N a j v y š š í s ú d 6 To 1/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Petra Hatalu v trestnej veci obžalovaného Ing. M.. J. pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., na verejnom zasadnutí konanom dňa
- septembra 2016 v Bratislave prejednal odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z
- októbra 2014, sp. zn. BB-3 T/38/2012, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa z a m i e t a . O d ô v o d n e n i e Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, rozsudkom z
- októbra 2014, sp. zn. BB-3 T/38/2012, rozhodol podľa § 285 písm. a/ Tr. por. tak, že obžalovaného Ing. M.. J. oslobodil spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), sp. zn. VII/1 Gv 179/10-62, z
- septembra 2012 pre skutok obžalobou kvalifikovaný ako prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že Ing. M. J. po predchádzajúcej vzájomnej dohode s Ing. M. G. od jednotlivých záujemcov, ktorí si podali na S. so sídlom Š. žiadosť o nenávratný finančný príspevok z fondov EU v rámci Operačného programu „Zamestnanosť a sociálna inklúzia, opatrenie 1.2 Podpora tvorby 2 6 To 1/2015 a udržanie pracovných miest prostredníctvom zvýšenia adaptabilný pracovníkov, podnikov a podpory podnikania“, žiadali pre seba a ďalšie presne nestotožnené osoby za to, že vybavia u osôb oprávnených rozhodovať o schvaľovaní žiadostí, schválenie ich žiadostí o nenávratný finančný príspevok na S. úplatok v sume 20 % zo schváleného nenávratného finančného príspevku, pričom požadovaný úplatok bude v účtovníctve jednotlivých žiadateľov vykrytý uzatvorením fiktívnej zmluvy o poskytovaní konzultačných služieb uzatvorenou medzi spoločnosťou A., s.r.o., a jednotlivými žiadateľmi, pričom tento úplatok pri osobných stretnutiach zvýšili na 30 % zo schváleného finančného príspevku a zároveň zmenili spoločnosť, s ktorou mala byť uzatvorená takáto zmluva na spoločnosť S., a týmto spôsobom v dobe od
- októbra 2010 do
- septembra 2011 pri viacerých osobných rozhovoroch uskutočnených najmä v meste L., N. a B., ako aj pri viacerých telefonických rozhovoroch žiadali úplatok od B. B., konajúceho za spoločnosť T., Ing. M.. F., konajúceho za spoločnosť B., živnostníka R. S., trvale bytom L., Ing. N. G., konajúcu za spoločnosť G., Ing. R. V., konajúceho za spoločnosť E. a živnostníka F. C., trvale bytom L. a v priebehu uvedeného obdobia v súlade s požiadavkou došlo medzi jednotlivými žiadateľmi a spoločnosťou S.S. k uzatvoreniu „zmluvy o spolupráci a poradenstve“, ktorá bola podpísaná s fiktívnym dátumom
- septembra 2010, pričom suma žiadaných nenávratných finančných príspevkov u týchto podnikateľských subjektov bola v celkovom objeme minimálne 1 098 000 eur, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní (č.l. 2113) podal prokurátor odvolanie, ktoré podaním z
- decembra 2014 písomne odôvodnil. Z obsahu odôvodnenia odvolania vyplýva, že prokurátor sa nestotožnil so spôsobom vykonania dôkazov samosudcu, ktorý ich hodnotil podľa názoru prokurátora nesprávne, a preto bolo rozhodnutie o oslobodení obžaloby vydané predčasne a ako také je potrebné považovať ho za nesprávne. Poukázal na viacero skutočností, ktoré podľa názoru prokurátora vo svojom súhrne odôvodňujú záver o nesprávnosti rozhodnutia o oslobodení obžalovaného. Uviedol, že v predmetnej trestnej veci už v minulosti došlo k vyhláseniu rozhodnutia samosudcu, a to dňa
- marca 2013, kedy bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorý je predmetom obžaloby. Ďalej prokurátor uviedol, že hoci uvedené rozhodnutie bolo na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 To 4/2013, zo dňa
- marca 2014 zrušené, má za to, že po vrátení veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie, nedošlo 3 6 To 1/2015 k takej podstatnej zmene dôkaznej situácie, ktorá by odôvodňovala absolútne rozdielne rozhodnutie o vine, resp. nevine obžalovaného. Podľa názoru prokurátora, z celého konania obžalovaného Ing. M.. J. je nepochybné, že po tom ako si Ing. M. F. a spol. podali žiadosti o nenávratný finančný príspevok zo S., disponoval neverejným zoznamom žiadateľov, pričom informácie im mala poskytnúť osoba priamo z prostredia S., a po dohode tak s M. G., ako aj s Ing. R. L., prostredníctvom príslušných regionálnych zástupcov A., kontaktoval jednotlivých žiadateľov a ponúkol im zabezpečenie pridelenia požadovaných prostriedkov. Zároveň však uviedol, že je pravdou, že v priebehu trestného konania sa nepodarilo jednoznačne určiť takúto osobu, a tak ju identifikovať pre potreby trestného stíhania. Uvedená skutočnosť však podľa názoru prokurátora nič nemení na závere, že obžalovaný reálne mohol ovplyvniť osobu, ktorá sa na hodnotení projektov, resp. na hodnotiacom procese a prideľovaní finančných prostriedkov podieľala, a teda že žiadnym spôsobom nepredstieral možnosť ovplyvnenia osoby, ktorá sa podieľa na obstarávaní veci všeobecného záujmu tak, ako to predpokladá skutková podstata prečinu podľa § 336 Trestného zákona. Prokurátor sa nestotožnil s právnym názorom samosudcu ohľadom neprimeranosti konania agentov s poukazom na rozdielny prístup jednotlivých senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k činnosti agenta, nakoľko je veľmi ťažké nájsť mieru, do akej agent v trestnom konaní môže iniciatívne zasahovať do priebehu konania. V danej trestnej veci preto agenti podľa názoru prokurátora nekonali iniciatívne, ale naopak „pasívne“ prijímali návrhy a podklady zo strany obžalovaného, prípadne M. G.. Podľa prokurátora, z dôvodu, aby nedošlo k spochybneniu zákonnosti ich postupu, preto žiadnym spôsobom nenamietali zjavný nesúlad predloženého návrhu zmluvy o spolupráci medzi spoločnosťou S. a ich subjektmi ako aj zjavné antidatovanie týchto zmlúv. Zdôraznil pritom, že ani zo strany obžalovaného Ing. J. tieto zmluvy nemohli byť považovaného za štandardné, keďže celkom pochopiteľne vedel o takomto rozpore medzi objektívnou skutočnosťou a obsahom zmlúv. Dospel preto k záveru, že zmluva o spolupráci a poradenstve, ktorú navrhla a následne aj uzavrela spoločnosť S., s.r.o., s jednotlivým subjektmi, bola použitá len na legalizáciu pravého účelu poskytnutia finančných prostriedkov medzi týmito právnickými osobami, teda na legalizáciu úplatku. Vo všeobecnosti podotkol, že sa možno dôvodne domnievať, že v prípade, ak by agenti poukazovali na zjavné rozpory, tak by nielen, že nedošlo k objasneniu pravého účelu konania obžalovaného a ďalších osôb, ktoré sa na ňom podieľali, ale naopak obžalovaný, resp. M. G. by od ďalšieho konania upustili. 4 6 To 1/2015 S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 321 ods. 1, písm. b/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a súčasne vec podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný Ing. M. J. sa k podanému odvolaniu prokurátora písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa
- augusta 2016, doručeného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa
- septembra
- Stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu vyjadrenými v rozsudku zo dňa
- októbra 2014, nakoľko tieto vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Uviedol, že z prepisu dokumentovanej komunikácie jednoznačne vyplýva, že jeho cieľom nikdy nebolo ponúkať lobbing, resp. službu, ktorou by zabezpečil „priechodnosť“ niektorých projektov. Uvedený záznam podľa obžalovaného potvrdzuje, že potencionálnych klientov oboznámil, že poskytuje komplexné služby, ktoré zahŕňajú viacero činností súvisiacich s implementáciou projektu. Skutočnosť, že potencionálni klienti - ustanovení agenti pochopili návrh samotnej zmluvy ako formu úplatku, je podľa názoru obžalovaného len výsledkom nedorozumenia. Vo vzťahu k tvrdeniu prokurátora, že konanie agentov považuje za legálne, uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s tvrdením špecializovaného trestného súdu zo dňa
- októbra 2014, ktorý prehodnotil konanie ustanovených agentov ako konanie s prvkami policajnej provokácie. Zdôraznil, že rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušovacom uznesení zo dňa
- marca 2014, sp. zn. l To 4/2013, vyjadril určité pochybnosti ohľadom konania agentov v zmysle možnej policajnej provokácie. V tejto súvislosti uviedol, že ani jeden z agentov nenamietal spozorované nejasnosti pri uzatváraní zmlúv o implementácii. Podľa názoru obžalovaného, konaním, resp. nekonaním ustanovených agentov a predovšetkým ich pasivitou tak vyvolali situáciu, ktorá vyústila do podozrenia zo spáchania trestného činu. Ďalej uviedol, že policajná provokácia tak spočíva práve v pasívnom správaní agentov, pričom títo nepostupovali v súlade s § 117 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého musí byť konanie agenta úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Obžalovaný má za to, že požiadavka úmernosti tak v tomto prípade bola zo strany ustanovených agentov porušená práve ich pasívnym vystupovaním pri uzatváraní zmlúv, nakoľko títo vôbec nepripomienkovali spozorované nejasnosti v zmluvách. Nestotožnil sa s tvrdením prokurátora, že zoznam žiadateľov o poskytnutie finančných prostriedkov bol neverejnou 5 6 To 1/2015 informáciou, ktorú mal získať od osoby z prostredia S.. Uvedené tvrdenie prokurátora považuje za vykonštruovanú teóriu bez reálneho označenia osoby, ktorú mal ovplyvňovať. Podotkol, že prokurátor v týchto konštatovaniach vychádza iba zo svojich domnienok a nepriamo odvodzuje záver o jeho trestnej zodpovednosti. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
- marca 2014, sp. zn. l To 4/
- Na záver uviedol, že z dôvodu nejasností v trestnom konaní a nejasností, či sa vôbec stal skutok uvedený v obžalobe a ako sa stal, má za to, že v danom prípade je nevyhnutné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa ust. § 319 Tr. por. zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 317 ods. 1 Tr. por., po zistení, že niet dôvodu na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 ani na zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel pritom k záveru, že odvolanie odvolateľa nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky na úvod poznamenáva, že obžalovaný Ing. J. bol v tomto konaní najskôr rozsudkom prvostupňového súdu zo
- marca 2013 uznaný za vinného z prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvoch rokov, peňažný trest vo výške 8 000 eur s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere jedného roka a trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze poskytovať akékoľvek služby v súvislosti s realizáciou projektov financovaných z prostriedkov Európskej únie a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v trvaní 5 rokov. Na základe odvolania obžalovaného Ing. J. najvyšší súd uznesením z
- marca 2014, sp. zn. 1 To 4/2013, postupom podľa § 321 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zrušil prvostupňový rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. 6 6 To 1/2015 Už v tomto uznesení najvyšší súd okrem iného konštatoval, že bez preukázania schémy vzájomných vzťahov, v okolnostiach prípadu do veci zainteresovaných osôb, smerujúcich až k osobám, v kompetencii ktorých bolo posúdiť žiadosti a rozhodnúť o poskytnutí finančných príspevkov, nie je možné ustáliť správnu právnu kvalifikáciu skutku v prípade, ak by bolo spáchanie skutku obžalovanému Ing. M. J. preukázané. Ďalej konštatoval, že časť skutku rozsudku, podľa ktorého suma žiadaných nenávratných finančných príspevkov u podnikateľských subjektov bola v celkovom objeme minimálne 1 098 000 eur je nepreskúmateľná, pretože z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce tento záver. Je preto nevyhnutné, aby sa súd prvého stupňa vrátil k hodnoteniu činnosti svedkov – agentov a hlavne polície a podrobne vyhodnotil činnosť každého zo svedkov – agentov pri dôslednej analýze označených svedeckých výpovedí, pretože existuje vážne podozrenie, že činnosť agentov riadených políciou, v okolnostiach prípadu prekračovala rámec použitia agenta a jeho úkonov upravených v § 117 Tr. por., o to viac, že v predmetnej veci nešlo o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného činiteľa. Po doplnení dokazovania po zrušení veci odvolacím súdom prvostupňový súd prehodnotil svoje závery v súvislosti s činnosťou agentov v zmysle právne záväzného názoru odvolacieho súdu a ustálil, že nebolo možné nad akúkoľvek pochybnosť preukázať obžalovanému spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, a preto ho v konečnom dôsledku spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky oslobodil. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s právnym záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku a v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je náležité zistenie skutkového stavu v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje nielen zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, ale aj objasňovanie okolností a vykonávanie dôkazov svedčiacich proti obvinenému a okolností a dôkazov svedčiacich v prospech obvineného. Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu 7 6 To 1/2015 pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo opačného záveru. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby pri rešpektovaní zásady in dubio pro reo. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že vykonaným dokazovaním nebolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že obžalovaný Ing. M. J. žiadal pre seba a ďalšie presne nezistené osoby úplatok v sume 20% zo schváleného nenávratného finančného príspevku za vybavenie schválenia žiadosti o nenávratný finančný príspevok z fondov Európskej únie prostredníctvom uzatvorených zmlúv o spolupráci medzi jednotlivými žiadateľmi o finančný príspevok od S. s podnikateľskými subjektmi A., s.r.o., a S., s.r.o. V konaní bola sporná aj interpretácia posudzovaných zmlúv, teda nebolo možné jednoznačne určiť, že sa jednalo o zmluvy s fiktívnym predmetom plnenia, ktorými by sa zakrývala ich podstata, a to poskytnutie provízie v súvislosti so zabezpečovaním úspešnosti projektov. Vo vzťahu k obžalovanému Ing. J., nepochybil prvostupňový súd, pokiaľ uviedol v napadnutom rozsudku, že posudzovanie obsahu predmetných zmlúv ako zmlúv, účelom ktorých mal byť lobing pri presadzovaní projektov, nie je jedinou možnou interpretáciou posudzovanej situácie. Najvyšší súd zhodne ako prvostupňový súd poukazuje aj na skutočnosť, že hoci bolo konanie agentov v súlade s ustanovením § 117 ods. 2 Tr. por., tak ich činnosť neumožnila objektívne zhodnotenie situácie ohľadom posúdenia obsahu zmlúv, ktoré boli akceptované zo strany svedkov - agentov bez výhrad, hoci sa jednalo o štandardizované typy zmlúv. V posudzovanom prípade teda nebola vylúčená možnosť, že sa jednalo o reálne zmluvy, ktorých plnenie bolo myslené vážne. Preto správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ vyhodnotil takúto pochybnosť v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pro reo. Špecializovaný trestný súd zároveň správne vyhodnotil skutočnosť, že takéto konanie agentov nie je úmerné miere protiprávnosti konania podozrivej osoby. Súd prvého stupňa podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na jednotlivé dôkazy, pričom obhajoba obžalovaného vyvrátená nebola. Na tomto mieste je potrebné 8 6 To 1/2015 prisvedčiť špecializovanému trestnému súdu, ktorý vyslovil v predmetnej veci dôvodné podozrenie ohľadom spáchania skutku obžalovaným s ohľadom na vykonané dôkazy (listinné dôkazy, svedecké výpovede, vykonanie dôkazu zvukového záznamu), avšak nemožno s istotou vylúčiť inú verziu skutkového deja, a síce, že posudzované zmluvy, v rámci ktorých mali byť poskytnuté komplexné služby spočívajúce v spracovaní projektov zahŕňajú viacero činností súvisiacich s implementáciou projektu, teda nie len činnosti súvisiace s lobingom. Rovnako vykonanými dôkazmi sa nepodarilo jednoznačne identifikovať osobu, prostredníctvom ktorej mal obžalovaný Ing. J. ovplyvniť priebeh vyhodnotenia žiadosti o nenávratný príspevok z fondov Európskej únie. Pokiaľ ide o námietky prokurátora, je zrejmé, že prokurátor v odvolaní presadzuje iné hodnotenie dôkazov, než aké urobil prvostupňový súd. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že hodnotenie vykonaných dôkazov rozsudku prvostupňového súdu zodpovedá zákonným kritériám uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku na podklade úplného zistenia skutkového stavu veci v kontradiktórnom konaní v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory. Nie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku skutočnosť, že prokurátor na základe svojho presvedčenia poukazuje na možnosť hodnotenia tých istých dôkazov s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Aj keby prichádzali do úvahy dva či viac výkladov na základe vykonaných dôkazov, nie je možné urobiť záver, ktorý najviac zaťažuje obžalovaného, a to práve s ohľadom na princíp prezumpcie neviny, ktorý vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie konkrétne dôkazné bremeno a tam, kde sú akékoľvek pochybnosti, musia byť vyložené v prospech obžalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, a preto odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ako nedôvodné zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 29 . septembra 2016 9 6 To 1/2015 JUDr. Štefan M i c h á l i k , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová