Obsah (10)

§ 142§ 221§ 224§ 33§ 4§ 243i§ 243e§ 243f§ 16§ 18

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 MCdo 12/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E. L., bývajúcej v H., zastúpenej advokátskou kanceláriou Tomášek & partne

§ 142ods.

3, § 149 ods. 1 a § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výrokoch I, II a III dňa

1. októbra
2. Na odvolanie ţalobkyne a ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
3. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 117/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), okrem výroku o trovách konania. Ďalším výrokom zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nebol odvolaním napadnutý vo výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie 34,79 € s príslušenstvom a vo výroku o zamietnutí ţaloby v prevyšujúcej časti, preto ho odvolací súd v uvedenom rozsahu nepreskúmaval. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, 4 5 MCdo 12/2013 okrem výroku o trovách konania, ako vecne správny, keď súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku malo podklad v zistení skutkového stavu. Odvolací súd sa s rozsudkom súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotoţnil, keď dôvody napadnutého rozsudku povaţoval za správne. Rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil

§ 221ods.

1 písm. f/, § 221 ods. 2 O.s.p. a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď mal za to, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol

§ 224ods.

3 O.s.p. Na základe podnetu ţalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z

1. februára 2012, č.k. 1 C 79/2006-301 vo výroku, ktorým bol ţalovaný zaviazaný zaplatiť ţalobkyni sumu 3.342,33 € spolu s 9% ročným úrokom z omeškania, počnúc od
2. augusta 2004 aţ do zaplatenia, a to v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
3. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 117/2012 vo výroku, ktorým potvrdil napádaný výrok rozsudku okresného súdu. Poukázal na § 33 ods. 1 EP v znení účinnom do
4. júna 2004 a v znení účinnom od
5. júla 2004, § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 2 písm. a/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Mal za to, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili, nakoľko na zistený skutkový stav aplikovali nesprávnu normu. Poukázal na to, ţe odvolací súd v uzneseniach v odvolacom konaní opakovane vyslovil záver, ţe na daný prípad je nutné aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom k
6. februáru 2004, t.j. ku dňu začatia exekučného konania. Na uvedený právny názor poukázal odvolací súd aj v rozsudku z
7. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 117/2012 -
8. Uvedený právny názor povaţoval za nesprávny, keď nemá oporu v zákone. Uviedol, ţe na daný prípad by sa mal aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom od
9. júla
10. V danom prípade pre vyriešenie otázky, ktorú konkrétnu normu je potrebné na zistený skutkový stav aplikovať, nie je otázka začatia exekučného konania, ale otázka vzniku zodpovednostného vzťahu, na základe ktorého si ţalobkyňa uplatnila zaplatenie sumy 3.342,33 €. Aţ splnením všetkých podmienok, ktoré zákon predpokladá pre vznik zodpovednosti exekútora za škodu, vzniká právo ţalobkyne domáhať sa náhrady škody vo forme zaplatenia ţalovanej pohľadávky s príslušenstvom. Je zrejmé, ţe ţalovaný ako súdny exekútor vykonával exekúciu voči ţalobkyni na základe poverenia súdu, pričom ku škode na majetku ţalobkyne došlo v priamej príčinnej súvislosti s jeho nesprávnym úradným postupom v rámci exekučnej činnosti. Predpokladmi 5 5 MCdo 12/2013 zodpovednosti súdneho exekútora za škodu

§ 33ods.

1 EP sú: exekučná činnosť, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a výkonom exekučnej činnosti. Z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise jednoznačne vyplýva, ţe poslednou platbou ktorú ţalovaný vymohol v rámci exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, bola suma 629.000,- Sk dňa

1. augusta
2. Aţ týmto dňom vymohol ţalovaný od ţalobkyne v rámci exekúcie sumu v celkovej výške 1.079.593,- Sk, hoci rozsah exekúcie bol limitovaný vymáhanou pohľadávkou (vrátane jej príslušenstva a trov exekúcie) výškou 978.902,33,- Sk. Zdôraznil, ţe výška vymáhanej pohľadávky bola definitívne ustálená aţ uznesením Okresného súdu Zvolen z
3. júla 2004, č.k. 11 Er 230/2004-48, právoplatného
4. septembra 2004, ktorým bola exekúcia v časti vymáhanej sumy 436.858,- Sk zastavená. V dôsledku toho došlo k zníţeniu celkovo vymáhanej sumy o 100.691,08,- Sk (3.342,33 €). Ţalovanému tak vznikla povinnosť vrátiť ţalobkyni sumu 3.342,33 € ako rozdiel medzi skutočne vymoţenou sumou a vymáhanou pohľadávkou, ktorá predstavovala skutočnú ujmu ţalobkyne z dôvodu neoprávneného zadrţiavania finančných prostriedkov ţalovaným súdnym exekútorom. Povaţoval za nesprávny právny záver odvolacieho súdu, ktorý na zistený skutkový stav aplikoval Exekučný poriadok v znení účinnom do
5. júna
6. Ustanovenie § 33 ods. 1 EP je ustanovením hmotnoprávnym, upravujúcim zodpovednosť za škodu spôsobenú súdnym exekútorom (resp. jeho zamestnancom), pokiaľ škoda vznikla v súvislosti s exekučnou činnosťou.

jeho názoru by právnu argumentáciu odvolacieho súdu bolo moţné akceptovať iba v prípade, ak by ţalobkyni vznikla škoda nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora do

1. júna
2. Dňom účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. došlo od
3. júla 2004 k zmene § 33 ods. 1 EP, v dôsledku ktorej bola zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti prenesená na štát. Z ustanovenia § 33 ods. 1 EP v znení účinnom od
4. júla 2004 vyplýva, ţe súdny exekútor je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla v súvislosti s exekučnou len v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Uvedeným zákonom je zákon č. 514/2003 Z.z. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je zodpovedným za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, štát.

§ 4ods.

1 zákona č. 514/2003 Z.z. je exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej na základe poverenia súdu orgánom verejnej moci. Z uvedeného vyplýva, ţe štát a súdny exekútor nie sú zodpovední za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej na základe poverenia súdu spoločne a nerozdielne, keď zodpovedným subjektom je v tomto prípade iba štát. Mal za to, ţe ţalovaný nie je v danom súdnom konaní pasívne vecne legitimovaný. Súdy nesprávne rozhodli, ak zaviazali ţalovaného na zaplatenie sumy 6 5 MCdo 12/2013 3.342,33 € spolu s príslušenstvom v prospech ţalobkyne z titulu náhrady škody, ktorú jej ţalovaný spôsobil ako súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti. Súdy mali návrh ţalobkyne z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť. Na záver dodal, ţe právna úprava zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú v súvislosti s jeho činnosťou je

Exekučného poriadku koncipovaná širšie ako v zákone č. 514/2003 Z.z. a vzťahuje sa na prípady, keď exekútor spôsobí škodu inak neţ pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej na základe poverenia súdu. V takomto prípade zodpovedá exekútor ako fyzická osoba za škodu sám, a to

všeobecných predpisov zodpovednosti za škodu. O uvedený prípad v danej veci nejde. Mal za to, ţe súdy pri rozhodovaní neaplikovali správnu právnu normu, lebo zistený skutkový stav posúdili

ustanovenia, ktoré uţ nebolo účinné. Z týchto dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby mimoriadnym dovolaním napadnuté a na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) spočívajúce rozsudky odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa boli v napadnutej časti zrušené a vec vrátená Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie. Súčasne navrhol odklad vykonateľnosti napádaných výrokov rozhodnutí. Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie ako neprípustné odmietol a priznal ţalobkyni náhradu trov konania. Ţalovaný sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu

§ 243iods.

2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

§ 243eods.

1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

§ 243fods.

1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním 7 5 MCdo 12/2013 moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tieţ zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závaţných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať to, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, ţe k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tieţ vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, ţe v skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe ţiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťaţujúci faktor, pretoţe, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, ţe zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia 8 5 MCdo 12/2013 porušilo sťaţovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z

1. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
2. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity

čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne vyuţiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, ţe mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo vyuţitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky aţ po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je moţné rozumne predpokladať, ţe ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc 9 5 MCdo 12/2013 vyhodnotiť, či boli vyuţité všetky dostupné opravné prostriedky, náleţí ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní odlišných právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, prijali občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné zjednocujúce stanovisko k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e aţ § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/

1. Právna veta tohto stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, ţe tento účastník najprv sám neúspešne vyuţil moţnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto moţnosť nevyuţil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Predmetné stanovisko vychádza z názoru, ţe postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade moţnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú moţnosť ale nevyuţil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si kaţdý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôţe mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e aţ § 243j O.s.p. Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, ţe v danom prípade prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mal ţalovaný moţnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, ţe by sám náleţite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Ţalovaný nepodal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyuţil preto dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom 10 5 MCdo 12/2013 na pasivitu samotného ţalovaného pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného ţalovaným. Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôţe byť uloţená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie ţalovaný. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní za dva úkony právnej sluţby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu) vo výške 334,01 € (jeden úkon právnej sluţby vo výške 131,13 €, reţijný paušál vo výške 8,04 € a DPH 20% vo výške 27,83 €). Ţalobkyňou uplatnenú náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní pozostávajúcu aj z odmeny advokáta za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia v konaní o mimoriadnom dovolaní dovolací súd nezohľadnil, nakoľko tieto trovy nepovaţoval za potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva s prihliadnutím na skutočnosť, ţe na zastupovanie v konaní o mimoriadnom dovolaní ţalobkyňa splnomocnila toho istého advokáta, ktorý ju nepretrţite zastupoval v základnom konaní, tak v prvostupňovom ako aj v odvolacom. Dovolací súd ţalobkyni priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za jednu právnu sluţbu, ktorú poskytol ţalobkyni vypracovaním písomného vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora zo
2. marca
3. Za jeden úkon právnej pomoci advokát správne vyčíslil tarifnú odmenu v sume 131,13 € (vypočítaná v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov) a správne si uplatnil aj paušálnu náhradu hotových výdavkov stanovenú pre rok 2014

§ 16ods.

3 citovanej vyhlášky, a to v sume 8,04 €. Spolu s 20 %-ným DPH (27,83 €)

§ 18ods.

3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., predstavuje odmena advokáta sumu 167 €. 11 5 MCdo 12/2013 Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. decembra 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová