Najvyšší súd 5 Cdo 281/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. J., bývajúceho v H.H., zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. Júliusom Kvetánom, advokátom v H., Štefánikova 17, proti ţalovanému Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pivonková 6, IČO: 00 735 639, o uloženie povinnosti uzatvoriť pracovný pomer, náhradu mzdy a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 8 C 133/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- októbra 2013, sp.zn. 4 Co 387/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II rozsudkom z
- septembra 2012 č.k. 8 C 133/2007-208 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal ,aby súd zaviazal ţalobcu na povinnosť uzatvoriť s ním pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na funkciu ekonóm – špecialista v Záchytnom tábore pre utečencov v H. k
- augustu 2006, zaplatiť mu ušlú mzdu, ako aj nemajetkovú ujmu. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 72, § 77 a § 79 Zákonníka práce a § 11 a 13 Občianskeho zákonníka tým, ţe vzhľadom na poslednú zmenu petitu ţalobného návrhu pripustenú súdom, mal za to, ţe v konaní sa nebolo potrebné vysporiadať s otázkou, či výberové konanie uskutočnené dňa
- apríla 2006 spĺňalo všetky zákonné predpoklady v zmysle zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, nakoľko ţalobca sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému uzavrieť s ním pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na funkciu ekonóm – špecialista v Záchytnom tábore pre utečencov v H. k
- augustu
- Uviedol, ţe v konaní bolo preukázané, ţe dňa
- novembra 2006 uzavreli účastníci konania pracovnú zmluvu 2 5 Cdo 281/2014 na dobu určitú od
- decembra 2006 do
- novembra 2007 so skúšobnou dobou tri mesiace na pracovnú pozíciu odborný referent špecialista – ekonóm v Záchytnom tábore v H., ktorý pracovný pomer ţalovaný skončil s ţalobcom v dohodnutej skúšobnej dobe dňa
- februára 2007, čím došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru ku dňu
- februára 2007, a preto nemohol ţalovanému ako bývalému zamestnávateľovi uloţiť povinnosť opätovne ţalobcu prijať na pracovnú pozíciu špecialista – ekonóm. Tento nárok ţalobcu nemal oporu v hmotnom práve a zasiahol by tým do zmluvnej voľnosti ţalovaného ako zamestnávateľa. Konštatoval, ţe ţalobca sa mohol v tomto prípade domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť a hoci sa pôvodnou ţalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ţalobca domáhal, následne ţalobu v tejto časti zobral späť a konanie v tejto časti bolo zastavené. Súd preto skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe povaţoval za platné. V súvislosti s uvedeným mal za to, ţe aj druhý nárok navrhovateľa na zaplatenie ušlej mzdy je nedôvodný. Pokiaľ ţalobca uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, prvostupňový súd poukázal na doručenie Rozhodnutia riaditeľa ţalovaného zo dňa
- novembra 2006 ţalobcovi, obsahujúce poučenie o jeho povinnosti podrobiť sa očkovaniam, preventívnym lekárskym prehliadkam v pravidelných intervaloch a riadiť sa pokynmi zmluvného lekára, ktorého bol ţalobca povinný upozorniť na toto rozhodnutie, čím podľa názoru súdu prvého stupňa bol ţalobca ţalovaným výslovne poučený o povinnosti dať sa zaočkovať, čo ţalobca aj tak neurobil, a teda zo strany ţalovaného nedošlo ku konaniu, ktorým by vystavil ţalobcu a jemu blízke osoby do nebezpečenstva nákazy infekciou, preto aj v tejto časti jeho ţaloba nebola dôvodná. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- októbra 2013, sp.zn. 4 Co 387/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, ţe súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností dôleţitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj na opodstatnenosť tvrdení ţalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.). Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nemoţnosti súdu zasahovať do zmluvnej voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov o nepreukázaní takého konania ţalovaného, ktoré by zasiahlo do osobnostných práv ţalobcu. Prvostupňový súd na vec aplikoval zodpovedajúce 3 5 Cdo 281/2014 ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu ţaloby aj náleţité v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi moţnosť konať pred súdom, ktoré ţalobca videl v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Mal za to, ţe odôvodnenie rozsudku, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplývala jednostrannosť, a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. K odvolacej námietke ţalobcu k tej časti ţaloby, kedy sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanému uzavrieť s ním pracovnú zmluvu na poţadované pracovné miesto, odvolací súd uviedol, ţe vznik zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných právnych skutočností, ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov. Z ustanovení Zákonníka práce vyplýva, ţe zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Princíp zmluvnosti v pracovnom práve vyjadruje mieru slobody zmluvných strán v pracovnoprávnych vzťahoch. Subjekt sa sám slobodne rozhodne, či a s kým bude kontrahovať a akým obsahom naplní svoju kontraktáciu s iným. Obsahový rámec zmluvnej voľnosti spočíva v slobode výberu zmluvného partnera, uzavretia zmluvy, určenia obsahu zmluvy, skončenia zmluvy a výberu zmluvnej formy. Je preto zrejmé, ţe podľa pracovného práva pracovný pomer vzniká na základe pracovnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu zaloţeného na zásade zmluvnosti. Vzhľadom na uvedené s poukazom na poslednú úpravu petitu návrhu na začatie konania odvolací súd mal zhodne s názorom prvostupňového súdu za to, ţe mu nebolo moţné vyhovieť a poskytnúť tak súdnu ochranu uplatnenému nároku, nemajúcemu oporu v hmotnom práve. V časti návrhu o zaplatenie nemajetkovej ujmy sa odvolací súd tieţ po stránke skutkovej aj právnej, plne stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa a s jeho dôvodmi o nepreukázaní protiprávneho konania ţalovaného, resp. konania, ktorým by vystavil ţalobcu jemu blízke osoby nebezpečenstvu nákazy, a tým by zasiahol do osobnostných práv ţalobcu. Z obsahu preskúmavaného spisu existencia takéhoto konania ţalovaného v intenzite poţadovanej § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nevyplývala, keď 4 5 Cdo 281/2014 i podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaný splnil svoje povinnosti v tomto smere poučením ţalobcu o potrebe očkovania a následného postupu. Proti rozsudku súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý ho ţiadal ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na vadu konania podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a tieţ tým, ţe bolo porušené jeho ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Mal za to, ţe rozsudky niţších súdov sú nepreskúmateľné, a súdy sa absolútne právne nevysporiadali s preukázanými písomnými dôkazmi, ktoré ani neuviedli v rozhodnutí, čím konali v rozpore s § 132 O.s.p., čo má za následok vadu konania premietajúcu sa ako zásah do jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Namietal ďalej i nesprávny právny záver ohľadom uzavretia pracovného pomeru a jeho trvania , ako aj to, ţe súdy nesprávne posúdili na základe vyhodnotených dôkazov, to ţe bol bezprostredne ohrozený na zdraví v kontakte s utečencami a nebolo mu umoţnené zaočkovanie pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu ho ţiadal ako neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas ţalobca (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať 5 5 Cdo 281/2014 a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým moţno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, 3 Cdo 758/2015). Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť nevyhnutne v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny 6 5 Cdo 281/2014 systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, treba striktne dodrţiavať, lebo ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, ţe neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní [čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 51 ods. 1 ústavy] a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu niţšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, neţ v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretoţe to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá uţ bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu niţšieho stupňa (II. ÚS 172/03). Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. 7 5 Cdo 281/2014 So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení do
- januára 2015). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku uviedol, ţe v konaní došlo k vade podľa § 241 ods. 1 O.s p. a boli tým porušené jeho ústavné práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, tým, ţe rozsudky niţších súdov sú nepreskúmateľné, a súdy sa absolútne právne nevysporiadali s preukázanými písomnými dôkazmi, ktoré ani neuviedli v rozhodnutí, čím konali v rozpore s § 132 O.s.p., čo má za následok vadu konania premietajúcu sa ako zásah do jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Dovolací súd výkladom obsahu dovolania mal za to, ţe ţalobca namieta vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení 8 5 Cdo 281/2014 účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov, ktoré namietal dovolateľ, nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré ţalobca v dovolaní namieta, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak ţalobca namieta, ţe rozhodnutia niţších súdov sú nedostatočne odôvodnené, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). A v nadväznosti na uvedené i stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- decembra 2015 (R 2/2016), ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie 9 5 Cdo 281/2014 rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Dovolací súd má za to, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení ako aj sa podrobne vysporiadal s námietkami uvedenými ţalobcom v odvolaní. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľa na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje v nadväznosti na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tvorí neoddeliteľný celok, nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale tieţ právne posúdenie týchto záverov. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ak by bolo moţné usudzovať z obsahu dovolania, v ktorom ţalobca uviedol, ţe konanie súdov je zaťaţené vadou podľa § 241 ods. 1 O.s.p., ţe tento namieta existenciu tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd poukazuje na to, ţe pokiaľ by k vade tejto povahy prípadne aj došlo (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohla zaloţiť prípustnosť dovolania, lebo 10 5 Cdo 281/2014 nejde ani o znak alebo atribút rozsudku uvedeného v § 238 O.s.p., proti ktorému je dovolanie prípustné, ale ani o procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Tzv. iná procesná vada (v § 237 O.s.p. neuvedená) je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môţe byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, ţe iná vada nezakladá prípustnosť dovolania (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Z obsahu dovolania je nakoniec moţno vyvodiť, ţe ţalobca má za to, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a v tomto smere obsiahle uvádza dôvody svojho mimoriadneho opravného prostriedku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalobu nie je podľa ustanovení § 238 O.s.p. prípustné a neboli preukázané procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol 11 5 Cdo 281/2014 jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný si však náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto dovolací súd rozhodol tak, ţe mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- marca 2016 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová