Obsah (5)

§ 420§ 13§ 21§ 238§ 153

Najvyšší súd 4 Cdo 161/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. L. – firma L., so sídlom v P., zastúpenej JUDr. D. S., advokátkou v P.,

ktorého predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

§ 420

Občianskeho zákonníka sú splnené, pretoţe

§ 13ods.

2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii (ďalej len „zákon č. 132/1990 Zb.“), ţalovaný ako advokát bol v konaní povinný dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať ich a nebola preukázaná ţiadna prekáţka, pre ktorú by nebolo moţné v konaní 18 Cb 92/1997 vyuţiť riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Bola tieţ preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá vznikla ţalobkyni a tieţ existencia škody, teda dôvodnosť ţaloby bola daná. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa ustálil výšku vzniknutej škody a spoluzodpovednosť ţalobkyne na jej vzniku v rozsahu 50 % a ţalovanému uloţil povinnosť ţalobkyni zaplatiť náhradu škody vo výške 444 598,-- Sk (14 757,949 Eur) a vo zvyšku – s prihliadnutím na rozsah spoluzodpovednosti ţalobkyne – ţalobu zamietol. Krajský súd v Prešove v poradí druhým rozhodnutím z 5. júna 2008 sp. zn. 2 Co 29/2008 na odvolanie ţalobkyne aj ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil, v jeho vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe návrh aj v tejto časti zamietol a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, súdneho poplatku a trov konania účastníkov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe po doplnení dokazovania súdom prvého stupňa v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu došlo k zmene skutkového stavu, v dôsledku ktorého neboli preukázané podmienky zodpovednosti ţalovaného za škodu. Uviedol, ţe zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je zaloţená na princípe objektívnej zodpovednosti, teda bez zreteľa na zavinenie, zavinenie advokáta sa neskúma a preto neprichádza do úvahy ani vyvinenie

ustanovenia § 400 ods. 3 (zrejme § 420 ods. 3 – pozn. dovolacieho súdu) Občianskeho zákonníka a zbavenie sa zodpovednosti advokáta je špecifikované v § 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb.,

ktorého základným predpokladom zodpovednosti advokáta je podmienka výkonu advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť a ţiadne ďalšie predpoklady nie je potrebné ani skúmať ani dodrţať. Za preukázaný mal prvý predpoklad zodpovednosti advokáta, a to výkon advokácie. Pokiaľ išlo o vznik škody vzniknutej ţalobkyni, odvolací súd uviedol, ţe dôkazné bremeno spočíva 3 4 Cdo 161/2009 na ţalobkyni, ktorá reálnu existenciu škody v konaní nepreukázala a uplatnený nárok nezodpovedá definícii škody ako občianskoprávnej kategórii. Tretí predpoklad zodpovednosti advokáta – príčinnú súvislosť medzi výkonom advokácie a škodou –

názoru odvolacieho súdu ţalobkyňa taktieţ nepreukázala a samotná pravdepodobnosť tu nestačí. Vzťah medzi zanedbaním výkonu advokácie tak ako to tvrdí ţalobkyňa a vznikom škody musí byť bezprostredný nie sprostredkovaný a nemôţe vychádzať len z predpokladu a pravdepodobnosti úspechu ţalobkyne v pôvodnom konaní sp. zn. 18 Cb 92/1997. Konštatoval, ţe ţalobkyňa objektívne nemá moţnosť preukázať, ţe v dôsledku výkonu advokácie ţalovaného vzniklo jej právo na náhradu škody voči ţalovanému a preto je v dôkaznej núdzi, keďţe objektívne nemá moţnosť preukázať, ţe uplatnením námietky započítania, ďalších námietok a podaním odvolania by bola v konaní 18 Cb 92/1997 úspešná. Odvolací súd uviedol, ţe podmienky zodpovednosti ţalovaného

§ 21ods.

1 zákona č. 132/1990 Zb. v znení neskorších predpisov preukazuje ţalobkyňa. Pokiaľ by ich preukázala bez pochybností a uniesla dôkazné bremeno, bola by v konaní úspešná a v takom prípade by nastúpila do úvahy na strane ţalovaného dôkazná povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb., pretoţe advokát sa zbavuje zodpovednosti len v prípade, pokiaľ všetky podmienky na náhradu škody voči jeho osobe

§ 21ods.

1 zákona č. 132/1990 Zb. sú preukázané. V prejednávanej veci však na strane ţalovaného nie je dôkazné bremeno, toto je výslovne na strane ţalobkyne, ktorá ho neuniesla. Uviedol, ţe pokiaľ by ţalobkyňa bola v konaní 18 Cb 92/1997 úspešnou účastníčkou, bolo by moţné uvaţovať o škode a o zodpovednosti advokáta

zákona č. 132/1990 Zb. Odvolací súd vzhľadom na svoj nesúhlas so spôsobom, akým súd prvého stupňa v konaní vykonal dokazovanie, neuspokojil sa so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, dokazovanie zopakoval a dospel k vlastným skutkovým záverom, na základe ktorých zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a v jeho zamietajúcej časti rozsudok ako vecne správny potvrdil a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, účastníkov a súdneho poplatku rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa samostatným uznesením z

1. augusta 2008 č.k. 17 C 394/2001-564 uloţil ţalobkyni povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania v sume 165 039,50 Sk (5 478,30 Eur) do 15 dní na účet advokáta, náhradu trov konania štátu nepriznal, o súdnom poplatku a trovách vedľajšieho účastníka nerozhodol. Na odvolanie ţalobkyne odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil uznesením z
2. januára 2009 sp. zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/
3. 4 4 Cdo 161/2009 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť v celom rozsahu vo veci samej (t.j. v potvrdzujúcom i zmeňujúcom výroku), pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Poukázala na predchádzajúce zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný a v ktorom odvolací súd vyslovil, ţe sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu pokiaľ ide o porušenie právnej povinnosti a príčinnej súvislosti. V ďalšom konaní sa preto súd zaoberal len existenciou škody na ktoré zistenie odvolací súd uloţil súdu prvého stupňa vykonať všetky dôkazy o pohľadávkach ţalobkyne, ktoré sa mali vykonať v pôvodnom konaní. Súd prvého stupňa za tým účelom nariadil znalecké dokazovanie, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal a tak určil výšku škody, ktorá ţalobkyni vznikla. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe vyuţitím listinných dôkazov o nárokoch ţalobkyne a náleţitým odborným postupom advokáta bolo moţné očakávať započítanie pohľadávok ţalobkyne aţ do výšky 338 247,-- Sk, čím by nebola vznikla ţalobkyni ani povinnosť platenia úrokov z omeškania. Za dôvodný tieţ povaţuje nárok na náhradu škody pokiaľ ide o trovy exekučného konania, ktorým nemohla objektívne zabrániť, pretoţe o skončení konania 18 Cb 92/1997 sa dozvedela aţ z upovedomenia o začatí exekúcie Ex X., pretoţe ţalovaný ju nevyrozumel o vydaní rozhodnutia v základnom konaní. Za preukázanú povaţuje aj existenciu príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie ţalovaného a škodou, pretoţe advokát zodpovedá za nedbanlivosť, v dôsledku ktorej sa klientovi zmenšili, či dokonca zanikli moţnosti obhájiť svoje záujmy. Na zanedbanie povinnosti ţalovaného ţalobkyňa poukazovala vo svojich podaniach v celom konaní a má za to, ţe ţalovaný svojou neúčasťou na pojednávaniach na ktoré bol predvolávaný, hlavne však nevyuţitím dôkazov o pohľadávkach ţalobkyne, neoznačením ţiadnych dôkazov súdu na preukázanie tvrdení ţalobkyne uvádzaných v odpore zmaril dokazovanie, čím privodil škodlivý následok pre ţalobkyňu. Za nesprávny povaţuje názor odvolacieho súdu, ţe v tomto konaní nemoţno vykonať dokazovanie, ktoré malo byť vykonané v pôvodnom konaní a to pre prekáţku veci rozsúdenej a bolo by ho moţné vykonať len v konaní o obnove. Potrebné je totiţ brať zreteľ na to, ţe v danom prípade podmienky obnovy konania nie sú dané. Za rozpor s vecnou logikou povaţuje aj názor odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa by mala nárok na náhradu škody len v prípade, ţe by bola v pôvodnom konaní úspešná, pretoţe v takom prípade by nenastal škodlivý následok. Nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, ţe neuniesla dôkazné bremeno, ţe výkonom advokácie ţalovaného jej vznikla škoda. Práve vykonaným dokazovaním 5 4 Cdo 161/2009 (znaleckým posudkom) bolo v konaní preukázané, ţe neuplatnením započítacích námietok v pôvodnom konaní došlo k nepriaznivému rozhodnutiu v pôvodnom konaní. Taktieţ bolo preukázané, ţe ţalovaný po vydaní rozhodnutia v neprospech ţalobkyne nevykonal ţiaden úkon smerujúci k preskúmaniu takého rozhodnutia, čo zakladá jeho zodpovednosť za škodu. Napadnuté rozhodnutie povaţuje za nezákonné aj z dôvodu, ţe odvolací súd vyhodnotil dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa inak, ako ho vyhodnotil súd prvého stupňa bez opakovania všetkých dôkazov, ktoré si pre svoje rozhodnutie mal zabezpečiť. Domnieva sa, ţe ani po opakovanom výsluchu ţalobkyne a svedka J. L. nevyplynuli ţiadne nové skutočnosti, ktoré by privodili iný skutkový stav, pretoţe ich výpovede sú zhodné s ich pôvodnými výpoveďami. Podaním z
4. júna 2009 poţiadala o odklad vykonateľnosti uznesenia z
5. augusta 2008 č.k. 17 C 394//2001-564 v spojení s uznesením z
6. januára 2009 sp. zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/
7. Ţalovaný vyjadrenie k dovolaniu ţalobkyne nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti uznesenia 17 C 394/2001 z
8. augusta 2008 v spojení s uznesením z
9. januára 2009 sp. zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/2008 v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. V posudzovanej veci krajský súd rozhodol formou rozsudku tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti potvrdil a v jeho vyhovujúcej časti vo veci samej zmenil. Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe ním napáda oba uvedené výroky rozsudku odvolacieho súdu, teda dovolanie ţalobkyne smeruje proti rozsudku krajského súdu vo veci samej ako celku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), pristúpil k riešeniu otázky, či dovolanie smeruje proti výroku rozhodnutia, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 6 4 Cdo 161/2009 Dovolanie, či uţ smeruje proti rozsudku alebo proti uzneseniu, je vţdy prípustné, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe dovolaním napadla rozsudok krajského súdu jednak vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo zvyšku ţalobu zamietajúcu, ale tieţ vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe v napadnutej vyhovujúcej časti v sume 444 598,-- Sk (14 757,949 Eur) ţalobu zamietol. Pri skúmaní prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie je prípustné nielen proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale aj proti jeho potvrdzujúcemu výroku. V súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe pokiaľ odvolací súd v potvrdzujúcom výroku potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku z celkom iného právneho dôvodu ako súd prvého stupňa (nedostatok zodpovednosti advokáta, nepreukázanie vzniku škody a príčinnej súvislosti), potom ho aj v tomto výroku, napriek jeho formálnemu označeniu ako potvrdzujúcemu, treba povaţovať za zmeňujúci. Z hľadiska prípustnosti dovolania bol teda rozsudok odvolacieho súdu v označených výrokoch zmeňujúci a dovolanie ţalobkyne bolo prípustné. Okrem toho však aj v prípade, ak by potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu mal byť povaţovaný za potvrdzujúci, nebolo by

názoru dovolacieho súdu v súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania v predmetnej veci správne rozlišovať 7 4 Cdo 161/2009 medzi potvrdzujúcim a zmeňujúcim výrokom rozsudku odvolacieho súdu a uplatniť rozdielny procesný reţim osobitne pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku a osobitne pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku, pretoţe ide stále o jeden nárok na náhradu škody vyplývajúcej zo zodpovednosti advokáta voči klientovi, ktorú mal spôsobiť pri poskytovaní právnej sluţby. V spojitosti s dôsledkami posudzovania otázky spoluzodpovednosti ţalobkyne na vzniku škody v rámci dovolacieho konania by odporovalo zásadám spravodlivého procesu odmietnutie prípustnosti dovolania proti výroku o časti nároku len pre iný procesný reţim, najmä keď odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalobkyňa v konaní vznik škody nepreukázala. Občiansky súdny poriadok umoţňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dovolaní uplatnený dovolací dôvod neposudzuje dovolací súd len

toho, ako bol označený, ale

jeho obsahu (§ 41 ods. 2 v spojení s § 243c O.s.p.). Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Ţalobkyňa v dovolaní tvrdí, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), konkrétne však neuvedenou. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z obsahu dovolania ţalobkyne je zjavné, ţe namieta nesprávne právne posúdenie veci v tom, ţe odvolací súd nesprávne konanie ţalovaného v postavení advokáta, spočívajúce v neplnení si jeho povinností vyplývajúcich mu z plnomocenstva, nepovaţoval za dôvod 8 4 Cdo 161/2009 vzniku jeho zodpovednosti za škodu v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. Tým ţalobkyňa v podstate vymedzila predmet dovolacieho konania, ktorým bol dovolací súd viazaný. Z hľadiska skutkového nie je sporné udelenie plnej moci na zastupovanie ţalobkyne ţalovaným v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 18 Cb 92/1997 (por. plnomocenstvo z

1. novembra 1997 zaloţené na č.l. 58 spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 18 Cb 92/1997), podanie odporu advokátom z
2. novembra 1997 proti platobnému rozkazu (ukladajúcemu ţalobkyni povinnosť zaplatiť sumu 369 804,70 Sk s príslušenstvom ako aj trovy konania spolu vo výške 19 280,-- Sk) z ktorého vyplýva, ţe dodatočne budú súdu predloţené listinné dôkazy preukazujúce tvrdenia uvádzané v odpore proti platobnému rozkazu, neúčasť advokáta na pojednávaniach súdu v dňoch
3. novembra 1998,
4. decembra 1998,
5. decembra 1998,
6. januára 1999,
7. januára 1999, jeho účasť na krátko odročenom pojednávaní dňa
8. februára 1999, tieţ účasť na pojednávaní
9. apríla 1999, na ktorom bol vyzvaný na predloţenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia uvádzané v podanom odpore a to najneskôr na pojednávaní odročenom na termín
10. apríla
11. Z obsahu spisu vyplýva, ţe právny zástupca sa pojednávania uskutočneného
12. apríla 1999 nezúčastnil, neprítomnosť neospravedlnil, poţadované listinné dôkazy nepredloţil. Dňa
13. apríla 1999 bol vo veci vyhlásený rozsudok v neprítomnosti právneho zástupcu tam ţalovanej, ktorý mu bol doručený
14. septembra 1999, odvolanie proti nemu podané nebolo. Sporným nie je ani to, ţe predmetný rozsudok bol exekučným titulom v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3395/
15. Sporným zostalo, či ţalovaný zodpovedá za zníţenie majetku ţalobkyne, ktoré u nej nastalo v dôsledku exekučného konania. V zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. (ktorý treba v danej veci aplikovať z dôvodu, ţe k tvrdenému vzniku škody došlo za účinnosti tohto zákona), je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie a v ich medziach riadiť sa príkazmi klienta.

§ 13ods.

2 cit. zákona, advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo

svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné. 9 4 Cdo 161/2009

§ 13ods.

3 cit. zákona, advokát je povinný dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna.

§ 21ods.

1 cit. zákona, advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom.

§ 21ods.

4 cit. zákona, advokát sa zbaví zodpovednosti

odseku 1, ak preukáţe, ţe škode nemohol zabrániť ani pri vynaloţení všetkého úsilia, ktoré moţno od neho ţiadať. Úprava zodpovednosti advokáta za škodu je bez zreteľa na zavinení (objektívna zodpovednosť) zaloţená na súčasnom splnení predpokladov, ktorými sú 1/ pochybenie pri výkone advokácie, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nimi. Porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta nepochybne patrí, ţe sa pri výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný postupovať v medziach Ústavy, zákonov a ich vykonávacích predpisov. Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo

svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná (§ 13 ods. 2, 3 zákona č. 132/1990 Zb.). Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tieţ povinnosť advokáta riadne a včas (priebeţne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu zaloţeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Dovolací súd povaţuje za potrebné poznamenať, ţe svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav veci alebo tento stav nedoceňuje. V takomto prípade nemoţno vylúčiť vznik zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú splnomocniteľovi, avšak musia byť splnené aj ďalšie predpoklady jej vzniku, t.j. existencia škody a príčinná súvislosť. Za škodu treba aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 21 zákona č. 132/1990 Zb. povaţovať majetkovú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného 10 4 Cdo 161/2009 a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňaţného. Podmienku, ţe výkon advokácie nebol advokátom vykonávaný riadne, je treba posudzovať z hľadiska ustanovenia § 13 zákona č. 132/1990 Zb. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom výkonu advokácie, t.j., pokiaľ by nedošlo k pochybeniu advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť. Z obsahu spisu (najmä však z obsahu pripojeného spisu 18 Cb 92/1997) nevyplýva, ţe ţalovaný v rámci konania vedeného pod sp. zn. 18 Cb 92/1997 svedomito a dostatočne plnil povinnosti advokáta (§ 13 aţ 21 zákona č. 132/1990 Zb.), predovšetkým povinnosť dbať o ochranu práv a oprávnených záujmov klienta, vyuţívať všetky zákonné prostriedky slúţiace záujmom klienta a informovať ho priebeţne o stave konania, v ktorom zastupuje. Dovolací súd poznamenáva, ţe pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta (por. § 8 ods. 1 Zásad výkonu advokácie schválených konferenciou advokátov

1. decembra 1999 – platných v rozhodnom čase). Advokát je povinný bezodkladne upovedomiť klienta o všetkých dôleţitých skutočnostiach a úkonoch (por. § 9 Zásad výkonu advokácie). Pokiaľ ţalovaný v priebehu konania vedeného pod sp. zn. 18 Cb 92/1997 nepodal ţalobkyni ţiadnu informáciu o veci v ktorej zastupoval, nemoţno povaţovať plnenie jeho povinností súvisiacich s výkonom advokácie za postačujúce. Z obsahu pripojeného spisu 18 Cb 92/1997 vyplýva, ţe ţalovaný uţ v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol, ţe dôkazy na podporu svojich tvrdení dodatočne do súdneho spisu doloţí, t.j. bol si vedomý, ţe dôkazná povinnosť nebola splnená. Z obsahu spisu však vyplýva, ţe nielenţe tak neurobil počas 9 mesiacov trvania sporu ale ani na základe uznesenia konajúceho súdu, ktorý mu takúto povinnosť uloţil priamo na pojednávaní a poskytol mu na to lehotu do ďalšieho pojednávania určeného na termín
2. apríla 1999, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnil a poţadované listinné dôkazy súdu nezaslal. Z obsahu spisu tieţ vyplýva, ţe ţalovanému bol rozsudok súdu doručený do vlastných rúk
3. septembra 1999, z ktorého je zrejmé, ţe ţalobe bolo vyhovené predovšetkým z dôvodu, ţe ţalobkyňa (tam ţalovaná) nepredloţila listinné dôkazy na podporu svojho tvrdenia ani na základe výzvy súdu. Odvolanie proti tomuto rozsudku podané nebolo a ţalobkyňa sa o tom, ţe konanie bolo ukončené, dozvedela aţ z upovedomenia o začatí exekučného konania. Ako dôvod nepodania odvolania proti rozsudku nemôţe obstáť tvrdenie ţalovaného o nemoţnosti skontaktovania sa so ţalobkyňou, pretoţe, ţalovanému, ako advokátovi zodpovedne brániacemu záujmy klienta, nič nebránilo 11 4 Cdo 161/2009 v tom, aby v prípade nemoţnosti skontaktovania sa s klientom podal i tzv. blanketné (neodôvodnené) odvolanie (naviac pri vedomosti o nesúhlase klienta s uplatnenou ţalobou). Tak, ako jedným z prvotných úkonov advokáta vo vzťahu ku klientovi je prevzatie a príprava zastúpenia (por. § 16 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci platnej v rozhodnom čase), má byť jedným z jeho posledných úkonov v súvislosti s ukončením zastupovania úkon advokáta, v rámci ktorého podá klientovi záverečnú informáciu o stave veci v ktorej zastupoval, vrátane odovzdania rozhodnutia súdu. Po skončení zastúpenia je advokát povinný v primeranej lehote vrátiť klientovi doklady, ktoré mu zveril a iné doklady, ktoré mu patria (viď § 10 ods. 2 Zásad výkonu advokácie). Po skončení zastúpenia je advokát povinný vec s klientom finančne usporiadať (§ 12 Zásad výkonu advokácie). Podmienku, ţe výkon advokácie nebol advokátom vykonávaný riadne, je treba posudzovať z hľadiska ustanovenia § 13 zákona č. 132/1990 Zb. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, t.j. bez pochybenia advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť. Splnenie tejto podmienky bolo potrebné povaţovať za preukázané tieţ vykonaným znaleckým dokazovaním, v ktorom bola preukázaná dôvodnosť námietok ţalobkyne týkajúcich sa v konaní neuplatnenia opodstatnenosti námietok k fakturáciám dodávok, neuplatnenia dobropisov a pod. Ich nepredloţenie v súdnom konaní malo za následok vydanie rozhodnutia v neprospech klientky ţalovaného, s následným vymoţením pohľadávky v exekučnom konaní. Predmetom sporu je náhrada škody, ktorá mala byť ţalobkyni spôsobená nečinnosťou ţalovaného advokáta, jej bývalého právneho zástupcu. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne vzniku škody a príčinnej súvislosti, keď dôkazné bremeno v takomto konaní ţalovaný nemá. Dospel k záveru, ţe len v prípade úspešnosti v pôvodnom konaní by ţalobkyňa mohla preukázať vznik škody, keď v konaní o náhradu škody nie je moţné opätovne vykonávať dôkazy a nahrádzať tak dôkazy, ktoré mali byť vykonané v pôvodnom konaní. Tento názor nemoţno povaţovať za správny. 12 4 Cdo 161/2009 V danom prípade v dôsledku nečinnosti advokáta v pôvodnom konaní neboli predloţené dôkazy preukazujúce tvrdenia jeho klienta, t.j. súd rozhodol len na základe dôkazov a tvrdení, ktoré mal k dispozícii. V dôsledku nečinnosti advokáta, proti rozsudku súdu nebolo podané odvolanie. Otázka vzniku škody, ako jedného z predpokladov všeobecnej i objektívnej zodpovednosti za škodu je síce otázkou skutkovou, avšak posúdenie, ktoré skutkové okolnosti sú z hľadiska naplnenia hypotézy právnej normy rozhodujúce, je posúdením právnym. Názor odvolacieho súdu, z ktorého vychádza jeho rozhodnutie, ţe škoda spočívajúca v tom, ţe ţalobkyňa nebola úspešná v konaní, môţe vzniknúť aţ v prípade, ak by v konaní úspešná bola, nie je správny. Vznik škody predstavovaný zaplatením vymáhanej sumy v spojení s nákladmi exekučného konania, ktoré by ţalobkyňa nemusela vynaloţiť pri obvyklom slede udalostí, nebyť tvrdeného pochybenia ţalovaného pri výkone advokácie, moţno preukázať aj inak neţ súdnym rozhodnutím v pôvodnom konaní (naviac pri tvrdení nemajúcom logický základ, ţe len v prípade úspechu v konaní ţalobkyňa by vznik škody preukázala). Vznik škody na strane ţalovanej v takom prípade predpokladá, ţe jej povinnosť na plnenie nebola daná, jej námietky na súde neboli zohľadnené a tieto námietky uţ nemôţe uplatniť, pretoţe sú premlčané a v rámci exekučného konania bola pohľadávka vymoţená. Otázku dôvodnosti a existencie povinnosti ţalobkyne na plnenie proti jej veriteľovi i otázku opodstatnenosti jej námietok proti pohľadávke moţno riešiť v konaní o náhradu škody ako otázku predbeţnú, bez toho, aby sa týmito námietkami zaoberal súd v pôvodnom konaní. Je totiţ na ţalobkyni, aby preukázala také skutkové okolnosti, ktoré dôvodnosť jej námietok preukáţu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa na preukázanie týchto tvrdení nariadil vo veci znalecké dokazovanie, z ktorého záverov pri svojom rozhodovaní správne vychádzal. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na právnom posúdení veci, ktoré dovolací súd nepovaţuje za správne. Ţalobkyňa preto opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto zrušil aj výrok uznesenia odvolacieho súdu dovolaním nenapadnutého z
4. januára 2009 sp.zn. 5 Co 262/2008, 5 Co 263/2008, ktorým 13 4 Cdo 161/2009 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce sa trov konania, keď rozhodnutie o trovách konania je závislé na výsledku konania (§ 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.) a o trovách konania bude rozhodnuté aţ v konečnom rozhodnutí o veci (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. novembra 2010 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová