Najvyšší súd 10Sžo/265/2015 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov

§ 250jods.

2 písm. e/ O.s.p. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie ţalovaného č. OPS/BEZ/2015/2042, O-554/2014 zo dňa 08.01.2015, ktorým

ust. § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 281/14/0 zo dňa 13.11.2014, ktorým tento uloţil ţalobcovi pokutu 5.000,- €

ust. § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, a to za porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, konkrétne uvedenej v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov, spočívajúcej v tom, ţe ţalobca vyuţíval závislú prácu fyzických osôb R. G. a J. H., ktoré osoby pre ţalobcu vykonávali pomocné stavebné práce, pričom ţalobca s nimi nemal zaloţený pracovnoprávny vzťah

osobitných predpisov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe Inšpektorát práce Košice príslušný na rozhodnutie

zákona č. 125/2006 Z. z. v prvom stupni a Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán v predmetnej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si nezadováţili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutí, a preto ich rozhodnutia treba povaţovať za predčasné a súčasne oba správne orgány sa v konaní dopustil vady konania majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutia súd nepovaţoval za súladné so zákonom. Krajský súd uviedol, ţe v kontexte s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové, sa za delikt povaţuje len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov

závaţnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môţu dopustiť (výstiţne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbliţšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, ţe formálne 3 10Sžo/265/2015 označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či uţ ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis, teda treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo trestného zákona. Krajský súd zastáva názor, ţe vzhľadom k tomu, ţe zákon č. 125/2006 Z.z. neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na ktorú zákonodarca aj pod čiarou znenia právnej normy ustanovenej v § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z.z. priamo odkazuje. V predmetnej veci, keďţe ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uloţením peňaţnej pokuty, treba

názoru súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dohovoru, v zmysle ktorého kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďţe Slovenská republika článkom 1 ods. 2 ústavy sa zaviazala, ţe uznáva a dodrţiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený dohovor sa

článku 154c ústavy stal súčasťou Právneho poriadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3Sţn 68/2004, 3Sţ 85/2007, 8Sţo 28/2007, 8Sţo 147/2008), ktorá je jednotná 4 10Sžo/265/2015 v tom, ţe trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní a ţe trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému reţimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Aj Odporúčanie výboru ministrov č. R

platných právnych predpisov, ţe ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tieţ II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v kaţdom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďţe práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z

1. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999 Nález z
2. októbra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I.ÚS 10/98; I.ÚS 54/02 Nález z
3. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).

čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 5 10Sžo/265/2015

čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, ţe výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôţe byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Poţiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou Národného inšpektorátu práce, ako aj Inšpektorátu práce Košice v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani ţalovaný. Zákonodarca v právnej norme § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z.z. stanovil, ţe správny orgán rozhoduje o uloţení pokút za priestupky a o zákaze činnosti

osobitných predpisov, pričom odkázal na zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

§ 74ods.

1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku vykoná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku moţno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávame, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náleţitého ospravedlnenia alebo bez dôleţitého dôvodu. Z administratívneho spisu ţalovaného v danej veci nevyplýva, ţe by správny orgán so ţalobcom prejednal priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo ţe by sa ţalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, na ktorú vadu ţalobca upozorňoval v priebehu celého konania, a to uţ vo vyjadrení ţalobcu k začatiu správneho konania z 27.10.2014, ako aj v odvolaní ţalobcu z 01.12.2014 a aj v ţalobe, a súd pritom na takúto procesnú vadu musí prihliadať z úradnej povinnosti, keďţe má za následok odňatie práva ţalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 ústavy. 6 10Sžo/265/2015 Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, ţe inšpektorát práce svoje závery ohľadne porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. oprel o také dôkazy, ktorý poskytujú dostatočnú skutkovú oporu tvrdeniu o vyuţívaní závislej práce fyzických osôb R. G. (nar. X.) a J. H. (nar. X.) bez zaloţenia pracovnoprávneho vzťahu

osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Týmito dôkazmi sú obstarané výpovede menovaných zachytené v zápisniciach o podaní informácie zo dňa 11.09.2014, z ktorých jednoznačne vyplýva, ţe činnosť nimi realizovaná dňa 11.09.2014 vykazuje znaky závislej práce tak, ako ju definuje § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Ak navyše vezmeme do úvahy obsah vyhotoveného protokolu (inšpektori práce boli očitými svedkami toho, ako dotknuté osoby vykonávajú prácu pomocných stavebných robotníkov), skutočnosť dodatočného zlegalizovania činnosti týchto osôb (ţalobca s nimi dňa 16.09.2014 uzatvoril dohody o pracovnej činnosti na výkon pomocných stavebných prác, teda na realizáciu takého druhu činnosti, ktorý uskutočňovali aj v čase kontroly nelegálneho zamestnávania dňa

2. 2014), či fakt prvotného nerozporovania skutkových zistení ţalobcom (ten k vzneseniu námietok pristúpil aţ po tom, ako bol upovedomený o začatí správneho konania o uloţení pokuty), dospejeme k záveru, ţe vyššie spomenutá konštatácia súdu ohľadne nezadováţenia relevantných skutočností, navyše nijako neodôvodnená, nie je tým argumentom, na základe ktorého by bolo moţné povaţovať postup súdu za legitímny, dostatočne právne podloţený. Obdobný názor zastáva ţalovaný aj v prípade konštatovania súdu, ţe správne orgány tým, ţe nenariadili vo veci ústne pojednávanie, zaťaţili svoje rozhodnutia takou vadou, ktorá mala vplyv na ich zákonnosť. Oporu tomuto tvrdeniu má

súdu poskytnúť fakt, ţe kompetenčný zákon (zákon o inšpekcii práce) neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, a teda bolo potrebné postupovať v intenciách zákona o priestupkoch, na ktorý priamo odkazuje aj dikcia § 7 ods. 3 písm. j) zákona o inšpekcii práce. Ten priznáva obvinenému z priestupku právo, aby bola jeho vec prejednaná na ústnom pojednávaní, s výnimkou prípadu, ak sa obvinený na toto pojednávanie odmietne dostaviť. Ţalovaný na margo týchto právnych záverov súdu poznamenáva, ţe zákon o inšpekcii práce v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, ţe na konanie

§ 19

a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. A keďţe inú právnu úpravu predmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, ţe na sankcionovanie ţalobcu za správny 7 10Sžo/265/2015 delikt

§ 19

zákona o inšpekcii práce (teda aj za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania) bolo potrebné pouţiť práve Správny poriadok. Ten v dikcii § 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel od zákona o priestupkoch ponecháva výlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie nariadi alebo nie. Výnimkou je len prípad, kedy nariadenie ústneho pojednávania ustanovujú osobitné predpisy, kam patrí napr. stavebný zákon, či predpisy o pozemkových úpravách. V prejednávanom prípade sa inšpektorát práce ako ţalovaný zaoberali potrebou nariadenia ústneho pojednávania, pričom obaja dospeli k záveru, ţe si to povaha veci nevyţaduje, nakoľko disponujú dostatočným dôkazovým materiálom na účely jednoznačného preukázania porušenia povinnosti ţalobcom. Svoje úvahy zároveň rozviedli v odôvodneniach oboch správnych aktov, čím sa súčasne vysporiadali s poţiadavkou ţalobcu smerujúcou k nariadeniu ústneho pojednávania. Ţalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom okrem vyjadrenia k skutkovým okolnostiam konania a na neho nadväzujúceho rozhodnutia uviedol, ţe kontrolní pracovníci odporcu riadne nepoučili ţalobcu a síce, ţe mu hrozí vysoká pokuta, ale naopak zaviedli ho tvrdeniami, ţe ak osoby G. a H. prihlási na Sociálnej poisťovni ako svojich pracovníkov bude celá vec bez ďalšieho vybavená. Konanie práve v tomto smere naznačuje priame porušenie § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Z. z., ktorý ukladá správnemu orgánu povinnosť poskytovať účastníkom konania poučenia, aby pre neznalosť práv neutrpeli ujmy v správnom konaní. Táto okolnosť predstavuje jednak porušenie čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, Ústavy SR, zákona č. 71/1967 Z. z., ako aj platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR v znení judikátov 8Sţo 28/07, 8Sţo 147/08, 3Sţ 85/07 a iné. Navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť. S poukazom na ustanovenie § 492 odsek 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení od 01.07.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.

§ 250ja ods.

2 O.s.p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, 8 10Sžo/265/2015 ţe krajský súd verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 11.06.2015. Odvolací súd nepovaţoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 28.09.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

§ 244ods.

1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

§ 247ods.

1 O.s.p.,

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku krajského súdu ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania odvolací súd skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu. V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku, či prvostupňový správny orgán boli povinný v rámci konania o správnom delikte nariadiť vo veci ústne pojednávanie. Z administratívneho spisu ţalovaného odvolací súd zistil, ţe Inšpektorát práce Košice ako prvostupňový orgán rozhodnutím zo dňa 13.11.2014

§ 19ods.

2 písm. a/ bodu 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uloţil ţalobcovi pokutu vo výške 5.000,-eur za porušenie zákazu vyplývajúceho z ust. 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ bodu 4 zákona č. 82/2005 Z. z. na tom skutkovom základe, ţe ţalobca vyuţíval závislú prácu fyzických osôb J. H. a R. G., čo bolo zistené inšpekciou práce vykonanou u ţalobcu dňa 11.09.2014

§ 79 10Sžo/265/2015 ods.

3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ţalovaný správny orgán - Národný inšpektorát práce so sídlom v Košiciach na základe odvolania ţalobcu proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, v ktorom namietal nevypočutie ţalobcu za prítomnosti J. H. a R. G., rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie ţalobcu zamietol.

§ 219ods.

2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V uvedenom prípade je najvyšší súd toho názoru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, vychádza z logického a správneho právneho posúdenia danej veci, a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, ako len v celom rozsahu konštatovať správnosť dôvodov z ktorých krajský súd pri posúdení danej veci vychádzal, pričom odvolací súd pre zdôraznenie správnosti dodáva ďalšie doplňujúce dôvody. V prejednávanom prípade sa krajský súd

názoru najvyššieho súdu dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré uviedol ţalovaný vo svojom vyjadrení k ţalobe, predovšetkým k potrebe a nevyhnutnosti nariadiť ústne pojednávanie v konanie o správnom delikte, aby bolo zachované právo obvineného zo správneho deliktu na spravodlivý proces, a to aj pred orgánom verejnej správy. K námietke ţalovaného, ţe zákon o inšpekcii práce v ustanovení § 21 ods. 3 výslovne upravuje, ţe na konanie

§ 19

a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak a keďţe inú právnu úpravu predmetné konanie nepripúšťa, je evidentné, ţe na sankcionovanie ţalobcu za správny delikt

§ 19

zákona o inšpekcii práce (teda aj za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania) bolo potrebné pouţiť práve Správny poriadok, ktorý v ustanovení § 21 zakotvuje inštitút ústneho pojednávania, pričom na rozdiel od zákona o priestupkoch ponecháva výlučne na úvahe správneho orgánu, či toto ústne pojednávanie nariadi alebo nie, odvolací súd poznamenáva: 10 10Sžo/265/2015 Slovenská republika sa v čl. 1 ods. 2 Ústavy SR zaväzuje, ţe uznáva a dodrţiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Kľúčovým medzinárodným dokumentom, ktorý ustanovuje istý štandard základných ľudských práv a slobôd a zároveň aj zabezpečuje mechanizmus kontroly ich dodrţiavania v praxi, je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý vznikol na pôde Rady Európy. V zmysle čl. 154c Ústavy SR je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k článku 154c Ústavy SR predstavujú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúra naň sa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy SR, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôţu prekročiť. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách zaručuje každému verejné prerokovanie záležitosti pri rozhodovaní o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Uskutočňovanie súdnych a iných pojednávaní pred verejnosťou tvorí jeden zo základných princípov, ktoré sú obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Verejný charakter chráni účastníkov pojednávania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly. Je to tiež jeden z prostriedkov, pomocou ktorého má byť dosiahnutá dôvera v súdnictvo. Pri budovaní transparentnej správy súdnictva verejnosť prispieva k dosiahnutí cieľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne spravodlivého procesu. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v prípade Jussila v. Fínsko (rozsudok z 23.11.2016) uviedol, ţe ústne a verejné konanie predstavuje základný princíp obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento princíp je osobitne dôleţitý v trestnom kontexte, kde vo všeobecnosti musí na prvom stupni existovať súd (v danom prípade správny orgán), 11 10Sžo/265/2015 ktorý plne vyhovuje poţiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a kde má sťaţovateľ (obvinený zo správneho deliktu) oprávnenie, aby bol jeho prípad „prerokovaný“ s moţnosťou inter alia predkladať dôkazy na svoju vlastnú obhajobu, vyjadriť sa k dôkazom proti nemu a vypočúvať a dať vypočuť svedkov. Poukázal na autonómnosť pojmu „ trestné obvinenie“ a na to, ţe čl. 6 sa vo svojej časti vzťahuje okrem iného aj na správne sankcie. Z judikatúry súdov Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sţf 9/2010 zo 16. februára 2011 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 30/2012) taktieţ vyplýva záver, ţe na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú poţiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretoţe Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušil s odôvodnením, ţe správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani ţalovaný, odvolací súd sa s takýmto záverom stotoţnil aj s poukazom na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu v otázke potreby aplikácie trestnoprávnych princípov aj na trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov), ktoré podlieha obdobnému reţimu ako trestný postih za trestné činy najmä z hľadiska potreby vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok krajského súdu

§ 219ods.

1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania priznal. Ţalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho súdneho konania ţalobcovi na účet právneho zástupcu vedený vo V., č. ú. X. v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“) v celkovej výške 148,19 €, ktorá pozostáva z 12 10Sžo/265/2015 z náhrady trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej sluţby

§ 9ods.1 v spojení s § 11 ods.

4 vyhlášky: - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 28.08.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky) – 139,83 €, z reţijného paušálu

§ 16ods.

3 vyhlášky – 8,39 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní

predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. septembra 2016 JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková