← Slovensko

o zapl. ušlého zisku

Najvyšší súd 5 Cdo 592/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. J., bývajúceho v H., podnikajúceho na základe ţivnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. J. J., s miestom podnikania v H., IČO: 34 571 256, zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. Júliusom Kvetánom, advokátom v Humennom, Štefánikova

  1. proti ţalovanému Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie ušlého zisku a bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 19 C 317/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
  2. januára 2014 sp.zn. 11Co 272/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I rozsudkom z
  3. marca 2013 č.k. 19 C 317/2012-61 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal ušlého zisku vo výške 90 383,58 € spolu s 16,5 % úrokom z omeškania od
  4. októbra 2002 do zaplatenia, čo malo predstavovať ušlý zisk za obdobie od
  5. augusta 2002 do
  6. marca 2004 a nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 5 554,40 € spolu so 17 % úrokom z omeškania od
  7. septembra 1998 do zaplatenia. Mal za preukázané, ţe medzi účastníkmi konania vznikol nájomný vzťah zaloţený písomnou zmluvou z
  8. decembra 1996 s tým, ţe nájomný vzťah bol ukončený k
  9. marcu 2003, ako to bolo konštatované v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Košice I 26C/55/2006 z
  10. júna 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 3Co/371/2011 zo
  11. októbra
  12. Právne posúdil uplatnený nárok ţalobcu podľa Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje inštitút náhrady škody, bezdôvodného obohatenia a tieţ premlčania vo vzťahu k nájmu a podnájmu nebytových priestorov. Vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania 2 5 Cdo 592/2014 zo strany ţalovaného skúmal, kedy sa ţalobca dozvedel o tom, ţe mu škoda vznikla a kto za ňu zodpovedá. Vychádzajúc z listinných dôkazov dospel k záveru, ţe ţalobca uţ v tomto období mal poznatok o tom, ţe Ing. M. ako jeho spolunájomca nebytových priestorov tieto prestal uţívať a ţalovaný tým, ţe mu ich nedal k dispozícii, spôsobil mu škodu vo forme ušlého zisku a túto dokázal súčasne i vyčísliť. Neuveril tak tvrdeniu ţalobcu o tom, ţe o vzniku škody a kto za ňu zodpovedá sa ţalobca dozvedel aţ v priebehu roka
  13. Pokiaľ teda ţalobca uţ v roku 2001 mal túto vedomosť a ušlý zisk vyčísloval najneskôr v roku 2003, dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa občianskeho práva mu uplynula najneskôr v roku
  14. Keďţe ţalobca si ţalobou uplatnil nárok z titulu ušlého zisku aţ
  15. marca 2006, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, v tejto časti nárok ţalobcu zamietol. Ţalobca nebol oprávnený uplatňovať ušlý zisk aj za obdobie po
  16. marci 2003, keďţe podľa záveru súdu nájomný vzťah k tomuto dátumu bol ukončený. Pri uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s ustáleným právnym a skutkovým stavom veci vyplývajúcim z rozsudku Krajského súdu v Košiciach 4Co/211/2010-83 bol toho názoru, ţe zmluva o prevode práv a povinností uzatvorená medzi ţalobcom a J. Šepeľom zo dňa
  17. decembra 2005 bola uzatvorená v čase, kedy uţ subjekt Sapel – J. Šepeľa nebol nositeľom ţiadnych práv a povinností z nájomnej zmluvy, pretoţe právny vzťah z nej skončil uplynutím doby. Z uvedených dôvodov ţalobu v celom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Uznesením z
  18. mája 2013 19C/317/2012-80 súd prvého stupňa opravil odôvodnenie rozsudku, a to tak, ţe správne malo odôvodnenie
  19. strany, odsek 2.,
  20. riadok tohto rozhodnutia znieť: „nebytové priestory o rozlohe 846,89 m2“, a to s prihliadnutím na to, ţe podľa rozsudku zo dňa 15.3.2013 bola v ňom nesprávne uvedená rozloha nebytových priestorov „76,2 m2“. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
  21. januára 2014 sp.zn. 11Co 272/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vrátane opravného uznesenia potvrdil. Odvolací súd sa stotoţnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku a na tieto poukázal. Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, ţe by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo ţe by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvého stupňa nároky ţalobcu v prevaţnej miere zamietol, berúc do úvahy námietku premlčania vznesenú ţalovaným, s čím ţalobca nesúhlasil argumentujúc, ţe začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty prvostupňový súd stanovil nesprávne a ţe premlčacia doba v danej veci 3 5 Cdo 592/2014 predstavovala 10 rokov. Odvolací súd k uvedenej námietke ţalobcu uviedol, ţe právo na náhradu škody (rovnako ako na vydanie bezdôvodného obohatenia) je právom majetkovým, a preto sa premlčuje v dobách stanovených Občianskym zákonníkom. Právo na náhradu škody sa môţe premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj v objektívnej dobe (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ich začiatok je stanovený odlišne; objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna potom odo dňa, keď sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a tom, kto za ňu zodpovedá. Vzájomný vzťah týchto premlčacích lehôt je taký, ţe sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Súd prvého stupňa pri posudzovaní ţalovaným vznesenej námietky premlčania sa správne vysporiadal s otázkou plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku ţalobcom a dospel aj k správnemu záveru, ţe dvojročná subjektívna premlčacia doba začala ţalobcovi plynúť ešte v októbri 2001, kedy sa dozvedel, ţe Ing. M. prenajaté nebytové priestory uvoľnil a tieto neboli dané do jeho dispozície. List ţalobcu adresovaný ţalovanému z
  22. októbra 2001 v tomto smere totiţ svojim textom neumoţňoval ţiaden iný výklad a bol celkom jednoznačný. Bolo nepochybné, ţe ţalobca uţ v októbri 2001 mal preukázateľne všetky vedomosti o tom, ţe ţalovaný podľa jeho názoru neodôvodneným neodovzdaním priestorov mu spôsobuje škodu na ušlom zisku a svoj nárok takto mohol uplatniť aj na súde. K uplatneniu nároku na náhradu škody podľa odvolacieho súdu pritom postačuje taká znalosť výšky škody, ktorá objektívne umoţňuje oprávnenému vyčísliť svoj nárok. Ţalobca všetky relevantné parametre priestorov poznal a ako sám v liste uviedol, ušlý zisk vyčísloval uţ
  23. októbra
  24. Nebola preto dôvodná odvolacia námietka ţalobcu, ţe o vzniku škody sa dozvedel aţ
  25. marca 2006 a jeho nárok na náhradu škody za obdobie od
  26. augusta 2002 2 do
  27. marca 2004 bol tak zjavne premlčaný. Bez právneho významu bolo aj poukazovanie ţalobcu na desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Odhliadnuc od toho, ţe nebol preukázaný úmysel ţalovaného škodu ţalobcovi spôsobiť bolo podstatné, ţe ak sa skončil priebeh kratšej subjektívnej lehoty, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú – dlhšiu premlčaciu K návrhu ţalobcu riešenie nároku s prihliadnutím k § 3 Občianskeho zákonníka vzhľadom na dané okolnosti, odvolací súd uviedol, ţe podľa zásad súdnej praxe, dobrým mravom všeobecne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva, lebo inštitút premlčania je zákonným inštitútom, a teda pouţiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom iba v tých prípadoch, ak by bolo výrazom zneuţitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej lehoty nezavinil. V konaní 4 5 Cdo 592/2014 nepreukázal ţalobca ţiadne také skutočnosti, ktoré by mu (objektívne) bránili podať ţalobu včas, pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty, resp. také správanie ţalovaného, ktoré by zasahovalo do tohto jeho práva. Správne sa prvostupňový súd vysporiadal aj s nárokom ţalobcu po období
  28. marca 2003 a v celom rozsahu správne sa súd prvého stupňa vysporiadal i s návrhom ţalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (5.554,20 €) . Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ho ţiadal, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe tým, ţe sa oba súdy nezaoberali jeho námietkami a tvrdeniami v konaní, došlo k vade konania, ktorá zasiahla do jeho ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj do zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práva a ľudských slobôd. Namietal ďalej nesprávny právny záver, ţe mu ţalovaný nespôsobil škodu úmyselne, ktorý si osvojili oba konajúce súdy, poukázal na to, ţe v tomto smere sú rozhodnutia súdu nepreskúmateľné a zmätočné. Ţalovaný vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas ţalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať 5 5 Cdo 592/2014 a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny 6 5 Cdo 592/2014 systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodrţiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa (II. ÚS 172/03). Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. 7 5 Cdo 592/2014 So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Podľa názoru ţalobcu, vychádzajúc z obsahu jeho mimoriadneho opravného prostriedku, namietal, ţe bolo zasiahnuté do jeho ústavných práv a porušené právo na spravodlivé súdne konanie, čím zrejme namieta vadu podľa § 237 písm. f/ O.s p., a to, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Z obsahu dovolania iné vady podľa § 237, ktoré by ţalobca namietal, dovolací súd neustálil. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké 8 5 Cdo 592/2014 moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Pokiaľ ţalobca argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré ţalobcovia v dovolaní namietajú, nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). K tej časti dovolania, v ktorej ţalobca naznačuje, ţe rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a z toho dôvodu zmätočné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). 9 5 Cdo 592/2014 Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  29. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale tieţ právne posúdenie týchto záverov. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 10 5 Cdo 592/2014 v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcov. Z niektorých formulácií obsiahnutých v dovolaní vyplýva, ţe dovolateľ má za to, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p. prípustné a neboli preukázané procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení § 243b ods. 5 O.s.p.), lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.). 11 5 Cdo 592/2014 Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  30. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  31. apríla 2016 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.