Najvyšší súd 7 Cdo 461/2015 Slovenskej republiky 7 Cdo 46/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Ľ. S., bytom S., zastúpený spoločnosťou FUTEJ & Partners, s.r

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 6 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (

tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). 7 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 266/2009). K námietkam ţalobcu týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, ţe nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (

§ 237ods.

1 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţuje za relevantný dovolací dôvod (

ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý moţno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

1. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. 8 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp.zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/
2. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
3. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Prihliadajúc na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa ţalobca domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový 9 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 6/ ako tieto normy vyloţil, 7/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 8/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, pre zdôraznenie jeho správnosti poukázal na uvedené skutočnosti. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalobcu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu (

v podrobnostiach odôvodnenia rozsudkov), nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Obsah rozhodnutí nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila (ako výnimka) druhá veta Stanoviska prijatého Občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

1. decembra
2. Dovolací súd preto uzatvára, ţe i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to zaloţiť prípustnosť dovolania ţalobcu.
3. Ţalobca v dovolaní uplatňuje aj dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (súdom vyčíta, ţe konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení vecí). Jedná sa predovšetkým o časť dovolania v ktorej argumentuje, ţe súdy nedostatočne 10 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 zistili skutkový stav veci, nezistili rozhodné skutočnosti pre rozhodnutie, na niektoré dôkazy neprihliadli, iné nesprávne vyhodnotili, alebo ich nevykonali. K týmto argumentom v dovolaní dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (

napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, ţe na ţalobcom uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôţe v tomto konaní prihliadať. 3. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p., je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (

§ 242ods.

1 O.s.p.). V zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo a verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávisle a nestranným súdom zriadeným zákonnom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach a záväzkoch. V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania vecí pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Tento princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania a vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť jej protistrane. Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť predloţiť nielen všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred ním. Poţiadavka, aby procesné strany v konaní mali moţnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaţdeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v spise, sa aplikuje aj na odvolacie konanie. 11 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 V danom prípade obsah spisu potvrdzuje, ţe ţalobca podal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z

1. januára 2014 č.k. 25 C 209/2011-173 a ţalovaná podala vo vzťahu k tomuto odvolaniu svoje vyjadrenie obsahujúce riadnu skutkovú a právnu argumentáciu z
2. februára 2014, ktoré bolo na súd prvého stupňa doručené
3. februára 2014, avšak protistrane, t.j. ţalobcovi ako odvolateľovi doručené nebolo, z čoho vyplýva, ţe s ním nebol oboznámený. ESĽP vydal
4. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu – ako tomu nasvedčuje obsah spisu – došlo v preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti, na procesné dopady ktorej sa vzťahujú právne závery ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike. Na tom nič nemení, ţe v preskúmavanej veci ide iba jeden z viacerých (mnohých ďalších) prípadov, v ktorých je ţalujúca strana zastúpená rovnakou advokátskou kanceláriou a ţe procesné úkony oboch sporiacich sa strán (napríklad ţaloba, vyjadrenie k ţalobe, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu, dovolanie, vyjadrenie k dovolaniu) bývajú podobné alebo aţ identické. Niet pochýb o tom, ţe ţalobcovi mala byť daná moţnosť oboznámiť sa s vyjadrením ţalovanej k odvolaniu a ţe faktickým procesným postupom odvolacieho súdu bola ţalobcovi táto moţnosť upretá. Najvyšší súd teda prihliadol na vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe nedoručenia vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu ţalobcu. 12 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom znamenajúce porušenie práv na spravodlivý proces zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, najvyšší súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobcu a aţ po vykonaní tohto procesného úkonu bude moţné pokračovať v odvolacom konaní. II. K dovolaniu proti časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo
5. marca 2014 č.k. 25 C 209/2011-194, dovolací súd uvádza, ţe tento výrok, i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia (por. § 223 O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie ţalobcu nesmeruje proti uzneseniu, ktoré je uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania ţalobcu zakladalo, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobca tvrdí, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Pokiaľ ţalobca vyvodzuje procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe mu – ako tvrdí – mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe legitímne očakával, ţe súdne konanie nebude spoplatnené (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a ţe mu boli vyrubené súdne poplatky v rozpore so zákonom, lebo konanie v danej veci bolo oslobodené od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, ţe samotným vyrubením súdneho poplatku sa účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, o odňatie moţnosti účastníka konania konať pred súdom ide tieţ v prípade procesného postupu súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu 13 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 nezaplatenia súdneho poplatku z návrhu na začatie konania (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) napriek tomu, ţe poplatník (vec) bol/a od platenia súdneho poplatku oslobodený/á (

R 50/1997, I. ÚS 1/2000). V danej veci však o takýto prípad nešlo (konanie nebolo zastavené), aj vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd riadne prejednal odvolanie podané ţalobcom vo veci samej. Ţalobca tak mal právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde vyššieho stupňa na základe riadneho opravného prostriedku a zo strany súdov niţšieho stupňa, ktoré rozhodli o poplatkovej povinnosti ţalobcu, nedošlo k odopretiu jeho práva na prístup k súdu garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého porušenie by malo za následok odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom a zakladalo by procesnú prípustnosť podaného dovolania. Najvyšší súd uţ vo viacerých uzneseniach (

napríklad uznesenia zo

1. mája 2015 sp.zn. 3 Cdo 468/2014, z
2. augusta 2015 sp.zn. 3 Cdo 536/2015, zo
3. októbra 2015 sp.zn. 3 Cdo 688/2015), ktoré sa týkali skutkovo a právne obdobných vecí a ţalujúcu stranu zastupovala tá istá advokátska kancelária, uviedol, ţe samotným vyrubením súdneho poplatku sa účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať. K námietke ţalobcu, ţe iný senát odvolacieho súdu rozhodol v inom skutkovo a právne totoţnom prípade odlišne, čím nebol dodrţaný princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ako aj zásady právnej istoty, dovolací súd uvádza, ţe dovolacia námietka o odňatí moţnosti ţalobcu konať pred súdom tým, ţe rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok bolo podľa jeho názoru prekvapivé, nebola opodstatnená. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Za prekvapujúce je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu povaţované rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (

tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp.zn. 14 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 3 Cdo102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (

uznesenie dovolacieho súdu zo

1. júla 2011 sp.zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane – súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia o poplatkovej povinnosti ţalobcu za podané odvolanie na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Ţalobca tvrdí, ţe súdy nezohľadnili tú skutočnosť, ţe vecné oslobodenie sa vzťahuje na predmetné konanie ako celok, teda aj na podanie odvolania, a to bez ohľadu na to, ţe kedy bolo odvolanie podané, pretoţe právne relevantné je to, ţe celé konanie bolo začaté do času, kedy bolo toto konanie vecne oslobodené od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, teda do
2. októbra
3. V tejto časti namieta nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie (pokiaľ k nemu vôbec došlo) ale nezakladá prípustnosť dovolania. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania proti uzneseniu. Vzhľadom na to, ţe v konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej ţalobcom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
4. februára 2015 sp.zn. 9 Co 303/2014 (tej časti, ktorá sa týka poplatkovej povinnosti ţalobcu) podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne odvolací súd aj o trovách tohto dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. 15 7 Cdo 461/2015 7 Cdo 46/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
6. marca 2016 JUDr. Mária Šramková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová