5 Občianskeho zákonníka neplatná. K námietkam odporkyne, ktorá poukazovala na to, ţe súd má konanie zastaviť, lebo konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je spotrebiteľským sporom a v konaní nebola splnená poplatková povinnosť navrhovateľkou súd poukázal na to, ţe v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/992 Zb. je od súdneho poplatku oslobodený aj spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva
osobitného predpisu nielen v pozícii navrhovateľa, ale aj odporcu vrátane odporu proti platobnému rozkazu, rozkazu na plnenie, ako aj oslobodenie sa vzťahuje 2 7 Cdo 121/2015 aj na vykonávacie konanie vrátane oslobodenia poplatku za námietky v exekúcii a o zrušenie rozhodcovského rozsudku (stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie legislatívy z 29. apríla 2010). K námietke, ţe konanie je potrebné
1 O. s. p. potrebné zastaviť, lebo navrhovateľka podala voči rozhodcovskému rozsudku odpor, poukázal súd na to, ţe podanie odporu nebráni tomu, aby súd rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku nakoľko navrhovateľka sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť uzavretej rozhodcovskej doloţky, opreto ani o podanom odpore by rozhodcovský súd konať nemal. O trovách konania rozhodol
1 O. s. p. Krajský súd v Prešove na odvolanie odporkyne rozsudkom z
ktorých bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu poučenie na výber sa rozhodnúť. Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom rozhodcovskej doloţky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“ proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. Preukázať, ţe spotrebiteľ si vo svetle uvedených poţiadaviek individuálne vyjednal rozhodcovské konanie, je na odporkyni. V tejto súvislosti neboli doloţené ţiadne relevantné listinné dôkazy, ktoré by podporovali záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doloţky. Odporkyňa si dôkazné bremeno o individuálnom vyjedaní rozhodcovskej doloţky nesplnila. Námietku odporkyne, ţe súd samostatným výrokom 3 7 Cdo 121/2015 nerozhodol v prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku o pokračovaní v konaní, povaţoval za nedôvodnú. Práva odporkyne neboli v tomto prípade porušené, lebo povinnosť pokračovať v konaní vyplýva priami zo zákona (§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Stotoţnil sa s námietkou odporkyne ohľadom neopodstatnenosti výroku trov konania. Súd je povinný pokračovať v konaní o ţalobe rozhodcovského konania, preto aj o trovách konania bude moţné rozhodnúť aţ v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Ţiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudky odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa. Zároveň podala návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolanie odôvodnila § 237 písm. f/ O. s. p., pretoţe v konaní došlo k vadám, čím sa odporkyni postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, ako aj § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietala,, ţe napadnutý rozhodcovský rozsudok Arbitráţneho súdu Košice bol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pričom navrhovateľka včas podala proti nemu odpor a túto právne významnú skutočnosť súdy nepodrobili ţiadnemu súdnemu prieskumu. Odporkyňa túto skutočnosť povaţuje za právne významnú, pretoţe po automatickom zrušení rozhodcovského rozsudku vyuţitím odporu ako účinného a riadneho prostriedku došlo k „náprave“ v rozhodcovskom konaní . Oba súdy nesprávne podanie odporu povaţovali za právne bezvýznamný a poukázali na viazanie podaného opravného prostriedku na zaplatenie súdneho poplatku, hoci v štatúte Arbitráţneho súdu Košice pri hodnotení sporu ako spotrebiteľa s iným účastníkom konanie je spotrebiteľ od takýchto poplatkov oslobodený. Navrhovateľka v ţalobnom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku mala uviesť aj dôvody, pre ktoré sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktoré absentovali. Odporkyňa od začiatku namietala, ţe návrh je neúplný a teda nedôvodne podaný. Neurčitý výrok rozhodnutia súdu na základe neurčitého petitu, ktorý je obsiahnutý v ţalobnom návrhu bol spôsobilý narušiť právne istoty odporkyne, pretoţe navodil stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude vecne príslušný na rozhodnutie po prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku vo veci. Z podaného návrhu je moţné len analýzou vyvodiť, ţe hlavným dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku má byť (azda) dôvod
1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. ţe jeden z účastníkov popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Odporkyňa ďalej namietala nesprávne právne posúdenie spotrebiteľského charakteru tohto sporu.
