Obsah (6)

§ 212§ 219§ 13c§ 13a§ 2§ 250k

N a j v y š š í s ú d 1Sža/15/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu Ing

názoru krajského súdu takto doplnené dokazovanie bolo dostatočným, poskytlo odporcovi dostatočnú a objektívnu masu informácií, potrebných na posúdenie, či sú splnené predpoklady poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Na základe získaných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa odporca dospel k správnemu záveru, ţe pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi neboli splnené zákonné predpoklady. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie (č. l. 39) z dôvodov ustanovených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „O.s.p.“). Navrhovateľ iba vo všeobecnej rovine namietal, ţe odporca nedostatočne skúmal skutkový stav veci, najmä nedostatočne skúmal hrozbu váţneho ohrozenia ţivota z dôvodu svojvoľného násilia počas vnútroštátneho konfliktu v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

jeho tvrdenia nemoţno vylúčiť, ţe by v Zakarpatskej oblasti nepôsobili zločinecké skupiny. Rovnako namietal nedostatočné vyhodnotenie námietok krajským súdom, ktoré v priebehu prvostupňového konania produkoval. Mal za to, ţe konanie pred krajským súdom má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe preskúmavané rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 01.08.2016 (č. l. 43) navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. S poukazom na dôvody navrhovateľovej ţiadosti (útok príslušníkov zločineckej skupiny na navrhovateľa) uviedol, ţe vzhľadom na navrhovateľovo zotrvanie v krajine pôvodu v trvaní jedného roka po uvádzanom útoku, nebola medzi týmto 4 1Sža/15/2016 útokom a navrhovateľovým odchodom z krajiny pôvodu preukázaná bezprostredná súvislosť, čím neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania, resp. hrozba váţneho bezprávia. Tvrdenia právnej zástupkyne navrhovateľa o vydieraní zo strany útočníkov na území Slovenskej republiky v priebehu azylového konania odporca povaţoval za účelové a ničím nepreukázané. V ďalšej časti odporca poukázal na informácie o krajine pôvodu navrhovateľa,

ktorých navrhovateľovi v prípade návratu nehrozí váţne bezprávie. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212subsidiárne § 246c ods.

1 O.s.p. a s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s veta druhá O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p.) jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, a preto postupom

§ 219ods.

1 v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok potvrdil.

§ 13cods.

1 zákona č. 480/2002 Z.z. „ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.“

§ 13azákona č.

480/2002 Z.z. „ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“

§ 2písm.

f/ zákona č. 480/2002 Z.z. „vážnym bezprávím je

1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo 5 1Sža/15/2016 trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“ V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým tento rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, ţe navrhovateľ ako dôvod ţiadosti o azyl uviedol obavy o svoj ţivot, pretoţe je prenasledovaný ľuďmi, s ktorými prišiel do styku na území Ukrajiny ako policajt. Títo ľudia sa mu vyhráţali likvidáciou. Navštívili ho aj na území Slovenskej republiky v Senci. Povedali mu, ţe buď zaplatí 50 000 € alebo ho zlikvidujú. Z tohto dôvodu sa na Ukrajinu nemôţe a nechce vrátiť. Z dotazníka ţiadateľa o udelenie azylu zo dňa 10.09.2013 vyplýva, ţe v rokoch 1984 aţ 1989 bol policajtom v meste Rachiv, bol zaradený na oddelení PPS (motorizovaná jednotka), ktoré vykonávalo nočné hliadky. V roku 1987 bol na jednom zákroku, zadrţali páchateľov, ktorí mali pri sebe zbraň, pričom zbili vrátnika a plánovali ukradnúť peniaze z pokladne štátnych lesov. Týchto muţov odsúdili, ale po návrate z výkonu trestu prišli k nemu domov, čo bolo v júni
4. Štyria mladí muţi ho zbili a napadli aj jeho ţenu. Podal na nich trestné oznámenie, ale nič sa nedialo. Neskôr sa dozvedel, ţe otec jedného z nich mal priateľa náčelníka polície v Uţhorode. Mal opakované vyhráţky, a preto sa rozhodol odísť z Ukrajiny. Pred tromi rokmi, keď pracoval s priateľkou v Senci pri bufete, prišli k nemu dvaja Ukrajinci, zbili ho a nútili podpísať papier, ţe im dlhuje 50 000 €. Tento doklad im nepodpísal. Vyhráţali sa mu, ţe ho zabijú, ak im peniaze nedá. Z krajiny pôvodu vycestoval v roku 1993 s cieľom zamestnať sa v stavebnej firme svojho kamaráta na Slovensku, ale aj v iných krajinách. V roku 2000 sa dlhodobo nelegálne usadil v Bratislave, kde ţil aţ do roku
5. O udelenie azylu poţiadal aţ po tom, ako bol zadrţaný príslušníkmi polície z dôvodu nelegálneho pobytu v roku
6. V uvedenej veci rozhodol odporca rozhodnutím zo dňa 26.09.2013, ktorým zamietol navrhovateľovu 6 1Sža/15/2016 ţiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, o ktorom krajský súd rozhodol tak, ţe rozhodnutie odporcu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky po podanom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, zrušil rozhodnutie odporcu a vrátil vec na ďalšie konanie s tým, aby odporca vykonal dokazovanie opätovným výsluchom navrhovateľa, obsahom správ o krajine pôvodu v kontexte zmeny bezpečnostnej situácie s dôrazom na posúdenie otázky existencie bezpečnostného rizika, na ktoré navrhovateľ poukázal. Odporca v pokračujúcom azylovom konaní opätovne neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu, pričom tento záver krajský súd rozsudkom č. k: 9Saz/31/2014-24 zo 17.12.2014 potvrdil. Najvyšší súd SR po podaní odvolania, rozsudkom č. k. 10Sţa/15/2015-46 z 20.5.2015 potvrdil rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu a zrušil v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Odporcovi uloţil, aby sa zameral na zistenie skutočnej, aktuálnej situácie v krajine pôvodu z hľadiska existencie a trvania vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ako aj moţností faktickej ochrany civilného obyvateľstva zo strany štátu pred zločineckými skupinami. Odporca následne opätovne vyhľadal a do spisu zaloţil komplexné správy vypracované odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, taktieţ mnoţstvo novinárskych článkov mapujúcich situáciu na Ukrajine s dôrazom na Zakarpatskú oblasť, z ktorej navrhovateľ pochádza. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone č. 480/2002 Z.z.) neúnosné, neprimerané, či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu, inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať, (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sţa/72/2010 zo dňa 14.09.2010). V danej veci bolo potrebné posúdiť, či je nevyhnutné poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu v zmysle § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. Miera preukázania hrozby 7 1Sža/15/2016 váţneho bezprávia, tak ako to vymedzuje citované ustanovenie, vymedzuje, aká vysoká musí byť pravdepodobnosť, ţe v prípade návratu do krajiny pôvodu bude navrhovateľ vystavený váţnemu bezpráviu. Miera dôkazu je v podmienkach na poskytnutie doplnkovej ochrany formulovaná odlišne, ako je to pri azyle. „Reálne nebezpečenstvo“ sa v porovnaní s „opodstatnenými obavami (z prenasledovania)“ opiera skôr o objektívne kritéria, ktoré sú nezávislé od subjektívnej kategórie strachu. Jedným z dôvodov, na ktorých navrhovateľ zaloţil svoje tvrdenie o reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ktorej by bol v prípade návratu vystavený, sú kriminálne ţivly, pôsobiace v regióne Ukrajiny, z ktorého navrhovateľ pochádza. Zo súčasného znenia zákona č. 480/2002 Z.z. vyplýva, ţe pôvodcami váţneho bezprávia môţu byť aj neštátne subjekty, avšak za splnenia podmienky, ţe štátne orgány nie sú schopné, resp. ochotné poskytnúť ochranu ohrozenej osobe. V uvedenom smere odporca doplnil dokazovanie v súlade s poţiadavkou vyslovenou tunajším súdom v rozsudku pod č. k. 10Sţa/15/2015-46 z 20.5.2015, čo vyplýva aj zo samotného administratívneho spisu odporcu. Z týchto vyplýva, ţe situácia v západných mestách ako aj v Kyjeve je vo všeobecnosti pokojná (č. l. 277), neboli zistené ţiadne informácie o tom, ţe by ukrajinské štátne orgány neboli schopné alebo ţe by odopreli ochranu obyvateľom mimo konfliktnej východnej oblasti krajiny (č. l. 275). Naopak objavujú sa správy o čistkách v polícii a ostatných bezpečnostných zloţkách z dôvodu spolupráce so zločineckými skupinami a pašerákmi, pričom tieto sa týkajú aj celej štruktúry v štátnej správe priamo v Zakarpatskej oblasti odkiaľ navrhovateľ pochádza (č. l. 255), ako aj personálne posilnenie polície a obmena jej vedúcich predstaviteľov. Z uvedeného vyplýva, ţe odporca dostatočne doplnil dokazovanie so zameraním na schopnosť a ochotu štátnych orgánov poskytnúť účinnú ochranu pred trestnými činmi, z výsledkov ktorého nevyplynuli závaţné pochybnosti o existencii primeraných opatrení na zabránenie váţneho bezprávia v rámci existujúceho právneho systému zameraného na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich váţne bezprávie ani o tom, ţe navrhovateľ má k takejto ochrane prístup. Samotný navrhovateľ v konaní pred správnymi orgánmi priznal, ţe v krajine pôvodu sa okrem podania trestného oznámenia, ţiadnym spôsobom nepričinil o vyriešenie jeho neţiaducej situácie. Nesťaţoval sa na nečinnosť alebo postup polície, ale zvolil si odchod do zahraničia. Navyše odvolací súd povaţuje za potrebné poukázať aj na časový odstup medzi 8 1Sža/15/2016 jednotlivými udalosťami, z ktorých pramenia navrhovateľove obavy. Z obsahu dotazníka ţiadateľa o udelenie azylu zo dňa 10.09.2013 vyplýva, ţe medzi udávaným fyzickým napadnutím v krajine pôvodu a odchodom navrhovateľa uplynul jeden rok, následne pravidelne cestoval do krajiny pôvodu pričom tam vţdy strávil určitý čas, naposledy v roku 2010, čo do značnej miery spochybňuje tvrdenia navrhovateľa o jeho obavách z návratu do krajiny pôvodu. K námietke navrhovateľa o tom, ţe odporca nijakým spôsobom nevylúčil, ţe by jeho návratom do krajiny pôvodu nehrozilo váţne bezprávie z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, odvolací súd povaţuje za potrebné poukázať na informácie o krajine pôvodu, zamerané na túto problematiku. Tieto pojednávajú o odklade ďalšej mobilizácie (č. l. 265), o dodrţiavaní prímeria ( č. l. 262) a vo všeobecnosti z odporcom zaobstaraných informácií vyplýva, ţe ozbrojeným konfliktom sú postihnuté iba východné časti Ukrajiny, nie jej západná časť, z ktorej navrhovateľ pochádza. Vyskytli sa síce správy o zmiznutiach osôb a beztrestnom páchaní násilností na východe krajiny, ktorá je zmietaná ozbrojeným konfliktom, avšak tieto sa týkajú iba osôb, ktoré sa v minulosti angaţovali na demonštráciách na Majdane v Kyjeve alebo ţijúcich v oblastiach východnej Ukrajiny alebo okupovanom Kryme, čo nie je prípad navrhovateľa. Odporca uviedol a súd prvého stupňa sa s tým stotoţnil, ţe z výpovede navrhovateľa vyplynulo, ţe nebolo nikdy proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý a nemal ţiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Je treba súhlasiť aj s posúdením situácie v regióne pôvodu navrhovateľa ako pokojnej, keďţe konflikt je izolovaný vo východných častiach Ukrajiny, teda v inom regióne, neţ z ktorého navrhovateľ pochádza a odkiaľ pricestoval na Slovensko, pričom jeho intenzita aj v dotknutých oblastiach výrazne kolíše. Situáciu na Ukrajine teda nemoţno označiť za „totálny konflikt“, pretoţe prebiehajúci ozbrojený konflikt nedosahuje takú intenzitu, aby bolo opodstatnené sa domnievať, ţe kaţdému civilistovi z dôvodu jeho prítomnosti na území Ukrajiny by hrozilo váţne bezprávie v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca zároveň prípad navrhovateľa podrobil individuálnemu skúmaniu v zmysle súčasnej judikatúry slovenských súdov, ako aj Súdneho dvora v oblasti azylu a doplnkovej ochrany, ako aj testu posudzovania jednotlivých typov váţneho bezprávia, v súlade 9 1Sža/15/2016 so záverom Európskeho súdneho dvora vyplývajúcim z rozsudku C-465/07 a dôvodne vylúčil, ţe by navrhovateľovi reálne hrozilo váţne bezprávie v prípade návratu do regiónu v krajine pôvodu, z ktorého pochádza. Preto sa odvolací súd nestotoţnil ani s touto námietkou navrhovateľa. V predmetnej veci teda neboli ani

odvolacieho súdu zistené a potvrdené dôvody pre obavy z reálnej hrozby váţneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými ako aj právnymi závermi krajského súdu, ktorý dostatočne odôvodnil z čoho vyvodil svoj záver zhodný so záverom odporcu o tom, ţe navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a preto jeho rozsudok ako vecne správny

§ 219O.s.p.

potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 250kods.

1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p., tak, ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 27. septembra 2016 JUDr. Igor B e l k o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová