N a j v y š š í s ú d 1Szak/11/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, ţe ruší preskúmavané rozhodnutie a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

1. októbra 2016 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
2. Avšak kasačný súd napriek uvedenej neformálnosti kasačnej sťaţnosti s poukazom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) analogicky zdôrazňuje, ţe pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. V rámci svojej rozhodovacej praxe ESĽP uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval (vec Abdullayev c. Ruská federácia, r. 2010), ţe práve v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“.
3. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [najmä vec Sutyazhnik c. Ruská federácia (r. 2009) alebo Bulgakova c. Ruská federácia (r. 2007)].
4. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (viď vyššie citovaná vec Sutyazhnik).
5. Sťaţovateľka v dôvodoch kasačnej sťaţnosti na prvom mieste uviedla, ţe krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7 1Szak/11/2016 Ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. nepochybne špecifikuje odňatie moţnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae), t.j., ţe ide o tak procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Správny súdny poriadok.
6. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno-právnymi predpismi (najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 5 ods. 9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv).
7. Ústavný súd uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
8. Sťaţovateľka v súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadom jej ţalobnej námietky o neurčení krajiny, do ktorej má byť vyhostená.
9. V súvislosti s týmto dôvodným sťaţnostným bodom kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, ţe ţalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. 8 1Szak/11/2016
10. Povinnosťou ţalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto ţalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu moţnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
11. Preto pokiaľ rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie spomínaného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. Záverom kasačný súd dodáva, ţe vylúčenie vyhostenia sťaţovateľky do krajiny pôvodu nie je postačujúcou garanciou z pohľadu dodrţania práv sťaţovateľa podľa článku 3 Dohovoru a článku 33 Ţenevského Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku
13. V súvislosti s uvedeným musí kasačný súd aj poukázať na procesnú neobvyklosť v prejednávanej veci (viď § 3 ods. ods. 4 Správneho poriadku v spojení s § 120 zák. č. 404/2011 Z.z.), kedy ţalovaný v homogénnej skupine cudzincov (všetci občania Sýrskej arabskej republiky zaistení v porovnateľnom čase z obdobných skutkových zistení a právnych dôvodov) stanovil rôzny dátum ukončenia lehoty zaistenia (napríklad v rozhodnutí ţalovaného z
14. júla 2016 č. PPZ-HCP-BA6-236-012/2016-AV stanovená doba zaistenia do 03.12.2016, v rozhodnutí ţalovaného z
15. júla 2016 č. PPZ-HCP-BA6-239-012/2016-AV stanovená doba zaistenia do 30.11.2016 alebo v preskúmavanom rozhodnutí bola stanovená doba zaistenia do 24.12.2016) bez bliţšieho odôvodnenia.
16. Krajský súd sa nezaoberal ani s podstatným ţalobným bodom o prieskume dostatočnosti argumentácie ţalovaného vo vzťahu k moţnosti vyhostenia sťaţovateľky do tretej krajiny, medzi ktoré je v prejednávanej veci nutné zahrnúť Turecko. Ţalovaný sa v odôvodnení k tejto moţnosti vôbec nevyjadril a z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup krajského súdu ako rozporný so zákonnou poţiadavkou uvedenou v § 139 ods. 2 S.s.p. (t.j. posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov ţalovaného). Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej 9 1Szak/11/2016 obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
17. K sťaţnostnému bodu týkajúcemu sa neposúdenia rizika úteku sťaţovateľky kasačný súd uvádza, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku správne konštatoval, ţe „Nevyčkanie ukončenia azylového konania v žiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, že je preukázaná existencia rizika úteku migrujúceho utečenca, preto, ak žalovaný realizuje jeho vyhostenie akýmkoľvek spôsobom, či podľa medzinárodnej dohody alebo osobitného predpisu, je reálne zaistenie najmä aj v prípade príslušníkov jej rodiny, ktorí počas zaistenia majú zabezpečené ubytovanie, je chránený ich život a zdravie, ktoré by bez finančných prostriedkov garantované nemali“. Preto tento sťaţnostný bod kasačný súd nepovaţoval za dôvodný.
18. Kasačný súd sa tieţ stotoţňuje so sťaţnostným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., t.j., ţe krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Okrem vyššie citovaných rozsudkov senátu 1S kasačný súd poukazuje na sťaţovateľkou citované rozsudky, a to najmä 1SZa/6/2016 a 10SZa/2/2015, ktoré sa týkajú účelnosti zaistenia a v plnom rozsahu sú aplikovateľné na prejednávanú vec sťaţovateľky.
19. Sťaţovateľka tieţ namieta, ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra chápe kasačný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. vo vzťahu k meritu veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistené skutočnosti vyplývajúce z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.
20. Navyše právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10 1Szak/11/2016
21. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil tak závaţné a hrubé nedostatky právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok. Preto tento dôvod kasačnej sťaţnosti vyhodnotil ako irelevantný.
22. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, ţe krajský súd opomenul naplniť ustanovenie § 139 ods. 5 S.s.p., avšak táto vada nemá zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V.
23. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, ţe ak kasačný súd dospeje k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd ţalobu zamietol, môţe rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, ţe zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

1. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľky zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
2. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru v citovanom znení kaţdý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. 11 1Szak/11/2016
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, ţe sťaţovateľke, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťaţnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 10. októbra 2016 Ing. JUDr. Miroslav G a v a l e c PhD., v.r. predseda senátu JUDr. Igor Belko, v.r. JUDr. Elena Berthotyová PhD., v.r. člen senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová