Krajský súd v Ţiline na odvolanie otca proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o určení vyţivovacej povinnosti od
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. 5 5 Cdo 101/2015
výslovného znenia § 238 ods. 4 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1, 2 a 3 neplatia, ak ide o dovolanie podané vo veciach upravených zákonom o rodine okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva a zapretí rodičovstva, o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci určenia vyţivovacej povinnosti k maloletému). Ide teda o rozhodnutie, ktoré je taxatívne vymenované v ustanovení § 238 ods. 4 O.s.p. ako rozhodnutie, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Preto prípustnosť dovolania otca z ustanovenia § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. 6 5 Cdo 101/2015 Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľ výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ tvrdil, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu mu nebol k dnešnému dňu doručený do vlastných rúk. Uvedené tvrdenie sa však nezakladá na skutočnosti, pretoţe
obsahu spisu dovolateľ prevzal rozsudok odvolacieho súdu do vlastných rúk dňa 23. októbra 2014, pričom uvedenú skutočnosť potvrdil vlastnoručným podpisom na poštovej doručenke nachádzajúcej sa na č.l. 215 spisu. Vzhľadom k tomu, ţe v zmysle § 45 ods. 2 O.s.p. sa údaje na doručenke povaţujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak, bolo povinnosťou dovolateľa predloţiť dovolaciemu súdu dôkazy preukazujúce nepravdivosť údajov na doručenke. Dovolateľ však svoju dovolaciu námietku zaloţil len na tvrdení o nedoručení rozhodnutia bez ďalšieho. Z týchto dôvodov dovolací súd musel vychádzať z údajov na doručenke preukazujúcich prevzatie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľom do vlastných rúk a preto jeho námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 7 5 Cdo 101/2015 K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, dovolací súd poukazuje na ustanovenia § 214 ods.1 O.s.p. ( pzn. dovolacieho súdu : v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ktoré ukladá odvolaciemu súdu povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie vţdy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
, c/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Keďţe odvolací súd nedospel k záveru, ţe vo veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie ani v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., dovolací súd konštatuje, ţe postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd dodáva, ţe odvolacím súdom boli dodrţané aj formálne podmienky pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.,
ktorého o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil viď „Zoznam vecí“ určených na deň
3 Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa moţno povaţovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výţivného sumu výţivného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloţí povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu. Zmyslom a účelom beţného výţivného poskytovaného rodičom na základe povinnosti určenej ustanovením § 62 Zákona o rodine je pokrytie všetkých aktuálnych mesačných potrieb dieťaťa. Ide o vyjadrenie tzv. spotrebného charakteru beţného výţivného. Súd preto určuje výţivné v takej výške, ktorá bude zodpovedať preukázateľným mesačným výdavkom potrebným na uspokojenie potrieb dieťaťa bez toho, aby po ich uhradení vznikli ďalšie finančné rezervy. Inými slovami výţivné nemá slúţiť na vytváranie peňaţnej úspory určenej na budúce ešte neexistujúce výdavky dieťaťa, ale na jeho súčasnú ,,spotrebu,,. 9 5 Cdo 101/2015 Z tohto dôvodu zákonodarca v následnom ustanovení § 63 ods. 3 Zákona o rodine umoţnil určenie výţivného na tzv. tvorbu úspor, ktoré predstavuje výnimku zo zásady spotrebného charakteru beţného výţivného. Hoci sa platí tieţ v pravidelných časových intervaloch popri beţnom výţivnom, má odlišný účel, ako aj ďalšie osobitosti, ktoré je nevyhnutné brať do úvahy pri jeho určovaní súdom. Výţivné určené na tvorbu úspor sa poskytuje nad rámec aktuálnych mesačných potrieb dieťaťa spravidla za účelom zabezpečenia nákladov na budúce bývanie, štúdium, či zdravotnú starostlivosť alebo iné osobitné výdavky presahujúce beţnú spotrebu dieťaťa. Ďalším podstatným prvkom odlišujúcim výţivné určené na tvorbu úspor od beţného výţivného je platobné miesto a spôsob nakladania s týmito peňaţnými prostriedkami. Kým beţné výţivné sa platí k rukám rodiča, ktorý s ním v podstate nakladá
svojho uváţenia, nakladať s úsporami môţe výlučne dieťa, ktorému sú určené, a preto sa tieto finančné prostriedky ukladajú na účet dieťaťa a ich pouţitie je moţné len so súhlasom súdu. Súd môţe rozhodnúť o povinnosti rodiča platiť výţivné na tvorbu úspor v zmysle citovaného ustanovenia len za predpokladu, ţe dospeje k záveru o takých priaznivých majetkových pomeroch rodiča, ktoré okrem beţného spotrebného výţivného umoţňujú rodičovi platiť dieťaťu finančné prostriedky navyše, nad rámec beţného výţivného t.j. na vytvorenie úspor pre budúce výdavky. Preto musí v konaní skúmať majetkové pomery rodiča a zdôvodniť, ţe tieto pomery sú tak nadštandardné, ţe umoţňujú aj tvorbu úspor nad rámec beţného výţivného a súčasne musí skúmať aj existenciu odôvodnených potrieb dieťaťa vyţadujúcich si určenie takéhoto výţivného. V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe návrh matky na určenie vyţivovacej povinnosti otca k maloletému je dôvodný v rozsahu sumy 120 €. Túto čiastku určil v zmysle ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine po tom, ako zohľadnil jednak príjmy oboch rodičov maloletého, ich osobné, majetkové a bytové pomery, mieru osobnej starostlivosti rodičov o dieťa a predovšetkým potreby maloletého v aktuálnom čase (mesačné výdavky). Jeho záver bol teda taký, ţe suma 120 € predstavuje aktuálne mesačné potreby dieťaťa, ktoré je otec maloletého vzhľadom k jeho pomerom schopný platiť. Odvolací súd tým, ţe zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, ţe súdom prvého stupňa určené výţivné v sume 120 € rozdelil na 100 € ako beţné výţivné a sumu 20 € určil na tvorbu úspor, v skutočnosti rozhodol, ţe aktuálne mesačné potreby dieťaťa pokryje suma 100 € 10 5 Cdo 101/2015 a majetkové pomery otca sú také, ţe umoţňujú aj tvorbu úspor. Návrh matky bol teda dôvodný len v rozsahu 100 €. V konečnom dôsledku odvolací súd nepovaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ išlo o výšku určeného výţivného za správne. Ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p. síce umoţňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môţe byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa, avšak len za predpokladu, ţe dokazovanie sám opakuje a zadováţi si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p. Odvolací súd však týmto spôsobom nepostupoval, pretoţe k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa pristúpil bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie a tým neprípustne prehodnotil skutkové zistenia súdu prvého stupňa a dospel k odlišnému rozhodnutiu. Rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá ani poţiadavkám kladeným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. na jeho odôvodnenie, pretoţe z neho nevyplýva, aké dôvody viedli odvolací súd k prehodnoteniu záverov súdu prvého stupňa. Odvolací súd totiţ svoje rozhodnutie vo vzťahu k splneniu zákonom určených podmienok pre určenie výţivného na tvorbu úspor v zmysle § 63 ods. 3 Zákona o rodine nejako neodôvodnil. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či vôbec a z akých dôvodov sú majetkové pomery otca natoľko nadštandardné, ţe mu umoţňujú tvorbu úspor nad rámec beţného výţivného, a bez riadneho odôvodnenia ostala aj otázka vzťahujúca sa k špeciálnym potrebám dieťaťa vyţadujúcim tvorbu úspor. Napokon odvolací súd porušil aj ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom k tomu, ţe ani jeden z účastníkov nenavrhoval tvorbu úspor, pričom táto otázka nebola predmetom konania pred súdom prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie zaloţil na aplikácii ustanovenia § 62 Zákona o rodine, bolo rozhodnutie odvolacieho súdu z pohľadu účastníkov konania tzv. prekvapivým rozhodnutím. Pokiaľ odvolací súd chcel aplikovať vo veci ustanovenie § 63 ods. 3 Zákona o rodine, ktoré nebolo v doterajšom rozhodovaní veci pouţité, mal účastníkov vyzvať, aby sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia aspoň vyjadrili a umoţniť im namietať správnosť tohto ,,nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. Vyššie uvedené porušenia procesných predpisov zo strany odvolacieho súdu mali za následok odňatie moţnosti účastníkom konať pred súdom a zaťaţili odvolacie konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 11 5 Cdo 101/2015 Pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., nemôţe byť vecne správne a existencia tejto vady konania sama osebe je natoľko závaţná, ţe v dôsledku nej nemôţe obstáť zmeňujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu o určení výţivného v období od 1. apríla 2014 a o zameškanom výţivnom za dobu od 1. apríla 2014 do 7. mája 2014, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom k zrušeniu napadnutého rozhodnutia sa dovolací súd uţ nezaoberal skúmaním ostatných dovolacích dôvodov namietaných dovolateľom. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 9. decembra 2015 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.