← Slovensko

o 6 827,15 eur s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 435/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Fondu na podporu vzdelávania, so sídlom v Bratislave, Panenská 29, IČO: 47 245 531, zastúpeného advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti ţalovanej Ing. A. B., bývajúcej v R., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Vojtechom Čipákom, PhD., so sídlom v Bratislave, Vazovova 9/b, o zaplatenie 6 827,15 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp.zn. 3 Cpr 3/2013, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

  1. júna 2014 sp.zn. 11 CoPr 7/2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  2. júna 2014 sp.zn. 11 CoPr 7/2013 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ruţomberok (ďalej len ,,okresný súd“) rozsudkom zo
  3. októbra 2013, č.k. 3 Cpr 3/2013-230 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 6 827,15 € s úrokom z omeškania vo výške 8,78% ročne z tejto sumy od
  4. decembra 2012 do zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak s odôvodnením, ţe ţalovaná sa bezdôvodne obohatila na úkor ţalobcu (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) tým, ţe jej boli vyplatené finančné prostriedky na základe absolútne neplatných právnych úkonov – dohôd o vykonaní práce, ktoré ţalobkyňa uzatvorila so študentským pôţičkovým fondom v zmysle § 226 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, hoci bola členkou rady fondu. Súd dospel k záveru, ţe tieto dohody boli neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretoţe odporovali ustanoveniu § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z.z. o študentskom pôţičkovom fonde (ďalej len ,,zákon č. 200/1997 Z.z.“), podľa ktorého sú členstvo a funkcie 2 5 Cdo 435/2014 v rade fondu čestné, t.j. neprináleţí za ich výkon a plnenie povinností z nich vyplývajúcich odplata. Predmetom uzatvorených dohôd o vykonaní práce boli činnosti, ktoré sa týkali problematiky poplatkov a pôţičiek poskytovaných z tohto fondu, išlo teda o činnosti spadajúce do pôsobnosti rady študentského pôţičkového fondu v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 200/1997 Z.z. a § 8 ods. 14 štatútu študentského pôţičkového fondu účinného v rozhodnom čase. Keďţe kaţdý člen rady fondu bol povinný svoju funkciu vykonávať zodpovedne, nevyhnutne sa musel na zasadnutia rady pripraviť, preto aj činnosť spočívajúca v štúdiu dokumentov, vypracovaní návrhov, rozborov a podkladov, spadala pod výkon funkcie člena rady fondu. Ani za tieto činnosti preto nemal člen rady fondu nárok na odmenu a vyplatenie akejkoľvek odmeny v súvislosti s výkonom tejto funkcie neprichádzalo do úvahy s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 8 zákona č. 200/1997 Z.z. Dohody boli tieţ v rozpore s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.z., v zmysle ktorého zamestnanci fondu nesmú byť členmi rady fondu a dozornej rady aj z dôvodu zachovania ich nezávislosti a vylúčenia vzťahov podriadenosti voči riaditeľovi fondu. Z týchto dôvodov súd ţalobe vyhovel a zaviazal ţalobkyňu vrátiť celú vyplatenú sumu brutto, pretoţe ţalobca uhradil za ţalobkyňu i daň z príjmu fyzických osôb a v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka tak plnil za ňu to, čo podľa práva mala plniť ona sama. Námietku premlčania vznesenú ţalobkyňou posúdil ako nedôvodnú; uviedol, ţe v súlade s judikatúrou za okamih kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné povaţovať aj okamih, kedy bol účastník zmluvy na jej neplatnosť upozornený revíznym orgánom. V tomto prípade mal za to, ţe sa tak stalo aţ po predloţení memoranda advokátskej kancelárie AENEA Legal, s.r.o. z
  5. októbra 2011, pretoţe z výročnej správy o hospodárení a činnosti fondu za rok 2010 nedostatky nevyplynuli a táto správa ani nebola schválená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládeţ a šport, na zasadnutí dňa
  6. júna 2011 práve pre nedostatky týkajúce sa výšky nákladov fondu k mzdovým prostriedkom. Premlčacia doba teda uplynula aţ dňa
  7. októbra 2013, pričom ţaloba bola doručená na súd
  8. decembra 2012, t.j. včas. Aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce vylúčil súd z dôvodu, ţe ţalobkyňa mala vedomosť o tom, ţe jej funkcia v rade bola čestná a ţe za jej výkon nemá nárok na odmenu. Ani zastavenie trestného stíhania vo veci sp.zn. ČVS: ORP-33/OEK-B1-2012 nemohlo mať na rozhodnutie súdu vplyv, pretoţe v konaní neposudzoval naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu, ale nároku ţalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom tieţ na ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je súd 3 5 Cdo 435/2014 viazaný len rozhodnutím o tom, ţe bol spáchaný trestný čin a v danej trestnej veci o také rozhodnutie nešlo. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie ţalobkyňa. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
  9. júna 2014 sp.zn. 11 Copr 7/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol (§ 220 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, ţe okresný súd zistil skutkový stav veci dostatočne, aplikoval na vec správnu právnu normu avšak vec nesprávne posúdil. Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, ţe sporné dohody o vykonaní práce uzatvorené medzi účastníkmi boli neplatné avšak v prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré vylučuje úspech ţalobcu v konaní. Okresný súd správne na vec aplikoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj špeciálne ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce odkazujúceho na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí aj vtedy, ak Zákonník práce ako lex specialis nemá potrebnú právnu úpravu, a to nielen vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj v prípade, ak by išlo o ustanovenia záväzkovej časti Občianskeho zákonníka. Keďţe v danej veci išlo o nároky vzniknuté z neplatného právneho úkonu hoci právny úkon bol uzatvorený podľa Zákonníka práce, pre absenciu špeciálnej právnej úpravy neaplikoval odvolací súd na bezdôvodné obohatenie úpravu obsiahnutú v § 222 Zákonníka práce. S poukazom na kogentnú povahu Zákonníka práce a obsahové náleţitosti sporných dohôd odvolací súd zhodne s okresným súdom mal za to, ţe boli uzatvorené ako dohody o vykonaní práce v zmysle § 226 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, čím medzi účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah. Za správny povaţoval aj záver okresného súdu o absolútnej neplatnosti napadnutých dohôd v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 200/1997 Z.z., avšak podľa odvolacieho súdu ide o neplatnosť v pracovnoprávnych vzťahoch, na ktorú bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Formulácia tohto ustanovenia totiţ predpokladá istú mieru účasti zamestnávateľa na neplatnosti právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe sporné dohody sa uzatvárali na základe poţiadavky ţalobcu a na zabezpečenie plnenia jeho úloh. Bol to predovšetkým ţalobca, ktorý ako zamestnávateľ mal vedieť, či uzatvorením predmetných dohôd nedochádza k porušovaniu zákona. Potom platí, ţe ak neplatnosť spôsobil ţalobca, čo i len čiastočne, nemôţe byť táto neplatnosť na ujmu ţalovanej a ak jej vznikne v dôsledku neplatnosti predmetných právnych úkonov škoda, je povinný ju ţalobca ţalovanej nahradiť. Námietku premlčania vznesenú ţalovanou posúdil ako nedôvodnú aj odvolací súd, keď vedomosť oprávneného o tom, ţe sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil, musí byť 4 5 Cdo 435/2014 skutočná. K tejto vedomosti došlo v prejednávanej veci aţ vypracovaním memoranda z
  10. októbra 2011, preto bola ţaloba podaná pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe podľa ustanovenia § 4 zákona č. 200/1997 Z.z. do pôsobnosti rady fondu patrili rozhodovacie a schvaľovacie kompetencie, pričom úlohy vyplývajúce zo sporných dohôd boli vykonávané mimo tohto rámca. Keďţe predmetné dohody sú neplatné, účastníci sú v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinní vydať predmet bezdôvodného obohatenia. Mal za to, ţe zo strany ţalovanej nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor ţalobcu, pretoţe ţalovaná za dohodnutú odmenu riadne vykonala ţalobcom zadanú prácu nad rámec výkonu funkcie. Aj keď sú tieto dohody neplatné a ţalobkyňa by mala vrátiť odmenu vyplatenú na ich základe, v zmysle § 17 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce, má právo ţiadať od ţalobcu náhradu škody, ktorá jej na základe neplatných dohôd vznikla. Škoda v danom prípade predstavuje odmenu, na ktorú má ţalovaná za vykonanú pracovnú úlohu nárok. Priznaniu uplatneného nároku bráni aj čl. 2 základných zásad Zákonníka práce a ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď by nebolo v súlade s dobrými mravmi poţadovať od ţalovanej vrátenie odmeny vyplatenej na základe dohôd, ktorých neplatnosť nevyvolala. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a ţalobu zamietol. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., ako dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom). Predovšetkým namietal, ţe na prejednávanú vec nie je moţné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, pretoţe práv z neho vyplývajúcich sa môţe primárne domáhať len zamestnanec, pričom ţalovaná nikdy status zamestnanca nenadobudla. Sporné dohody o vykonaní práce bolo potrebné posudzovať z hľadiska ich obsahu, a to bez ohľadu na to, ako boli pomenované, pretoţe ich predmetom boli činnosti, ktoré patrili do výkonu funkcie člena rady fondu vykonávanou bez nároku na odmenu. Za nesprávnu povaţoval aj aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce odvolacím súdom. Ţalovaná uzatvorila sporné dohody dobrovoľne a teda sama ich neplatnosť spôsobila, preto nebola naplnená hypotéza ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Navyše ţalovanej ţiadna škoda nevznikla, pretoţe ak vykonávala činnosti, ktoré boli obsahom dohôd, vykonávala len tie činnosti, ktoré jej z funkcie vo fonde vyplývali a to bez nároku na akúkoľvek formu odmeny. V súvislosti s tým dovolateľ podotkol, ţe odvolací súd v rámci konania nevykonal ţiadne dokazovanie ohľadom existencie údajnej škody ţalovanej a vychádzal z výšky neadekvátnej odplaty v dohodách, 5 5 Cdo 435/2014 ktoré sám označil za absolútne neplatné, pričom rovnaké činnosti mali na základe dohôd vykonávať aj iní členovia rady fondu. Dovolateľ nesúhlasil ani s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe činnosti vykonávané ţalovanou na základe sporných dohôd nespadali do rámca funkcie člena rady fondu. Pôsobnosť rady fondu je vymedzená demonštratívnym spôsobom ustanovením § 4 zákona č. 200/1997 Z.z., ďalej vyplýva aj z ustanovení § 1 ods. 3 a § 8 ods.15 citovaného zákona. Zároveň je zákonnou povinnosťou člena rady fondu vykonávať správu fondu, viesť a riadiť jeho činnosť. Rozhodovať a schvaľovať, však neznamená iba hlasovať, tieto pojmy v sebe zahŕňajú široké rôznorodé spektrum úkonov. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal tieţ na tú skutočnosť, ţe vo väčšine prípadov absentuje akýkoľvek výstup ţalovanej, ktorý mal byť vykonaný na základe sporných dohôd a rovnakými úlohami boli na základe dohôd poverení aj viacerí ďalší členovia fondu. Je tieţ nepochybné, ţe všetky činnosti špecifikované v dohodách boli preberané na zasadnutiach rady fondu a spadali do rámca výkonu funkcie člena rady fondu. Výkon funkcie člena rady fondu je čestný, čo znamená, ţe táto funkcia je honorovaná a nemoţno od nej očakávať ţiadny finančný profit. Účelom zákona č. 200/1997 Z.z. v tejto časti bolo zabezpečiť nezávislosť funkcie člena rady fondu, resp. dozornej rady pri rozhodovaní bez akýchkoľvek vzťahov a väzieb vyplývajúcich z iných vzťahov. Fond je verejnoprávnym subjektom a zákon o ŠPF upravuje verejnoprávne vzťahy kogentným spôsobom, to znamená, ţe subjekty týchto vzťahov môţu konať len v medziach a rozsahu zákona. Dovolateľ namietal aj neprimerane vysokú výšku odplaty, ktorá mala byť ţalovanej za vykonané práce poskytnutá a podrobne sa zaoberal otázkou reálnej hodnoty jednotlivých činností. K záverom odvolacieho súdu o aplikácii dobrých mravov dovolateľ poukázal na skutočnosť, ţe v danom prípade bol vo fonde narušený kontrolný mechanizmus a existoval tam uzatvorený kruh, v rámci ktorého riaditeľ vyplácal finančné prostriedky svojim ,,zamestnancom“, a to členom rád fondu. V závere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej skutkovo totoţnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 51 Cpr 2/
  11. Z týchto dôvodov ţiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe ţalobe vyhovie. Ţalovaná k podanému dovolaniu uviedla, ţe nie sú dané dôvody dovolania, ani vady konania, a preto ţiadala, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu zamietol. Bola toho názoru, ţe odvolací súd na vec správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce, pretoţe aj v prípade neplatného pracovnoprávneho úkonu je namieste pouţitie reţimu Zákonníka práce. Uviedla, ţe jej úmyslom nebolo stať sa zamestnancom ţalobcu, ale zabezpečenie čo 6 5 Cdo 435/2014 najefektívnejšieho fungovania fondu. Sporné dohody boli uzatvorené na základe poţiadavky ţalobcu a ich neplatnosť nespôsobila. Ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce je moţné uplatniť aj v takom prípade, ak zamestnancovi škoda nevznikne. Podľa jej názoru by sa ţalobca nesporne bezdôvodne obohatil, ak by si prisvojil hodnotu jej práce bez toho, aby jej poskytol náleţité protiplnenie. Navyše ţalobca ňou poskytnuté plnenia pouţil a spracoval, preto podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka je povinný poskytnúť jej v rámci vyporiadania náleţité protiplnenie v peňaţnej forme. Zotrvala na svojom stanovisku, ţe práce, ktoré vykonávala na základe sporných dohôd, nepatrili do rámca výkonu funkcie člena rady fondu. Činnosti, ktoré nesúvisia ani s rozhodovacou ani so schvaľovacou funkciou, nespadajú do oblasti pôsobnosti rady fondu v zmysle § 4 zákona č. 200/1997 Z.z. Následne sa podrobne zaoberala obsahom jednotlivých dohôd a činností, ktoré na ich základe vykonávala. Doplnila, ţe v zmysle § 8 ods. 15 štatútu fondu, bola ako členka rady oprávnená nie však povinná predkladať návrhy a podnety rade. Rovnaké úlohy boli zadávané viacerým členom rady fondu preto, ţe kaţdý z nich mal zabezpečiť štatistické údaje pre jednotlivé kraje Slovenska. Skutočnosť, ţe fond neeviduje výsledky jej práce, jej nemôţe byť kladená na zodpovednosť. K námietke ţalobcu, ţe sa odvolací súd nezaoberal výškou škody, ktorá by vznikla ţalovanej v prípade vyporiadania bezdôvodného obohatenia, uviedla, ţe vyčíslenie škody v konkrétnej forme nebolo potrebné, nakoľko konkrétna ujma by sa rovnala výške odmien prijatých od ţalobcu. Zdôraznila, ţe dohody uzatvorila v dobrej viere a na základe uţ ustálenej praxe ţalobcu v súvislosti s uzatváraním dohôd aj v predošlých rokoch s inými členmi rady fondu. Poukázala aj na to, ţe nedostatky v činnosti fondu neboli zistené ani v rámci kaţdoročnej kontroly a preto nemala pochybnosť o správnosti jeho postupu. Dovolávala sa uplatnenia zásady všeobecnej rovnosti podľa § 13 Zákonníka práce, pokiaľ by súd mal rozhodnúť o vrátení prijatej odmeny, čím by bola znevýhodnená oproti iným členom rady fondu. Ţalobca k vyjadreniu ţalovanej zopakoval argumenty uţ vznesené v podanom dovolaní. Doplnil, ţe rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce ţalovaná poukázala, sa vzťahovali na prípady riadneho a platného uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu. Podrobne rozobral charakter činností, ktoré mali byť podľa jednotlivých dohôd ţalovanou vykonané a označil ich ako povinnosti vyplývajúce jej z titulu funkcie v rade fondu. Ţalobca svoje dovolanie doplnil následne viacerými podaniami, v ktorých predkladal a komentoval rozhodnutia súdov vydané v skutkovo a právne totoţných veciach, kde 7 5 Cdo 435/2014 ţalovanými boli iní členovia rady fondu. Rovnako ţalovaná predloţila najvyššiemu súdu viaceré následné vyjadrenia k argumentom ţalobcu, kde zopakovala svoje protiargumenty a súčasne doloţila rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline v obdobnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  12. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., proti rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe je potrebné ho zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky, nad rámec dovolacej argumentácie účastníka konania, ktorý existenciu vád zmätočnosti nenamietal, aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami podľa § 237 O.s.p. (a/ rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Po preskúmaní obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolacie konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe odvolací súd v konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 1, 2 O.s.p. 8 5 Cdo 435/2014 Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Zabrániť vydávaniu „nepredvídateľných“ rozhodnutí má vyššie citované ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého musí odvolací súd postupovať vtedy, keď dospeje k záveru, ţe sa na vec – podľa jeho názoru – vzťahuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní zo strany súdu prvého stupňa nebolo pouţité, je však pre rozhodnutie vo veci určujúce. Účastníkovi konania sa tak vytvára moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Tým, ţe bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu, posilňuje sa jeho právo na spravodlivý proces. K právnym dôsledkom nerešpektovania citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa najvyšší súd uţ vyjadril v rozhodnutí z
  13. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo pod č. 33/2011 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (viď tieţ www.nsud.sk). Najvyšší súd v ňom konštatoval, ţe „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
  14. októbra 2008, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).“ Tieto závery sú plne opodstatnené aj v preskúmavanom prípade. Z dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie na aplikácii ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré ustanovenie nebolo okresným súdom aplikované a z tohto pohľadu okresný súd vec ani neposudzoval. Odvolací súd síce rovnako ako okresný súd dospel k záveru, ţe v danom prípade sporné dohody o vykonaní práce uzatvorené medzi účastníkmi boli absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č.200/1997 Z.z., avšak podľa odvolacieho súdu bolo potrebné na následné vyporiadanie vzťahov medzi účastníkmi z neplatných právnych úkonov aplikovať ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Okresný súd na rozdiel od odvolacieho súdu posudzoval vec podľa 9 5 Cdo 435/2014 ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďţe aplikácia ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce bola pre výsledok sporu rozhodujúca, mal odvolací súd postupovať v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. a umoţniť účastníkom vyjadriť sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia. Zo spisu ale vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval, v dôsledku čoho účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. Týmto nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťaţil konanie vadou zmätočnosti spočívajúcou v odňatí moţnosti ţalobcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Okrem vyššie konštatovaného pochybenia odvolací súd v konaní postupoval v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ
  15. Citované ustanovenie je vyjadrením princípu neúplnej apelácie ovládajúcej odvolacie konanie a zakotvuje, ţe odvolací súd môţe vychádzať len z tých skutkových okolností, ktoré vyšli v konaní pred súdom prvého stupňa najavo, t.j. ktoré boli predmetom dokazovania a ktorých (ne)preukázanie napokon viedlo k príslušnému právnemu záveru o uplatnenom nároku. Je neprípustné, aby odvolací súd dospel k vlastným ,,novým“ skutkovým zisteniam bez toho, aby vyplývali z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, alebo z dokazovania v rámci odvolacieho konania mimo výnimiek ustanovených § 213 ods. 2 aţ 7 O.s.p. Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Uvedené ustanovenie umoţňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môţe byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania. Odvolací súd však nielenţe dospel k odlišnému právnemu záveru ako okresný súd, ţe na podklade sporných dohôd ţalovaná vykonala práce naviac, t.j. nespadajúce do náplne 10 5 Cdo 435/2014 funkcie člena rady fondu, ale navyše svoje rozhodnutie oprel o záver, ţe ţalovaná ,,riadne“ (v zmysle skutočne a reálne) vykonala pracovné úlohy zadané jej ţalobcom na podklade sporných dohôd. Tento záver odvolacieho súdu ale nevychádza zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd sa totiţ skutočným výkonom týchto činností ţalovanou nezaoberal a k tejto otázke nebolo okresným súdom vykonané ţiadne dokazovanie. Okresný súd jednoznačne uzavrel, ţe práce, ktoré mali byť vykonané na základe sporných dohôd, boli súčasťou náplne funkcie člena rady fondu, t.j. ani nemohli byť vykonané ţiadne práce naviac, preto nevykonával dokazovanie k otázke ich skutočného výkonu ţalovanou. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu (ods. 2 str. 12 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, č.l. 326 spisu) však vyplýva, ţe odvolací súd dospel k odlišnému záveru neţ okresný súd a konštatoval, ţe z dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaná riadne vykonala pracovné úlohy zadané ţalobcom a išlo o práce naviac nespadajúce pod rozhodovacie a schvaľovacie kompetencie ţalovanej, za ktoré jej vznikol nárok na odplatu. Tieto závery odvolacieho súdu s ohľadom na výsledky konania pred okresným súdom a ním zistený a dokazovaný skutkový stav vyznievajú prekvapivo a nečakane, pričom aj v tomto prípade ţalobca za danej procesnej situácie nemal moţnosť namietať ich správnosť. Aj tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu napĺňa znaky vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vyššie konštatované procesné pochybenia odvolacieho súdu, napĺňajúce znaky vady predvídanej ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., zakladajú dôvodnosť podaného dovolania a bez ďalšieho postačujú na zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Pre účely prejednávanej veci však dovolací súd povaţoval za potrebné uviesť k veci nasledovné. Kľúčom k správnemu záveru v prejednávanej veci je odpoveď na otázku, či na základe zmlúv označených ako dohody o vykonaní práce vznikol medzi účastníkmi pracovnoprávny vzťah, resp. faktický pracovný pomer. A túto otázku je moţné zodpovedať len posúdením ich obsahu (toho, čo malo byť na základe dohôd vykonané) a toho či ţalovaná, vo svojom postavení člena výkonného orgánu fondu, na ich podklade mohla tieto činnosti vykonávať ako závislú prácu v postavení zamestnanca. Aţ následne je moţné riešiť otázku dôsledkov neplatnosti úkonov vo vzťahu k účastníkom s ohľadom na ich povahu a civilný kódex, ktorým sa budú riadiť. 11 5 Cdo 435/2014 Aby bolo moţné konkrétny záväzkový vzťah označiť ako pracovnoprávny, musí mať základne znaky typické pre tento druh právnych vzťahov. Treba mať na zreteli, ţe pracovnoprávny charakter konkrétneho záväzkového vzťahu nie je determinovaný právnou formou, ktorou bol vzťah zaloţený ani jeho formálnym označením, ale tým či tento právny vzťah napĺňa základné znaky pracovnoprávneho vzťahu. Pre identifikáciu pracovnoprávneho vzťahu, resp. právneho statusu zamestnanca treba pritom vychádzať z definície pojmu závislej práce podľa ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, ako aj z vymedzenia pojmu zamestnanca podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce. Základnými znakmi pracovnoprávneho vzťahu, v ktorých sa odráţa podstata výkonu tzv. závislej práce, je osobná závislosť a podriadenosť zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, výkon práce v mene zamestnávateľa, na základe jeho pokynov a za odplatu. Aby teda bolo moţné urobiť záver, ţe vzťah medzi účastníkmi, ktorý mal byť dohodami o vykonaní práce zaloţený, je vzťahom pracovnoprávnym, ktorý sa spravuje ustanoveniami Zákonníka práce vrátane ustanovenia § 17 ods. 3, musel by tento vzťah mať uţ spomenuté znaky závislej práce a ţalovaná by na jeho základe musela závislú prácu vykonávať a mať postavenie zamestnanca. Ak tomu tak nie je, potom je aplikácia ustanovení Zákonníka práce vylúčená a to bez ohľadu na formálne označenie právneho vzťahu. V tomto smere bude potrebné, aby odvolací súd ešte raz posúdil charakter sporného vzťahu z pohľadu ustanovení zákona č. 200/1997 Z.z. najmä § 3 ods. 5, 8, § 5 ods. 2, 4 a § 9 ods. 4 citovaného zákona, ktoré sú celkom jednoznačné, nepripúšťajúce iný výklad a odpovedal na otázku, čo bolo predmetom dohôd o vykonaní práce a či vzťah medzi účastníkmi mohol mať znaky pracovnoprávneho vzťahu. A napokon v prejednávanej veci je na mieste otázka, či účastníci uzatvárali zmluvy na podklade skutočnej, váţnej vôle a zámeru vyvolať ich právne účinky, t.j. vznik pracovnoprávneho vzťahu, alebo týmto spôsobom len obchádzali zákon a absenciu jeho ustanovení, ktoré by umoţňovali odmeňovanie členov rady fondu. Pritom simulovaný právny úkon sa posudzuje nie z hľadiska dôsledkov simulovaného právneho úkonu, ale ako ten právny úkon, ktorý strany zastierali a ku ktorému ich vôľa aj reálne smerovala avšak len za predpokladu, ţe tento iný úkon je platný (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ však ide o simuláciu zákonom nedovoleného konania, nemôţu sa jeho účastníci dovolávať právnych dôsledkov, ktoré by inak nastali zo simulovaného právneho úkonu, ani z ním zastieraného neplatného úkonu. Iným slovami legálne označený úkon, ktorým sa zastiera 12 5 Cdo 435/2014 právom nedovolené konanie, nemôţe vyvolať účinky právom inak spojené s platným právnym úkonom len preto, ţe je takto označený. Pokiaľ ide o obsah sporných dohôd, resp. práce, ktoré mali byť na ich základe vykonávané, bude nevyhnutné odpovedať na otázku, čo v skutočnosti teda bolo a malo byť úlohou člena rady fondu a aký bol zámer zákonodarcu v tomto smere, ak samotný zákon počíta aj s administratívnym aparátom fondu a určuje radu fondu do pozície ,,výkonného orgánu spoločnosti“. Treba mať na zreteli, ţe akákoľvek rozhodovacia činnosť (napríklad aj sudcovská) nespočíva len v mechanickom rozhodovaní, ale zahŕňa mnoţstvo iných vedľajších činností, ktoré spolu vedú k prijatiu príslušného rozhodnutia a riadenia spoločnosti. Odpovede na tieto dovolacím súdom načrtnuté otázky vo svetle tu uvedených právnych úvah budú nevyhnutné pre správne posúdenie veci a pre určenie dôsledkov neplatnosti sporných dohôd. K obrane ţalovanej v dovolacom konaní spočívajúcej v argumentácii, ţe vo fonde boli dlhodobo uzatvárané dohody o vykonaní práce s členmi rady, ţe ţalovaná konala v dobrej viere a mala legitímne očakávania, dovolací súd povaţuje za potrebné dodať len toľko, ţe súkromné právo od počiatku ovláda základná rímska zásada ,,ignorantia iuris non excusat - neznalosť zákona neospravedlňuje“ a tieţ ,,vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým, pozorným, ostraţitým, bedlivým“. Pokiaľ ide o doktrínu legitímneho očakávania, tú veľmi výstiţným spôsobom definoval Ústavný súd Českej republiky v náleze z
  16. júna 1995 sp.zn. IV ÚS 215/94 : „Jestliţe tedy někdo jedná v důvěře v nějaký zákon, nemá být v této své důvěře zklamán". Legitímne očakávanie jednotlivca sa môţe vzťahovať len na to, čo je v súlade s právom a zo zákona výslovne vychádza, dlhodobá prax nie je dostatočnou bázou pre aplikáciu tohto princípu. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., na ktorú bolo potrebné vziať zreteľ (§ 242 ods. 1 O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na vadu zmätočnosti dovolací súd sa uţ nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom 13 5 Cdo 435/2014 rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  17. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  18. júna 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.