Najvyšší súd 5 Cdo 182/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A. V., 2/ L. V., 3/ Ing. M. V., bývajúcich v B., ţalobkyňa 1/ zastúpená JUDr. Vierou Čápovou, advokátkou v M., Hviezdoslavova 9, proti ţalovanej JUDr. I. S., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom v Ţiline, Daniela Dlabača 2/978, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp.zn. 5 C 160/2008, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
- novembra 2012, sp.zn. 13 Co 170/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalobkyni 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom (v poradí druhým) z
- marca 2011, č.k. 5 C 160/2008-299 určil, ţe zmluva o prevode vlastníckeho práva KNC parc. č. 4564/1- záhrada o výmere 284 m2, KNC parc. č. 4564/85 – zastavaná plocha a nádvoria o výmere 111 m 2 a na nej postavený rozostavaný rodinný dom, ktorá bola uzavretá medzi predávajúcim A. V. a kupujúcou JUDr. I. S. dňa
- marca 2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra B. dňa
- júna 2008 pod č. V 268/08 je voči ţalobcom 1/, 2/, 3/ právne neúčinná. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni 1/ sumu 845,33 €, ţalobcovi 2/ sumu 412,78 € a ţalobcovi 3/ sumu 744,70 € a zaplatiť ich do rúk právnej zástupkyne ţalobcov 1/, 2/, 3/ JUDr. Viery Čápovej v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a/, § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe ţalobcovia 1/, 2/, 3/ nepreukázali, ţe by v čase uzatvorenia zmluvy, ktorej odporovateľnosti sa domáhajú, čiţe ku dňu
- marca 2008, ţalovaná s A. V. boli osoby blízke. Vzhľadom na to ustálil, ţe ţalovaná s dlţníkom v čase uzatvárania zmluvy neboli vo vzťahu ako blízke osoby, bolo povinnosťou ţalobcov 1/, 2/, 3/ preukázať (na nich bolo dôkazné bremeno) úmysel dlţníka, a tieţ, ţe ţalovaná o dlţníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len v dôsledku svojej nedbanlivosti. Poukázal na právny 2 5 Cdo 182/2013 názor odvolacieho súdu uvedený v jeho zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie z
- januára 2011, sp.zn. 13 Co 250/2010 – pozn. dovolacieho súdu), podľa ktorého ţalovaná musela mať vedomosť, a to nielen pri náleţitej starostlivosti, o tom, ţe nehnuteľnosti boli predmetom BSM A. V. a A. V., a tieto boli v konaní o vyporiadaní BSM aj vyporiadané. Uviedol, ţe aj vzhľadom na vzdelanie ţalovanej táto mala aktívne vynaloţiť úsilie (pretoţe to bolo v jej schopnostiach a moţnostiach), aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach, zaznamenaných na LV. Potom najmenej vo vzťahu k ţalobkyni 1/ došlo právnym úkonom, zmluvou uzavretou medzi ţalovanou a A. V., k ukráteniu veriteľa, a to ţalobkyne 1/ A. V.. Ďalej uviedol, ţe aj v prípade, ak dlţník uzatvorením odporovateľnej zmluvy plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť, moţno takémuto úkonu odporovať, ak sa preukáţe, ţe dlţník uzatvorením zmluvy chcel dosiahnuť ukrátenie veriteľa. Súd doplnil dokazovanie ohľadom toho, či ţalovaná aj pri náleţitej opatrnosti mohla vedieť, ţe odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu veriteľov, ako ţalobcov 2/ a 3/, s tým, ţe im A. V. dlhuje finančnú sumu z titulu zameškaného výţivného, pričom samotná ţalovaná na poslednom pojednávaní uviedla, ţe mala vedomosť o tom, ţe A. V. má dve deti, ako aj o tom, ţe v období asi rokov 2004 – 2005 mal voči týmto deťom dlhy a ţe výţivné neplatí. A. V. jej to odôvodňoval tým, ţe nemá dostatok finančných prostriedkov, pričom samotná ţalovaná uviedla, ţe pokiaľ sa s A. V. rozprávala o tom, akým spôsobom chce dlhy splatiť, pokiaľ sa týka detí L. a M., tvrdil jej, ţe si to vyrovná, nevedela sa však následne vyjadriť k tomu, či tieto dlhy vyrovnal alebo nie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd viazaný, súd ţalobe ţalobcov 1/, 2/, 3/ vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom (v poradí druhým) z
- septembra 2011, sp.zn. 13 Co 203/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil s tým, ţe nehnuteľnosti sú zapísané v LV č. X., pre kat. úz. B.B.B.B.. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcom 1/, 2/, 3/ trovy odvolacieho konania v sume 107,73 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Viery Čápovej, do troch dní. Na dovolanie ţalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením z 5.júna 2012 sp.zn. 5 Cdo 44/2012 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Vytkol mu, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Tým, ţe sa nevysporiadal s námietkami uvádzanými v odvolaní 3 5 Cdo 182/2013 a ţiadnym spôsobom na ne nereagoval, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl.46 Ústavy Slovenskej republiky ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tým konanie zaťaţil vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (v znení do 1.1.2015), ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musel dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa
- novembra 2012 sp.zn. 13 Co 170/2012 rozsudok okresného súdu potvrdil s tým, ţe nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. X., pre katastrálne územie B.B.B.B.. Rozhodol, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 5Co/l99/2007 zo dňa
- januára 2008 krajský súd schválil uzavretý zmier účastníkov o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ďalej len BSM) A. V. a A. V.. Na základe uzavretého zmieru, okrem iného, na vyrovnanie podielov sa A. V. zaviazal zaplatiť A. V. sumu 600 000,--Sk do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia. A. V. následne zmluvou o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam previedol svoje vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., kat. úz. B., pare. č. CKN 4564/1- záhrada s výmerou 317 m2 a ostatné plochy s výmerou 78m2 - rozostavaný rodinný dom postavený na pozemku, do vlastníctva ţalovanej. V konaní bolo nepochybne preukázané, ţe ţalovaná a A. V. ţili spolu od roku 1995 (konca roku), a to do októbra
- Ţalovaná mala vedomosť (minimálne ako zamestnankyňa Okresného úradu v Banskej Štiavnici) o tom, ţe sa vedie konanie o rozvod manţelstva A. V. a A. V.. Z dokazovania ďalej vyplynulo, ţe ţalovaná spísala zmluvu o prevode nehnuteľností; vychádzala z vedomostí, ţe rozostavaný dom je uţ vo vlastníctve A. V. a mala vedomosť nielen o tom, ţe A. V. bol rozvedený, ale tieţ, ţe došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manţelov A. V. a A. V.. Ďalej uviedol, ţe ţalovaná má právnické vzdelanie a mala sa presvedčiť o spôsobe vyporiadania BSM, teda či daný právny úkon (zmluva o prevode nehnuteľností) neukracuje veriteľa, a to bývalú manţelku A. V., a to aj vzhľadom na krátke časové obdobie od právoplatnosti rozhodnutia o vyporiadaní BSM (
- februára 2008) a uzavretím zmluvy (
- marca 2008). Odvolací súd mal za to, ţe pri náleţitej starostlivosti by potom ţalovaná musela mať vedomosť, ţe nehnuteľnosti boli predmetom BSM A. V. a A. V. a tieto boli v konaní o vyporiadanie BSM aj vyporiadané. Mala aktívne vynaloţiť úsilie (pretoţe to bolo v jej schopnostiach a moţnostiach), aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach zaznamenaných na liste vlastníctva. To, ţe súd vychádzal okrem iného aj zo skutočnosti, ţe ţalovaná má právnické vzdelanie, a teda sa mala presvedčiť 4 5 Cdo 182/2013 o spôsobe vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov nepovaţoval vo vzťahu k ţalovanejza diskriminačné, nakoľko to bola objektívna skutočnosť. Vo vzťahu k ţalobkyni 1/ došlo právnym úkonom, zmluvou uzavretou medzi ţalovanou a A. V., k ukráteniu veriteľa, a to ţalobkyne 1/ A. V.. Mal za to, ţe okresný súd potom správne v odôvodnení napadnutého rozsudku rozhodol o aktívnej legitimácii ţalobcov 2/ a 3/ s poukazom na pohľadávky voči A..... V. titulom výţivného, a to jednak v zmysle rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 15Co/199/07 zo dňa
- januára 2008, rozhodnutia Okresného súdu Ţiar nad Hronom č.k. 9C/709/97 zo dňa
- februára 1998 a rozhodnutia Okresného súdu Ţiar nad Hronom č.k. 8P/309/
- Pasívna legitimácia ţalovanej bola daná v zmysle § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo preukázané, ţe A. V. vlastní akýkoľvek hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Z uvedeného mal odvolací súd za to, ţe návrh bol podaný dôvodne. Proti rozsudku podala dovolanie ţalovaná, ktorá ţiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a konanie zastaviť, alebo vrátiť vec na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. b / O.s.p., keď nebola podľa nej daná pasívna legitimácia ţalovanej v zmysle § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj z postupu súdu, ktorým bola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom, a súčasne s poukazom na § 238 ods. 2 O.s.p., nakoľko sa odvolací súd mal odchýliť od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto veci. Dôvodnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku vyvodila z § 241 ods. 2, písm. b/ a c/ O.s.p. Uviedla, ţe povinnosťou súdu je skúmať počas celého konania vecnú legitimáciu, ktorá predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý má za následok zastavenie konania. Namietala, ţe odvolací súd sa v svojom rozhodnutí odchýlil od právneho názoru vysloveného v predmetnej veci dovolacím súdom, keď opäť neuviedol konkrétne dôvody, naopak jeho hodnotenie dôkazov, bez reálneho dokazovania, len na základe úvahy, vedie k tomu, ţe takéto nepreskúmateľné rozhodnutie trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Záverom namietala nesprávne právne posúdenie veci, pre ktoré mala byť ţaloba v celom rozsahu zamietnutá. Ţalobkyňa 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe ho nepokladá za dôvodné a opodstatnené, poukázala na celý skutkový stav, ktorý bol v konaní preukázaný . K vyjadreniu ţalobkyne 1/ sa vyjadrila ţalovaná, ktorá zotrvala na právnej a skutkovej argumentácii uvedenej v dovolaní, s tým, ţe ţalobu povaţuje za nedôvodnú. 5 5 Cdo 182/2013 Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci uţ rozhodoval, ako je uvedené vyššie, a uznesením z
- júna 2012 sp.zn. 5 Cdo 44/2012 zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Vytkol mu, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Tým, ţe sa nevysporiadal s námietkami uvádzanými v odvolaní a ţiadnym spôsobom na ne nereagoval, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl.46 Ústavy Slovenskej republiky ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tým konanie zaťaţil vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (v znení do 1.1.2015) , ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musel dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť. Vo svojom rozhodnutí však dovolací súd 6 5 Cdo 182/2013 nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a ani nemohol, nakoľko vec preskúmaval len z hľadiska vady, ktorej dôsledkom bolo zrušené rozhodnutie. Ako je zrejmé i z odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu, s právnym posúdením veci sa nezaoberal. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľka podľa obsahu svojho mimoriadneho opravného prostriedku namieta, ţe v konaní prišlo k vadám konania v zmysle § 237 písm. b/, a f/ O.s.p. (v znení účinnom do 1.1.2015). Z predchádzajúceho odseku je zrejmé, ţe o vadu, ktorá zakladá tzv. zmätočnosť, ide tieţ vtedy, ak ten kto vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.). Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania 7 5 Cdo 182/2013 priznáva alebo ukladá. Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti fyzických osôb vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby, prípadne vyhlásením za mŕtveho, právnických osôb zápisom do príslušného registra podľa zákonnej úpravy. Je zrejmé, ţe tak ţalovaná ako aj ţalobkyňa 1/ aj ţalobcovia 2/ a 3/ mali spôsobilosť byť účastníkmi konania, Dovolateľka si neprávne (hoci zastúpená advokátom) vykladá nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a mýli si tento s pojmom nedostatku aktívnej (pasívnej) legitimácie, ktorej nedostatok však nespôsobuje vadu konania v zmysle § 237, ods. 1 písm. b/ O. s.p., ale jej dôsledkom môţe byť len prípadný neúspech v konaní, vedúci k zamietnutiu nároku. Nad rámec dovolací súd dodáva, ţe aj s otázkou aktívnej i pasívnej legitimácie účastníkov sa dostatočne odvolací súd vysporiadal, a v tom smere neboli námietky dovolateľky dôvodné. Dovolateľka tvrdí, ţe v preskúmavanej veci mu jej odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v dôsledku toho, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, spočíva na neúplných skutkových zisteniach, nie je z neho úplne zrejmé, na podklade ktorých dôkazov a ako vyhodnotených odvolací súd dospel k svojim právnym záverom a nereaguje na všetky odvolacie námietky ţalovanej. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). V súlade s povahou dovolacieho konania a účelom dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenţe nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani 8 5 Cdo 182/2013 nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný a vyuţívaný ako „skryté odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty a podliehať určitým pravidlám. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný len dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07, I. ÚS 35/2013, II. ÚS 45/2014, III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení z
- júla 2012 sp.zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, ţe „za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. moţno rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie moţnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z
- októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012). Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). 9 5 Cdo 182/2013 V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len dovolateľkou opätovne zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo ţalovanou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia nevykazoval znaky odňatia moţnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Opätovné, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, odôvodnenie ktorého nemoţno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza na základe i príkazu, obsiahnutého v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu, v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, ţe v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci (takou vadou je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu – viď R 111/1998), i keď ju nekonkretizovaal, dovolací súd uvádza, ţe takáto procesná nesprávnosť je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý ale úspešne môţe byť uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Sama uvedená procesná nesprávnosť, i keby k nej v konaní prípadne došlo, nezakladá prípustnosť dovolania. Napokon dovolateľka namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale 10 5 Cdo 182/2013 prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovaná uvedený dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej nevyplýva z § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť jej argumentácie o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. b/,f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie ţalovanej ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkani1/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová