odvolaní poukázal na to, ţe konajúci súd sa dopustil porušenia povinnosti skúmať podmienky konania v priebehu konania týkajúcej sa príslušnosti súdu. Súd neskúmal a neprihliadal na vecnú príslušnosť súdu. Pri posudzovaní otázky vecnej príslušnosti súd nesprávne vyhodnotil otázku, a to z dôvodu, ţe nebral ohľad na subjekty, ktoré v konaní zmenili svoj status. Nakoľko konanie je konanie, ktoré je priamo súvisiace s konkurzom, príslušný na jeho prejednanie nie je všeobecný súd odporcu, prípadne súd v okrese ktorého sa nehnuteľnosť nachádza, ale konkurzný súd úpadcu. Okresný súd po vznesení námietky o nepríslušnosti o tejto nerozhodol, ale pokračoval v konaní. Okresný súd mal ihneď po vznesení námietky bezodkladne vec postúpiť príslušnému súdu. Krajský súd nezohľadnil skutočnosť, ţe odporca nepríslušnosť namietal pri prvom úkone, ktorý mu patril. Týmto bola odňatá moţnosť konať pred súdom. K vade
f/ O. s. p. došlo aj tým, ţe súd nesprávne právne posúdil vec z dôvodu, ţe nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, čím taktieţ odporcovi bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, ţe oba subjekty v spore sú v konkurze a poukázal na § 78 ods. 9 zákona 4 7 Cdo 1360/2015 o konkurze a reštrukturalizácii. K vade
f/ O. s. p. došla aj absenciou návrhu správcu na pokračovanie v prerušenom konaní, čím tieţ bola odporcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Poukázal na § 47 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a uviedol, ţe v prípade, ţe obaja účastníci konania sú v konkurze spôsobuje, ţe je pravdepodobne potrebný súhlasný návrh oboch správcov konkurznej podstaty s pokračovaním v prerušenom konaní, ktoré má priamu súvislosť s konkurzom – t. j. dohoda správcov o pokračovaní v prerušenom konaní, i keď to zákon explicitne neupravuje. V konaní pred okresný súdom podal návrh na pokračovanie v konaní iba správca konkurznej podstaty úpadcu na strane navrhovateľa, má teda za to, ţe súd sa dopustil konania v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, keď zakročil do konania tak, ako mu to zákon neumoţňuje. Namietal tieţ, ţe rozsudok nie je riadne odôvodnený čím nadobudol charakter arbitrárneho rozhodnutia a súd v danej veci neúplne zistil skutkový stav. Ţiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade nezistil splnenie predpokladov na odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O. s. p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas odporkyňa (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť(§ 236 a nasl. O. s. p.). Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré uţ nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie 5 7 Cdo 1360/2015 odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou dovolacieho konania a tieţ výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy, interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými prostriedkami, mohlo by to viesť aţ k moţnosti deformovaného nazerania na dovolanie a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným zo základných a ťaţiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací súd musí tejto moţnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej povahy dovolania. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.). 6 7 Cdo 1360/2015 V prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O. s. p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. vyvodiť nemoţno.
ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p., ukladajúceho dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť dovolania nielen vo vzťahu k § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z vymenovaných vád. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolateľ netvrdil a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 7 7 Cdo 1360/2015 So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy). Odporca tvrdil, ţe v konaní došlo k vade
f/ O. s. p. – odňatie moţnosti konať pred súdom z dôvodu konania na nepríslušnom súde Súd neskúmal a neprihliadal na vecnú príslušnosť súdu. Vo veci mal konať súd príslušný
1 písm. j/ O. s. p., teda súd na ktorom prebieha konanie o konkurze na odporcu. Vecná príslušnosť súdov vymedzuje, ktorý druh súdu z existujúcej sústavy súdov je oprávnený vec rozhodnúť ako súd prvého stupňa v prípade, ţe vec patrí do právomoci súdov. Sústavu súdov tvoria v Slovenskej republike tri druhy súdov – súdy okresné, súdy krajské a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vecná príslušnosť súvisí iba s konaním na súde prvého stupňa. Vecná príslušnosť je vymedzená § 9 ods. 1 O. s. p.. Znamená to, ţe pokiaľ v zákone nie je vyslovene upravené, ţe má ako súd prvého stupňa rozhodovať krajský alebo najvyšší súd, bude vţdy príslušný okresný súd. V danom prípade išlo v konaní o určenie vlastníctva, kde je na konanie daná vecná príslušnosť okresných súdov. Preto tvrdenie odporcu, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred vecne príslušným súdom je nedôvodná. Z obsahu dovolania (tak ako to vyplynulo aj z obsahu odvolania voči rozsudku súdu prvého stupňa) vyplýva, ţe odporca namieta miestnu nepríslušnosť okresného súdu. Ako bolo vyššie uvedené predmetné konanie je konaním o určenie vlastníctva.
1 O. s. p. konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje
okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá 8 7 Cdo 1360/2015 aţ do jeho skončenia. Zákon teda trvá na dodrţiavaní kritérií stanovených v § 9 O. s. p. pre zaloţenie vecnej príslušnosti a v § 84 aţ 89b O. s. p. pre zaloţenie miestnej príslušnosti.
1 písm. h/ O. s. p. namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je daná príslušnosť
písm. b).. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sú určené kritéria na zaloţenie miestnej príslušnosti zákonom a to postupne.
1 písm. j/ O. s. p. namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd v obvode ktorého má dlţník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto podnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané, okrem sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov ak osobitný zákon neurčuje inak. Predmetné ustanovenie vymedzuje kritéria na určenie miestnej príslušnosti súdu na konkurzne a reštrukturalizačné konanie, ktoré sú upravené v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a na konanie o sporoch, ktoré sú konkurzným, resp. reštrukturalizačným konaním vyvolané. V dôsledku prebiehajúceho konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania tak patrí súdu rozhodovať o otázkach, ktoré majú vzťah ku konkurznému, resp. reštrukturalizačnému konaniu, o ktorých však rozhoduje v samostatných súdnych konaniach. Pre tento druh konaní sa zauţíval pojem incidenčné spory ( medzi tieto spory moţno zaradiť konanie
6, § 62 ods. 5 alebo § 78, § 124 ods. 4 citovaného zákona). V danom prípade vzhľadom na zahrnutie sporných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty, ktorý
navrhovateľa nepatrí úpadcovi bola navrhovateľom na príslušný konkurzný súd podaná ţaloba
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá ţaloba je jediným dostupným procesno-právnym prostriedkom, ktorým moţno dosiahnuť vylúčenie majetku zo súpisu. Podanie vylučovacej ţaloby nie je však postačujúcim nástrojom ochrany osôb pri kaţdom druhu majetku (napr. pri nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktorá sa evidujú v osobitných evidenciách). V takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytnutú vylučovacou ţalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia ţaloba. Predmetom a účelom vylučovacej ţaloby nie je určenie vlastníctva, t. j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie ţalobe nie 9 7 Cdo 1360/2015 je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej ţalobe môţe byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbeţná, a to len za predpokladu, ţe má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom sa súd s touto otázkou vyporiadava iba v odôvodnení rozhodnutia a nie v enunciáte. Jej účelom je dosiahnutie vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaţeniu. Na druhej strane prostredníctvom určovacej ţaloby nemoţno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 zákona o konkurze. Teda tieto dve ţaloby majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú. Vzhľadom na u vedené vyššie je nesporné, ţe ţalobu o určenie vlastníctva nie je v zmysle zákona o konkurze tzv. incidenčnou ţalobou. Súd prvého stupňa a následne odvolací súd preto správne posúdil miestnu príslušnosť súdu v danej veci, kde príslušným súdom je súd príslušný
h/ O. s. p., a kde teda bola určená miestna príslušnosť pre prejednanie takejto ţaloby určená zákonom. K námietke odporcu, ţe v konaní bola odporcovi odňatá moţnosť konať pred súdom, lebo došlo k vade
f/ O. s. p. z dôvodu, ţe súd nesprávne právne posúdil vec z dôvodu, ţe nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníckeho práva dovolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie. Podanie vylučovacej ţaloby nie je postačujúcim nástrojom ochrany osôb pri kaţdom druhu majetku (napr. pri nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktorá sa evidujú v osobitných evidenciách). V takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytnutú vylučovacou ţalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia ţaloba. Jedným zo základných procesných predpokladov pre úspešnosť ţaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebi nie je (tzv. určovacia ţaloba) je existencia naliehavého právneho záujmu. K tejto otázke vzťahu určovacej a vylučovacej ţaloby sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v zjednocujúcom rozhodnutí z
1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších, ak tento zákon neustanovuje inak, 11 7 Cdo 1360/2015 vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo vedľajšie účastníctvo.
3 citovaného zákona v konaniach prerušených
odseku 1 moţno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Z obsahu spisu je nesporné, ţe navrhovateľ P.P. MÄSKO podal voči odporcovi Správcovská a reštrukturalizačná, k. s., správcovi konkurznej podstaty úpadcu CORTE spol. s r. o. „v konkurze“
zákona o konkurze sleduje účel a to konzervovať stav majetku úpadcu k momentu vyhlásenia konkurzného konania. Prerušenie konania sa týka konaní, ktoré v momente vyhlásenia konkurzu uţ prebiehali. Zo znenia zákona preto vyplýva, ţe sa nevzťahuje na konanie, ktoré bolo začaté po vyhlásení konkurzu. Je nesporné, ţe konanie voči odporcovi bolo začaté po tom ako na úpadcu na strane odporcu bol vyhlásený konkurz. Preto nebolo moţné postupovať
zákona o konkurze, lebo toto konanie neprebiehalo pred vyhlásením konkurzu a preto nebol dôvod na prerušenie konania. V priebehu konania bol vyhlásený konkurzu na navrhovateľa. Okresný súd vzhľadom na prerušenie konania zo zákona v konaní pokračoval aţ na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu (navrhovateľa). Na odporcu – úpadca CORTE spol. s r. o. „v konkurze“ v priebehu konania nebol vyhlásený konkurz, preto nenastali podmienky na jeho strane na postup
3 zákona o konkurze, t. j. aby odporca (správca konkurznej podstaty) taktieţ podal návrh na pokračovanie v konaní. Citované zákonné ustanovenia sa vzťahujú na toho správcu úpadcu, na ktorého v priebehu konania bol vyhlásený konkurz. 12 7 Cdo 1360/2015 Súdy pri svojom konaní postupovali v súlade so zákonom a preto neodňali moţnosť odporcovi konať pred súdom. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na obsah spisu, z ktorého je preukázané, ţe v konaní bol riešený návrh odporcu na prerušenie konania
júna 2013 č. k. 5 C 80/2011 – 194 s poukazom na návrh správcu konkurznej podstaty úpadcu (navrhovateľa) na pokračovanie v konaní a predmet sporu. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu uznesením z 28. novembra 2013 sp. zn. 17 Co 482/2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na to, ţe v danom prípade sa prerušuje konanie zo zákona a na návrh správcu konkurznej podstaty na strane navrhovateľa. Odporca namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, z ktorého dôvodu má charakter arbitrárneho rozhodnutia, ktorú námietku bliţšie neodvodnil.
čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietku odporcu bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných 13 7 Cdo 1360/2015 práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011).
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. K námietkam odporcu týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (arbitrárnosť - nepreskúmateľnosť), treba uviesť, ţe nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O. s. p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorý moţno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo odporučené uverejniť v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok najvyššieho súdu z
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovanýchv § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno 15 7 Cdo 1360/2015 uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 16 7 Cdo 1360/2015 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil.
dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí jeden celok. V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo odporcom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti odporcovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Za vadu konania v zmysle 17 7 Cdo 1360/2015 § 237 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv odporcu. Odporca tieţ namietal, ţe súd prvého stupňa sa neúplne zistil skutkový stav. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysle a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/006). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
2 písm. b/ O. s. p.), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania 19 7 Cdo 1360/2015 v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či konanie nie je postihnuté tzv. inými vadami konania a či tieto prípadne mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd navrhovateľovi však nepriznal náhradu trov tohto konania. Navrhovateľ podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania, tieto trovy však bliţšie nešpecifikoval. Zavedenie rozhodovania o trovách konania len na návrh a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania zvýšenú aktivitu účastníkov. Poţiadavka navrhovateľa predstavuje síce ešte definitívne nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na ďalší postup
p.. Avšak tento úkon nemôţe suplovať podmienku v § 151 ods. 1 O. s. p., a to povinnosť vyčísliť trovy po vyhlásení rozhodnutia. Ak účastník konania zastúpený advokátom trovy nešpecifikuje v lehote 3 dní, súd prizná účastníkovi trovy vyplývajúce zo spisu s výnimkou trov právneho zastúpenia (§ 243b ods. 5 prvá veta v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.). 20 7 Cdo 1360/2015 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. mája 2016 JUDr. Mária Š r am k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.