Najvyšší súd 5 MCdo 11/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š. V., bývajúceho v B., zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Vlkovičom, so síd

potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave z

1. novembra 2012 sp.zn. 2Co 351/
2. Podľa jeho názoru bol týmito rozhodnutiami porušený zákon a preto navrhol, aby dovolací súd obe napadnuté rozhodnutia vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, ţe ţalobcovi bola pre nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov niţších stupňov odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 243f ods.1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.) a tým, ţe napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nedostatok v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bol podľa generálneho prokurátora v tom, ţe súd konštatoval zavinenie ţalobcu na zastavení konania z procesného hľadiska bez toho, aby zdôvodnil, prečo dôvod späťvzatia ţalobného návrhu uvedený ţalobcom nepovaţoval za relevantný. Je nepochybné, ţe postavením múru tesne pri stene domu ţalobcu, ţalovaná reálne zmarila predmet a účel súdneho konania a preto ţalobca vzal svoj návrh späť pre správanie ţalovanej odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 146 ods.2 veta druhá O.s.p. 3 5 MCdo 11/2013 Za nedostatočne odôvodnené povaţoval generálny prokurátor aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa obmedzilo len na demonštratívny výpočet prípadov, kedy nejde o zavinenie podľa § 146 ods.2 veta prvá O.s.p. Ţiaden z týchto odvolacím súdom uvádzaných prípadov sa však nevzťahoval na prejednávanú vec a preto nemôţe tento výpočet predstavovať dostatočný dôvod pre konštatovanie odvolacieho súdu, ţe dôvodom späťvzatia návrhu nebolo správanie ţalovanej. Súčasne generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi v otázke zavinenia účastníka na zastavení konania. Poukázal nato, ţe ohlásenie výstavby múru v tesnej blízkosti steny domu ţalobcu a oznámenie stavebného úradu je z toho istého dňa, kedy bolo právnej zástupkyni ţalovanej doručené uznesenie súdu o ustanovení znalca. Zo záverov znaleckého posudku moţno usúdiť aj to, ţe návrh bol podaný dôvodne a jeho nedôvodnosť nemôţe byť daná tým, ţe odvlhčenie steny domu ţalobcu je moţné vykonať aj z interiérovej strany, ak je klasický spôsob z exteriérovej strany z pozemku ţalovanej finančne a časovo podstatne jednoduchší a menej nákladný, ako to konštatoval znalec. Vzhľadom k tomu, ţe ţalovaná svojím konaním spočívajúcim v zjavne nedôvodnej výstavbe múru v tesnej blízkosti steny domu ţalobcu reálne zmarila predmet a účel súdneho konania a moţnosť, aby súd rozhodol v súlade s petitom návrhu, nemoţno konštatovať zavinenie ţalobcu na zastavení konania v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Ţalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila, povaţovala ho za nedôvodné a ţiadala ho zamietnuť. Závery generálneho prokurátora sa podľa jej názoru neopierajú o obsah spisu a nemajú oporu v skutkových okolnostiach veci. Generálny prokurátor bez akéhokoľvek relevantného základu prejudikoval výsledok súdneho konania a povaţoval za nesporné, ţe ţalobca by bol v konaní úspešný, ak by ţalovaná nerealizovala oplotenie svojho pozemku. Predovšetkým znalec vôbec nevylúčil moţnosť realizácie opravy steny domu ţalobcu zo strany jeho vlastného pozemku, je teda zrejmé, ţe návrh nebol podaný dôvodne, pretoţe opravu bolo moţné realizovať aj bez priameho vstupu na pozemok ţalovanej. Trovy konania na strane ţalovanej vznikli len preto, ţe sa musela brániť bezdôvodnému návrhu zo strany ţalobcu. Podotkla, ţe trovy štátu v súdnom konaní svojím správaním zavinil výlučne ţalobca, nakoľko trval na nariadenom znaleckom dokazovaní, hoci ho súd oboznámil s podaním ţalovanej, v ktorom oznámila začatie stavby oplotenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní [§ 10a ods. 3 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] bez nariadenia 4 5 MCdo 11/2013 dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tieţ zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závaţných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať to, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Zároveň ESĽP opakovane dospel – na základe sčasti odlišných úvah – aj k názoru, ţe k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tieţ vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi 5 5 MCdo 11/2013 podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, ţe v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe ţiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťaţujúci faktor, pretoţe, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, ţe zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťaţovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z

1. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo
2. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne vyuţiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania a výkladu ustanovení § 243e aţ 243j O.s.p. v otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 20.októbra 2015, bolo prijaté spoločné zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: ,,Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania 6 5 MCdo 11/2013 podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, ţe tento účastník najprv sám neúspešne vyuţil moţnosť podať všetky zákonom dovolené radne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto moţnosť nevyuţil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Predmetné stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č.94 (verejne prístupné na webovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk), vychádza z názoru, ţe postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade moţnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú moţnosť ale nevyuţil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si kaţdý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli vyuţité všetky dostupné opravné prostriedky, náleţí ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôţe mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e aţ 243j O.s.p. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal na podklade spisu, či ţalobca napadol uznesenie odvolacieho súdu dovolaním. Po zistení, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p.

ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôţe byť uloţená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie ţalobca. Ţalovaná v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnila náhradu trov tohto konania 7 5 MCdo 11/2013 vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu 20.októbra 2013 a tieto aj vyčíslila podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal ţalovanej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ju zastupovala uţ pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby- písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 55,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a vyhlášky), čo spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH predstavuje celkom 75,96 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. decembra 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová