ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 182/1993 Z.z.“). Súd dospel k záveru, ţe na priestory, ktoré uţívajú ţalobcovia, nie je moţné aplikovať ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z., pretoţe objekt, v ktorom sa byty nachádzajú, nie je bytovým domom podliehajúcim reţimu tohto zákona. Ţalovaná preto nemá povinnosť previesť uţívané priestory do vlastníctva ţalobcov tak, ako sa tomu zaviazal jej právny predchodca v zmluve o budúcej zmluve o prevode vlastníctva. Svoje rozhodnutie oprel predovšetkým o rozhodnutie 2 5 Cdo 322/2014 Mestskej časti Bratislava-Ruţinov, ako príslušného stavebného úradu, z
3 O.s.p., o odročenie pojednávania ţiadal uţ druhý krát z toho istého dôvodu a existenciu váţneho dôvodu pre odročenie nepreukázal, keď zo ţiadosti nevyplynulo, ţe v kolidujúcej veci zastupuje niektorého z účastníkov konania. O trovách konania rozhodol
Proti tomuto rozsudku podali odvolania všetci ţalobcovia. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie všetci ţalobcovia (ďalej aj ,,dovolatelia“). Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu : správne má znieť § 237 písm. f/ O.s.p.), súčasne ako 4 5 Cdo 322/2014 dôvod podaného dovolania uviedli ustanovenie § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Dovolatelia vytýkali okresnému súdu, ţe napriek včasnému ospravedlneniu ich neúčasti na vytýčenom pojednávaní a ţiadosti o odročenie pojednávania, pojednával v ich neprítomnosti. Namietali, ţe ţiadne ustanovenie O.s.p. neukladá účastníkovi povinnosť preukazovať dôvod absencie konkrétnymi dokladmi. Je zauţívanou praxou, ţe kolízia pojednávaní sa preukazuje predloţením predvolania na kolidujúce pojednávanie. Súčasne podotkli, ţe právny zástupcovia sa na predvolaniach neuvádzajú a je zrejmé, ţe predvolanie na pojednávanie by právny zástupca nemal k dispozícii, ak by účastníkov v kolidujúcej veci nezastupoval. O odmietnutí tejto ustálenej praxe okresným súdom sa ich právny zástupca nemal moţnosť dozvedieť, lebo súd si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom k tomu, ţe predchádzajúce ospravedlnenie z toho istého dôvodu akceptoval, nemal právny zástupca dôvod predpokladať, ţe súd zmení názor. Mali zato, ţe ak mal súd pochybnosti o účasti ich právneho zástupcu na kolidujúcom pojednávaní, mohol si tieto skutočnosti overiť priamo na jednotlivých súdoch. Trvali na tom, ţe súd nemôţe ţiadať od právneho zástupcu, aby nerešpektoval pokyny svojho klienta, ktorý vyţaduje jeho osobnú prítomnosť na pojednávaní, a aby si sám od seba zabezpečoval substitúta. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 16/2001, z ktorého vyplýva, ţe najvyšší súd pripúšťa kolíziu pojednávaní ako dôleţitý dôvod ospravedlňujúci neúčasť právneho zástupcu na pojednávaní s výnimkou, ak moţno od účastníka spravodlivo ţiadať, aby si zvolil iného zástupcu. Vzhľadom na to, ţe trvali na osobnej účasti ich právneho zástupcu na pojednávaní, ako aj na zloţitosť prípadu, boli toho názoru, ţe bol daný dôvod pre odročenie pojednávania. Následne sa dovolatelia vyjadrili k právnemu posúdeniu veci. Nesúhlasili so záverom súdov, ţe v danom prípade nemoţno aplikovať ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z.
citovaného zákona sa tento zákon vzťahuje aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Súdy sa
ich názoru v odôvodnení nevysporiadali s ďalšími rozhodujúcimi okolnosťami, existenciou rozhodnutia vlády SR o privatizácii, projektovou dokumentáciou a obsahom zmlúv o budúcich zmluvách a na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi, preto sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Podotkli, ţe ich ţalobný nárok vyplýva priamo zo zmluvy o budúcej zmluve a tieţ z ustanovenia § 15 zákona č. 92/1991 Zb., s čím sa súdy vôbec nevysporiadali. K pochybeniu súdov došlo aj pri posudzovaní predmetnej budovy ako jednotnej nedeliteľnej stavby. Z výkresov zaloţených v spise totiţ vyplýva, ţe budova konštrukčne pozostáva z dvoch samostatných budov a zapísaniu jednotlivých častí ako samostatných budov do evidencie katastra nehnuteľností nič nebráni. Dovolatelia napadli 5 5 Cdo 322/2014 výslovne aj potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu týkajúci sa trov prvostupňového konania, ktoré boli v časti náhrady za stratu času právneho zástupcu ţalovanej priznané v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Hoci dovolatelia v odvolaní poukázali na toto pochybenie okresného súdu, odvolací súd sa s ich námietkou vôbec nezaoberal a preto jeho rozhodnutie povaţujú za nepreskúmateľné aj v tejto časti. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcov vyjadrila s tým, ţe dovolanie povaţuje za procesne neprípustné. Nesúhlasila s tvrdením dovolateľov, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, uţ len s ohľadom na dĺţku konania, počas ktorej mali moţnosť dostatočne preukázať svoje tvrdenia a zúčastňovať sa na pojednávaniach, čo aj vyuţili. K problémom s ich účasťou na pojednávaniach došlo aţ potom, ako si zvolili nového právneho zástupcu. Prvostupňový súd
jej názoru vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a ešte pred vynesením rozhodnutia vyzval ţalobcov na predloţenie všetkých dôkazov. Vec posúdil správne po skutkovej aj právnej stránke tak okresný súd ako aj odvolací súd. Právny zástupca ţalobcov vo svojich podaniach uvádzal len dôvody, pre ktoré je jeho účasť na pojednávaniach nevyhnutná, pričom neuviedol iné dôvody, ktoré by sa týkali predmetu sporu ani nenavrhol ţiadne dôkazy. Z tohto dôvodu trvali na tom, ţe procesné práva ţalobcov neboli ţiadnym spôsobom porušené. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Ţalobkyňa 1/, procesným úkonom doručeným okresnému súdu dňa 18.decembra 2014, vzala podané dovolanie späť a ţiadala konanie o dovolaní vo vzťahu k nej zastaviť.
5 veta druhá O.s.p. platí, ţe ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) so zreteľom na jednoznačný, právne účinný dispozitívny úkon ţalobkyne 1/, ktorým vzala dovolanie späť, konanie o jej dovolaní zastavil. 6 5 Cdo 322/2014 Dovolací súd v ďalšom preskúmal dovolanie podané ţalobcami 2/ aţ 4/ voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a to vo výrokoch týkajúcich sa ţalobcov 2/ aţ 4/. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred 7 5 Cdo 322/2014 súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo Dovolatelia existenciu procesných vád konania
a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobcovia v dovolaní výslovne namietali, ţe im postupom okresného súdu a rozhodnutiami okresného a odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.). S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na to, či v danej veci postupom a rozhodnutím súdov niţšieho stupňa nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania
f/ O.s.p., je nesprávny procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ţalobcovia tvrdili, ţe okresný súd pojednával a vyhlásil rozsudok v ich neprítomnosti, hoci sa riadne a včas ospravedlnili a ţiadali o odročenie pojednávania z dôleţitého a preukázaného dôvodu. O vadu
f/ O.s.p. ide aj vtedy, ak súd koná v neprítomnosti účastníka (alebo jeho právneho zástupcu), hoci neboli splnené podmienky pre tento postup dané ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 O.s.p. 8 5 Cdo 322/2014
1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu.
2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
1 O.s.p. pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov.
2 O.s.p. účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to moţné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (zošit č. 6, str. 45, por. č. 120/1999) bolo uvedené, ţe právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno chápať tak, ţe súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, ţe súd je povinný umoţniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. V zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. súd pojednávanie odročí po zváţení existencie a dôleţitosti dôvodu, ktorým je ţiadosť neprítomného účastníka alebo jeho právneho zástupcu o odročenie pojednávania zdôvodnená. Dôleţitosť dôvodu pre odročenie pojednávania posudzuje súd vţdy
konkrétnych okolností prípadu. V sporovom konaní leţí bremeno tvrdenia a dôkazu výlučne na účastníkoch konania, neplatí tu teda ani vyšetrovacia zásada ani zásada oficiality, ako je tomu v mimo sporových 9 5 Cdo 322/2014 konaniach. Uvedené sa vzťahuje nielen na hmotnoprávne aspekty sporu ale platí aj vo vzťahu k procesným otázkam súdneho konania (napr. zmena účastníkov konania, návrh na priznanie trov konania, preukázanie účelne vynaloţených trov konania). Súd je síce povinný pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní (§ 101 ods. 2 veta prvá O.s.p.), avšak nie je povinný suplovať ich nečinnosť vo vzťahu k bremenu tvrdenia a dôkazu. Pasivita účastníkov sa tak v konečnom dôsledku prejaví v súdnom rozhodnutí respektíve v postupe súdu v konaní, ktorý bude vychádzať len zo skutočností známych teda tvrdených účastníkmi a v konaní preukázaných, pričom ich môţe vyhodnotiť ako nedostatočné respektíve nepreukázané. Pokiaľ teda účastník má záujem na osobnej účasti na pojednávaní, zaťaţuje ho bremeno tvrdenia a dôkazu aj vo vzťahu k existencii dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Súd pri rozhodovaní o odročení pojednávania a skúmaní konkrétnych okolností veci vychádza výlučne z obsahu ţiadosti účastníka prípadne právneho zástupcu, ktorý o odročenie pojednávania ţiada. Preto je nevyhnutné, aby ţiadosť účastníka okrem výslovne uvedených náleţitostí v zmysle § 119 ods.2, 3 O.s.p., obsahovala bliţšie údaje o tom, prečo sa nemôţe pojednávania zúčastniť (napr. preukázaním, ţe má vypovedať ako svedok v inej veci, v akej veci), kedy sa o dôvode brániacom v účasti na pojednávaní dozvedel (ţe o nich bol uzrozumený skôr ako o pojednávaní, kde sa ospravedlňuje, resp., ţe kolidujúce pojednávanie je inak naliehavejšie), a ţe časovú kolíziu viacerých konaní nebolo moţné vyriešiť inak. Aţ na základe posúdenia týchto konkrétnych okolností, môţe súd ustáliť, či sa ţiada o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. V prípade, ţe účastník tieto okolnosti v ţiadosti neuvedie alebo ich nepreukáţe, neostáva iné, ako jeho ţiadosť vyhodnotiť ako nedôvodnú prípadne nepreukázanú. V prejednávanej veci právny zástupca ţalobcov poţiadal o odročenie pojednávania z dôvodu jeho kolízie so skôr vytýčeným pojednávaním na tento deň na inom súde. Dovolací súd uţ viac krát judikoval, ţe samotná kolízia pojednávaní právneho zástupcu účastníka nie je bez ďalšieho dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 77/2002, 3 Cdo 115/2007, 3 Cdo 266/2007, 1 Cdo 136/2010). K otázke kolízie dvoch súdnych pojednávaní a dopadu tejto kolízie na procesné práva účastníka konania sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z
ktorého by len v závislosti od dátumu vytýčenia pojednávania malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť pred iným (neplatí ţiadne pravidlo tzv. "predstihu“ v prípade kolízie pojednávaní na dvoch rôznych súdoch). Advokát, ktorý zistí, ţe v dvoch súdnych konaniach, dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má 11 5 Cdo 322/2014 vo všeobecnosti moţnosť osobne sa zúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania prichádza do úvahy vyuţitie iných zákonom pripustených prostriedkov a spôsobov poskytovania právnej sluţby napríklad zastúpenia advokáta iným advokátom alebo advokátskym koncipientom (§ 16 ods. 1, 2 zákona o advokácii). Pri výbere pojednávania, ktoré advokát uprednostní, musí zohľadniť osobitosti kaţdej prejednávanej veci. Ako uţ bolo uvedené vyššie, pri skúmaní a posudzovaní existencie dôleţitého dôvodu súd musí vychádzať zo skutočností, ktoré účastník v ţiadosti uvádza. Pokiaľ ţiadosť neobsahuje ţiadne konkrétne informácie, ktoré by súd mohol zváţiť a vyhodnotiť pri skúmaní existencie objektívneho dôvodu pre odročenie pojednávania, neostáva iné ako ţiadosť neakceptovať. Právny zástupca ţalobcov zaloţil svoje ospravedlnenie len na tvrdení o kolízii so skôr vytýčeným pojednávaním a vôli účastníkov, ktorí trvali na jeho osobnej účasti. Ani v samotnom dovolaní právny zástupca neuviedol dôvod, pre ktorý by pojednávanie na Okresnom súde v Malackách bolo naliehavejšie ako v prejednávanej veci a rovnako ani to, či účastníci v tejto veci trvali na jeho osobnej účasti na pojednávaní prípadne či nebolo moţné riešiť kolíziu v tomto konaní inak. Za veľmi dôleţitý aspekt tejto veci povaţoval dovolací súd dĺţku konania, počas ktorej boli vo veci uskutočnené pojednávania, na ktorých ţalobcovia mali moţnosť vyjadriť sa a realizovať v plnej miere svoje procesné práva a tieţ tú skutočnosť, ţe v konaní išlo o druhé ospravedlnenie právneho zástupcu z dôvodu kolízie pojednávaní potom, ako súd jeho prvú ţiadosť akceptoval, ako aj pasivitu právneho zástupcu ţalobcov, ktorý napriek výzve súdu, aby sa k veci vyjadril a predloţil návrhy na doplnenie dokazovania, opätovne poţiadal o odročenie pojednávania bez ďalšieho. Je vecou advokáta, aby zváţil prevzatie právneho zastúpenia v rámci svojej pracovnej vyťaţenosti, ktorá nemôţe byť na ujmu jeho klientom ale ani ostatným účastníkom konania. Všetky tieto okolnosti vo svojej vzájomnej súvislosti v plnej miere odôvodňovali správnosť postupu okresného súdu o neakceptovaní ospravedlnenia právneho zástupcu. Vo vzťahu k dovolacej argumentácii právneho zástupcu ţalobcov dovolací súd zdôrazňuje, ţe pokiaľ právny zástupca vystupuje vo viacerých súbeţne prebiehajúcich súdnych konaniach, musí pri organizácii svojej činnosti zváţiť aj účelné vyuţitie všetkých zákonom pripustených prostriedkov a spôsobov poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O.s.p.) a zabezpečiť svoju zastupiteľnosť v týchto súdnych konaniach. Námietky právneho zástupcu ţalobcov v tomto smere nebolo moţné akceptovať. Nemôţe byť na ujmu druhej procesnej strany, majúcej záujem na rýchlom a spravodlivom 12 5 Cdo 322/2014 konaní súdu, okolnosť, ţe účastník si zvolí právneho zástupcu vystupujúceho v mnoţstve iných súdnych konaní, v ktorých či uţ z vlastnej vôle alebo vôle klienta nevie svoju účasť na pojednávaniach zabezpečiť iným zákonom prípustným spôsobom. K námietke ţalobcov, ţe súd ich v rozpore s § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. neoboznámil s tým, ako posúdil návrh na odročenie pojednávania, treba uviesť, ţe pokiaľ súd účastníkovi neoznámi zrušenie termínu vytýčeného pojednávania, vyvodiť z toho je moţné len toľko, ţe pojednávanie sa uskutoční.
obsahu spisu právny zástupca ţalobcov bol nahliadať do spisového materiálu súdu dňa
ich názoru v odôvodnení nevysporiadali s rozhodujúcimi okolnosťami sporu a to konkrétne s existenciou rozhodnutia vlády SR o privatizácii, projektovou dokumentáciou a obsahom zmlúv o budúcich zmluvách a na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi, preto sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Vzhľadom k tomu, ţe k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. môţe dôjsť aj porušením práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky aj argumentačnou ,,udrţateľnosťou,, napadnutého 13 5 Cdo 322/2014 rozhodnutia z pohľadu odňatia moţnosti dovolateľov konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a porušenia ich práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru).
čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, ţe ţalovaná nie je povinná v zmysle zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej medzi jej právnym predchodcom a ţalobcami, previesť na ţalobcov nimi uţívané priestory, pretoţe objekt, v ktorom sa nachádzajú, nie je bytovým domom podliehajúcim reţimu zákona č. 182/1993 Z.z., zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Z tohto záveru ako aj jeho odôvodnenia je zrejmé, ţe súdne rozhodnutie dalo odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Odôvodnenie nie je moţné povaţovať za nepreskúmateľné len preto, ţe súd nezdôvodnil svoje rozhodnutie z kaţdého uhla pohľadu účastníka konania. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobcov uvedenými v odvolaní, keď uviedol, ţe pre rozhodnutie sporu bola rozhodná povaha domu, v ktorom sa uţívané priestory nachádzajú, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalovaná sa stala vlastníkom budovy, ktorá nebola bytovým domom a ani neskôr potom takýto charakter nenadobudla. Pokiaľ ţalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal s rozhodnými okolnosťami sporu, treba uviesť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového 15 5 Cdo 322/2014 rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v prejednávanej veci zodpovedalo všetky otázky, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné, preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov súdov nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Polemika ţalobcov s rozhodnutím odvolacieho súdu zaloţená na ich názore, ţe na vec sa vzťahujú ustanovenia § 24 zákona č.182/1993 Z.z. a § 15 zákona č. 92/1991 Zb., ako aj argumentácia o nesprávnom posudzovaní predmetnej budovy ako nedeliteľnej stavby, to všetko sú otázky vzťahujúce sa k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, ktoré nie je spôsobilé zaloţiť prípustnosť podaného dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Dovolací súd dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Keďţe existencia vady konania
f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, prípustnosť dovolania ţalobcov nemoţno vyvodiť ani z tohto ustanovenia. Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi niţších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie je síce relevantný dovolací dôvod, ktorý sa však môţe uplatniť aţ v takom prípade, ak by bolo dovolanie z iného dôvodu v zmysle § 237 alebo § 238 O.s.p. procesne prípustné (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z
f/ O.s.p. Keďţe odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania, je zrejmé, ţe odvolaciu argumentáciu ţalobcov v tomto smere nepovaţoval za dôvodnú, pričom právnymi závermi odvolacieho súdu sa dovolací súd nemohol zaoberať. Vzhľadom k tomu, ţe dovolací súd nezistil v konaní odvolacieho súdu o trovách konania ţiadnu procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p., dovolanie voči výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania tieţ odmietol v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni 1/, ktorá z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej dovolaní muselo zastaviť (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.) a aj proti ţalobcom 2/ aţ 4/, ktorí nemali úspech v dovolacom konaní (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej 17 5 Cdo 322/2014 však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ju neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 9. decembra 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.