1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa
1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), a to o sprístupnenie informácii týkajúcich sa § 4 ods. 1 a § 4a zákona číslo 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno - technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozsahu špecifikácie za obdobie kalendárnych rokov 2005 - 2006: 1a/ počet rozhodnutí o udelení súhlasu a počet rozhodnutí o neudelení súhlasu, 1b/ počet ţiadostí, ktoré boli vrátené ţiadateľovi pre nesplnenie zákonom ustanovených náleţitostí, 2/ špecifikácie vyššie uvedených spôsobov rozhodnutia súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie ţiadosti ţiadateľovi, pričom kritériom špecifikácie predstavuje rozdelenie
toho, či predmetom ţiadosti o udelenie súhlasu bolo pouţitie informačno - technického prostriedku pri: - vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok, - odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností alebo - vyhotovovaní a vyuţívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov 3/ uvedenie mena zákonného sudcu rozhodujúceho o predmetnej ţiadosti o udelenie súhlasu, pričom ţiadateľ poţaduje ku kaţdej informácii o rozhodnutí súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie ţiadosti v zmysle bodu 1 zároveň aj špecifikáciu
bodu 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd uviedol, ţe ţalobca ţiadal poskytnúť informácie vo forme tabuľky
vzoru uvedeného v prílohe ţiadosti. Prvostupňovým rozhodnutím Krajský súd v Bratislave č. Spr. 6063/12 zo dňa 29.12.2012 rozhodol tak, ţe ţiadosť ţalobcu odmietol
ustanovenia § 15 ods. 1 posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe v danom prípade ide o poţiadavku poskytnutia takých informácií, ktoré presahujú rámec zákona o slobode informácií, resp. ich nie je moţné sprístupniť v zmysle citovaného zákona. Povinná osoba nevedie ţiadne štatistické údaje v súvislosti s ustanovením § 4 ods. 1 a § 4 a zákona číslo 166/2003 Z.z. Uviedol, ţe vedie len štatistické údaje, ktoré je povinný spracovávať v súlade s platnými internými riadiacimi aktmi nadriadeného rezortu - Ministerstva spravodlivosti 3 3Sţi/43/2014 Slovenskej republiky. Vytváranie nových štatistických údajov
individuálnych poţiadaviek ţiadateľa by bolo v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 v spojení s ustanovením § 21 a ods. 1 písm. a) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. O odvolaní ţalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol ţalovaný tak, ţe odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe právo na informácie je právom ústavným, nie však absolútnym. Moţno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon v prípade, ţe ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ako je zrejmé aj z konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95) a kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnenie jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôleţitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia kaţdého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96) a kaţdé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Akceptujúc uvedené, je potom potrebné pýtať sa na účel zákona o informáciách, ktorý je formulovaný veľmi široko na báze pravidla „čo nie je tajné, je verejné“. Aj v tejto veci sa uţ vyslovil ústavný súd, keď judikoval, ţe účelom základného práva na prijímanie informácií
čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“) a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode informácií) nie je právo dostávať informácie
predstáv a očakávaní ţiadateľa (II. ÚS 184/03), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14). Potom je nevyhnuté stotoţniť sa s právnym názorom ţalovaného, ţe ţiadosť o poskytnutie informácie obsahovala poţiadavku, ktorá si vyţaduje zber a spracovanie ţalobcom poţadovaných informácií (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Sţo/190/2008 4 3Sţi/43/2014 zo dňa 27.05.2009) a následne vytváranie novej kvantitatívnej informácie v zmysle poţiadaviek ţiadateľa. Rovnako zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť zhromaţďovať vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať informácie, poţadované ţalobcom ako ţiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácie nenachádzajú. Rovnako z tohto zákona nevyplýva, ţe by povinné osoby museli vykonávať na ţiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môţu poţadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na ţiadosť poskytnúť. Krajský súd sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ktorý inak vyplýva i z prvostupňového rozhodnutia a to, ţe ţalobcom poţadovanú informáciu bolo pre povinnú osobu moţné získať len spracúvaním informácií zo súdnych spisov a vytvorením novej informácie, z čoho je s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zrejmé, ţe ţalobcom ţiadanú informáciu nemala povinná osoba k dispozícii, keďţe ju nemala k dispozícii v takej forme, ako ju ţalobca ţiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie
dostupných informácií by si vyţiadalo vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa ţiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Krajský súd v Bratislave na základe uvedených dôvodov ţalobu ako nedôvodnú
1 O.s.p. zamietol a rozhodol o trovách konania. II. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného a vec mu vráti na nové konanie, prípadne zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania uviedol, ţe súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, 5 3Sţi/43/2014 dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
jeho názoru, súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď ustálil, ţe povinná osoba nemá ani časť poţadovaných informácii v tej podobe v akej o ne poţiadal, respektíve, ţe tieto informácie nie je moţné získať inak ako prácnym a dlhotrvajúcim nahliadaním do súdnych spisov. Na základe týchto nesprávnych skutkových záverov súd vyhodnotil, ţe spracovaním stoviek spisov by došlo k vytvoreniu novej informácie, ktorou v čase jej podania povinná osoba nedisponuje. K uvedenému záveru dospel po zváţení mimoriadnej technickej a časovej náročnosti obdobných procesov, úplne však pritom abstrahoval od kritéria intelektuálnej náročnosti. Súd nereagoval na právnu argumentáciu o tom, ţe iným ţiadateľom bolo povinnou osobou v skutkovo rovnakej veci vyhovené. Je pravdou, ţe ţalobca v konaní tvrdil, ţe informácie moţno získať aj zo súdnych spisov, avšak poukázal na fakt, ţe veľkú časť poţadovaných informácií mala povinná osoba k dispozícii priamo v tej podobe v akej ju ţiadateľ poţadoval sprístupniť. Predmetné informácie uţ povinná osoba za účelom prerokovania správy o pouţití informačno - technických prostriedkov v minulosti spracovala, čo uznal aj samotný ţalovaný vo vyjadrení, v ktorom uviedol, ţe informáciami disponoval, napádal len rozsah informácií, ktoré z týchto podkladov moţno získať a sprístupniť. Za nesprávny záver povaţuje aj to, ţe poţadované informácie nemoţno získať ani zo súdneho registra „Ntt“ za roky 2005 a 2006. Tento záver súd výslovne nekonštatuje, vysvetľuje len, ako časovo a technicky by bolo náročné získavanie poţadovaných informácií zo stoviek spisov. Argument, ţe je potrebné fyzicky vstupovať do súdnych spisov nie je
jeho názoru pravdivý. Súd
jeho názoru, ţiadosť nemohla ochromiť chod povinnej osoby. Pokiaľ ţalovaný a povinná osoba argumentovali tým, ţe by ţalobcova ţiadosť mala paralyzovať činnosť povinnej osoby, potom tento fakt nemôţe byť dôvodom pre zamietnutie ţaloby. Súd ani v priebehu súdneho konania neustálil, či nebezpečenstvo ochromenia chodu povinnej osoby je dané konkrétne vo vzťahu k ţalobcovej ţiadosti. V prípade, ak by sa v zákonom uloţenej lehote nepodarilo splniť poţiadavku ţalobcu, mohla povinná osoba prikročiť k predĺţeniu lehoty. Ţalobca poukázal aj na okolnosť, ţe povinná osoba uţ v minulosti rovnakej ţiadosti vyhovela. Z uvedeného dôvodu nezodpovedá zákonu postup, pre ktorý nebolo obdobnej ţiadosti inej osoby vyhovené. V danej veci neexistoval ţiaden konflikt dvoch proti sebe stojacich práv. Názoru, ţe pre poskytnutie informácie by bolo potrebné štatistické spracovanie údajov zo stoviek spisov protirečí s tvrdením súdu, ţe spracovaním odpovede na ţiadosť ţalobcu by došlo k vytvoreniu novej informácie. Na základe uvedených dôvodov ţiadal odvolaniu vyhovieť. 7 3Sţi/43/2014 III. K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný,
ktorého ţalobca v odvolaní dezinterpretoval napadnutý rozsudok. Ţalobca celkom jednoznačne formuloval aké informácie a v akej forme ţiadal sprístupniť, a teda nebolo moţné mu sprístupniť iné informácie ako tie, o ktoré ţiadal a v inej forme ako v tej, v akej ich ţiadal. V danom prípade ţalobca poţadoval vytvorenie štatistiky
presne určených kritérií a v presne určenej forme, a teda nebolo moţné pristúpiť k poskytnutiu čiastkových informácií v inej ako poţadovanej forme. Ak teda ţalobca namietal nesprávnosť záveru, ţe povinná osoba do okamihu podania ţiadosti nemala spracované ţiadne poţadované štatistické informácie a zároveň, ţe ani súdny register „NTT" za roky 2005 a 2006 neobsahuje skutočnosti, z ktorých by poţadované informácie bolo moţné získať, nie je námietka ţalobcu relevantná a je formulovaná skreslene. Podstata spočíva v tom, ţe povinná osoba v čase podania ţiadosti nemala spracované všetky poţadované štatistické informácie v poţadovanej forme. Vo forme a rozsahu v akých ţalobca poţadoval sprístupnenie informácie sa nenachádzali ani v registri NTT za roky 2005 a 2006. Z uvedeného hľadiska sa námietky ţalobcu javia ako neopodstatnené. Podstatná je okolnosť, ţe register NTT neobsahuje informácie v takej forme, v akej ich ţalobca ţiadal a pre sprístupnenie poţadovaných informácií by bolo nevyhnutné vyplniť ţalobcom predloţenú tabuľku a vytvárať nové štatistické údaje
jeho predstáv a poţiadaviek, čím by došlo k vytvoreniu novej informácie. Pri posúdení miery intelektuálnej náročnosti činnosti vedúcej k sprístupneniu poţadovaných informácií uviedol, ţe na tento problém existujú rôzne názory. Ţalobca svoje názory vychádzajúce z odbornej literatúry vytrhol z kontextu a prijaté závery dezinterpretoval. Ţalobca nepoţadoval v ţiadosti len uvedenie počtu vydaných rozhodnutí, ale poţadoval aj vypracovanie podrobnej štatistiky z jednotlivých súdnych spisov, čím by nedošlo len k formálnemu spracovaniu existujúcich informácií ale aj inú pridanú hodnotu.
jeho názoru sa prvostupňový súd zaoberal všetkými ţalobnými námietkami. Poukázal aj na ustálenú súdnu prax a neprihliadol k ţiadnej novej skutočnosti, na ktorých by postavil svoje rozhodnutie, rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého administratívneho rozhodnutia a nerozširoval dôvody nad tie, ktoré boli uvedené v napadnutom administratívnom rozhodnutí. 8 3Sţi/43/2014 Na námietku, ktorou ţalobca poukázal na okolnosť, ţe povinná osoba uţ v minulosti vyhovela rovnakej ţiadosti, čo ţalobca preukazoval novinovým článkom ţalovaný uviedol, ţe ţalobca bol zodpovedný za vymedzenie okruhu informácií, ako aj za ním určenú formu a rozsah. Povinná osoba, ţalovaný aj prvostupňový súd vychádzali z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je na ňom, aký záver v danej veci prijme. Na základe uvedených dôvodov ţiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave 5 S/197/2012-129 zo dňa 04.03.2014 potvrdil. IV. V reakcii na vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu zo dňa 13.08.2015 ţalobca zotrval a rozviedol svoj právny názor na vec, ktorý podporil doloţením niekoľkých podaní krajských súdov, ktoré sprístupnili ţiadateľom informácie o výsledku rozhodovacej činnosti povinných osôb o ţiadostiach na pouţitie informačno - technických prostriedkov
zákona číslo 166/2003 Z.z., z ktorých obsahu vyplýva, ţe v rámci odpovedí súdov tieto informovali ţiadateľov o počte vrátených, zamietnutých, vyhovených ţiadostí v rokoch 2005 a 2006. V. Ţalovaný reagoval na predmetné podanie ţalobcu vyjadrením zo dňa 19.01.2016, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách a ţiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. VI. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradne tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom 9 3Sţi/43/2014 konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Správny súd preskúmava zákonnosť ţalobou napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu a posudzuje, či je pravdivé tvrdenie ţalobcu, ţe bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, ţe ţiadateľ v ţiadosti o informáciu zo dňa 16.02.2012 poţadoval
1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) o sprístupnenie informácii týkajúcich sa § 4 ods. 1 a § 4a zákona číslo 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno - technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozsahu špecifikácie za obdobie kalendárnych rokov 2005 - 2006: 1a/ počet rozhodnutí o udelení súhlasu a počet rozhodnutí o neudelení súhlasu, 1b/ počet ţiadostí, ktoré boli vrátené ţiadateľovi pre nesplnenie zákonom ustanovených náleţitostí, 2/ špecifikácie vyššie uvedených spôsobov rozhodnutia súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie ţiadosti ţiadateľovi, pričom kritériom špecifikácie predstavuje rozdelenie
toho, či predmetom ţiadosti o udelenie súhlasu bolo pouţitie informačno - technického prostriedku pri: - vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok, - odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností alebo - vyhotovovaní a vyuţívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov 3/ uvedenie mena zákonného sudcu rozhodujúceho o predmetnej ţiadosti o udelenie súhlasu, pričom ţiadateľ poţaduje ku kaţdej informácii o rozhodnutí súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie ţiadosti v zmysle bodu 1 zároveň aj špecifikáciu
bodu 2. informácie
uvedených bodov ţiadal poskytnúť za obdobie kalendárnych rokov 2005 a 2006 samostatne za kaţdý kalendárny rok vo forme tabuľky
vzoru ktorý priloţil v prílohe k ţiadosti. Krajský súd v Bratislave v rámci interného skúmania zistil, ţe poţadované podklady 10 3Sţi/43/2014 nemoţno predloţiť z dôvodu, ţe sa nevedie štatistika v štruktúre a rozsahu aký poţadoval ţiadateľ. Vo svojom rozhodnutí číslo Spr. 6063/12 zo dňa 29.02.2012 uviedol, ţe vedie iba tie štatistické údaje, ktoré je povinný spracovávať v súlade s platnými internými riadiacimi aktmi nadriadeného orgánu, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Ţiadateľom poţadované informácie obsahujú štatistické údaje
jeho individuálnej poţiadavky, pričom povinná osoba nemá vedomosť o tom, kto disponuje ţiadateľom poţadovanými informáciami, prípadne kto má takéto informácie povinnosť viesť. Z uvedených dôvodov ţiadosť ţalobcu odmietol
1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z dôvodov uvedených uţ vo vyššie popísanom vyjadrení ţalovaného k odvolaniu.
1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kaţdý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba, ku ktorej ţiadosť smeruje, nemá poţadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde moţno poţadovanú informáciu získať, postúpi ţiadosť do piatich dní odo dňa doručenia ţiadosti povinnej osobe, ktorá má poţadované informácie k dispozícii, inak ţiadosť odmietne rozhodnutím § 18.
2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba ţiadosti nevyhovie hoci len s časti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak ţiadosť bola odloţená (§ 14 ods. 3).
1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, pouţijú sa na konanie
tohto zákona predpisy o správnom konaní.
5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo 11 3Sţi/43/2014 zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikli neodôvodnené rozdiely.
Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán, na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil právnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení poţadovaných informácií v označenom konkrétnom období, poţadovanom rozsahu a vo forme tabuľky, ktorej vzor priloţil v prílohe ku svojej ţiadosti. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, v postupe a rozhodnutí ţalovaného nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovali konštatovanie, ţe napadnuté rozhodnutie a postup ţalovaného je nezákonné. Skutočnosti, ktorými ţalobca spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totoţné s námietkami, ktoré ţalobca namietal uţ v prvostupňovom konaní a s ktorými sa ţalovaný náleţite vysporiadal. 12 3Sţi/43/2014 V odvolaní ţalobca kládol dôraz aj na okolnosť, ţe v skutkovo obdobných prípadoch povinná osoba, Krajský súd v Bratislave (resp. aj iné krajské súdy), ţiadosti o sprístupnenie totoţných informácií vyhovel, a teda poţadovanými informáciami disponoval.
názoru najvyššieho súdu, Krajský súd v Bratislave neporušil tzv. zásadu precedensu vyjadrenú v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb.,
ktorého správne orgány pri rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch sú
zákona povinné dbať na to, aby nevznikli neodôvodnené rozdiely v rozhodovaní. V tomto prípade senát odvolacieho súdu zdôrazňuje, ţe z dôkazných prostriedkov, ktoré ţalobca predloţil na podporu svojho tvrdenia, nevyplýva skutková totoţnosť prípadov. Je zrejmé, ţe v prípadoch, v ktorých povinné osoby ţiadostiam o sprístupnenie informácii vyhoveli, súd tieto informácie poskytoval formou jednoduchých oznámení – odpovedí, len uvedením počtu vyhovených, vrátených, zamietnutých ţiadostí o pouţitie informačno - technického prostriedku bez toho, aby v nich boli uvedené špecifikácie tak, ako to poţadoval ţalobca v bode 2. a v bode 3. ţiadosti zo dňa 16.02.2012. Predmetné odpovede povinných osôb nie sú spracované vo forme tabuľky, tak ako to poţadoval ţalobca v tomto prípade. Z uvedeného dôvodu ţalobca nepreukázal svoje tvrdenie ţe zo strany povinnej osoby bola porušená zásada vyjadrená v § 3 ods. 5 správneho poriadku.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá súd zaväzuje, platí zásada, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali; tento záväzok nemôţe byť chápaný tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), a preto rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností kaţdého prípadu (pozri Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko, 1994). S poukazom aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 209/04, III. ÚS 115/03 je v danom prípade potrebné konštatovať, ţe ak odôvodnenie rozsudku stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozsudku, ktorý postačuje na záver, z tohto aspektu bolo plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k namietnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho 13 3Sţi/43/2014 a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. dospel k záveru, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S rozsudkom krajského súdu sa odvolací súd stotoţňuje v celom rozsahu a preto ho ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, keďţe v odvolacom konaní nemal úspech a ţalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 29.06.2016 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.