o vyporiadanie BSM

Najvyšší súd 6 Cdo 2/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. K., bývajúceho v B., L., zastúpeného JUDr. J., advokátkou v B., proti odporkyni Ing. L., bývajúcej v B., L., zastúpenej JUDr. R., advokátom v B., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, vedenej Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 7C/347/2009, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2015 sp. zn. 5Co/686/2013 v znení uznesenia rovnakého súdu z 19. augusta 2015 sp. zn. 5Co/686/2013, 5Co/687/2013 takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2015 sp. zn. 5Co/686/2013 v znení uznesenia rovnakého súdu z 19. augusta 2015 sp. zn. 5Co/686/2013, 5Co/687/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Bratislave (ďalej i len „odvolací súd“) rozsudkom z 10. marca 2015 sp. zn. 5Co/686/2013 na odvolanie „odporcu“ (správne „odporkyne“, keď už z vyššie uvedeného je zrejmé, že v postavení účastníka vykázaného návrhom do pozície toho, kto sa má v konaní brániť požiadavke iného účastníka, tu bola bývalá manželka, teda osoba ženského pohlavia – pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z 11. júna 2013 č. k. 7C/347/2009-723 v napadnutej časti vo veci samej tak, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej tiež len „BSM“) prikázal do výlučného vlastníctva navrhovateľa dve skupiny nehnuteľností bližšie identifikovaných v príslušnom čiastkovom výroku (1. rodinný dom 2 6 Cdo 2/2016 účastníkov s ním zastavaným a ďalšími dvoma k nemu prináležiacimi pozemkami v Bratislave, katastrálnom území K., spolu v hodnote 892.000 eur a 2. záhradnú chatu s ňou zastavaným a ďalšími troma pozemkami v katastrálnom území K., tieto v hodnote 72.000 eur) a tiež obchodný podiel v obchodnej spoločnosti X., s. r. o. so sídlom v Bratislave, D. (ďalej tiež len „obchodný podiel“) v hodnote 129.800 eur (spolu v hodnote 1.093.800 eur); do výlučného vlastníctva odporkyne potom ďalšiu nehnuteľnosť predstavovanú bytom účastníkov v B., v katastrálnom území K., taktiež bližšie identifikovaným vo výroku rozsudku i s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu (ktorý inak, rovnako ako k bytu patriaca garáž v rozsudku vyhlásenom na pojednávaní – na rozdiel od písomného vyhotovenia rozsudku – uvedený nebol, opäť pozn. najvyššieho súdu) v hodnote 100.000 eur a osobné motorové vozidlo zn. Mercedes C 200 kompresor ŠPZ (keď už, tak „EČV“ – do tretice pozn. najvyššieho súdu) B. v hodnote 1.000 eur (spolu v hodnote 101.000 eur) a napokon navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni na vyrovnanie jej podielu 317.180 eur v štyroch mesačných splátkach po 79.295 eur, splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc uplynutím troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Uznesením z 19. augusta 2015 sp. zn. 5Co/686/2013, 5Co/687/2013 (bez jeho označenia za opravné – už štvrtá poznámka najvyššieho súdu) potom (na návrh navrhovateľa) nahradil druhý výrok vyššie priblíženého rozsudku (pri záujme na čo najväčšej presnosti len jeho časť, týkajúcu sa nehnuteľností prikazovaných odporkyni – piata poznámka najvyššieho súdu) jeho podobou, považovanou odvolacím súdom za správnu (vrátane správnej výšky až dvoch podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 6996/651883 a 1/123 a presnej identifikácie nebytového priestoru, reprezentovaného garážovým boxom). Z rozsudku prvostupňového súdu pritom vyplýva, že tým nad rámec veci samej bolo rozhodnuté ešte o spoločnej a nerozdielnej povinnosti oboch účastníkov zaplatiť štátu na bližšie neoznačený účet prvostupňového súdu súdny poplatok 16.596,50 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti takého rozsudku, ako aj o vyhradení rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu (majúcemu sa vydať do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) a z porovnania rozsudkov súdov oboch nižších stupňov to, že rozdielom medzi nimi (vedúcim k zmene prvostupňového rozsudku odvolacím súdom) bolo ustálenie vyššej hodnoty obchodného podielu (prvostupňový súd kalkuloval „len“ so sumou 25.960 eur), tým danej aj vyššej súhrnnej hodnoty vecí, resp. majetkových hodnôt prikazovaných navrhovateľovi (podľa prvostupňového súdu „len“ 989.960 eur) a do tretice súm 3 6 Cdo 2/2016 reprezentujúcich výšku tzv. vyrovnacieho podielu, resp. splátky naň (kde súd prvého stupňa vychádzal zo súm 280.836 eur, resp. 70.209 eur). Odvolací súd svoj zmeňujúci rozsudok odôvodnil právne ust. § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom názorom o nedostatku podmienok na potvrdenie ani zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa (§ 220 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) a o dostatočnosti dokazovania, vykonaného v prvom stupni, ako aj stotožnením sa s názorom prvostupňového súdu o potrebe rozdelenia majetku v BSM s poukazom na princíp zásluhovosti v pomere 65 : 35 v prospech navrhovateľa i s odôvodnením tohto čiastkového záveru, keď však zároveň pre právoplatnosť rozsudku určujúceho neplatnosť prevodu časti obchodného podielu na syna účastníkov (už 23. júna 2008 v konaní vedenom prvostupňovým súdom pod sp. zn. 24C/174/2007) nešlo považovať za správne ustálenie hodnoty obchodného podielu len vo výške 20 % (zodpovedajúcej výške podielu podržaného si navrhovateľom aj po prevode neskôr určenom za neplatný), ale správne bolo vychádzanie z plnej hodnoty (takto rozumej vo výške päťnásobku hodnoty ustálenej súdom prvého stupňa). Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala (inak ešte pred jeho opravou zhora) dovolanie odporkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“). Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Pominúc na tomto mieste isté jej zamotanie sa v tom, na čom by sa v tejto konkrétnej veci mala zakladať prípustnosť dovolania, odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým nevyporiadanie sa dostatočne s okolnosťami odôvodňujúcimi tzv. disparitu podielov (rozdelenie vecí a majetkových hodnôt patriacich do BSM medzi bývalých manželov inak než rovným dielom). Dôvodom by tu mohla byť buď nepomerná odlišnosť pri pričinení sa účastníkmi o obstaranie a udržanie majetku v BSM, nevyužívanie tým, koho podiel na nadobudnutí a udržaní majetku by šlo označiť za menší, jeho schopností a možností alebo nadobudnutie a udržanie majetku značnej hodnoty zvýšeným úsilím len jedného z manželov, o žiaden z takýchto prípadov však podľa dovolateľky nešlo. Odvolací súd potom tiež pochybil (obdobne ako pred ním už súd prvého stupňa) tým, že v rámci vyporiadania opomenul vysporiadať sa s nesprávnym posudkom na rodinný dom, s pohľadávkou účastníkov voči obchodnej spoločnosti i s celým majetkom patriacim do BSM. Navrhovateľ navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť, zotrvávajúc najmä na tom, že všetky hnuteľné i nehnuteľné veci patriace do BSM boli nadobudnuté výlučne z jeho príjmov a taktiež to bol, resp. od roka 2008 je len on, kto sa staral o riadny chod a vedenie 4 6 Cdo 2/2016 domácnosti, výchovu oboch detí účastníkov (dnes už oboch plnoletých) a aj o úhradu výdavkov spojených s vlastníctvom oboch nehnuteľností spôsobilých na uspokojenie bytových potrieb účastníkov (rodinný dom aj byt), pričom napokon neobstojí ani námietka nesprávneho určenia ceny rodinného domu (u ktorého sa nevychádzalo len z jedného, ale až z dvoch znaleckých posudkov). Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu naň oprávnenou osobou (odporkyňou, ktorej prináležal status jedného z účastníkov konania pred súdmi oboch nižších stupňov), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok, a to bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s. p.), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba považovať za dôvodné. Ešte pred objasnením dôvodov, pre ktoré bolo podľa najvyššieho súdu v tejto veci vylúčené rozhodnutie s konečnou platnosťou (navrhovateľom navrhované zamietnutie dovolania podľa § 243 ods. 1 O. s. p. či potenciálne do úvahy prichádzajúca zmena rozsudku odvolacieho súdu v dovolacom konaní podľa § 243 ods. 2 vety druhej O. s. p.) sa ale žiada uviesť, že prípustnosť dovolania tu vyplývala zo zmeňujúcej povahy rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Takto to bolo napriek tomu, že dovolaním napadnutý rozsudok vykazoval prvky rozhodnutia zmeňujúceho rozhodnutie v prvom stupni len čiastočne a vo zvyšku bolo treba usúdiť na zhodu rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov (a teda i na čiastočné faktické potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu odvolacím súdom), ako i napriek tomu, že jednej z odvolacích námietok odporkyne (tej týkajúcej sa nesprávnosti určenia hodnoty obchodného podielu súdom prvého stupňa) odvolací súd prisvedčil. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva má totiž podľa teórie procesného práva i záverov stále použiteľnej judikatúry v oblasti, o ktorej je reč, charakter jedného z konaní, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (v tejto súv. por. napr. Občanský soudní řád, Komentář, Panorama Praha 1985, díl I. – str. 676 a 677, díl II. – str. 46 a R/1975). Pre tieto konania je príznačné nielen to, že odvolacie súdy ani súd dovolací pri prieskume rozhodnutí v nimi vedených opravných konaniach nie sú viazané rozsahom odvolania, resp. dovolania (tu por. aj § 212 ods. 2 písm. d/ a § 242 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), ale tiež to, že ani existenciu subjektívneho oprávnenia dovolateľky na podanie dovolania tu nemožno posudzovať striktne podľa toho, či odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil (formálne vzaté) v prospech alebo neprospech dovolateľky 5 6 Cdo 2/2016 (pri ktorom posudzovaní sa vychádza najmä z toho, či pre dovolateľku vyznelo priaznivejšie rozhodnutie v prvom alebo v druhom stupni). V konaniach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, totiž odvolací súd zmenou rozhodnutia súdu prvého stupňa bez ohľadu na rozsah takejto zmeny vedome podstupuje riziko podrobenia testu správnosti všetkých úvah, vedúcich k zvolenému spôsobu rozhodnutia nielen tento, ale – v rozsahu názorového súznenia (vyjadreného takrečeným prekrytím sa spôsobov rozhodnutia v prvom i druhom stupni) – i súd prvého stupňa. Paradoxne sa tu uplatní obdoba jedného z pravidiel vlastných usporiadaniu príslušného hmotnoprávneho vzťahu, podľa ktorého aj nepatrný príspevok z majetku v BSM na obstaranie veci inak obstarávanej za oddelené prostriedky jedného z manželov privodí spolupatričnosť obstaranej veci k tzv. mase BSM a nutnosť aj jej vyporiadania s následným nahradením manželovi vynakladajúcemu zo svojho na spoločný majetok toho, čo takto vynaložil (§§ 143 a 150 O. z.) – v tom smere, že zmena rozsudku aj v zdanlivo len nepatrnom rozsahu či dokonca aj v prospech dovolateľa predstavuje vstupnú bránu do takéhoto rozhodnutia ako celku a prináša povinnosť dovolacieho súdu na základe dovolania ktoréhokoľvek účastníka konania pred súdmi nižších stupňov preskúmať správnosť rozhodnutia odvolacieho, resp. i prvostupňového súdu aj konaní takýmto rozhodnutiam predchádzajúcich v celom rozsahu. V prejednávanej (ostatne ako aj v každej inej dovolaciemu súdu predostretej) veci by však aj nebyť práve uvedeného dovolanie bolo procesne prípustné aj vtedy, ak by v konaní, v ktorom bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie vydané, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a/ alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Hoci štandardne sa žiada zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľky o existencii niektorej vady uvedenej v takomto ustanovení alebo aj viacerých takýchto vád, 6 6 Cdo 2/2016 ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že prinajmenšom k jednej takejto vade skutočne došlo a dovolateľka tu zaťaženie konania niektorou z vád podľa § 237 ods. 1 O. s. p. ani nenamietala (priamo), o prípad výskytu jednej z takýchto vád, a to vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. šlo podľa názoru dovolacieho súdu aj v prejednávanej veci. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, priznávaných mu O. s. p. alebo inými predpismi procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a dôsledkom takéhoto jeho postupu bolo nerešpektovanie niektorého procesného práva účastníka alebo aj viacerých takýchto práv [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.) a na doručenie rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. V prejednávanej veci ide potom o zjavný prípad potreby postupu podľa druhej časti právnej vety práve odcitovaného stanoviska. Konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd má aj možnosť v celom rozsahu stotožniť sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (súdu prvého stupňa) a v takomto prípade sa v odôvodnení svojho rozhodnutia i len obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého 7 6 Cdo 2/2016 rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Ak odvolací súd túto možnosť využije, je postačujúcim, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe takto po obsahovej stránke bude zahŕňať aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvostupňového súdu (zo strany súdu odvolacieho) je len možnosťou a nie povinnosťou, pričom v niektorých prípadoch ho ani nemožno považovať za možné (najmä ak sa súd prvého stupňa v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým spôsobom vyporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých účastníkov konania a ani odvolanie neprinesie nič iné, než polemiku s takýmito jeho úvahami); pri záujme na aplikácii takéhoto postupu je však na jednej strane potrebné mať na zreteli, že tento je vyhradený výlučne pre potvrdzujúce rozsudky odvolacích súdov (nie pre rozsudky zmeňujúce, o aký šlo aj v prejednávanej veci), na strane druhej potom zvažovať i nebezpečenstvo, ktoré so sebou takáto stávka odvolacieho súdu na presvedčivosť, úplnosť a dostatočnosť argumentácie súdu prvého stupňa nesie. Spomínaným nebezpečenstvom je samozrejme to, že ak odvolací súd nebude považovať za nutné dopĺňanie takých dôvodov na podporu správnosti úvah súdu prvostupňového, s ktorými neprišiel už takýto súd (ten spravidla buď preto, že sa vecou z určitého uhla pohľadu vôbec nezaoberal; preto, že na niečo pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia pozabudol alebo jednoducho preto, že ním zhromaždené dôvody mal za postačujúce) a dovolací súd jeho názor o správnosti i podloženosti záverov súdu prvého stupňa alebo iný názor o vypravení rozsudku súdu prvého stupňa dostatočným odôvodnením neprijme, nebude tu už ničoho iného, čo by mohlo takto konštatovaný (vzniknutý) výpadok v argumentácii nahradiť (čo obdobne platí aj tam, kde po skončení konania v prvom stupni zostanú nezacelené a pre rozhodnutie vo veci neprehliadnuteľné medzery v skutkových zisteniach, ktoré nezacelí ani odvolací súd a následne sa jeho rozhodnutie v konaní trpiacom takýmto nedostatkom stane na základe prípustného dovolania predmetom konania na dovolacom súde). Aj odvolací súd v tejto veci sa v časti, v ktorej nehodlal na záveroch súdu prvého stupňa nič meniť, uspokojil len s najstručnejším možným poukazom na správnosť záveru o disparite podielov, čím logicky prevzal za súčasť svojej argumentácie (osvojil

1. si)argumentáciu súdu prvého stupňa. I pominúc na tomto mieste možné vedenie diskusií 8 6 Cdo 2/2016 na tému, či takýto postup má svoje miesto aj pri odôvodňovaní zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu podľa § 220 O. s. p. (ak ho zákon výslovne predpokladá len u rozsudku potvrdzujúceho a naopak za jednu z podmienok zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa v odvolacom konaní ustanovil, že podmienky pre potvrdenie takéhoto rozhodnutia – teda podľa všetkého ani možnosť jednoduchého stotožnenia sa s jeho dôvodmi a odkazu na ne – nie sú splnené), tak odpoveď na otázku, či argumentácia podrobovaná posudzovaniu z pohľadu úplnosti obstojí a nevykazuje rozpory či nezodpovedané zásadné otázky, bolo treba hľadať v rozsudku súdu prvého stupňa. Tomu síce nešlo vytknúť, žeby sa o odôvodnenie zvoleného postupu, predstavujúceho výnimku z pravidla (a preto kladúceho i na použitú argumentáciu podstatne vyššie nároky než vtedy, ak by sa šlo „menej tŕnistou“ cestou uplatnenia pravidla) nepokúsil a dokonca niet dôvodu ani tvrdiť, žeby v rozsudku prvostupňového súdu dôvody pre rozdelenie majetku v BSM medzi bývalých manželov inak než rovným dielom celkom absentovali; ani takéto odôvodnenie (ktoré odvolací súd prakticky bez ďalšieho akceptoval) však neposkytlo dostatočne konkrétnu a pre obhájiteľnosť oboma súdmi nižších stupňov zvoleného spôsobu vyporiadania doslova kľúčovú odpoveď na otázku sformulovateľnú napr. spôsobom „Prečo práve pomer 65 : 35 v prospech navrhovateľa ?“ alebo inak „Prečo má navrhovateľ dostať z majetku nadobudnutého do BSM práve o 30% viac než odporkyňa ?“ (pričom 30 % rozdielu tu predstavuje súčet 15 %, o ktoré má podiel navrhovateľa prevýšiť inak mu patriacu polovicu, teda 50 % a ďalších 15 %, o ktoré má naopak odporkyňa v porovnaní s jej inak patriacou polovicou dostať menej). Za situácie, keď sa tu z pohľadu uplatnenia disparity ponúkal celý rad možností (len pri obmedzení sa na rozdiely v celých percentách počnúc pomerom 51 : 49 a končiac iným pomerom 99 : 1 v prospech jedného a zároveň v neprospech druhého bývalého bezpodielového spoluvlastníka) pritom porovnaním argumentácie navrhovateľa a tej z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu nemožno dospieť k inému záveru než je ten, že najskôr prvostupňový a po ňom i odvolací súd tu de facto len mechanicky prevzali úvahy a výpočty navrhovateľa (v tejto súv. por. najmä záver prvého odseku odôvodnenia na str. 3 rozsudku prvostupňového súdu a č. l. 725 spisu). Nepochybne na ujmu presvedčivosti prijatého záveru tu pritom bolo, že potrebná pozornosť vôbec nebola venovaná ako porovnaniu dĺžkou časového obdobia, po ktorý mala byť ťarcha či už výlučnej starostlivosti o deti alebo výdavkov na majetok v BSM na navrhovateľovi s obdobím, kedy to tak nebolo, tak ani prípadnému porovnaniu finančných výdavkov v takejto súvislosti vynakladaných s hodnotou celej tzv. masy BSM (kde ale nešlo kalkulovať i s výdavkami 9 6 Cdo 2/2016 vynakladanými či benefitmi získanými zo spoločného majetku v čase po zániku BSM, ktorých usporiadaniu konanie o vyporiadanie BSM neslúži). Nezacelenie takejto medzery (bez preháňania diery) v argumentácii odvolacím súdom, ktorý tak bol pri rozhodnutí sa ním pre rozhodnutie vo veci s konečnou platnosťou (tu por. aj § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., resp. tiež písmeno h/ rovnakého ustanovenia) povinný urobiť, potom muselo ísť na vrub súdu, ktorému bolo treba toto opomenutie pričítať a prejaviť sa ako jeho postup účastníkom konania (vrátane dovolateľky) reálne odnímajúci možnosť konať pred súdom (keďže to bol práve odvolací súd spôsobilý nedostatok odstrániť, na zmieňovanú povinnosť ale – môžbyť i pre neuvedomenie si jej existencie – rezignujúci, ktorý tým prevzal konečnú zodpovednosť za osud rozhodnutia svojho i toho, ktoré v odvolacom konaní preskúmaval). Takto bolo potrebné na problém nazerať i preto, že odvolací súd sa v dovolaním napadnutom rozsudku zjavne v dôsledku spočinutia i jeho rozhodnutia na nesprávnom (neúplnom) právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nevyporiadal ani so všetkými pre rozhodnutie významnými skutočnosťami a popri tom sa pri rozhodovaní, v písomnom vyhotovení rozsudku a i v neskoršom konaní dopustil i nezanedbateľného počtu rôznych procesných pochybení. Podľa § 143 O. z. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa § 118 ods. 1 O. z. predmetom občianskoprávnych vzťahov (teda i predmetom vlastníckeho práva aj jeho formy v podobe práva bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. už len bývalého takéhoto práva majúceho sa po jeho zániku vyporiadať – pozn. najvyššieho súdu) sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. 10 6 Cdo 2/2016 Podľa § 149 ods. 1 O. z. ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150; podľa odseku 3 tohto ustanovenia ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd a podľa odseku 4 na tomto mieste citovaného ustanovenia ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa; o ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach potom platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké a to isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. Vychádzajúc z obsahu práve odcitovaných ustanovení právneho predpisu dopadajúceho na právny vzťah urobený predmetom sporu odvolaciemu súdu (a pred ním i súdu prvého stupňa) dosť dobre nešlo nevytknúť to, že sa pri vyporiadaní neriadil (
2. i)tou zásadou vlastnou konaniam o vyporiadanie BSM, podľa ktorej sa primárne majú medzi účastníkov deliť nimi nadobudnuté veci a majetkové hodnoty tak, aby tzv. výplatová povinnosť bola čo najmenšia – čomu nezodpovedalo najmä prikázanie navrhovateľovi okrem rodinného domu s pozemkami k nemu prináležiacimi aj záhradnej chaty s ďalšími pozemkami v hodnote dosahujúcej takmer štvrtinu sumy určenej odvolacím súdom na výplatu odporkyni. Akceptovať potom (bez ďalšieho) nebolo možné ani upustenie (oboma súdmi nižších stupňov, opäť ale z pohľadu prieskumnej činnosti dovolacieho súdu primárne súdom odvolacím) od vyporiadania aj hnuteľných vecí (s výnimkou osobného motorového vozidla), najmä tých reprezentujúcich zariadenie rodinného domu i bytu s poukazom na bližšie neozrejmenú dohodu účastníkov, majúcu sa týkať takýchto vecí. Vyporiadanie BSM súdom na návrh podaný v zákonom ustanovenej lehote jedným z bývalých manželov je jedným z celkom troch spôsobov vyporiadania ustanovených v zákone (1. vyporiadanie dohodou, 2. vyporiadanie rozhodnutím súdu a 3. nástup vyporiadania zo zákona – ktorý tretí spôsob je ale závislým nielen na neexistencii včas, teda v lehote troch rokov od zániku BSM uzavretej dohody, ale i na neexistencii rozhodnutia súdu o vyporiadaní, u ktorého síce nie je rozhodujúcim časový odstup rozhodnutia od zániku BSM, súd však môže vyporiadať BSM len na návrh niektorého z bývalých bezpodielových 11 6 Cdo 2/2016 spoluvlastníkov podaný v lehote slúžiacej bývalým manželom na uzavretie prípadnej platnej dohody o vyporiadaní, teda len v konaní iniciovanom najneskôr do troch rokov od zániku BSM). Príslušná zákonná úprava ustanovuje okrem iného i kritériá striktne záväzné pre vyporiadanie BSM súdom – tu por. najmä ustanovenie § 150 O. z. citované oboma súdmi nižších stupňov, podľa ktorého najmä podiely oboch bývalých manželov sú rovnaké a všetky ústupky od tohto pravidla musia byť náležite odôvodnené a mať aj podklad v riadnych a preskúmateľnými hľadiskami podopretých úvahách súdu. Existencia takýchto kritérií je práve tým, čím sa vyporiadanie BSM súdom líši od oboch ďalších zákonom predpokladaných spôsobov vyporiadania. V prípade dohody sa na spôsob vyporiadania nekladú prakticky žiadne podmienky a dohoda o vyporiadaní tak v sebe môže zahŕňať i vzdanie sa niektorým z manželov určitých či dokonca i všetkých vecí alebo práv, resp. majetkových hodnôt v prospech druhého manžela aj bez poskytnutia primeraného finančného vyrovnania; vyporiadanie zo zákona potom nemusí rešpektovať pravidlo rovnosti podielov (resp. odôvodniteľnú odchýlku od takého pravidla) už len z dôvodu možnosti zjavného nepomeru hodnoty hnuteľných vecí ponechaných si jednotlivými manželmi pre výlučnú potrebu svoju či svojej neskoršej domácnosti alebo rodiny a nimi po zániku BSM takto užívaných. Vyporiadaním v prejednávanej veci (oboma súdmi nižších stupňov) len časti majetku v BSM bola (nech aj iba nepriamo) nastolená otázka možnosti kombinácie prvých dvoch zákonom predpokladaných spôsobov vyporiadania (konkrétne teda otázka prípustnosti čiastočného vyporiadania časti majetku patriaceho do BSM dohodou a následného vyporiadania len tzv. zvyškového sporného majetku rozhodnutím súdu) a to so zodpovedaním takejto otázky prvostupňovým i odvolacím súdom spôsobom odchyľujúcim sa od prevažujúcich záverov doterajšej právnej teórie i súdnej praxe, okrem toho tu však bola tiež ďalšia z práve naznačeného problému plynúca otázka podkladov nevyhnutných pre požadované súdne rozhodnutie (o vyporiadaní). Vo vzťahu k prvej z uvedených otázok potom zásadne niet dôvodu ustupovať od názoru, podľa ktorého existencia platnej dohody o vyporiadaní BSM bráni vyhoveniu návrhu na vyporiadanie súdnym rozhodnutím, a teda ako platná dohoda o vyporiadaní BSM, tak i prípadné súdne rozhodnutie takú dohodu nahrádzajúce sa musí týkať všetkého majetku tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo, ktorý existoval v čase zániku tohto spoluvlastníctva (tu por. najmä rozsudok najvyššieho súdu vo veci jeho sp. zn. 2 Cdo 83/98 a tiež obsah 12 6 Cdo 2/2016 komentára k ustanoveniu § 149 O. z., Eurounion Bratislava, I. diel, str. 231 – 232). Tieto závery totiž (o. i.) zodpovedajú konštrukcii aj logike rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej vyporiadanie súdom nastupuje (a je aj možné) až v prípade nedostatku dohody (a samozrejme za podmienky včasného podania návrhu na vyporiadanie niektorým z manželov a nedostatku akejkoľvek prekážky brániacej ukončeniu takto začatého konania) a pre takúto postupnosť zákonom ustanovených spôsobov vyporiadania by ich kombinovanie nemalo prichádzať do úvahy (inak rovnako ako v prípade nástupu vyporiadania zo zákona podľa § 149 ods. 4 O. z. až po odpadnutí oboch skorších možností vyporiadania, teda až po márnom uplynutí lehoty na uzavretie dohody aj nepodaní včasného návrhu na vyporiadanie súdom žiadnym z bývalých manželov) a ani niektoré zatiaľ skôr ojedinelé názory preferujúce hľadisko zmluvnej voľnosti (a kombináciu vyporiadania dohodou i rozhodnutím súdu tak pripúšťajúce) nepopierajú, že vyporiadanie súdom (v takomto prípade konečné vyporiadanie nadväzujúce na dohodu „pokrývajúcu“ len časť masy BSM) musí vždy vychádzať zo zásad uvedených v § 150 O. z. Odhliadajúc však od toho, že súd prvého stupňa ani odvolací súd svoj faktický príklon práve k tejto časti názorového spektra žiadnym spôsobom neodôvodnili, logickým dôsledkom potreby založenia každého vyporiadania BSM súdom na zásadách upravených v zákone je (a to bez ohľadu na zvolený prístup k vyporiadaniu) bezpodmienečná potreba vedomosti súdu o celej tzv. mase BSM – v prípade názoru o nemožnosti platnej dohody o vyporiadaní len časti BSM z dôvodu potreby náležitého vyporiadania BSM ako celku súdom bez ohľadu na obsah dohody považovanej v takom prípade za neplatnú a naopak v prípade opačného názoru (o možnosti