zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Vznik škody preukazoval tým, ţe na ochranu svojich práv uzatvoril
ktorého vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov nevylučujú, aby si advokát s klientom za poskytnutie právnych sluţieb dohodli zmluvnú odmenu. Avšak v prípade, ţe dohodnutá zmluvná odmena za právnu sluţbu je vyššia neţ tarifná odmena upravená vyhláškami, nemoţno tento rozdiel medzi odmenami vyţadovať od tretej osoby, ktorá účastníkom zmluvy (medzi advokátom a jeho klientom) nebola. Pokiaľ ide o ţalobcom poţadované úroky z omeškania nevylúčil postup
Občianskeho zákonníka s tým, ţe prvým dňom omeškania je deň nasledujúci po doručení ţaloby ţalovanej. Po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 22. februára 2011 č. k. 9 C 22/2010-274 (v poradí druhým) tak, ţe ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcovi sumu 1.600,17 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, vo zvyšnej časti ţalobu zamietol a ţalovanej právo na náhradu trov konania 3 6 Cdo 402/2015 nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe základ nároku ţalobcu na náhradu škody voči ţalovanej je v predmetnej veci daný, pretoţe ţalobca, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, resp. bol spod obţaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spočívajúcu vo vynaloţených nákladoch na svoju obhajobu. Pokiaľ ide o výšku škody, vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho zrušujúcom uznesení a určil ju
príslušných ustanovení vyhlášok upravujúcich tarifnú odmenu za úkony právnej sluţby, a to za štyridsaťpäť úkonov právnej sluţby obhajcu ţalobcu v dobe od
f/ O. s. p. Odvolací súd vo veci opätovne rozhodol, a to rozsudkom z 12. decembra 2013 sp. zn. 16 Co 196/2013 tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi sumu 8.745,24 eur spolu s úrokom z omeškania, konanie o zaplatenie sumy 774,52 eur zastavil, a zároveň rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vec bolo potrebné posúdiť
zákona č. 58/1969 Zb., keďţe obţaloba na ţalobcu bola podaná pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 27 ods. 2 uvedeného zákona – ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Vychádzal z právneho názoru, ţe právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
zákona č. 58/1969 Zb. má zásadne aj ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, pričom za škodu treba povaţovať aj náklady vynaloţené poškodeným na trovy obhajoby. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe vyšetrovateľom Okresného úradu vyšetrovania PZ Zvolen boli vydané vo vzťahu k ţalobcovi nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia (uznesenia z
58/1969 Zb. V súvislosti s výškou škody uviedol, ţe v konaní nebola spochybnená výška dohodnutej odmeny medzi ţalobcom a advokátom v trestnom konaní, preukázanie jej vyplatenia a ani skutočnosť, ţe dohoda o odmene (mandátna zmluva) mala základ v platnej právnej úprave. Nebol namietaný, a ani súdom zistený, rozpor dohodnutej paušálnej odmeny s dobrými mravmi a bolo nesporné aj určenie pomeru, v akom sa ţalobca spolupodieľal na škode, ktorá mu vznikla. Pojem škody, rozsah jej náhrady a otázku spoluzavinenia treba posudzovať
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, t.j. majetková ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá spočíva v zmenšení jeho majetku. Z tohto zákonného ustanovenia a ani zo zákona č. 58/1969 Zb. nevyplýva, ţe by rozsah náhrady škody spočívajúci v nákladoch na odmenu vyplatenú 5 6 Cdo 402/2015 obvineným advokátovi v trestnom konaní mal byť obmedzený procesnými predpismi (advokátskou tarifou) a teda, ţe by poškodenému nebolo moţné priznať vynaloţené náklady v rozsahu zmluvnej odmeny určenej paušálnou sumou. Právna úprava platná v čase uzatvorenia mandátnej zmluvy zo 6. júla 1998 totiţ umoţňovala účastníkovi konania platne dohodnúť zmluvnú odmenu aj touto formou. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach vedených proti Slovenskej republike. Námietku ţalovanej v tom smere, ţe tretia osoba (štát) nijakým spôsobom nemohla ovplyvniť obsah zmluvy o odmene advokáta a klienta, povaţoval za právne bezvýznamnú, lebo nemá základ v predpisoch hmotného práva.
