Najvyšší súd 6 Cdo 423/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P., s. r. o., so sídlom v B., P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom v B., G., v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. B., PhD., proti ţalovanej S., za ktorú koná M., so sídlom v B., Ţ., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/53/2013, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
- júla 2014 sp. zn. 25Co/10/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyňa sa ţalobou doručenou Okresnému súdu Senica
- septembra 2012 (vec uznesením Krajského súdu v Trnave z
- novembra 2012 sp. zn. 9NcC/53/2012 prikázaná Okresnému súdu Trnava) domáhala voči ţalovanej náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V ţalobe uviedla, ţe majetková a nemajetková ujma jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, ktorý spočíval v nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote a v zbytočných prieťahoch v exekučnom konaní. Poukázala na to, ţe Okresný súd Senica rozhodol o ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aţ 1.12.2010, a to s omeškaním o viac ako 16 mesiacov. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom z
- novembra 2013 č. k. 19C/53/2013-36 rozhodol tak, ţe ţalobu ţalobkyne 2 6 Cdo 423/2015 zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zamietnutie ţaloby odôvodnil nepreukázaním základného predpokladu zodpovednosti ţalovanej za škodu, a to nesprávneho úradného postupu. Uviedol, ţe na exekučný titul, ktorým bol v danom prípade rozhodcovský rozsudok, sa nevzťahovala zákonná lehota na vydanie poverenia, a okrem toho sa táto lehota netýkala prípadov, keď exekučný súd zistí rozpor ţiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
- júla 2014 sp. zn. 25Co/10/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa aj dôvodmi súdu prvého stupňa. Námietky ţalobkyne týkajúce sa odňatia práva konať pred súdom povaţoval za nedôvodné. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom uvedeným v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., ktorý konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. (t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, a ţe rozhodoval vylúčený sudca). Vadu konania spočívajúcu v tom, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca, odôvodnila tým, ţe existujú objektívne dôvody (na ktoré poukázala v podanej ţalobe), pre ktoré boli všetci sudcovia okresného súdu vylúčení. Vec mala byť preto postúpená inému okresnému súdu. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla v tom, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, pretoţe popiera konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je zaloţené na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti a je v rozpore so zákonom a s ústavnou úpravou. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovala aj to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené. V konaní bola podľa názoru ţalobkyne porušená aj základná zásada civilného procesu – kontradiktórnosť konania, keď súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohla vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne konanie vo svoj prospech. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila. 3 6 Cdo 423/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval prípustnosť dovolania ţalobkyne podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda k
- júlu
- Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p. a § 237 O. s. p. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. 4 6 Cdo 423/2015 V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Ţalobkyňa v dovolaní namietala procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., ktorú videla v tom, ţe z dôvodov uvádzaných v podanej ţalobe mala byť vec postúpená inému okresnému súdu. V danom prípade však došlo k postúpeniu veci z Okresného súdu Senica na Okresný súd Trnava, preto súd túto námietku povaţoval za nedôvodnú. Ţalobkyňa ďalej namietala, ţe v danom prípade jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať z dôvodu „prekvapivosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je zaloţené na „tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti“, je v rozpore so zákonom a ústavou. Ţalobkyňa však neoznačila ţiadnu konkrétnu procesnú situáciu v konaní pred odvolacím súdom alebo súdom prvého stupňa, ktorá by mohla zaloţiť namietanú vadu konania. Abstraktné konštatovania „v rozpore so zákonom a ústavou“ – „sofistikované odôvodnenie nespravodlivosti“ – „popieranie konštantnej judikatúry“, samé osebe nepredstavujú účinnú obranu, pretoţe tu chýbajú konkrétne argumenty zakladajúce presvedčivosť uvádzaných tvrdení. Z didaktického hľadiska moţno pripomenúť, ţe Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo 5 6 Cdo 423/2015 z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z. z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od
- októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z. z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O. s. p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
- októbra 2011 sp. zn. 7 Cdo 42/2010). Z ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia treba chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, ţe len pri dôslednom a presnom dodrţiavaní procesných ustanovení môţu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto musí predchádzať všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva (Zborník IV str. 41). V danom prípade oba súdy v základnom konaní dospeli k rovnakým právnym záverom o nepreukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom. Keďţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch neţ súd prvého stupňa, nevznikla mu povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. Dovolacia námietka ţalobkyne, ţe išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola preto dôvodná. Neobstojí ani námietka ţalobkyne, ţe jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie (§ 237 písm. f/ O. s. p.), lebo sa nemohla vopred vyjadriť ku skutočnostiam a právnym argumentom, na ktorých súdy niţšieho stupňa zaloţili svoje rozhodnutie. 6 6 Cdo 423/2015 Ţalobkyňa predsa mala moţnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj urobila, a teda svoj vplyv na konanie uplatnila. Odvolací súd sa s jej odvolacími námietkami zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi preukázateľne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje na to, ţe ţalobkyňa v danej situácii dosiahla cestou riadneho opravného prostriedku sledovaný účel (vplyv na konanie). Jej tvrdenie o odňatí moţnosti pred súdom konať z tohto dôvodu nemá preto ţiadne opodstatnenie (k tomu pozri R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z
- júna 1981, Adolf v Rakúsko z
- marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko z
- mája 1986; pozri tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo
- januára 2013). Z uvedeného dôvodu nebolo zistené, aby na ujmu práv ţalobkyne došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie účastníkov. Pokiaľ ide o ţalobkyňou tvrdenú vadu konania spočívajúcu v nedostatku riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 7 6 Cdo 423/2015 Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov v základnom konaní zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí, a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa ţalobkyňa domáhala, aký bol doterajší priebeh konania, aké stanovisko k prejednávanej veci zaujala ţalovaná, uviedol zistený skutkový stav, opísal, ktoré dôkazy vykonal, a čo bolo nimi preukázané, citoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorými sa riadil a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ním prijaté právne závery dostatočne vysvetlil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol ako vo veci rozhodol súdu prvého stupňa a opísal dôvody, ktoré viedli ţalobkyňu k podaniu odvolania. Reagoval aj na námietky ţalobkyne uvedené v odvolaní a náleţite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotoţnil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak dalo odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, ţe táto odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za riadne neodôvodnené rozhodnutie v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ak odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či poţiadaviek ţalobkyne. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za nevyhnutné uviesť, ţe podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2, je nepreskúmateľnosť rozhodnutia len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, skutočnosťou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V súlade s vyššie uvedeným je však zrejmé, ţe o taký prípad v danej veci nejde, lebo rozhodnutia súdov niţších stupňov obsahujú zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre ich rozhodnutia. 8 6 Cdo 423/2015 Ţalobkyňa neopodstatnene preto namietala, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ e/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon ţalobkyňa vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala. Keďţe v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2016 JUDr. Rudolf Čirč, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.