jej názoru predmetná vec nie je spotrebiteľským sporom, ale atypickým sporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom uţ nejde primárne o spor medzi 4 7 Cdo 121/2015 spotrebiteľom a dodávateľom ale o vecné preskúmanie postupu rozhodcovského súdu. Nejde preto o konanie, v ktorom by mal byť navrhovateľ ako spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov. Súdy konali bez splnenia poplatkovej povinnosti, teda bez splnenia všetkých procesných podmienok
O. s. p., čím došlo k porušeniu § 18 O. s. p. Niet pochýb, ţe hore uvedený rozhodcovský rozsudok je právoplatný a vykonateľný. Ak by taký nebol, nebol by dôvod zo strany navrhovateľky iniciovať toto konanie. Nestotoţnila sa so všeobecnými závermi súdov, ţe „rozhodcovské doloţky sú v spotrebiteľských zmluvách neplatné pre hrubý rozpor s dobrými mravmi“. Takýto paušalizovaný záver však nie je aplikovateľný na všetky existujúce rozhodcovské doloţky. Kaţdú konkrétnu rozhodcovskú doloţku v konkrétnej spotrebiteľskej zmluve je potrebné posudzovať z moţného uhla ich neprijateľnosti vţdy prísne individuálne. Namietala, ţe odkaz na ustálenú judikatúru bez bliţšej citácie by nemal zaznieť v ţiadnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, nakoľko zbavuje účastníkov konania moţnosti overiť, či v danom prípade sa skutočne jedná o ustálenú judikatúru, či táto judikatúra skutočne dopadá na posudzovaný prípad a či jej pouţitie nebolo prekonané neskorším vývojom v oblasti platného práva. K uzatvoreniu poistenia došlo za podmienok
zákona č. 340/2005 Z. z. a to činnosťou sprostredkovateľa poistenia ako samostatného licencovaného podnikateľa a nie činnosťou odporcu samotného konajúceho svojim zamestnancom. Sprostredkovateľ poistenia Elena Vašková, evidovaná v poistnom systéme poisťovne a pod svojim registračným číslom aj v systéme NBS zahájil svoju činnosť pre poisťovňu, a to aţ po svojom zaregistrovaní na Národnej banke Slovenska. Medzi zákonné povinnosti sprostredkovateľa poistenia patrí aj jeho povinnosť oznámiť klientovi osobitné právne predpisy upravujúce mimosúdne vyrovnanie sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia. Zo záznamu o potrebách klienta vyhotoveného pred uzavretím poistenia, klient bol konkrétne poučený o zákone č. 244/2002 Z. z.. V Zázname nad podpisom klienta je uvedené, ţe informácie sprostredkovateľom poistenia mu boli podané vyčerpávajúcim spôsobom, jasne a porozumel im. Záznam bol pre verifikáciu jeho obsahu klientom podpísaný a rovnako ho podpísal aj sprostredkovateľ poistenia. Sprostredkovateľ poistenia spolu s navrhovateľkou je aj garantom správnosti obsahu Záznamu vo vzťahu k odporkyni. Zákon chráni dobrú vieru toho, komu je právny úkon určený (a bol určený odporkyni a NBS ako dohliadajúcemu orgánu nad sprostredkovateľmi). To ţe navrhovateľka po začatí tohto konania účelovo tvrdí niečo iné, je potrebné na preukázanie kaţdého tvrdenia aj produkovať dôkaz – dôkazom však nemôţe byť tvrdenie účastníka. Je preto potrebné, aby navrhovateľka predloţila potrebné dôkazy k svojim tvrdeniam. Dojednanie rozhodcovskej doloţky v danom prípade bolo výsledkom slobodného rozhodnutia navrhovateľky, nešlo ani 5 7 Cdo 121/2015 o neprijateľnú podmienku, keďţe navrhovateľka mohla túto podmienku individuálne ovplyvniť (aj vylúčiť a to nepodpísaním osobitných zmluvných dojednaní) bez toho, aby tým bol ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu. Navrhovateľka sa k dovolaniu odporkyne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas odporkyňa (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť(§ 236 a nasl. O. s. p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 aţ 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Odporkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. procesne prípustné. Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto 6 7 Cdo 121/2015 so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich.
p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z vymenovaných vád. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolateľka netvrdila a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí v tom, ţe namietala,, ţe súdy nepodrobili ţiadnemu súdnemu prieskumu skutočnosť, ţe navrhovateľka včas podala odpor proti rozhodcovskému rozsudku Arbitráţneho súdu Košice, ktorý bol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v dôsledku ktorého došlo k automatickému zrušeniu tohto rozhodcovského rozsudku. Oba súdy neprihliadali na to, ţe v štatúte Arbitráţneho súdu Košice pri hodnotení sporu ako spotrebiteľa s iným účastníkom konanie je spotrebiteľ od takýchto poplatkov oslobodený. Navrhovateľka v ţalobnom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku neuviedla dôvody, pre ktoré sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku, čo odporkyňa od začiatku namietala. Neurčitý výrok rozhodnutia súdu na základe 7 7 Cdo 121/2015 neurčitého petitu, ktorý je obsiahnutý v ţalobnom návrhu bol spôsobilý narušiť právne istoty odporkyne, pretoţe navodil stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude vecne príslušný na rozhodnutie po prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku vo veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) 8 7 Cdo 121/2015 zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého 9 7 Cdo 121/2015 stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). K námietke odporkyne, ţe súdy nesprávne posúdili podanie odporu navrhovateľkou voči rozhodcovskému rozsudku, ako aj poučenia ohľadom zaplatenia súdneho poplatku za podanie odporu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa k tejto námietke, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotoţnil aj odvolací súd. Pokiaľ ide o námietku neúplnosti, prípadne neurčitosti ţalobného návrhu Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd konali o ţalobnom návrhu navrhovateľky, v ktorom poukazovala na neprijateľnosť podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve a to najmä pokiaľ ide o dojednanie rozhodcovskej doloţky. Aj zo samotného petitu ţalobného návrhu jasne vyplýva, čoho sa navrhovateľka domáhala - zrušenia označeného rozhodcovského rozsudku. V odôvodneniach svojich rozsudkov aj riadne odôvodnili nárok uplatnený navrhovateľkou, ako aj námietkami odporkyne. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil.
dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí jeden celok. Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 10 7 Cdo 121/2015 O. s. p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno dosiahnuť nápravu len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) alebo hmotnoprávnych nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolaním sa nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O. s. p., v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Odporkyňou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môţe zakladať tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p. (porovnaj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Z dovolania je tieţ zrejmá námietka odporkyne, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania.
p. dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Ťaţisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O. s. p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť 11 7 Cdo 121/2015 dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.). Vzhľadom na to, ţe najvyšší súd nevykonáva dokazovanie, nemôţe ani – len na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým alebo odvolacím súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké (rovnocenné) podklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, to ale ešte samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p.). Odporkyňa v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je najvyšším súdom povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (porovnaj R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Aj keby teda boli opodstatnené tvrdenia odporkyne o nesprávnom právnom posúdení veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), odporkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú 12 7 Cdo 121/2015 nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
ustanovenia § 237 O. s. p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania odporkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd jej dovolanie odmietol
ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 4. novembra 2015 JUDr. Mária Š r a m k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.