1 O.s.p. v spojení s § 155 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. marca 2009, sp. zn. 12 Co 73/2008, na odvolanie ţalovaného rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ţe ţalovanému ich náhradu nepriznal. Zodpovednosť
zákona č. 58/1969 Zb. je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie. Na jej vyvodenie musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia, alebo ide o inú činnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Súd sa ďalej zaoberal otázkou vecnej legitimácie ako stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
ktorého je účastník subjektom práva (povinnosti), ktoré je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, ţe ten, kto o sebe tvrdí, ţe je nositeľom hmotného oprávnenia alebo o ktorom ţalobca tvrdí je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom oprávnenia alebo povinnosti, o ktorých sa koná. V prejednávanej veci mal súd za nesporné, ţe ţalobca bol právnym zástupcom úspešného účastníka konania, ktorému bola priznaná náhrada v konaní vzniknutých trov. Nárok na náhradu trov je procesným nárokom a do jeho obsahu sa nepremietajú (nemôţu) právne vzťahy zaloţené príkaznou zmluvou a zmluvou o právnej pomoci, pričom je vecou účastníkov tejto zmluvy (t.j. advokáta a klienta), ako sa v konečnom dôsledku dohodnú o nároku, ktorý pre klienta 2 Cdo 205/2009 3 vyplynul z výroku súdneho rozhodnutia. Nárok na náhradu trov sa totiţ priznáva iba účastníkovi konania, a preto kaţdá procesná legitimácia spojená s týmto nárokom prislúcha iba jemu. Vychádzajúc z ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p., tieto procesné legitimácie advokátovi nepatria. V danom prípade u ţalobcu absentuje právny titul na náhradu škody. Náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa súdom priznáva účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý úspech nemal. Osobou, ktorej bola náhrada trov priznaná je teda účastník konania, a nie advokát. Ţalobca sa nároku uplatňovaného v tomto konaní mohol domáhať iba priamo proti subjektu, ktorého v danom konaní zastupoval a ktorému bola náhrada trov v danom konaní priznaná, a to na základe zmluvy o právnom zastúpení. Nebola teda splnená ani jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto ţalovaný za škodu
58/1969 Zb. nezodpovedá. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. s pouţitím § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I z
f/ O.s.p., pretoţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, a na vady rozhodnutia spočívajúce v inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Iná vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívala v konaní odvolacieho súdu v rozpore so zákonom pri posudzovaní rozsahu podaného dovolania, t.j. v rozpore s § 212 ods. 1 O.s.p. Ţalovaný svoje odvolanie odôvodnil iba tým, ţe okresný súd pochybil, pretoţe nároku na náhradu škody
druhej časti zákona č. 58/1969 Zb. sa môţe domáhať iba účastník občianskeho súdneho konania, čo vyplýva z § 2 tohto zákona. Napriek tomu odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, ţe ţalovaný v odvolaní namieta aktívnu vecnú legitimáciu ţalobcu v tejto právnej veci, pretoţe škoda mohla vzniknúť iba klientovi a ţalobca mal povinnosť uplatniť si svoju pohľadávku voči nemu. V takomto rozsahu odvolací súd aj preskúmal rozsudok okresného súdu nad rámec rozsahu a dôvodov odvolania a v rozpore s § 212 ods. 1 O.s.p. Súd zaťaţil konanie vadou
f/ O.s.p. tým, ţe vychádzal zo skutočností, ktoré neboli ţalovaným tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho, aby mu umoţnil sa k novým právnym záverom vyjadriť sa, čím mu odvolací súd odňal moţnosť konať pred súdom a zároveň porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd 2 Cdo 205/2009 4 a nerešpektoval ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom. Za podstatné označil ţalobca pochybenie odvolacieho súdu pri právnom posúdení veci. Závery o postavení ţalobcu v spore vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 34 Cb 131/1996 nemoţno aplikovať na jeho nárok na náhradu škody, pretoţe sa domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla tým, ţe súd nepostupoval v konaní a pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 34 Cb 131/1996
zákona, pretoţe vôbec nerozhodol o náhrade trov konania, ktoré sa týkajú zastupovania úspešného mandanta ţalobcom, hoci
zákona bol súd povinný rozhodnúť ex offo (§ 151 ods. 1 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania súdu). Postupom súdu v rozpore so zákonom došlo k vzniku záväzku na náhradu škody, za ktorú
zákona zodpovedá ţalovaný štát. Právo na náhradu škody obmedzené na účastníkov konania
58/1969 Zb. sa viaţe iba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; nesprávny úradný postup sa môţe dotýkať akejkoľvek fyzickej alebo „právnej“ osoby a nemusí byť spôsobená len v rámci konania
príslušných právnych predpisov, t.j. osobám, ktoré boli v pozícii účastníkov týchto konaní. Ţalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má sám právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. 2 Cdo 205/2009 5 Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení (t.j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procese nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktieţ za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
1 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
2 zák. č. 58/1969 Zb. ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. 2 Cdo 205/2009 6
1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii advokát poskytuje právnu pomoc spravidla za odmenu a má právo poţadovať na ňu primeraný preddavok.
1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uloţená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
1 O.s.p. (v znení zákonov č. 232/1995 Z.z. a 233/1995 Z.z.) o povinnosti na náhradu trov konania rozhoduje súd bez návrhu, a to spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí. Ak ide o prisúdenie trov konania
1 a 3, advokát alebo komerčný právnik je povinný trovy právneho zastúpenia vyčísliť pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Predseda senátu môţe v odôvodnených prípadoch umoţniť vyčíslenie trov po vyhlásení rozsudku. O právach
rozhoduje predseda senátu.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. 2 Cdo 205/2009 7
2 O.s.p. veta druhá ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie. Dovolateľ namietal existenciu vady
f/ O.s.p., ktorú mal odvolací súd zaloţiť tým, ţe nad rozsah tvrdení ţalovaného v jeho odvolaní a nad rozsah skutočností, ktorými sa zaoberal prvostupňový súd vo svojom rozsudku, preskúmaval aktívnu vecnú legitimáciu ţalobcu bez toho, aby mu umoţnil sa k týmto skutočnostiam vyjadriť. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie stav, kedy účastník konania nemohol pred súdom uplatniť svoje procesné práva, jednak pretoţe mu to súd znemoţnil postupom odporujúcim Občianskemu súdnemu poriadku, alebo tieţ z dôvodu existencie rozhodnutia súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôţe uplatniť svoje práva (napr. nesprávne odmietnutie odvolania ako oneskorene podaného). Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - ţalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či uţ aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane ţalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane ţalovaného) je imanentnou súčasťou kaţdého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vţdy aj bez návrhu a aj v prípade, ţe ju ţiaden z účastníkov konania nenamieta. To, ţe sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, ţe sa ňou v konaní nezaoberal. Tým, ţe prvostupňový súd rozhodol v prospech ţalobcu, ktorému právo na náhradu škody priznal, implicitne rozhodol aj o tom, ţe ţalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej ţaloby voči ţalovanému, u ktorého súd dospel k záveru, ţe je pasívne vecne legitimovaný. Navyše, v prejednávanej veci námietka aktívnej legitimácie ţalobcu bola obsiahnutá v odvolaní ţalovaného („žalobca nie je aktívne legitimovaný vo veci, lebo ak niekomu v danom prípade škoda vznikla, tak je to účastník spomínaného predchádzajúceho konania a žalobca účastníkom nebol“) a prvostupňový súd sa zaoberal námietkou ohľadom aplikácie § 2 zákona č. 58/1969 Zb. Zásada dvojinštančnosti, ktorej porušenie ţalobca namietal, patrí medzi zásady civilného procesu a je dôleţitou súčasťou súdneho konania a jej dodrţiavanie súdmi smeruje k zaisteniu práv účastníka konania na spravodlivý proces. Treba mať však na zreteli, ţe 2 Cdo 205/2009 8 zásada dvojinštančnosti konania nie je absolútna a umoţňuje výnimky obsiahnuté jednak v Občianskom súdnom poriadku, ale i v osobitných zákonoch upravujúcich špecifické druhy občianskoprávnych konaní. Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok, nemôţu porušiť základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle § 214 O.s.p. odvolací súd spravidla koná a rozhoduje bez nariadenia pojednávania, pričom odsek jeden § 214 O.s.p. ustanovuje tri prípady, kedy odvolací súd na prejednanie veci obligatórne nariaďuje pojednávanie. V prejednávanej veci nedošlo k naplneniu ţiadneho z nich. Preto odvolací súd postupoval v súlade s § 214 O.s.p., keď vec ţalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania. Ani tým, ţe otázku vecnej legitimácie na rozdiel od prvostupňového súdu skúmal výslovne a vyhodnotil ju inak neţ súd prvého stupňa, nemohol odňať ţalobcovi moţnosť vyjadriť sa k nej, táto bola preskúmavaná v konaní pred prvostupňovým súdom a ţalobca mal moţnosť sa k nej vyjadriť v rámci písomného vyjadrenia sa k odvolaniu ţalovaného. Týmto postupom odvolacieho súdu nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom
f/ O.s.p. Ţalobca v dovolaní existenciu ďalších vád
nenamietal a tieto ani neboli dovolacím súdom zistené. V prejednávanej veci je daná prípustnosť dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal správnosť napadnutého rozsudku v rozsahu ďalších dôvodov dovolania. Ţalobca namietal existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V zmysle tvrdení ţalobcu táto spočívala v prekročení rozsahu a dôvodov odvolania tým, ţe sa odvolací súd zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie ţalobcu. Ako uţ bolo uvedené, skúmanie otázky aktívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom vyplynulo jednak z povahy sporového civilného súdneho konania, v ktorom súd skúma, či je ţalobca nositeľom tvrdeného práva na určité plnenie voči označenému ţalovanému. Tieţ však námietka aktívnej legitimácie bola obsiahnutá v odvolaní ţalovaného. 2 Cdo 205/2009 9 Zo strany odvolacieho súdu teda nedošlo k pochybeniu vedúcemu k inej vade
2 písm. b/ O.s.p. uvedenej v dôvodoch dovolania ţalobcu. Posledným z dovolacích dôvodov uplatnených ţalobcom bolo nesprávne právne posúdenie veci (§ 2 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke aplikácie § 2 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý
ţalobcu súd nesprávne aplikoval v konaní o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
58/1969 Zb. Z § 142 ods. 1 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe osobou oprávnenou na náhradu trov konania môţe byť len účastník konania. Ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. upravuje tzv. platobné miesto a v konečnom dôsledku sleduje ochranu záujmov advokáta tým, ţe náhrada trov je vyplácaná na jeho účet. Zo zákona však nemá právo si tieto peniaze ponechať, ani ich zadrţať inak, neţ na základe dohody s klientom, pričom je povinný vykonať vyúčtovanie. Pre prípad, ţe účastníka zastupuje viacero advokátov po sebe, sa v čase vydania predmetného rozhodnutia uplatňoval postup, ţe trovy sa platili u posledného z advokátov a ten následne vykonal vyúčtovanie a vyplatil predchádzajúcich. Ustanovenia § 19 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii priznáva advokátovi právo na odmenu. Toto právo advokátovi však patrí len a len vo vzťahu voči jeho klientovi. Advokát nemá právo na odmenu voči tretej osobe, či uţ ďalším účastníkom konania, osobám zúčastneným na konaní alebo voči súdu (v podobe náhrady trov konaní). Keďţe Občiansky súdny poriadok, Zákon o advokácii a ani ţiaden iný právny predpis, nezakotvuje právo advokáta na náhradu trov konania, ktoré vznikli jeho klientovi v konaní pred súdom, nemohla ţalobcovi (advokátovi v konaní) vzniknúť škoda tým, ţe súd o náhrade trov konania v časti trov právneho zastúpenia účastníka - klienta ţalobcom nerozhodol. Táto „škoda“ vznikla jeho klientovi (resp. bývalému klientovi). Ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. nezakladá právo na plnenie v prospech advokáta účastníka, ktorý bol v konaní úspešný a bola mu priznaná náhrada trov konania, ale je určením platobného miesta. Nevyplýva z neho pre advokáta také procesné postavenie, na základe ktorého by sa on sám vo vlastnom mene mohol domáhať priznania alebo zaplatenia náhrady trov konania. Na rozdiel od napríklad súdneho exekútora v exekučnom konaní, Občiansky súdny poriadok a ani iný právny predpis advokátovi ako právnemu zástupcovi 2 Cdo 205/2009 10 účastníka konania nikdy a nikde nepriznáva postavenie účastníka konania ani len vo vzťahu k výroku o trovách konania. To, ţe sa ţalobca so svojím klientom dohodol o tom, ţe „v prípade, že súd prizná mandantovi náhradu trov proti neúspešnému účastníkovi patrí táto náhrada mandatárovi“ je súkromnoprávnou dohodou výlučne viaţucou advokáta a klienta, pričom jej predmetom je svojím spôsobom tzv. kúpa nádeje. Takáto dohoda sa uzatvára v čase, kedy ani jeden z účastníkom nemôţe vedieť, či vôbec bude priznaná. Preto z nej nemoţno vyvodiť právo ţalobcu na náhradu škody, ktorá mohla vzniknúť jedine jeho klientovi. O trovách konania rozhoduje súd spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí, alebo o nich rozhodne samostatným uznesením (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 34 Cb 131/1996, bolo o trovách konania rozhodnuté, avšak súd do náhrady trov priznanej úspešnému klientovi ţalobcu nezahrnul trovy vynaloţené na zastúpenie ţalovaným v konaní. V tomto prípade úradný postup súdu mal za výsledok vydanie rozhodnutia vo veci, pričom toto rozhodnutie nebolo napadnuté ţiadnym opravným prostriedkom, hoci vtedy platný a účinný Občiansky súdny poriadok nevylučoval výrok o trovách konania z preskúmavania v rámci dovolacieho konania. Rovnako bola moţnosť preskúmania správnosti tohto výroku na základe mimoriadneho dovolania. Odvolací súd napadnutý rozsudok oprel v prvom rade o skutočnosť, ţe vo veci nebol naplnený ţiaden z predpokladov pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu. S týmto názorom odvolacieho súdu sa najvyšší súd stotoţňuje. Ţalobcovi ako advokátovi v prvom rade nikdy nevzniklo právo na priznanie náhrady trov konania, a teda mu postupom súdu ani nemohla vzniknúť škoda, ktorej náhradu si uplatňuje. Pokiaľ si ţalobca v postavení advokáta so svojím klientom v mandátnej zmluve z 28. júna 1999 dojednali pre prípad, ţe súd prizná mandatárovi náhradu trov proti neúspešnému účastníkovi, patrí táto náhrada mandatárovi (t.j. advokátovi), nezakladá takéto dojednanie ţalobcovi priame právo voči neúspešnému účastníkovi a ani voči súdu. Takéto dojednanie nemá povahu postúpenia budúcej moţnej pohľadávky klienta, je len dojednaním o odmene v zmysle § 5 vyhl. č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci. 2 Cdo 205/2009 11 Na právne posúdenie veci tak ďalej nemá vplyv, ţe ţalobca vo svojom dovolaní správne poukazuje na nesprávnu aplikáciu § 2 zák. č. 58/1969 Zb. odvolacím súdom na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Sám totiţ nesprávne nerozhodnutie súdu o časti trov konania posudzuje ako nesprávny úradný postup. Nesprávnym úradným postupom
č. 58/1969 Zb. môţe byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi. Zákon však rozlišuje dva typy konania štátneho orgánu, ktoré vedú ku vzniku škody, a to nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Pojem nesprávny úradný postup ďalej nedefinuje, treba ho však vykladať ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je rozhodnutím a nemalo smerovať k vydaniu rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne ošetrenia zodpovednosti štátu za úkony, ktoré nemoţno kvalifikovať ako rozhodnutie (či opomenutie rozhodnutia). Ak súd rozhodol len o časti trov konania, nemoţno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe, ale je namieste uvaţovať o nezákonnom rozhodnutí, pričom túto skutočnosť preskúmavajú súdy v konaní, v ktorom rozhodnutie o trovách konania bolo vydané na základe riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov. Konanie v predmetnej veci nie je postihnuté vadou
O.s.p., nie je daný ani dovolací dôvod spočívajúci v inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
2 O.s.p. Odvolací súd v danej veci rozhodol vecne správne a ani pouţitie nesprávnej právnej normy nemalo vplyv na správnosť výroku napadnutého rozsudku, najmä s ohľadom na to, ţe túto nesprávnu argumentáciu súd pouţil len ako vedľajšiu, v reakcii na obsah odvolania ţalovaného a vyjadrenia sa k dovolaniu ţalobcom. Správne uzavrel, ţe v prípade ţalobcu neboli naplnené podmienky pre priznanie náhrady škody voči štátu z titulu nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 34 Cb 131/1996, nielen podmienka vyplývajúca z § 2 zák. č. 58/1969 Zb. (t.j. ţalobcovi nevznikla postupom súdu škoda, nie je daný titul spočívajúci v nesprávnom úradnom postupe súdu, a teda ani príčinná súvislosť medzi nimi nie je daná). 2 Cdo 205/2009 12 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemohol dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť, pretoţe na základe posúdenia veci v rozsahu dovolania a z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí dospel k rovnakému právnemu záveru ako odvolací súd. Z uvedených dôvodov, keďţe v konaní nezistil také vady, ktoré by mali za následok nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia, dovolanie ţalobcu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), zo spisu im ţiadne nevyplývajú (§ 151 ods. 2 O.s.p.), a preto im najvyšší súd nepriznal právo na ich náhradu. Pouč en i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 29. júna 2010 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.