Najvyšší súd 3 Cdo 136/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. P., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. V. Š., advokátom so sídlom v B., p

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Podľa právneho stavu účinného do
2. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu vtedy, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.

1. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky tých rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým bolo dovolanie prípustné.
2. Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené vyvolalo ním sledovaný procesný účinok iba vtedy, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. 11.
3. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 5 3 Cdo 136/2016 11.
4. Ţalobca tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
5. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 12. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola uţ dávnejšou judikatúrou povaţovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (

R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216; v predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, preto uplatnenie druhej vety tohto stanoviska neprichádza do úvahy. Treba tieţ uviesť, ţe najvyšší súd uţ v minulosti dospel k záveru, ţe ak je niektoré rozhodnutie (prípadne) nepreskúmateľné, neznemoţňuje sa tým účastníkovi konania uskutočňovanie jemu patriacich procesných oprávnení; účastník vtedy nezostáva „procesne bezbranný“ (

napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 1367/2015) a má naďalej plne zachované právo namietať túto nesprávnosť v opravnom prostriedku, pokiaľ je prípustný (porovnaj rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 89/2011, 3 Cdo 145/2012, 3 Cdo 158/2012, 3 Cdo 648/2015, resp. 1 ECdo 10/2014). 13. Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo ani to, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (

najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

1. K zaloţeniu prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. neviedlo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 6 3 Cdo 136/2016 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
2. K vyššie uvedenému treba pripomenúť konštatovanie ústavného súdu, ţe „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (

IV. ÚS 196/2014).

1. Neopodstatnená je námietka ţalobcu, v rámci ktorej tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo „nepredvídateľné“ a „neočakávané“. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd sa v danom prípade stotoţnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a tieţ s ich právnym posúdením, pričom svoje rozhodnutie nezaloţil na právnych úvahách a záveroch odlišných od záverov prvoinštančného súdu. Ţalobca nemal dôvod „byť zaskočený“ rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré spočívalo na tých istých právnych záveroch, na ktorých spočívalo rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktoré bolo potvrdené ako vecne správne. Vzhľadom na to dovolací súd konštatuje, ţe postup odvolacieho súdu nemal v ţalobcom uvaţovanom zmysle za následok procesnú vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
2. Z hľadiska prípustnosti dovolania nebola podľa skoršej právnej úpravy významná ţalobcom namietaná okolnosť, ţe odvolací súd nevyhovel jeho ţiadosti a nepripustil dovolanie, pričom nevysvetlil, prečo tak postupoval. 17.
3. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach vydaných do
4. júna 2016 opakovane konštatoval, ţe účastník konania nemá „procesné oprávnenie domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania“; nevyslovením prípustnosti dovolania (i keby aj išlo o otázku zásadného právneho významu) nedochádzalo k odňatiu ţiadneho procesného oprávnenia (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 296/2012 a 3 Cdo 94/2014). 17.

1. Tieţ ústavný súd zastával názor, podľa ktorého „zo ţiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť poţiadavke na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, ţe ide o rozhodnutie po právnej 7 3 Cdo 136/2016 stránke zásadného významu; posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená“ (porovnaj II. ÚS 348/08).
2. Dovolateľ namieta, ţe odvolací súd
3. októbra 2015 vec prejednal a rozhodol napriek tomu, ţe poţiadal o odročenie tohto pojednávania. 18.
4. Podľa právnej úpravy účinnej do
5. júna 2016 pojednávanie bolo moţné odročiť len z dôleţitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Ak dôvodom na odročenie pojednávania bol zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa povaţovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania (

bliţšie § 119 ods. 3 O.s.p.). 18.

1. Ţalobca poukazuje na to, ţe v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa vyskytli prípady odlišnej interpretácie § 119 ods. 3 O.s.p. V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 328/2012 najvyšší súd vyslovil názor, ţe ak účastník poţiada o odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného stavu, nepriloţí ale vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ide o podanie vadné, v prípade ktorého sa súd musí pokúsiť o odstránenie vád (a bez toho nemôţe vec prejednať, lebo inak by jeho postup mal za následok odňatie moţnosti pred súdom konať). Ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu spočívali ale na inom výklade tohto ustanovenia. 18.
2. V záujme zjednotenia rozhodovacej praxe bolo v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) publikované ako judikát R 132/2014 rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 130/2012 akcentujúce to, ţe § 119 ods. 3 O.s.p. bol do procesného kódexu zaradený za účelom zabezpečenia plynulosti konania a zamedzenia obštrukcií účastníkov (strán) vyhýbaním sa účasti na pojednávaní a ospravedlňovaním ich neúčasti zdravotnými dôvodmi. Uvedené rozhodnutie spočíva na názore, ţe zdravotný stav účastníka je dôvodom na odročenie pojednávania len v prípade, ţe účastník nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania, pričom uvedené musí vyplývať z vyjadrenia ošetrujúceho lekára. O dôvod na odročenie pojednávania podľa tohto ustanovenia ide teda iba vtedy, keď (uţ) v čase rozhodovania súdu je ţiadosť o odročenie pojednávania doloţená vyjadrením lekára o tom, ţe ţiadajúci účastník sa z relevantných zdravotných dôvodov nemôţe zúčastniť pojednávania. 8 3 Cdo 136/2016 18.
3. Treba pripomenúť, ţe osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie v Zbierke priznáva publikovanému rozhodnutiu osobitný význam. Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Judikát R 132/2014 má tieto atribúty. 18.
4. Nemoţno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vţdy tvorí viacero senátov. 18.
5. O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí (stanovisku) moţno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (v súvislosti s tým

§ 48CSP a tieţ § 21 ods.

3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). 19. Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade kaţdého súdneho systému, ktorý nie je zaloţený na precedensoch ako prameňoch práva (

nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014). 19.

1. Aj v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu môţe byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných problémov (odstraňovanie nejednotností) spojené s kratším alebo dlhším procesom postupného zjednocovania názorov, v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená moţnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo aţ protichodných názoroch. 19.
2. Právny poriadok Slovenskej republiky predvídal aj pred
3. júlom 2016 moţnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravoval procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (k tomu

napríklad ustanovenie § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch 9 3 Cdo 136/2016 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíval (a aj v súčasnosti spočíva) v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. 19.

1. S účinnosťou od
2. júla 2016 bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradený ďalší inštitút, účelom ktorého je zjednocovanie rozhodovania senátmi najvyššieho súdu. V zmysle § 48 ods. 1 CSP platí, ţe ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý uţ bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.
3. Postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP nie je na voľnej úvahe trojčlenného senátu. Na druhej strane to ale neznamená, ţe trojčlenný senát musí postúpiť vec veľkému senátu najvyššieho súdu pri kaţdom nestotoţnení sa s názorom vyjadreným uţ skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného senátu. I keď by doslovné znenie tohto ustanovenia mohlo zvádzať a viesť k záveru, ţe postúpenie veci veľkému senátu je v takom prípade bezpodmienečnou povinnosťou trojčlenného senátu (

slovo „postúpi“, teda nie „môţe postúpiť“), nie je to tak.

1. Bolo by bezpochyby v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy danej v § 48 ods. 1 CSP, pokiaľ by kaţdá (minulá) aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla pred
2. júlom 2016, bola však do tohto dňa úspešne prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska), musela „nanovo“ viesť k procesu, ktorý predpokladá uplatnenie mechanizmov a postupov v zmysle tohto ustanovenia a je zavŕšený rozhodnutím veľkého senátu. 21.
3. Právnou úpravou, ktorá je obsiahnutá v § 48 ods. 1 CSP, sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady, v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, ţe „je“ dôvod na zmenu (na odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Senát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je povinný postúpiť vec veľkému senátu. 21.
4. Účelom tohto ustanovenia bezpochyby nie je, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného senátu, podľa ktorého „nie je“ dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu 10 3 Cdo 136/2016 (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke. Senát, ktorý zastáva názor o nedostatku dôvodov na zmenu judikatúry publikovanej v Zbierke, nie je povinný postúpiť vec veľkému senátu. 21.
5. Samozrejme, pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k zjednoteniu alebo zovšeobecneniu rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prijatím (publikovaním) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa názorovo odkláňa od skoršieho (nepublikovaného) rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu.
6. Ak teda trojčlenný senát zistí, ţe iný senát zaujal v určitej otázke odlišný názor, ktorý vec prejednávajúci senát nezdieľa, má dve moţnosti: I. buď sa stotoţní so starším právnym názorom (uţ ustáleným v praxi na základe publikovaného judikátu, stanoviska alebo na základe rozhodnutia veľkého senátu) a svoje rozhodnutie zaloţí na tomto názore, alebo II. vec postúpi veľkému senátu.
7. Senát najvyššieho súdu, ktorý koná v danej veci, sa stotoţňuje so závermi vyjadrenými v judikáte R 132/2014; vzhľadom na to nepostúpil vec veľkému senátu. K záverom, na ktorých spočíva uvedený judikát, dodáva, ţe účel zákona sledovaný ustanovením § 119 ods. 3 O.s.p. by sa v praxi nedosiahol, pokiaľ by za nevyhnutný dôvod na odročenie pojednávania (resp. dôvod, pre ktorý nemoţno vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka), bola povaţovaná aj lekársky nedoloţená ţiadosť o odročenie pojednávania (k tomu

rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 3 Cdo 399/2013, 4 Cdo 314/2013, 5 Cdo 169/2013 a 7 Cdo 574/2013).

1. Z dôvodov vyššie uvedených dospel najvyšší súd k záveru, ţe ţalobcom podané dovolanie (ktoré bolo podľa právneho poriadku účinného v čase jeho podania procesne neprípustné) nevyvolalo účinok, ktorý by najvyššiemu súdu po
2. júli 2016 umoţnil uskutočniť meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd preto dovolanie ţalobcu odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
3. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
5. 11 3 Cdo 136/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
6. októbra 2016 JUDr. Emil Franciscy, v.r. predseda senátu (sudca spravodajca) JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. členka senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková