← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd 5 Cdo 151/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JU

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p.). Namietal, ţe sa súdy niţších stupňov dopustili omylu (vec nesprávne právne posúdili), keď na zistený skutkový stav aplikovali § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, majúc za to, ţe k zásahu do práv na ochranu osobnosti ţalobcu došlo v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním (pre absenciu súhlasu ústavného súdu a pre premlčanie trestného stíhania) a preto ţalobcovi patria prostriedky právnej ochrany zakotvené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Podľa mimoriadneho dovolateľa súdy niţších stupňov nesprávne posúdili aj príčinnú súvislosť medzi konaním ţalovaných 1/ a 4/ a zásahom do osobnostných práv ţalobcu (lexus causalis), keďţe ani jeden zo zásahov do osobnostných práv ţalobcu, konštatovaný v rozhodnutiach oboch súdov (pracovná pozícia ţalobcu utrpela, došlo k ohrozeniu predpokladov nestranného a korektného súdneho konania, utrpela profesionálna česť ţalobcu, bol zasiahnutý jeho rodinný ţivot a zároveň mohol nastať koniec právnickej kariéry ţalobcu), nie je v príčinnej súvislosti so skutočnosťou, ţe ţalobca bol nezákonne trestne stíhaný, najmä berúc do úvahy, ţe nezákonné vznesenie obvinenia ţalobcu trvalo štrnásť dní. Namietal tieţ, ţe súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili otázku vecnej pasívnej legitimácie ţalovaného 4/ v konaní, keďţe medzi konaním (resp. nekonaním) ţalovaného 4/ a zásahom do práv na ochranu osobnosti ţalobcu, príčinná súvislosť neexistovala. Mimoriadny dovolateľ poukázal na to, ţe ďalšieho pochybenia v právnom hodnotení sa odvolací súd dopustil tým, ţe námietky ţalovaných 1/ a 4/ v otázke premlčania nároku ţalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, výšku ktorej upravil návrhom na zmenu, avšak aţ po uplynutí trojročnej premlčacej doby, posúdil ako nedôvodné. Generálny prokurátor podal na základe podnetu ţalovaného 4/ mimoriadne dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010 sp.zn. 17 Co 63/2010 a to proti výroku, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa v časti uloţenia povinnosti ţalovanému 4/ zmenené tak, ţe mu bola uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 358,60 € a zároveň proti výroku, ktorým odvolací súd ponechal uznesenie okresného súdu o povinnosti ţalovaného 4/ zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 973,10 €, nedotknuté. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, ţe výrok, ktorým bolo 6 5 Cdo 151/2012 odvolacím súdom zmenené a potvrdené uznesenie okresného súdu v časti uloţených povinností ţalovanému 4/, spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p.). Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedol, ţe rozhodnutie, ktorým bolo voči jeho osobe začaté trestné stíhanie, nebolo vydané v súlade so zákonom (Trestným poriadkom, ale ani s čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), keďţe bolo vylúčené z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 11 ods. 1 Trestného poriadku, účinného do 1.januára

  1. Skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie voči nemu vedené, sa nikdy nestal a v prípade, ak by prokurátor sám trestné stíhanie zastavil rozhodnutím, ktorým by uznesenie o vznesení obvinenia ţalobcu zrušil, mal by moţnosť ţiadať o pokračovanie v trestnom konaní a dosiahnuť iný dôvod zastavenia trestného stíhania. Súdy oboch stupňov posúdili správne otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenú ţalobcom, ako i splnenie podmienok pre vznik tohto práva, keďţe osobnostné práva ţalobcu boli porušené neoprávneným zásahom do ústavou priznaných práv, a to orgánom verejnej moci, čo zvyšuje závaţnosť ujmy, ktorá ţalobcovi vznikla. Mimoriadne dovolanie podané proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania, navrhol zamietnuť z dôvodu vecnej správnosti napadnutého uznesenia a s poukazom na právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 273/
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením z
  3. februára 2011 sp.zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  4. októbra 2009, sp.zn. 17 Co 195/2009 v napadnutom potvrdzujúcom výroku týkajúcom sa ţalovaných 1/ a 4/ a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  5. apríla 2010, sp.zn. 17 Co 63/2010, vo výrokoch týkajúcich sa povinnosti ţalovaných 1/ a 4/ zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie rozhodnutí odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. Uviedol, ţe podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním ţalobcu, vznikol ţalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv. V prejednávanej veci je nesporné, ţe Krajský úrad justičnej polície (od
  6. januára 2004 začlenený pod Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici) uznesením z
  7. októbra 2002, ČVS: KUV-63/OVEK-2000 začal voči ţalobcovi trestné stíhanie a súčasne voči ţalobcovi 7 5 Cdo 151/2012 vzniesol obvinenie pre trestný čin nepriameho úplatkárstva formou návodu v rozpore s § 11 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku. Začatiu trestného stíhania ţalobcu ako sudcu totiţ nepredchádzal súhlas Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uvedené uznesenie bolo ţalovaným 4/ (Krajská prokuratúra Banská Bystrica) zrušené uznesením z
  8. novembra 2002, Kv 70/2002 ako nezákonné práve z dôvodu, ţe trestné stíhanie ţalobcu ako sudcu je podmienené súhlasom Ústavného súdu, ktorý však o súhlas na jeho trestné stíhanie poţiadaný nebol a preto ţalobcu nie je moţné trestne stíhať. Trestné stíhanie (a v rámci neho aj prípadný výkon väzby) predstavuje váţny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný ţivot a ţivotný osud. Zasahuje do súkromného ţivota jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilý, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného ţivota, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, ţe trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloţeného trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Nestotoţnil sa preto s názorom mimoriadneho dovolateľa, ţe v preskúmavanej veci nie je moţné ţalobcovi priznať uplatnený nárok podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnostných práv, keďţe tu neoprávnený zásah ako základný predpoklad pre poskytnutie tejto ochrany existuje, nakoľko bol preukázaný nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý takýto zásah zaloţil. I keď súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvedenou v ţalobe, z jej obsahu vyplýva, ţe ţalobca uplatnil svoj nárok podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka Dovolací súd konštatoval, ţe súdy oboch stupňov v danom prípade postupovali správne, pokiaľ posúdili nárok ţalobcu práve z hľadiska zásahu do jeho osobnostných práv. Odvolaciemu súdu však vytkol, ţe nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšujúcej 5 000 Sk (165,96 €) a s tým súvisiacu otázku premlčania. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Dovolací súd súhlasil s názorom odvolacieho súdu, ţe peňaţný nárok vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) je právom majetkovej povahy a podlieha reţimu premlčania. Trojročná premlčacia doba podľa § 101 8 5 Cdo 151/2012 Občianskeho zákonníka začína plynúť od okamihu, kedy je právo moţné vykonať po prvý krát, keď vznikne moţnosť podať na jeho základe ţalobu. Vyslovil názor, ţe ak ţalobca za zásah do svojich osobnostných práv povaţoval začatie nezákonného trestného stíhania voči svojej osobe uznesením vyšetrovateľky z
  9. októbra 2002, ktoré bolo uznesením ţalovaného 4/ z
  10. novembra 2002 sp.zn. Kv 70/02 ako nezákonné zrušené, právo ţalobcu podať na súde ţalobu o ochranu osobnosti spojenú s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch mohlo byť prvý krát vykonané
  11. novembra
  12. Ak si ţalobca návrhom na zmenu uplatnil právo na náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 165,96 € aţ dňa
  13. februára 2006, urobil tak po uplynutí trojročnej všeobecnej doby, ktorá uplynula dňa 14.novembra 205, t.j. oneskorene. Odvolací súd preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru, ţe ţalobca sa o moţnosti domáhať sa práva na ochranu osobnosti v súdnom konaní dozvedel aţ po doručení listu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z
  14. mája 2004, ktorým mu bolo oznámené, ţe sa (odpoveď na jeho opakovaný podnet, ktorým chcel dosiahnuť, aby trestné stíhanie jeho osoby za trestný čin vymedzený v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia neskončilo z dôvodov uvádzaných v uznesení, ktorým bolo trestné stíhanie voči ţalobcovi zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania, ale z iných dôvodov, preukazujúcich tvrdenie ţalobcu, ţe bol neoprávnene stíhaný za trestný čin, ktorý nespáchal), odkladá bez skúmania veci. Zároveň dovolací súd zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu, obsahom ktorého boli súvisiace výroky o trovách konania týkajúce sa ţalovaných 1/ a 4/. Po zrušení a vrátení veci Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo
  15. decembra 2011, sp.zn. 17 Co 82/2011, 17 Co 83/2011 rozsudok okresného súdu z
  16. mája 2009 č.k. 20 C 116/2005-408 vo výroku o povinnosti ţalovaného 1/ zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 979,09 € zmenil tak, ţe ţalovanému 1/ uloţil zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku o povinnosti ţalovaného 4/ zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 979,09 € zmenil tak, ţe ţalovanému 4/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ţalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy proti ţalovanému 1/ vo výške 66 221,87 € zamietol. Ţalobu proti ţalovanému 4/ o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33027,95 € zamietol. Uznesenie okresného súdu z
  17. januára 2010 č.k. 20 C 116/2005-499 zmenil tak, ţe ţalovaným v 1/ a 4/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Ţalovaným 1/ a 4/ náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 9 5 Cdo 151/2012 z 23.februára 2011 sp.zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010, ustálil počiatok plynutia premlčacej doby na
  18. november 2002, ktorým dňom si mohol ţalobca prvý krát uplatniť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatoval, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej 165,96 € si ţalobca proti ţalovaným 1/ a 4/ uplatnil aţ
  19. februára 2006, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula
  20. novembra
  21. V dôsledku dôvodne uplatnenej námietky premlčania zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti ţalovaných 1/ a 4/ zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, kaţdý zvlášť vo výške 4 979,09 € tak, ţe ţalovaným 1/ a 4/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy len vo výške 165,96 €, ktoré boli uplatnené v písomnom návrhu doručenom Okresnému súdu Banská Bystrica
  22. augusta
  23. Vo zvyšku o 66 221,87 € proti ţalovanému 1/ pre dôvodne vznesenú námietku premlčania zamietol. Vo vzťahu k ţalovanému 4/ tieţ priznal len 165,96 € a vo zvyšku o 33 027,95 € pre dôvodne vznesenú námietku premlčania zamietol. Po zmene rozsudku okresného súdu o povinnosti ţalovaných 1/ a 4/ zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, ţe časť uplatneného nároku ţalobcom je premlčaná, rozhodol o trovách prvostupňového konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, ţe úspešnejším ţalovaným 1/ a 4/, ktorí si náhradu trov konania neuplatnili, náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Uviedol, ţe dôvod, prečo nerozhodoval podľa § 142 ods. 3 O.s.p., ale podľa § 142 ods. 2 O.s.p. spočíva v tom, ţe čiastočne bol návrh ţalobcu zamietnutý pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, nie preto, ţe by súd úvahou dospel k názoru, ţe náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil ţalobca v neprimeranej výške. Rozhodnutím o zmene rozsudku okresného súdu riešil odvolací súd základ nároku, či je uplatnený nárok pre vznesenú námietku premlčania vymáhateľný alebo nie, neriešil jeho výšku. Po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bolo ţalobcovi priznaných proti kaţdému zo ţalovaných 1/ a 4/ iba 165,96 € je výrazný úspech v konaní na strane ţalovaných 1/ a 4/, ktorí si náhradu trov konania neuplatnili, preto im ţiadne priznané neboli. Konštatoval, ţe ţalovaní 1/ a 4/, ktorí uspeli aj v dovolacom a v odvolacom konaní, taktieţ si náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili, preto im náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., aj keď boli v plnom rozsahu úspešní, nepriznal. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. podal ţalobca dovolanie v časti, ktorou bola náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4813,13 € (4 979,09 € - 165,96 €) proti ţalovanému 1/ a 4/ zamietnutá a proti súvisiacemu 10 5 Cdo 151/2012 výroku o trovách konania. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., majúcou základ v tom, ţe odvolací súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. účinnom v znení zákona č. 384/2008 Z.z. Nestotoţnil sa ani s právnym názorom odvolacieho súdu o premlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 165,96 €, bez ohľadu na skutočnosť, ţe odvolací súd si len osvojil právny názor dovolacieho súdu. Namietal, ţe predchádzajúca argumentácia odvolacieho súdu v skoršom rozsudku je v súlade s odlišným stanoviskom sudcu ústavného súdu vyjadreného v uznesení sp.zn. I. ÚS 219/2011 z
  24. júna
  25. Poukázal aj na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, ţe náhrada nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu. Nepovaţoval za náhodu, ţe Občiansky zákonník, ani zákon č.514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov neupravujú premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ale ide o jasný úmysel zákonodarcu neuplatňovať pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy všeobecný právny inštitút premlčania. Nesúhlasil ani s právnym názorom, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je právom majetkovej povahy, a preto sa premlčuje. Poukázal na judikatúru súdov Českej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
  26. novembra 2001, sp.zn. 25 Cdo 2905/99, nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 309/95), ktorá pripúšťa moţnosť rozporu premlčania s dobrými mravmi. Vyslovil názor, ţe v danom prípade je treba poskytnúť ochranu základným právam dovolateľa aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a posúdiť námietku premlčania ako nemravnú. Nestotoţnil sa ani s argumentáciou odvolacieho súdu pri odôvodnení rozhodnutia súvisiaceho výroku o trovách konania. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Ţalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe povaţuje rozsudok odvolacieho súdu za vecne a právne správny a navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Ţalovaná 4/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe podané dovolanie nie je prípustné a navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť, nakoľko podľa nej neexistuje ţiadna z vád uvedených v § 237 O.s.p. a rovnako odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v v tejto veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 11 5 Cdo 151/2012 1.januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods.1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods.1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V prejednávanej veci je napadnuté zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, a preto je dovolanie ţalobcu prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 12 5 Cdo 151/2012 Ţalobca v súvislosti s námietkou, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať, vytýka odvolaciemu súdu porušenie ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. S účinnosťou od
  27. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. sa sleduje, aby účastníci konania neboli vystavení tzv. prekvapivým rozhodnutiam. Tento zámer v plnom rozsahu zodpovedá relevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vec E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993 a ďalšie). O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd zaloţí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, za súčasného naplnenia tej okolnosti, ţe proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá účastník konania moţnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, nejavili ako významné. V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Právnym predpisom, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol pouţitý, je právny predpis o ktorého výklad a pouţitie neţiadal v priebehu konania ţiadny z účastníkov konania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. K právnym dôsledkom nerešpektovania tohto ustanovenia sa uţ najvyšší súd vyjadril v rozhodnutí z
  28. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009, ktoré bolo ako R 33/2011 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (viď tieţ www.nsud.sk). Najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, ţe „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
  29. októbra 2008, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 13 5 Cdo 151/2012 O vyššie uvedený prípad nerešpektovania § 213 ods. 2 O.s.p. a odňatia moţnosti pred súdom konať ale v danom prípade nejde. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovaní 1/ a 4/ vzniesli námietku premlčania aţ v odvolacom konaní potom ako súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom z
  30. mája 2009 č.k. 20 C 116/2005-
  31. Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo ţiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, ţe by ţalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, ţe ju môţe povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania aţ do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Odvolací súd ţalobcovi vytvoril moţnosť sa k vznesenej námietke premlčania ţalovanými 1/ a 4/ vyjadriť, túto moţnosť ţalobca aj vyuţil vo svojom vyjadrení k odvolaniu doručenému súdu prvého stupňa
  32. augusta 2009 a
  33. augusta 2009 (č.l. 451, 456). Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd uţ nebol povinný postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p., nakoľko nešlo o ustanovenie, ktoré by vo veci nebolo pouţité a ku ktorému by sa ţalobca nemal moţnosť vyjadriť. Poţiadavka ţalobcu za stavu, keď odvolací súd znova rozhodoval o odvolaní ţalovaných 1/ a 4/ a právny dôvod, ktorý mienil odvolací súd na danú vec aplikovať, uţ bol v priebehu konania účastníkmi prezentovaný a títo sa k nemu aj vyjadrili, je neopodstatnená. Dovolateľ namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 14 5 Cdo 151/2012 Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na kasačný princíp, na ktorom je dovolacie konanie vo veľkej časti zaloţené (novela vykonaná zákonom č. 384/2008 Z.z. zaviedla i prvky revízneho princípu, ktorý sa ale v danej veci neuplatnil), je nevyhnutné zabezpečiť, aby právne závery dovolacieho súdu boli v ďalšom konaní rešpektované. Preto i pre konanie po zrušení rozhodnutia súdu niţšieho stupňa dovolacím súdom platí zásada viazanosti niţšieho súdu vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z ustanovenia § 226 O.s.p. Niţší súd je viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov. Viazanosť niţších súdov právnym názorom dovolacieho súdu platí za predpokladu, ţe sa po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu skutkový základ vo veci nezmení natoľko, ţe je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ (pozri tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. januára 2002 sp.zn. 2 Cdo 104/2001, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 2/2002, s. 26). Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej slobody. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére dáva okrem iného právo poţadovať z tohto dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie (a to morálne alebo prípadne i relutárne). Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie §
  2. Záloţné práva sa nepremlčujú skôr, neţ zabezpečená pohľadávka. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváţenie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje a hoci ide o satisfakciu 15 5 Cdo 151/2012 nemateriálnych osobnostných práv (rovnako ako v prípade bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia alebo pri určení hodnoty autorského diela alebo predmetu priemyselného vlastníctva), jeho vyjadrenie peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o osobné právo majetkovej povahy. Preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení z
  3. februára 2011 sp.zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010, ako aj v iných svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (viď sp.zn. 5 Cdo 278/2007 z
  4. septembra 2008 a sp.zn. 2 Cdo 194/2011 z
  5. novembra 2012) vyslovil právny názor, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Napriek tomu, ţe ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je poţiadavka na zaplatenie peňaţnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané ţiadne právne účinky. Najvyšší súd Slovenskej republiky na zasadnutí občiansko- právneho kolégia
  6. mája 2013 prijal právnu vetu, ktorá mala základ vo vyššie spomínanom citovanom rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 194/2011 z
  7. novembra 2012, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (R 58/2014). Na uvedenom právnom názore dovolací súd zotrváva aj v tomto konaní. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní ţalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá skutočnosť s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany ţalovaných 1/ a 4/ viedla k zamietnutiu ţaloby v namietanej časti. Dovolací súd v súlade so závermi odvolacieho súdu je toho právneho názoru, ţe ţalobca svoj nárok (uplatnený v písomnom návrhu doručenom súdu prvého stupňa 16 5 Cdo 151/2012
  8. augusta 2005) neuplatnil v trojročnej premlčacej dobe v zmysle citovaného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Dôvodná nie je ani námietka ţalobcu o tom, ţe akceptácia vznesenej námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-právnej povahy, ktoré dáva súdu moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade ak tomu tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V konaní ţalovaných 1/ a 4/ dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy však nie je moţné pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, ţe by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môţe čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môţe ale nemusí uplatniť. Vznesenie námietky premlčania predstavuje výkon subjektívneho práva dlţníka, ktorý môţe za určitých špecifických okolností byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretoţe inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneuţitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nároku vymáhanej pohľadávky bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvody pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel 17 5 Cdo 151/2012 poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemoţno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v tejto časti ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Ţalobca dovolaním tieţ výslovne napáda rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa výroku o náhrade trov konania (nestotoţňuje sa s právnou argumentáciou pouţitou pri odôvodnení súvisiaceho výroku- výroku o trovách). Dovolací súd uvádza, ţe táto časť jeho dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti uvedenému uzneseniu posudzovať podľa ustanovením, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, ktorý vykazuje znaky tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu voči nemu z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či uvedené uznesenie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Výskyt ţiadnej z vád uvedených v § 237 O.s.p. však dovolací súd v konaní súdov niţších stupňov nezistil. 18 5 Cdo 151/2012 Pokiaľ ţalobca v dovolaní namietal, ţe odvolací súd nesprávne rozhodol, keď mu nepriznal náhradu trov prvostupňového konania, jeho námietky podľa obsahu predstavujú nesprávne právne posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Aj keby jeho tvrdenia boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania v súlade s § 218 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako neprípustné odmietol. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu (podanie z 26.novembra 2015), ktorým poukazuje na porušenie procesných pravidiel dovolacím súdom v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp.zn. 5 MCdo 7/2010, 5 MCdo 18/2010, táto námietka je vo vzťahu k dovolaciemu konaniu irelevantná, nakoľko sa netýka nesprávnosti procesného postupu dovolacieho súdu v predmetnom konaní o dovolaní ţalobcu. V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalovaným 1/ a 4/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným 1/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). . Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  9. decembra 2015 19 5 Cdo 151/2012 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.