odvolacieho súdu ţalobca uplatnil náhradu škody vo výške, ktorá zodpovedala vyplatenej zmluvnej odmene za obhajobu, a to v pomere, v akom bola jeho trestná zodpovednosť zistená v trestnom konaní. Išlo preto o uplatnenie skutočnej škody v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko predmetom konania sa po rozhodnutí dovolacieho súdu stala suma 9.519,76 eur (11.119,93 eur – 1.600,17 eur) a ţalobca vzal svoj návrh v časti prevyšujúcej sumu 8.745,24 eur späť, odvolací súd zmenil
p. rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi sumu 8.745,24 eur spolu s úrokom z omeškania a konanie o zaplatenie sumy 774,52 eur s príslušenstvom zastavil. Právne vec posúdil
1 a ods. 2, § 20 zákona č. 58/1969 Zb., § 441 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, § 5 ods. 1 písm. b/, § 8 ods. 1 a ods. 2, a § 19 ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie 142 ods. 2 O. s. p. Predmetný rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalovaná dovolaním. Dovolanie odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). V dovolaní uviedla, ţe zákon č. 58/1969 Zb. výslovne neupravuje, ţe by pod jeho reţim spadal aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v prípade, ţe obvinený bol spod obţaloby oslobodený. Ţe tomu tak je, bolo vyvodené len extenzívnym výkladom, a preto pochopiteľne neexistuje ani zákonné ustanovenie, ktoré by priamo obmedzovalo určenie rozsahu tejto škody tarifnou odmenou advokáta. Pri určovaní výšky tejto škody treba však vychádzať zo zásady, ţe zmluvné právo, a teda aj mandátna zmluva uzavretá
Obchodného zákonníka, zaväzuje len zmluvné strany a nie aj toho, kto nie je účastníkom zmluvy a zo zásady uplatňovanej pri náhrade trov konania,
ktorej pri určovaní trov konania, ktorých náhrada sa priznáva 6 6 Cdo 402/2015 proti inému subjektu, sa výška odmeny advokáta určí
ustanovení vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny (§ 22 vyhlášky č. 240/1990 Zb.). Poukázala pritom na rozdiel medzi zmluvne dohodnutou výškou nákladov právneho zastúpenia a súdom priznávanou výškou trov právneho zastúpenia. Analogicky je potom potrebné pristúpiť aj k určeniu výšky škody, ktorá mala v trestnom konaní vzniknúť ţalobcovi z titulu náhrady trov obhajoby. V opačnom prípade, by štát musel nahrádzať akúkoľvek neúmerne vysokú sumu dohodnutú medzi obvineným a advokátom vo forme zmluvnej odmeny. Zmluvná odmena presahujúca odmenu tarifnú má potom zaťaţovať ţalobcu, ktorý si ju v mandátnej zmluve dohodol, a nie ţalovanú, ktorá ani nebola účastníkom zmluvného vzťahu medzi ţalobcom a jeho obhajcom. Bola toho názoru, ţe skutočná škoda, ktorá ţalobcovi v súvislosti s trovami obhajoby vznikla, musí byť vyjadrená hodnotou objektívnou, ktorou je jedine vyhláškou upravená tarifná odmena. Svoju argumentáciu podporila aj poukazom na v súčasnosti platné znenie zákona č. 514/2003 Z. z.. Ţalovaná ďalej spochybnila aj preukázanie výšky škody predloţenými fotokópiami pokladničných dokladov, ktoré povaţovala za nedostatočné. Napokon poukázala aj na to, ţe súd mal
Občianskeho zákonníka uplatňovanú náhradu škody primerane zníţiť, prípadne sa zaoberať tým, či uplatnená náhrada škody nie je v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť, a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, práve naopak, rieši stabilne a predvídateľne otázku zmluvnej odmeny obhajoby v prípadoch uplatňovania náhrady škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodovania v trestných veciach. Upriamil pozornosť na to, ţe analógia, na ktorú odkázala ţalovaná je neprípustná, pretoţe odvolací súd mal k dispozícii priamu a dostatočnú právnu úpravu. Rovnako neobstojí ani odkaz ţalovanej na zákon č. 514/2003 Z. z., keďţe vec mala byť a aj bola posúdená
zákona č. 58/1969 Zb.. Navrhol preto, aby dovolací súd dovolanie ţalovanej ako nedôvodné zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podala účastníčka konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu
1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je podané opodstatnene. 7 6 Cdo 402/2015 Ţalovaná v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke rozsahu náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaloţených poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní
zákona č. 58/1969 Zb., keď dospel k nesprávnemu právnemu názoru, ţe v takomto prípade sa uhrádza skutočná škoda v rozsahu
zmluvnej odmeny (paušálnej odmeny) dohodnutej medzi advokátom a jeho klientom a nie v rozsahu mimozmluvnej odmeny (tarifnej odmeny
vyhlášky č. 240/1990 Zb.). Ţalovaná vymedzila teda predmet preskúmania dovolacím súdom na právnu otázku, či v tomto špecifickom prípade náhrady škody, za ktorú štát zodpovedá
zákona č. 58/1969 Zb., skutočná škoda zodpovedá rozsahu vynaloţených nákladov na trovy obhajoby bez obmedzenia alebo či pod skutočnou škodou treba v takomto prípade rozumieť účelne vynaloţené náklady, za ktoré treba povaţovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej
ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb. o tarifnej odmene.
1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán"). Štát zodpovedá taktieţ za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli;
odseku 2 zodpovednosti
odseku 1 sa nemoţno zbaviť.
58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
3 OZ škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený poţiada a ak je to moţné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej aj „vyhláška“) pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môţe advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny. 8 6 Cdo 402/2015
1 vyhlášky zmluvná odmena sa určuje a)
počtu hodín účelne vyuţitých na vybavenie veci a hodinovej sadzby (hodinová odmena)
2 vyhlášky výška paušálnej odmeny sa určí s prihliadnutím na predpokladanú vecnú a časovú náročnosť práce a na základnú sadzbu hodinovej odmeny.
1 vyhlášky pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí
ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 12 a nasl.); ustanovenie § 17 ods. 1 prvá veta sa nepouţije. Na to je advokát povinný upozorniť klienta, ak jedná s ním o zmluvnej odmene.
2 vyhlášky ustanovenie odseku 1 prvá veta sa vzťahuje i na výšku odmeny advokáta ustanoveného prokurátorom alebo súdom. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe danú vec bolo potrebné aj za súčasného stavu posúdiť
zákona č. 58/1969 Zb., keďţe rozhodnutia, ktorými bola spôsobená škoda (uznesenia o vznesení obvinenia z
ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ak došlo k oslobodeniu obvineného spod obţaloby, sa posudzuje
zákona č. 58/1969 Zb. ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru,
ktorého boli splnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti ţalovanej za škodu vyplývajúce z citovaného zákona, a teda, ţe základ nároku ţalobcu na náhradu škody je v predmetnej veci daný. Odvolací súd vychádzal správne z úsudku, ţe zákon č. 58/1969 Zb. nepodáva definíciu pojmu škody, neupravuje rozsah jej náhrady a ani spoluzavinenie poškodeného, a preto v súlade s ustanovením § 20 citovaného zákona treba na právne vzťahy v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy obsiahnuté v Občianskom zákonníka (§ 442 a § 441 OZ). V dôvodoch jeho rozhodnutia sa správne uvádza aj to, ţe sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo a ţe škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala 9 6 Cdo 402/2015 v majetkovej sfére poškodeného spočívajúca v zmenšení jeho majetku a je objektívne vyjadrená peniazmi a napraviteľná poskytnutím peňaţného plnenia. Potiaľ moţno s rozhodnutím odvolacieho súdu súhlasiť. V otázke rozsahu náhrady škody sa dovolací súd s právnym názorom prijatým odvolacím súdom nestotoţňuje. V zmysle ustálenej judikatúry prijatej pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. pred 1. júlom 2004 platí, ţe právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má pri splnení ďalších zákonných predpokladov
ustanovenia § 1 aţ § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne aj ten, kto bol spod obţaloby oslobodený, pričom do tohto nároku moţno pojať aj náklady vynaloţené obvineným na trovy obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. Súdna prax prijala tieto závery vychádzajúc zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. a dospela k nim za pomoci systematického a logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, pod číslom 70, ročník 1994). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, spočívajúci v nákladoch vynaloţených poškodeným (obvineným) na trovy obhajoby za účelom zrušenia alebo zmeny nezákonného rozhodnutia, nie je teda priamo upravený v zákone č. 58/1969 Zb. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, kedy treba samostatne posudzovať aj otázku rozsahu jej náhrady. Poškodený uplatňuje prostredníctvom tohto nároku voči štátu náhradu spravidla zmluvnej odmeny poskytnutú advokátovi za zastupovanie v trestnom konaní. Odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, je nepochybne hotovým výdavkom, v tomto prípade obvineného, ktorý patrí medzi základné druhy trov konania. Štát tu teda uhrádza poškodenému vo forme náhrady škody v podstate trovy konania, ktoré mu vznikli v trestnom konaní spojené so zvolením obhajcu. Dovolací súd dospieva preto k záveru, ţe z hľadiska, a to treba zdôrazniť, rozsahu náhrady škody, treba primerane pouţiť aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, ţe trovy konania upravujú procesné predpisy 10 6 Cdo 402/2015 povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide predovšetkým o zásadu,
ktorej kaţdý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom, ţe obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, ţe sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, ţe sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaloţené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaloţil; pritom záleţí na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloţí. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, ţe aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí
ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z.z., obdobne § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ).
dovolacieho súdu v súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu, aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaloţil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v moţnosti zvoliť si obhajcu, nemôţe byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaloţené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, ţe pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaloţené účelne. Prijatý záver však ţiadnym spôsobom neobmedzuje právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo poškodeného na náhradu účelne vynaloţených nákladov v konaní. Túto poţiadavku treba povaţovať za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaloţené dôvodne. Účelnosť vynaloţených nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, ţe štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej veci). Východiskom, čo treba povaţovať za účelne vynaloţené náklady 11 6 Cdo 402/2015 na trovy obhajoby, môţe byť uţ zmienené pravidlo,
ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí
ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene.
dovolacieho súdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďţe jeho pouţitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiţ stanovuje
toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch, a
počtu úkonov právnej pomoci (sluţby) odstupňovaných
hornej hranice trestnej sadzby. Ide o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody
uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu. Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaloţené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu povaţovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, ţe nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí právnych sluţieb zmluvnú odmenu, ktorá môţe byť vyššia, neţ je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje, ţe štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaloţených poškodeným znášať. Napokon treba poznamenať, ţe ani výška paušálnej odmeny nebola v zmysle vyhlášky č. 240/1990 Zb. neobmedzená, ale ju bolo moţné určiť s prihliadnutím na predpokladanú vecnú a časovú náročnosť práce a na základnú sadzbu hodinovej odmeny (§ 8 ods. 2 citovanej vyhlášky). So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k právnemu názoru,
ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej v nákladoch vynaloţených poškodeným (obvineným) na obhajobu v trestnom konaní
zákona č. 58/1969 Zb., treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaloţených nákladov, za ktoré treba povaţovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej
ustanovení zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Na podporu tohto právneho názoru treba uviesť, ţe aj súčasné znenie zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb. stanovuje, ţe náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaloţených trov konania vzniknutých poškodenému v konaní, 12 6 Cdo 402/2015 v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a ţe účelne vynaloţené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta. Ak preto v preskúmavanej veci odvolací súd vyhovel ţalobe a priznal ţalobcovi náhradu škody v rozsahu
zmluvnej odmeny (paušálnej odmeny) dohodnutej medzi advokátom a jeho klientom, rozhodol nesprávne na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalovaná preto dôvodne namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu okrem výroku o zastavení konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.); právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný ( § 243d ods. 1 O. s. p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. apríla 2016 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.