takejto dohody) z dôvodu potreby zohľadnenia pri konečnom vyporiadaní i rozsahu majetku nadobudnutého jednotlivými účastníkmi podľa dohody (aby tak vyporiadanie ako celok – i tu rozumej konečné vyporiadanie súdom – mohlo nastoliť stav súladu so zásadami vyporiadania ustanovenými v § 150 O. z.). Nakoľko však žiaden z oboch súdov nižších stupňov sa v konaní predchádzajúcom dovolaním napadnutému rozsudku ani pri samotnom rozhodovaní neriadil i takýmito úvahami, zákonite nemohlo byť vykonané ani všetko potrebné dokazovanie – najmä dostatočne podrobným výsluchom oboch účastníkov ako na objasnenie súboru hnuteľných vecí tvoriacich súčasť tzv. masy BSM ku dňu jeho zániku, na otázku existencie takýchto vecí aj v čase vyporiadavania BSM súdom (vzhľadom na možnosť opustenia niektorou, viacerými či prípadne i všetkými takými vecami dispozičnej sféry účastníkov konania v čase medzi zánikom BSM a jeho vyporiadaním, na ktorú by bolo treba reagovať v rámci tzv. širšieho vyporiadania pripísaním hodnoty takejto veci či viacerých vecí na vrub účastníka, ktorý vec 13 6 Cdo 2/2016 užíval a túto ešte v čase pred vyporiadaním BSM sám z tzv. masy BSM vyradil) a do tretice i na otázku obsahu účastníkmi tvrdenej dohody o čiastočnom vyporiadaní BSM. Naozaj len tými najzávažnejšími procesnými pochybeniami odvolacieho súdu s charakterom tzv. inej vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), taktiež sa ale podpisujúcimi na tom, či v ich dôsledku šlo dovolaním napadnutý rozsudok považovať za správne (alebo naopak nesprávne) rozhodnutie vo veci, boli potom predovšetkým 1. nedostatok pozornosti venovanej formulácii výroku rozsudku pri jeho vyhlasovaní (na ktorý bolo treba usudzovať ako z nesúrodosti výraziva, dielom používaného v prítomnom a dielom v minulom čase – tu por. výraz „prikazuje“, týkajúci sa navrhovateľa a „prikázal“, týkajúci sa odporkyne, tak i z opomenutia vyporiadať výrokom vyhláseného rozsudku aj garážový box) v spojitosti s následnou snahou toto naprávať buď písomným vyhotovením rozsudku (odchyľujúcim sa takto ale od vyhláseného znenia bez vysvetlenia dôvodu odchýlky) alebo opravným uznesením (evidentne už prekračujúcim medze vyhradené zákonom tomuto typu rozhodnutia); 2. potreba vytknutia rovnakého nedostatku úvodnej časti rozsudku (kde sa okrem už vyššie spomenutého označenia odporkyne za odporcu ocitla aj identifikácia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa nesprávnym dátumom jeho vydania v tvare 11.06.2013, nasvedčujúcim vydaniu takého rozhodnutia v mesiaci jún, hoci prvostupňový súd rozhodol až v júli a na dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu – v tomto smere dodnes neopravený – bolo takto možné nazerať aj ako na rozsudok o odvolaní proti neexistujúcemu rozhodnutiu) a 3. nedostatok identifikácie pozemkových nehnuteľností v rozsudkoch vydávaných až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 103/2010 Z. z. aj údajom o tom, či tu má ísť o parcelu registra „C“ alebo „E“. Všetky vyššie uvedené nedostatky (niektoré viac a iné menej) neumožňovali konštatovať, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spĺňa atribúty rozhodnutia vecne správneho alebo aspoň takého, pri ktorom by bolo možné očakávať konečné rozhodnutie súdu povolaného rozhodnúť o dovolaní (čo si zjavne uvedomovala i dovolateľka, v tejto konkrétnej veci uprednostňujúca dovolací návrh na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu pred iným na zmenu takého rozhodnutia). Dovolaciemu súdu preto zo všetkých už vyššie priblížených dôvodov neostávalo iné, než dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení „opravného“ uznesenia k nemu podľa § 243 ods. 2 a 3 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 14 6 Cdo 2/2016 Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.