Obsah (8)

§ 88§ 2§ 55§ 83§ 452§ 440§ 462§ 467

N a j v y š š í s ú d lSzak/9/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloţenom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťaţovateľky (v prvostupňovom konaní ţalobkyňa) spolu s jej maloletými deťmi na účel výkonu administratívneho vyhostenia s uloţením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-238-011/2016-AV z 19.07.2016 (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, ţe zaistil sťaţovateľku so stanovením dĺţky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu do 22.11.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe sťaţovateľka bola v minulosti zadrţaná spolu so svojimi deťmi hliadkou Policajného zboru na Slovensku a následne bola rozhodnutím o zaistení

§ 88ods.

1 písm. c/ zák. č. 404/2011 Z.z. umiestnená v ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe lustráciami v informačnom systéme Eurodac bolo zistené, ţe je ţiadateľom o azyl na území iného členského štátu, a preto v danom prípade Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „DS MÚ MV SR“) začne konanie

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z

1. júna 2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a sťaţovateľku spolu s jej deťmi v zmysle Dublinského nariadenia vráti na územie Maďarskej republiky. 3 lSzak/9/2016
2. Sťaţovateľka bola následne dňa 19.07.2016 prepustená z ÚPZC Sečovce z dôvodu, ţe DS MÚ MV SR konanie vo veci vrátenia účastníka konania na územie iného členského štátu právoplatne zastavilo a v prípade sťaţovateľky zanikol účel jej zaistenia. V rovnaký deň v čase o 08.20 hod. bola sťaţovateľka na ulici pred ÚPZC Sečovce kontrolovaná v zmysle § 75 ods. 1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z.z. s tým výsledkom, ţe sťaţovateľka počas kontroly nevedela predloţiť doklad totoţnosti.
3. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (viď bod č. 2) vzniklo podozrenie, ţe sťaţovateľka má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt

§ 2ods.

1 písm. f/ zák. č. 404/2011 Z.z. Ţalovaný súčasne rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu o vyhostení

§ 55ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Ţalovaný v uvedenom rozhodnutí

§ 83ods.

2 písm. a/ a písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. neurčil účastníkovi konania (sťaţovateľke) lehotu na vycestovanie z dôvodu, ţe v prípade účastníka konania moţno predpokladať, ţe ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako z dôvodu, ţe nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť a účastníka konania moţno zaistiť

§ 88zák.

č. 404/2011 Z.z. II. Konanie na krajskom súde 5. Sťaţovateľka podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia

Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie sťaţovateľky a jej detí je neúčelné a neefektívne, - v rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť sťaţovateľka vyhostená, - v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali vstup sťaţovateľky od jej úteku aţ po jej zadrţanie na územie niektorého zo štátov EÚ, - ak je sťaţovateľka nevyhostiteľná, jej zaistenie je neefektívne a neúčelné, - konanie

Dublinského nariadenia bolo zastavené, MĽR ju odmietla prijať, zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o základných ľudských 4 lSzak/9/2016 právach (ďalej len „Dohovor“), - sťaţovateľke mala byť určená lehota na vycestovanie alebo daná moţnosť odkladu výkonu rozhodnutia o vycestovaní, - nesúhlas s rizikom úteku, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, - ţalovaný sa v dôvodoch rozhodnutia nevysporiadal s čl. 3 bod 1 a čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj - dĺţka jej zaistenia nie je odôvodnená. 6. Krajský súd v Košiciach v konaní

ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov. Najmä zdôraznil, ţe sťaţovateľka bez kontroly prechádzala hraničné priechody Európskej únie (ďalej len „EU“) bez jej legalizácie v ďalších členských štátoch EU, a toto konanie sťaţovateľky ako aj jeho právne následky bliţšie krajský súd analyzoval. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v ţiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, ţe je preukázaná existencia rizika úteku sťaţovateľky.

1. Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe sťaţovateľka neţiadala o azyl na území Slovenskej republiky. Navyše medzinárodná právna ochrana sťaţovateľky prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná legalita jej pobytu na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, ţe bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zák. č. 404/2011 Z.z. III. Konanie na kasačnom súde A)
2. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, 5 lSzak/9/2016 - § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj - § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
3. Sťaţovateľka v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedla, ţe krajský súd: - nereagoval v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p. na námietku sťaţovateľky, ţe v preskúmavanom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí o vyhostení absentuje - určenie krajiny, kam má byť sťaţovateľka vyhostená, resp. - určenie krajiny, do ktorých mieni ţalovaný alebo má za to, ţe je moţné vrátiť sťaţovateľku, - skutočnosti ohľadom spôsobu, akým sťaţovateľka vstúpila a tranzitovala cez iné krajiny po jej úteku zo Sýrie, či bola zadrţaná štátnymi orgánmi týchto krajín, a teda či je moţné preukázať spojitosť trasy sťaţovateľky s konkrétnou krajinou, - rozbor informácií o situácii v krajinách, kam má byť sťaţovateľka údajne vyhostená a či je jej vrátenie prípustné v zmysle či. 3 Dohovoru, - analýza reálnej vyhostiteľnosti sťaţovateľky a s tým spojeného účelu zaistenia sťaţovateľky, - sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (analógia iuris kasačného súdu), ktorú sťaţovateľka na niektorých rozhodovacích príkladoch prezentovala, - svoj záver o existujúcom riziku úteku sťaţovateľky odôvodnil nedostatočne a navyše sa mal snaţiť doplniť chýbajúce odôvodnenie ţalovaného, - vyslovil záver o prípustnosti medzinárodnej ochrany sťaţovateľke, ktorý je nezrozumiteľný, - bez odôvodnenia povaţoval námietku o absentujúcej aplikácii Dohovoru o právach dieťaťa v preskúmavanom rozhodnutí za nedôvodnú.
4. Navrhla, aby kasačný súd rozhodol tak, ţe rozsudok krajského súdu mení tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje, vec vracia odporcovi na ďalšie konanie a súčasne, aby rozhodol o jej prepustení zo zaistenia. 6 lSzak/9/2016 B)
5. Ţalovaný v podaní z 13.09.2016 sa vyjadril, ţe preskúmal obsah kasačnej sťaţnosti sťaţovateľky a keďţe táto neuviedla ţiadne nové dôkazy ani skutočnosti odkázal na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenie v konaní pred krajským súdom.
6. Záverom ţalovaný navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor kasačného súdu
7. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom

§ 452ods.

1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťaţnosti a z toho vyplývajúce moţné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, ţe kasačnú sťaţnosť podala sťaţovateľka v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) bez povinného zastúpenia (§ 449 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) a s prihliadnutím na neformálnosť kasačnej sťaţnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, ţe ruší preskúmavané rozhodnutie a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

1. októbra 2016 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
2. Napriek uvedenej neformálnosti kasačnej sťaţnosti kasačný súd s poukazom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) analogicky zdôrazňuje, ţe pre pouţitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, ţe sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. V rámci svojej rozhodovacej praxe ESĽP uţ viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval (vec Abdullayev c. Ruská federácia, r. 2010), ţe práve v záujme právnej 7 lSzak/9/2016 istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“.
3. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád.

názoru ESĽP v ţiadnom prípade však za takú vadu nemoţno označiť skutočnosť, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [najmä vec Sutyazhnik c. Ruská federácia (r. 2009) alebo Bulgakova c. Ruská federácia (r. 2007)].

1. Princíp právnej istoty tu môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém“, ale nie z dôvodu právnej čistoty (viď vyššie citovaná vec Sutyazhnik).
2. Sťaţovateľka v dôvodoch kasačnej sťaţnosti na prvom mieste uviedla, ţe krajský súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. nepochybne špecifikuje odňatie moţnosti konať pred súdom (denegatio iustitiaé), t.j., ţe ide o tak procesné nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Správny súdny poriadok.
3. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno- právnymi predpismi (najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 5 ods. 9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv).
4. Ústavný súd uviedol, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne 8 lSzak/9/2016 realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
5. Sťaţovateľka v súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom poukazuje na absenciu odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadom jej ţalobnej námietky o neurčení krajiny, do ktorej má byť vyhostená.
6. V súvislosti s touto dôvodnou námietkou kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr. lSZa/7/2016, lSZa/9/2016) a dodáva, ţe ţalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.
7. Povinnosťou ţalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tieţ z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto ţalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu moţnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
8. Preto pokiaľ rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie spomínaného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. Záverom kasačný súd dodáva, ţe vylúčenie vyhostenia sťaţovateľky do krajiny pôvodu nie je postačujúcou garanciou z pohľadu dodrţania práv sťaţovateľky

článku 3 Dohovoru a článku 33 Ţenevského Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku

2. V súvislosti s uvedeným musí kasačný súd aj poukázať na procesnú neobvyklosť v prejednávanej veci (viď § 3 ods. 4 Správneho poriadku v spojení s § 120 zák. č. 404/2011 Z.z.), kedy ţalovaný v homogénnej skupine cudzincov (všetci občania Sýrskej 9 lSzak/9/2016 arabskej republiky zaistení v porovnateľnom čase z obdobných skutkových zistení a právnych dôvodov) stanovil rôzny dátum ukončenia lehoty zaistenia (napríklad v rozhodnutí ţalovaného z
3. júla 2016 č. PPZ-HCP-BA6-236-012/2016-AV stanovená doba zaistenia do 03.12.2016, v rozhodnutí ţalovaného z
4. júla 2016 č. PPZ-HCP-BA6- 239-012/2016-AV stanovená doba zaistenia do 30.11.2016 alebo v preskúmavanom rozhodnutí bola stanovená doba zaistenia do 22.11.2016) bez bliţšieho odôvodnenia.
5. Krajský súd sa nezaoberal ani s podstatným ţalobným bodom o prieskume dostatočnosti argumentácie ţalovaného vo vzťahu k moţnosti vyhostenia sťaţovateľky do tretej krajiny, medzi ktoré je v prejednávanej veci nutné zahrnúť Turecko. Ţalovaný sa v odôvodnení k tejto moţnosti vôbec nevyjadril a z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup krajského súdu ako rozporný so zákonnou poţiadavkou uvedenou v § 139 ods. 2 S.s.p. (t.j. posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov ţalovaného).

§ 2ods.

7 zákona o pobyte cudzincov v cit. znení, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

§ 88ods.

8 zákona o pobyte cudzincov v cit. znení ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

1. Navyše k uvedeným argumentom na zmenu napadnutého rozsudku kasačný súd uvádza, ţe krajský súd sa k dopadu rozhodnutia na záujem maloletých detí sťaţovateľky a obmedzenie ich osobnej slobody (t.j. slovami ţalovaného „zaistení“, resp. „umiestnení“) vyjadril na strane 7 nasledovne: „...medzinárodnoprávna ochrana žalobcu prichádza do úvahy vo veciach zaistenia iba v tom prípade, ak je preukázaná legalita pobytu utečenca na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, že bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe zákona o pobyte cudzincov. Uvedené platí aj pre rodinných príslušníkov takto zaistených utečencov.“, čo nemoţno povaţovať za dostatočné. 10 lSzak/9/2016 Preto kasačný súd vyhodnotil ako dôvodnú aj námietku sťaţovateľky týkajúcej sa postupu ţalovaného, ktorý nepostupoval obozretne pri zaistení sťaţovateľky a jej maloletých detí.
2. Z administratívneho spisu je zrejmé, ţe ţalovaný sa nevysporiadal s čl. 3 Dohovoru o právach detí, nakoľko záujem maloletých detí musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Kasačný súd v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016,

ktorého „Hoci zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (§ 94 ods. 3 ZoPC ), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o pravách dieťaťa, ako aj čl.3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“ 28. Kasačný súd musí konštatovať, ţe na obidve maloleté deti sťaţovateľky sa vzťahuje reţim zraniteľných osôb, zakotvený v § 2 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z.z. Z toho vyplýva pre krajský súd povinnosť preskúmať aj argumentáciu ţalovaného, prečo mal preukázané, ţe boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí v zmysle § 88 ods. 8 zák. č. 404/2011 Z.z., ako aj, či zaistenie do 03.12.2016 spĺňa poţiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas.

§ 88ods.

2 zákona č. 404/2011 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde 11 lSzak/9/2016 alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 29. K sťaţnostnému bodu týkajúcemu sa neposúdenia rizika úteku sťaţovateľky kasačný súd uvádza, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku správne konštatoval, ţe „Nevyčkanie ukončenia azylového konania v žiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, že je preukázaná existencia rizika úteku migrujúceho utečenca, preto, ak žalovaný realizuje jeho vyhostenie akýmkoľvek spôsobom, či

medzinárodnej dohody alebo osobitného predpisu, je reálne zaistenie najmä aj v prípade príslušníkov jeho rodiny, ktorí počas zaistenia majú zabezpečené ubytovanie, je chránený ich život a zdravie, ktoré by bez finančných prostriedkov garantované nemali“. Preto tento sťaţnostný bod kasačný súd nepovaţoval za dôvodný. 30. Kasačný súd sa tieţ stotoţňuje so sťaţnostným dôvodom

§ 440ods.

1 písm. h/ S.s.p., t.j., ţe krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Okrem vyššie citovaných rozsudkov senátu 1S kasačný súd poukazuje na sťaţovateľkou citované rozsudky, a to najmä lSZa/6/2016 a 10SZa/2/2015, ktoré sa týkajú účelnosti zaistenia a v plnom rozsahu sú aplikovateľné na prejednávanú vec sťaţovateľky.

1. Sťaţovateľka tieţ namieta, ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti musí kasačný súd zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra chápe kasačný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. vo vzťahu k meritu veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy na riadne zistené skutočnosti vyplývajúce z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.
2. Navyše právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
3. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil tak závaţné a hrubé nedostatky 12 lSzak/9/2016 právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok. Preto tento dôvod kasačnej sťaţnosti vyhodnotil ako irelevantný. Pozornosti kasačného súdu neuniklo, ţe krajský súd opomenul naplniť ustanovenie § 139 ods. 5 S.s.p., avšak táto vada nemá zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V.
4. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

§ 462ods.

2 S.s.p. platí, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

1. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľky spolu s jej maloletými deťmi zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
2. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.

článku 5 ods. 4 Dohovoru v citovanom znení každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. 13 lSzak/9/2016 36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd

§ 467ods.

2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, ţe sťaţovateľke, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťaţnosti, trovy konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (ideologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 10. októbra 2016 Ing. JUDr. Miroslav G a v a l e c PhD., v.r. predseda senátu JUDr. Igor Belko, v.r. JUDr. Elena Berthotyová PhD., v.r. člen senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová