Obsah (9)

§ 250j§ 40§ 250k§ 68§ 15§ 1a§ 17§ 30a§ 224

Najvyšší súd 5Sžf/20/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily U

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu 2 5Sžf/20/2015 ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1100301/1/526628/2013/5019 z

1. novembra
2. Týmto rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len správca dane) č. 9601403/5/3798273/2013/Krau zo
3. augusta 2013, ktorým správca dane v zmysle § 68 ods. 6 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, určil ţalobkyni ako platiteľovi DPH rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 v sume 976,29 € a zároveň ţalobkyni zníţil nadmerný odpočet na DPH za uvedené zdaňovacie obdobie zo sumy 1 127,66 € na sumu 151,37 €. Krajský súd uviedol, ţe danom prípade zo strany ţalovaného nedošlo k takému porušeniu zákonnosti, ktoré by malo vplyv na rozhodnutie vo veci samej a preto ţalobu zamietol. Podstatnými námietkami ţalobcu boli nezákonnosť daňovej kontroly (opakovanej daňovej kontroly) a nepreukázanie zneuţitia práva ţalobcu v súvislosti s prevodom časti patentu. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, obsahom súdnych spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 23S/181/2004, 23S/192/2004, 23S/193/2004, 23S/194/2004, 23S/195/2004, 23S/196/2004, 23S/36/2008, 23S/117/2008, 23S/117/2008, 23S/22/2009, 23S/59/2009, 23S/71/2009, 23S/118/2009, 23S/84/2010, 23S/345/2013 v spojení s rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sţf/88/2009, 5Sţf/66/2011, 8Sţf/25/2012, 2Sţf/38/2012 a rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-504/10 (TANOARCH) dospel k záveru, ţe pokiaľ ide o plnenie v súvislosti s prevodom práva na riešenie k vynálezu pod názvom „Spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“ (patentová prihláška podaná dňa
4. februára 2007, vedená na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky pod č. PP 5017/2007), tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje v konečnom dôsledku zneuţitie práva. Predmetom prevodu bol odpredaj spolumajiteľského podielu práva na riešenie k vynálezu č. 5017/2007 v rozsahu 0,02% medzi prevodcom obchodnou spoločnosťou TANO CONTO, s.r.o. a nadobúdateľom obchodnou spoločnosťou VIVA M&M, s.r.o. Banská Bystrica (v súčasnosti obchodná spoločnosť TALCUM GRUPPO, s.r.o. – žalobkyňa). Spoločnosť prevodcu bola spoluprihlasovateľom k vynálezu č. PP 5017/2007 na základe prihlášky registrovanej na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky dňa
5. februára
6. Rovnako spoluprihlasovateľom bola aj spoločnosť ţalobkyne (pôvodne VIVA M&M, s.r.o.). Prevod spolumajiteľského podielu bol vykonaný na základe zmluvy uzatvorenej medzi prevodcom a ţalobkyňou z
7. marca 2008, pričom z prevodu bola 3 5Sžf/20/2015 vystavená dodávateľská faktúra. Spoločnosť TANO CONTO, s.r.o. zastupoval pri podpise zmluvu Ing. K. (konateľ spoločnosti od
8. septembra 1993) a v čase prevodu ako splnomocnený zástupca spoločnosti na základe zápisnice z valného zhromaţdenia z
9. septembra
10. Krajský súd v súvislosti s preukázaním zneuţitia práva poukázal na ďalšie skutočnosti, ako aj na zistenia ţalovaného. Z čl. IV. zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu vyplýva, ţe prevod práva na riešenie bol poskytnutý za odplatu, ktorá bola splatná do
11. decembra 2007 v hotovosti alebo aj v nepeňaţnej forme, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Odplata za prevod spolumajiteľského podielu bola dohodnutá vo výške trojnásobku hodnoty stanovenej znaleckým posudkom č. 1/2007, ktorá bola stanovená všeobecná hodnota práva k patentu č. PP 5017/2007 a zo súvisiaceho know-how vo výške 258 000 000,- Sk, pričom dodatočné stanovenie všeobecnej hodnoty pre trojsmennú prevádzku bolo vo výške 774 000 000,- Sk. V konkrétnom prípade (pri prevode 0,02% podielu) bola stanovená odplata vo výške 154 800,- Sk bez DPH (DPH bola 29 412,- Sk). K zaplateniu za predmetný prevod spolumajiteľského podielu však nedošlo a taktieţ nedošlo ani k zaplateniu DPH spoločnosťou TANO CONTO. Táto skutočnosti bola potvrdená Ing. K. v zápisnici pred správcom dane
12. decembra 2012 pričom v spisovom materiáli ţalovaného sa nenachádza ţiaden príjmový ani výdavkový pokladničný doklad. Ďalej mal krajský súd z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica za preukázané, ţe medzi spoločníkmi obchodnej spoločností TANO CONTO, s.r.o. je Ing. I. K., (druhým spoločníkom je J. K.). Ing. I. K. je aj konateľom uvedenej spoločnosti od
13. septembra
14. Ďalej z obchodného registra vyplýva, ţe ţalobkyňa je právnou nástupkyňou (od
15. septembra 2013) spoločnosti TALCUM, s.r.o. Spoločnosťami, ktoré vznikli zlúčením, splynutím alebo rozdelením bola spoločnosť VIVA M&M, s.r.o., so sídlom Podháj 57, Banská Bystrica, PLATON, s.r.o. so sídlom tamtieţ, FRIKON, s.r.o. so sídlom tamtieţ, ako aj REAL TRADE Prešov, s.r.o.. Medzi spoločníkmi spoločnosti VIVA M&M, s.r.o. je aj M. K. (od
16. februára 2006 do
17. augusta 2012), ktorá bola aj jedinou konateľkou spoločnosti a ktorá je

zistení krajského súdu a správnych orgánov dcérou Ing,. I. K.. Medzi spoločníkmi a konateľmi spoločnosti PLATÓN, s.r.o. je aj Ing. I. K.. Spoločníkom a konateľom spoločnosti FRIKON, s.r.o. bol Mgr. František Popperom, ktorý je právnym zástupcom ţalobkyne a bol právnym zástupcom prevaţne vo všetkých predchádzajúcich konaniach na Krajskom súde v Banskej Bystrici (uvedených vyššie). Spoločnosti VIVA 4 5Sžf/20/2015 M&M, s.r.o., PLATON, s.r.o., FRIKON, s.r.o., REAL TRADE Prešov, s.r.o. zanikli zlúčením a ich právnym nástupcom sa stala spoločnosť TALCUM, s.r.o. do

1. septembra 2013 a od
2. septembra 2013 spoločnosť TALCUM GRUPPO, s.r.o. so sídlom Podháj, 57, Banská Bystrica. Z uvedeného mal krajský súd za preukázané, ţe medzi prevodcom a nadobúdateľom z vyššie uvedenej zmluvy o odpredaj spolumajiteľského podielu práva na riešenie k vynálezu existovalo v čase jej uzatvorenia majetkové a personálne prepojenie. Aj z obsahu vyššie označený súdnych spisov vyplýva personálne prepojenie medzi viacerými obchodnými spoločnosťami, pričom dochádza k opakovaným prevodom práv na riešenie medzi spoluprihlasovateľmi vynálezu, v ktorých si tieto osoby uplatňujú nárok na odpočítanie dane. Z uvedeného vyplýva, ţe plnenia v súvislosti s prevodom práva na riešenie, sledujú získanie daňovej výhody, čo predstavuje zneuţitie práva. Tomuto

názoru krajského súdu nasvedčuje aj samotné konanie na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky o patentovej prihláške sp.zn. PP 5017-2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“ z 26.02.2007 prihlasovateľa TANO CONTO, keď na základe rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zo dňa 14.01.2010, č. PP 5017-2007, právoplatným dňa 22.02.2010, bolo konanie o patentovej prihláške zastavené

§ 40ods.

3 patentového zákona. Ţiadosť Ing. I. K. o pokračovanie v konaní o patentovej prihláške č. PP 5017-2007 bola zamietnutá. Proti rozhodnutiu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky podal zástupca prihlasovateľov rozklad, ktorý bol rozhodnutím predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. PP 5017-2007II/6-2011 zo dňa

1. februára 2011 zamietnutý. Toto rozhodnutie bolo napadnuté ţalobou, o ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom sp.zn. 23 S/43/2011 z
2. septembra 2012 tak, ţe ju zamietol. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sţhuv/5/2012 z
3. novembra
4. Na základe uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru o potrebe odmietnuť právo platiteľa DPH na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, pretoţe plnenie predstavujúce základ tohto práva predstavuje zneuţitie práva. Zneuţitie práva v danom prípade predstavuje vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Krajský súd uviedol, ţe rozhodnutie ţalovaného je v súlade s právom Európskej únie, najmä s rozsudkom sp.zn. C-504/10 (Tanoarch) a C-255/02 (Halixaf). Vzhľadom na uvedené nebolo potrebné zo strany správnych orgánov vykonať test zneuţitia práva ako to navrhovala ţalobkyňa. V celom konaní ţalobkyňa nepreukázala, ţe nadobudnutie spolumajiteľského podielu týkajúce ho sa práva na riešenie sleduje 5 5Sžf/20/2015 hospodársku činnosť a preto nemôţe byť pre takúto činnosť zabezpečená ochrana tak vnútroštátna ani pokiaľ ide o Smernicu Rady 2006/112/ES. Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne týkajúcej sa nezákonnej dĺţky daňovej kontroly a jej predĺţenia, krajský súd uviedol, ţe táto námietka nie je dôvodná. V danom prípade daňová kontrola začala
5. októbra 2008 a bola ukončená prerokovaním protokolu 22.07.2009, pričom bola predĺţená na základe súhlasu Daňového riaditeľstva, ktorú skutočnosť správca dane oznámil ţalobkyni listom z
6. februára 2009 s tým, ţe lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺţená do
7. septembra
8. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd

§ 250kods.

1 OSP tak, ţe ţalobkyni pre jej neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Ţalobkyňa namietala, ţe naďalej trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a tvrdeniach uplatňovaných a predkladaných počas daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania, ako aj na ţalobných dôvodoch a je toho názoru, ţe krajský súd sa nevysporiadal so všetkými ţalobnými dôvodmi a toto svoje konanie dostatočne nezdôvodnil. Namietala, ţe ţalobkyňa nenamietala spôsob ukončenia riadnej daňovej kontroly, ale namietala nedôvodnosť a nezákonnosť predĺţenia lehotu na vykonanie daňovej kontroly, pričom ani súd sa dôvodom správcu dane na predĺţenie daňovej kontroly nezaoberal. V odôvodnení rozsudku nie je uvedené, či naozaj bolo vo veci Daňového úradu Banská Bystrica I zaslané na Daňový úrad Banská Bystrica II doţiadanie vo veci predmetnej daňovej kontroly, kedy bolo doţiadanie zaslané a keby bola úplná a konečná odpoveď Daňovému úradu Banská Bystrica I doručená. Taktieţ súd neuviedol, čo bolo obsahom predmetného doţiadania, aký význam a v čom mala odpoveď na predmetné doţiadanie význam vo veci uplatnenia odpočítania DPH. Ţalobkyňa zotrvala na svojom tvrdení, ţe správca dane bol pri výkone daňovej kontroly nečinný. Ţalobkyňa ďalej namietala, ţe pochybil aj krajský súd, keď neskúmal dôvody, ktoré správca dane uviedol v ţiadosti o predĺţenie lehoty na výkon daňovej kontroly. Súčasne poukazovala na top, ţe od 1. januára 2012 nadobudol účinnosť Daňový poriadok, ktorý reguluje problematiku daňovej kontroly v ustanoveniach § 44 aţ 47, kde bola lehota na výkon 6 5Sžf/20/2015 daňovej kontroly predĺţená na jeden rok, avšak uţ nie je moţnosť predĺţenia tejto lehoty ani v zloţitých prípadoch., čo

názoru ţalobkyne dokazuje, ţe daňové orgány zneuţívali moţnosť predĺţenia daňovej kontroly a pre správcu dane nebol problém si 6-mesačnú lehotu predĺţiť, pričom stačilo pouţiť pojem zloţitý prípad. Poukázal na to, ţe zákonodarca určite nemal pri určovaní dĺţky lehoty daňovej kontroly úmysel, ţe správcovia si zrušený inštitút predĺţenia lehoty na výkon daňovej kontroly budú nahrádzať vracaním (aj niekoľkonásobným) veci do vyrubovacieho konania, čo im umoţňovalo obchádzať zákon (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku, predtým § 15 ods. 17 a 18 zákona o správe daní a poplatkov) a lehota na výkon daňovej kontroly by bola prakticky neobmedzená. Tento procesný postup nemal krajský súd prehliadnuť. Ţalobkyňa namietala, ţe krajský súd postupoval formalisticky, nepreskúmal rozhodnutie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a v odôvodnení rozsudku otázku dôvodnosti ţiadosti správcu dane a dôvodnosti vyhovenia zo strany ţalovaného nezdôvodnil v dostatočnom rozsahu. Čo sa týka samotného upovedomenia z

1. februára 2009, ktorým správca dane oznámil ţalobkyni predĺţenie lehoty na výkon daňovej kontroly, ţalobkyňa tvrdila, ţe toto upovedomenie nebolo vydané po obsahovej stránke v súlade so zákonom (§ 15 ods. 18 zákona o správe daní), bolo neurčité a nepreskúmateľné. Čo sa týka nepreukázania zneuţitia práva ţalobkyni v súvislosti s prevodom časti patentu, ţalobkyňa zotrvala na svojich námietkach. Čo sa týka spomenutých súdnych konaní, poukazovala na skutočnosť, ţe rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zp.zn. 5Sţf/88/2009 nebol v čase ich konania ešte právoplatný a súčasne poukazovala na nesúhlasné stanovisko JUDr. Bradáča vo veci vedenej na krajskom súde pod sp.zn. 23S/4/
2. Preto ţalobkyňa ţiadala, aby najvyšší súd konanie prerušil a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o zodpovedanie prejudiciálnej otázky, či ide vo veci o zneuţitie práva alebo nie, pretoţe doterajšie rozhodnutia súdov a daňových orgánov sú bariérou, ktorá bráni prieniku práva Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení z
3. februára 2015 na odvolanie ţalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na to, ţe trvá na svojom rozhodnutí č. 1100301/1/526628/2013/5019 z
4. novembra 2013, jeho odôvodnení 7 5Sžf/20/2015 a na svojom vyjadrení k ţalobe z
5. marca 2014., pričom sa stotoţňuje so závermi odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Nakoľko odvolacie konanie bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok, v súlade s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku postupoval Najvyšší súd Slovenskej republiky

doterajších predpisov (Občiansky súdny poriadok) a ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSPv spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné priznať úspech. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1100301/1/526628/2013/5019 z 27. novembra 2013. Týmto rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/3798273/2013/Krau z 14. augusta 2013 , ktorým správca dane

§ 68ods.

6 Daňového poriadku v nadväznosti na § 165b ods. 1 Daňového poriadku určil ţalobkyni ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel v sume 976,29 € na DPH za zdaňovacie obdobie

1. štvrťrok 2008 a zároveň zníţil nadmerný odpočet zo sumy 1 127,66 € na sumu 151,37 € z faktúry č. 31308/V, interné č. D-2/08 z
2. marca 2008 vystavenej dodávateľom – obchodnou spoločnosťou TANO-CONTO, s.r.o. Podháj 57, Banská Bystrica, za prevod práv k patentu č. 5017-2007, registrovaných na ÚPV SR na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 310308/V z
3. marca 2008 za cenu spolu s DPH 184 212,- Sk medzi prevodcom spoločnosťou TANO CONTO, s.r.o. zastúpenej Ing. I. K. a nadobúdateľom spoločnosťou VIVA M&M, s.r.o., zastúpenou M. K., predmetom ktorej bol prevod práva na 8 5Sžf/20/2015 riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,02% z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery, ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam ţalobkyne uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné: V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, ţe na Najvyššom súde Slovenskej republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp.zn. 5Sţf/88/2009 ţalobkyne obchodnej spoločnosti TANOARCH, s.r.o. proti ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, dôvodov odvolania ako aj návrhu ţalobkyne, dospel k záveru, ţe ako súd poslednej inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon o DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s poţiadavkami účinného prebratia smernice ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona,

ktorých sú príjmy z vynálezu zúţené len na prímy z jeho vyuţívania. S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyváţený výklad právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloţeným účastníkmi počas konania a tieţ s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne pouţiteľnosti práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok 9 5Sžf/20/2015 Súdneho dvora EÚ z 21.02.2006, C-255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva ţalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci pod sp.zn. 5Sţf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie,

ktorého platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak nadobudnutú sluţbu ţalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol ešte udelený patent, uţ mala ex lege právo samostatne vyuţívať vynález, ktorý je predmetom patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, ţe uţ existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne vyuţívanie patentu spôsobuje právnu nemoţnosť pouţiť sluţbu na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľa a ţe tým došlo k právnej konzumpcii nadobudnutej sluţby a či má na zneuţitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na vstupe

rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006, C-255/02 Halifax plc. a iní vplyv aj skutočnosť, ţe v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako patent a iba sa prevádzajú podiely? Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (siedma komora) z

1. októbra 2011 v predmetnej veci C-504/10 rozhodol, ţe zdaniteľná osoba sa v zásade môţe domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie sluţby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umoţňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu a ţe prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia sluţby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneuţitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tieţ uviedol, ţe na účely odpovede na otázky poloţené Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţoval za potrebné pripomenúť, ţe systém odpočítania stanovený smernicou má za cieľ celkovo zmierniť záťaţ, ktorú pre podnikateľa predstavuje DPH splatná alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda zabezpečovať úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, 10 5Sžf/20/2015 pod podmienkou, ţe tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky z
2. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. I-1361, bod 24; z
3. februára 2007, Investrand, C-435/05, Zb. s. I-1315, bod 22, a z
4. Októbra 2009, NCC Construction Danmark, C-174/08, Zb. s. I-10567, bod 27). Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto

Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému SPH a ktorú v zásade nemoţno obmedziť (pozri rozsudky z

1. januára 2002, Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. I-81, bod 42; z
2. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I-4357, bod 33, ako aj z
3. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C-538/08 a C-33/09, Zb. s. I-3129, bod 37). Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec a to, ţe zdaniteľná osoba sa môţe v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá zaťaţila tovary a sluţby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, ţe prevod spolumajiteľského podielu na vynáleze v zásade môţe predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, ţe tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, ţe pri takejto transakcii môţe vyniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, ţe otázka, či prevod, o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie sluţieb v zmysle relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je potrebné na prvú a druhú poloţenú otázku odpovedať tak, ţe zdaniteľná osoba sa v zásade môţe domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie sluţby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umoţňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu. Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006, C-255/02 Halifax plc., Súdny dvor Európskej únie pripomenul, ţe boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneuţitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden a Holin Groep, z
4. apríla 2004C-487/01 a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneuţívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (pozri 11 5Sžf/20/2015 rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z
5. mája 2008, C-162/07 Zb.) Súdny dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, ţe v oblasti DPH si preukázanie zneuţívajúceho konania vyţaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodrţaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, ţe hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, ţe prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, moţno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, povaţovať za zneuţívajúce konanie. Uvedené okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, ţe predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie. Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie uvedených v jeho rozsudku z
6. októbra 2011, sp. zn. C-504/10, ktoré si najvyšší súd vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom pod sp.zn. 5Sţf/88/2009, ţe moţnosťou započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, neţ bol vynález zapísaný do registra sa mení právne postavenie ţalobkyne nielen pokiaľ ide o právo vyuţívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloţí, resp. preukáţe úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na právo na riešenie má uţ zo zákona právo vyuţívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, uţ existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne vyuţívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej sluţby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, ţe vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (ţalobkyni) iba v prípade, ţe neexistujú podvodné alebo zneuţívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody. 12 5Sžf/20/2015 Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu osobitne sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia sluţby, o ktorú ide vo veci samej, došlo k zneuţitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.

názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci otázkou zneuţitia práva náleţite zaoberal a vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu k záveru, ţe okolnosti daného prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 310308/V z

1. marca 2008 za cenu spolu s DPH 184 212,- Sk. medzi prevodcom spoločnosťou TANO CONTO, s.r.o. zastúpenej Ing. I. K. a nadobúdateľom spoločnosťou VIVA M&M, s.r.o., zastúpenou M. K., predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,02% z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona, nepochybne svedčia skutočnosti, ţe hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotoţnil v celom rozsahu, keď tomuto nasvedčuje nepochybné personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej prihlášky PP 5017-2007, ktoré konanie bolo na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky právoplatne ukončené rozhodnutím z
2. januára 2010 a to zastavením konania. Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel k záveru, ţe námietky ţalobkyne, vznesené v odvolaní nemoţno povaţovať za opodstatnené. Čo sa týka námietok ţalobkyne týkajúci sa nedôvodnosti a nezákonnosti predĺţenia lehoty na vykonanie daňovej kontroly,

názoru najvyššieho súdu je táto námietka taktieţ nedôvodná.

§ 15ods.

1 zákona o správe daní daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyţaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane

§ 1apísm.

j/ prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva 13 5Sžf/20/2015 v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu

tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa povaţuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu

osobitného zákona, alebo kontrola pouţitia tovaru oslobodeného od dane

osobitných zákonov. 1b)

§ 15ods.

10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane

pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí

§ 17

alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môţe uskutočniť aţ po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemoţno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo poţiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môţe zamestnanec správcu dane na poţiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôţe zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu

druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

§ 15ods.

13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane

pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, ţe daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové 14 5Sžf/20/2015 priznanie

osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu

odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa povaţuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na poţiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa povaţuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

§ 15ods.

17 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbliţšie nadriadený správcovi dane môţe lehotu uvedenú v prvej vete v zloţitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺţiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane

osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán

odseku 15, príslušným orgánom na predĺţenie lehoty je ministerstvo.

§ 15ods.

18 zákona o správe daní správca ak správca dane alebo orgán

odseku 15 nemôţe daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺţená

odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe správca dane doručil na adresu právnej predchodkyne ţalobkyne spoločnosti VIVA M&M, s.r.o. oznámenie o začatí výkonu daňovej kontroly s termínom od

1. októbra 2008 a bola ukončená prerokovaním protokolu 22.07.2009, pričom bola predĺţená na základe súhlasu Daňového riaditeľstva, ktorú skutočnosť správca dane oznámil ţalobkyni listom z
2. februára 2009 s tým, ţe lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺţená do
3. septembra 2009 Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení, daňová kontrola je ukončená prerokovaním protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom a nasledujúcim dňom po jeho prerokovaní začína vyrubovacie konanie v zmysle § 44 ods. 1 zákona o správe daní. Lehota, ktorá bola ustanovená v § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov, je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uvedenú 15 5Sžf/20/2015 lehotu nemoţno porovnávať s lehotami na rozhodnutie

§ 30aods.

1 aţ 4 zákona o správe daní. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiţ predstavuje závaţný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je moţné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje poţiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní). Túto poţiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. V danom prípade z obsahu administratívneho spisu vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, ţe správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu túto ukončil v zákonom stanovenej lehote, keď mu bola táto lehota Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky predlţená do 30. septembra 2009. Tento deň bol posledným dňom, kedy mohol správca dane protokol o výsledku daňovej kontroly s daňovým subjektom prerokovať. Správca dane ako aj ţalovaný povaţovali protokol za prerokovaný dňom 22. júla 2009, ktorá skutočnosť nebolo spochybnená. Vyššie citované ustanovenia nekladú ţiadne podmienky a ani dôvody za splnenia ktorých môţe nadriadený orgán správcu dane lehotu predĺţiť. Je len na úvahe daňových orgánov posúdiť, či ide o prípad „zloţitý“ a teda či daňovú kontrolu stihne ukončiť v lehote 6-tich mesiacov. Je len povinnosťou správcu dane po získaní súhlasu nadriadeného orgánu s predĺţením lehoty na ukončenie daňovej kontroly, túto skutočnosť kontrolovanému daňovému subjektu oznámiť. V danom prípade bola táto podmienka splnená.

názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie ţaloby ţalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a keďţe najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku povaţujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ani ţiaden rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, a preto rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. 16 5Sžf/20/2015 O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol

§ 224ods.

1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s § 250k ods. 1 OSP, tak, ţe účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ţalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 23. augusta 2016 JUDr. Jarmila U r b a n c o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková