Obsah (5)

§ 142§ 237§ 211§ 243b§ 224

Najvyšší súd 5 Cdo 131/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. B., bývajúceho v B., zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, so sí

§ 142ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/

§ 237písm.

f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, ţe okresný súd nevykonal ním navrhované dôkazy na preukázanie protiprávneho konania príslušníkov PZ, v dôsledku čoho nemohol byť správne zistený skutkový stav veci. Navyše tento svoj postup súd v rozhodnutí v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. neodôvodnil. Nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu, ktorý povaţoval postup okresného súdu za súladný s § 129 ods. 1 O.s.p. na podklade zápisnice z pojednávania zo dňa

1. októbra 2012, pretoţe na tomto pojednávaní boli jeho návrhy na doplnenie dokazovania zamietnuté. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za nepreskúmateľné, pretoţe odvolací súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou 3 5 Cdo 131/2014 týkajúcou sa nevykonania dokazovania pred okresným súdom. Poţadoval, aby súdy prejednali jeho ţalobu tak, ako v prípade A. ml. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Podaním z
2. júla 2014 ţalobca navrhol vykonanie dokazovania listinami, ktoré nebolo moţné predloţiť v konaní pred súdmi niţších stupňov. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
3. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. 4 5 Cdo 131/2014 Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalobca v dovolaní výslovne namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá mala spočívať v tom, ţe okresný súd nevykonal ním navrhované dôkazy, nezistil správne skutkový stav veci a jeho rozhodnutie ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) 5 5 Cdo 131/2014 procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil ţiadne porušenie procesných predpisov zo strany súdov niţšieho stupňa, ktorým by došlo k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom. Dovolateľ svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezaloţil na tvrdení, ţe súdy mu odňali, či upreli niektoré z jeho procesných oprávnení priznaných mu občianskym súdnym poriadkom, ale namietal vady súvisiace s dokazovaním, ktoré podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie sú povaţované za odňatie moţnosti konať pred súdom. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999). Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), ktorá však zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Tzv. iná procesná vada (v § 237 O.s.p. neuvedená) je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 6 5 Cdo 131/2014 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môţe byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je prípad tejto prejednávanej veci. Dovolací súd nezistil ani existenciu dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodrţaní procesného postupu vyplývajúceho z ustanovenia § 129 ods. 1 a 2 O.s.p. okresným súdom v priebehu konania. Zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania nie je porušením citovaného ustanovenia, ktoré určuje procesné pravidlá postupu súdu pri vykonaní dokazovania listinou. Podľa citovaného ustanovenia sa dôkaz listinou v rámci pojednávania vykoná tak, ţe predseda senátu buď listinu prečíta alebo oznámi účastníkom konania jej obsah. Spôsob vykonania dôkazu musí byť zaznamenaný v zápisnici o pojednávaní. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom dňa
4. októbra 2012 (viď č.l. 57 spisu) vyplýva, ţe okresný súd pri dokazovaní listinou postupoval v súlade s citovaným ustanovením, keď účastníkov oboznámil s obsahom písomných listinných dôkazov zaloţených v spise (viď č.l. 58 spisu) a následne im vytvoril priestor, aby sa k vykonanému dokazovaniu vyjadrili (§ 123 O.s.p.), čo aj urobili. Ako uţ bolo vyššie uvedené je vecou súdu, aby sám posúdil, ktorý dôkaz navrhovaný účastníkom vykoná a ktorý je pre rozhodnutie vo veci irelevantný (§ 120 ods.1 O.s.p.). Samotným zamietnutím návrhu na dokazovanie totiţ nedochádza k odňatiu ţiadneho procesného práva účastníka. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na dokazovanie má charakter rozhodnutia, ktorým sa upravuje vedenie konania a nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 169 ods. 2 O.s.p.). Podľa obsahu zápisnice z pojednávania okresný súd zamietnutie návrhov na ďalšie dokazovanie odôvodnil. K návrhom dovolateľa na doplnenie dokazovania listinami, ktoré nebolo moţné predloţiť v priebehu súdneho konania, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe občianske súdne konanie je ovládané tzv. koncentračnou zásadou, ktorá spočíva v tom, ţe ţalobca musí predloţiť a označiť všetky dôkazy pred tým, ako súd prvého stupňa vyhlási dokazovanie za skončené (§ 120 ods. 4 O.s.p.), na dôkazy predloţené neskôr uţ nemôţe prihliadať. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v § 213 ods. 2 aţ 7 O.s.p. Vykonanie dokazovania je v rámci dovolacieho konania zo zákona vylúčené (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým 7 5 Cdo 131/2014 účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Navyše dôkazy predloţené ţalobcom sú s dátumom neskorším ako samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.

§ 211ods.

2 O.s.p.), a preto sú tieto dôkazy z hľadiska posúdenia veci irelevantné. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. K námietke nepreskúmateľnosti (t.j. nedostatku v odôvodnení) rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, ktorou ţalobca odôvodnil prípustnosť svojho dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu

1. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľom povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá ako uţ bolo vyššie uvedené je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade 8 5 Cdo 131/2014 s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
2. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (

rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a obsahuje vysvetlenie všetkých dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie ţalobného nároku podstatné. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý povaţovali súdy za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, z ktorých vyvodili svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd postupoval v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Námietka dovolateľa vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa nebola dôvodná. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako 9 5 Cdo 131/2014 neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Napokon sa ţalobca v dovolaní dovolával rovnakého posúdenia veci a rozhodnutia súdu ako v inej obdobnej veci. Táto námietka obsahovo spadá pod námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorá však nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011) a preto sa ňou dovolací súd nemohol zaoberať. Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, najvyšší súd dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/

§ 243bods.

5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 10 5 Cdo 131/2014