3 O. s. p. vyhovel. Zároveň
1 O. s. p. pripustil, aby do konania pristúpila žalobkyňa E., ktorá je
listu vlastníctva X. bezpodielovou spoluvlastníčkou bytu č. X. v bytovom dome v Bratislave, S.J. a ktorá so vstupom do konania súhlasila. O odvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozhodol uznesením zo 4. decembra 2014 sp. zn. 3Co/177/2014 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predpokladom vyhovenia návrhu v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. je preukázanie splnenia formálnych podmienok spočívajúcich v tom, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného, že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania, že táto skutočnosť nastala po začatí konania a že nadobúdateľ 3 6 Cdo 391/2015 práva súhlasí so vstupom do konania, ak má nastúpiť na miesto doterajšieho navrhovateľa. V štádiu, pri ktorom súd posudzuje splnenie uvedených predpokladov, skúma tvrdenia, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu len z hľadiska ich možnosti (spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok – prevod alebo prechod práva na iného. Samotné skúmanie skutočnosti, či reálne došlo k prevodu alebo prechodu práv je vyhradené až rozhodnutiu vo veci samej pri skúmaní vecnej legitimácie účastníka konania. Súd prvého stupňa postupoval preto v súlade s § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., keď mal preukázané splnenie predpokladov pre vyhovenie návrhu, na vstup osôb, na ktoré boli práva alebo povinnosti prevedené. Napokon, ani sám žalovaný nespochybnil existenciu relevantnej právnej skutočnosti
2 a ods. 3 O. s. p.. Nestotožnil sa ani s námietkami žalovaného vzťahujúcimi sa na nedostatočné zastúpenie niektorých žalobcov a nedostatočné označenie príslušného listu vlastníctva. Vyššie uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním. Dovolanie odôvodnil tým, že ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Uviedol, že súdy pochybili, keď nevykonali dokazovanie a hodnotenie jeho výsledkov
ustanovení § 120 a nasl. O. s. p. List vlastníctva č. X. vzťahujúci sa na pôvodných a aktuálnych žalobcov nebol žalobcami v žalobe označený, nebol súdu predložený a napokon ani ako dôkaz vykonaný v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Súdy nižšieho stupňa tak opomenuli dostatočne verifikovať, či osoby v žalobe označené ako žalobcovia (rovnako aj osoby, ktoré sa na základe rozhodnutia súdu žalobcami stali) majú aktívnu vecnú legitimáciu, teda, či žalobcami môžu reálne byť
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Za predpokladu, že niektorí z pôvodných žalobcov nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, nemohlo potom dôjsť ani k právnemu nástupníctvu po takomto procesne nespôsobilom žalobcovi. Uviedol, že na strane žalobcov vystupujú aj viaceré manželské páry, u ktorých nie je daná ich procesná spôsobilosť vystupovať individuálne ako účastník konania (nemajú status dvoch individuálnych účastníkov konania). Taktiež poukázal na to, že súdy nižšieho stupňa nesprávne posúdili otázku právneho zastúpenia žalobcov, pretože tí žalobcovia, ktorí nemali v čase podania 4 6 Cdo 391/2015 žaloby procesnú spôsobilosť, nemohli byť právne účinne zastúpení advokátom. Súdom nižšieho stupňa vytýkal aj to, že nedostatočne preskúmal splnenie podmienok konania, čoho dôsledkom je poškodenie žalovaného na jeho právach, pretože konanie malo byť pre nesplnenie podmienok konania zastavené. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby po zrušení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa konanie zastavil. Žalobcovia sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný zastúpený v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či jeho dovolanie je procesne prípustné a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Dovolací súd sa predovšetkým zaoberal skutočnosťou, či podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O. s. p. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.).
2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Dovolanie žalovaného smeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z uznesení vymenovaných vo vyššie citovanom ustanovení O. s. p., lebo nejde o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil 5 6 Cdo 391/2015 prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.) a nejde ani o prípad prípustnosti dovolania
písm. b/ ustanovenia § 239 ods. 2 O. s. p. Dovolanie žalovaného preto
citovaného zákonného ustanovenia neprichádza do úvahy. Ak je súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z vyššie uvedených hľadísk, pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania
1 písm. b/ a c/ O. s. p., na ktorú žalovaný výslovne poukazoval.
p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé. Z citovaných ustanovení vyplýva, že dovolací dôvod uvedený v § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p. je naplnený len vtedy, ak sa konalo s osobou, ktorá nemala spôsobilosť na práva a povinnosti. O taký prípad pôjde vždy, ak sa konanie viedlo s fyzickou osobou ešte nenarodenou, okrem prípadu, že dieťa už bolo počaté a narodilo sa živé, alebo ak sa konalo s fyzickou osobou už zomretou, alebo sa konalo s neexistujúcou právnickou osobou (prípadne s osobou 6 6 Cdo 391/2015 už zriadenou, založenou, ktorá však nemá spôsobilosť na práva a povinnosti, okrem prípadu, kedy takejto osobe spôsobilosť byť účastníkom konania priznáva zákon). V posudzovanej veci na strane žalobcov vystupujú (a vystupovali) fyzické osoby, teda subjekty, ktoré majú spôsobilosť mať práva a povinnosti, čo znamená, že sú spôsobilé byť aj účastníkmi občianskeho súdneho konania (§ 19 O. s. p.). Nebolo preukázané (a žalovaným ani tvrdené), že sa konalo s non-subjektom (so zomrelou fyzickou osobou). Žalovaný neopodstatnene preto namietal existenciu vady uvedenej § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p.. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovia (niektorí z nich) nemali aktívnu vecnú legitimáciu, a preto nemali spôsobilosť byť účastníkom konania treba uviesť, že žalovaný zjavne nerozlišuje medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva; má ju ten, kto je
hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti. Či je účastník konania tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), ukáže sa až v konečnom rozhodnutí o veci. Jej nedostatok zmätočnosť konania
1 písm. b/ O. s. p. nespôsobuje; vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím (porovnaj napr. R 34/1993).
p. každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Z predmetného ustanovenia O. s. p. a § 19a ods. 1 OZ vyplýva, že dovolací dôvod
1 písm. c/ O. s. p. môže nastať len v prípade, kedy je účastníkom konania fyzická osoba; právnické osoby majú v podstate neobmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Pri fyzických osobách môže dôjsť k naplneniu tejto vady konania pri osobách maloletých, osobách pozbavených spôsobilosti na právne úkony a osobách, ktorých spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená. V posudzovanej veci na strane žalobcov nevystupujú maloletí a ani osoby pozbavené, prípadne obmedzené vo svojej spôsobilosti na právne úkony. Opak netvrdil napokon ani žalovaný, ktorý opätovne nesprávne spája túto vadu konania s nedostatkom vecnej legitimácie. Žalovaným tvrdená existencia uvedenej vady je preto rovnako nedôvodná. 7 6 Cdo 391/2015 Možno teda konštatovať, že žalovaný neopodstatnene namietal existenciu prípustnosti dovolania
1 písm. b/ a c/ O. s. p. Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ a d/ až g/ § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani
týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon žalovaný vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal. Žalovaný odôvodňoval svoje dovolanie aj tým, že konanie je postihnuté inou vadou (nesprávne hodnotenie dôkazov, nevykonanie dôkazov spôsobom upraveným v zákone), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ako aj tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Súdna prax je jednotná v tom, že tzv. „iná vada“ a nesprávne právne posúdenie veci sú dovolacími dôvodmi, avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p.) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Aj za predpokladu, že by tvrdenia žalovaného boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Keďže v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 151 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobcom však v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ani si ich neuplatnili, preto im neboli priznané. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 8 6 Cdo 391/2015 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.