Obsah (8)

§ 63§ 42§ 142§ 157§ 224§ 238§ 153§ 237

Najvyšší súd 5 Cdo 1239/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. J., bytom T., zastúpený Mgr. Gordanou Dlhou, advokátkou, so sídlom Koceľ

§ 63ods.

1 písm. d/ bod 2 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), tieţ určenia, ţe pracovný pomer trvá a náhrady mzdy za obdobie od

1. decembra 2010 do
2. júna 2012 v sume 47 544,49 € brutto a za kaţdý ďalší mesiac v sume 3 088,95 € brutto aţ do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od
3. decembra 2010 aţ do zaplatenia. Rozhodol tak po doplnení dokazovania a v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 381/2012 zo dňa
4. apríla 2013, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa
5. júna 2012 č. k. 43 C 161/2011-123 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa uţ v predmetnom rozhodnutí stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalobca odvolaním z funkcie riaditeľa krajskej pobočky prestal spĺňať poţiadavky uvedené v ustanovení § 42 ods. 2 Zákonníka 2 5 Cdo 1239/2015 práce, čím ţalovanej vznikol dôvod na rozviazanie pracovného pomeru so ţalobcom výpoveďou

§ 63ods.

1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce, keď aj

názoru odvolacieho súdu výpovedným dôvodom v zmysle týchto ustanovení je skutočnosť, ţe zamestnanec prestal spĺňať poţiadavky, ktorými sú v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka práce voľba alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie. Odvolací súd však posúdil ako predčasný záver súdu prvého stupňa, ţe ţalovaná preukázala, ţe v čase dania výpovede ţalobcovi nemala iné voľné pracovné miesto a na tieto okolnosti uloţil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe dňa

1. októbra 2010 ţalovaná osobne doručila ţalobcovi písomné odvolanie z funkcie riaditeľa krajskej pobočky VšZP a.s. v Bratislave a písomné podanie označené ako „Ponuka inej vhodnej práce“, ktorých prevzatie odmietol podpísať. V uvedenom podaní ţalovaná ţalobcovi oznámila, ţe generálny riaditeľ ho dňa
2. októbra 2010 odvolal z funkcie riaditeľa krajskej pobočky VšZP Bratislava, čím prestal spĺňať predpoklady na výkon dohodnutej práce

§ 42ods.

2 Zákonníka práce. Keďţe ţalovaná nemala ţiadne voľné pracovné miesto, či uţ na dobu neurčitú alebo určitú v mieste, ktoré bolo dohodnuté

pracovnej zmluvy ako miesto výkonu práce, nemohla dať ani ponuku inej vhodnej práce a z uvedených dôvodov bolo skončenie pracovného pomeru riešené výpoveďou

§ 63ods.

1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním bolo ďalej preukázané, ţe skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa

1. októbra 2010 ţalobca prevzal dňa
2. novembra 2010, pričom mu bolo zároveň oznámené, ţe podnikový výbor OZ PPaP pri VšZP, a.s. toto prerokoval v súlade s § 74 Zákonníka práce dňa
3. októbra 2010, výpovedná doba bola v súlade s § 62 Zákonníka práce 3 mesiace a začala plynúť od
4. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (
5. decembra 2010) a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, t. j.
6. februára
7. Ţalobca písomným podaním zo dňa
8. decembra 2010 oznámil ţalovanej, ţe výpoveď povaţuje za nezákonnú a dôvod v nej uvedený za právne nepodloţený a účelový a uviedol, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní a poţiadal o zaradenie na pracovné miesto uvoľnené od
9. januára 2011 po odchode M. Š., ţalovaná mu však následne oznámila, ţe pracovné miesto po M. Š. bolo obsadené iným zamestnancom a na skončení pracovného pomeru výpoveďou trvá. Ţalobca ako vtedajší riaditeľ krajskej pobočky VšZP a.s. Bratislava sa podieľal na príprave hromadného prepúšťania a teda mal vedomosť aj o pracovných miestach určených na zrušenie. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe ţalovaná vykazovala celkom tri neobsadené pracovné miesta, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe ku dňu
10. septembra 2010 evidovala len dve neobsadené miesta, a to spracovateľ faktúr a správca registra ako neobsadený zástup 3 5 Cdo 1239/2015 p. K. Miesto referenta ekonomických činností v tom čase voľné nebolo. Zo systemizácie pracovných miest k
11. novembru 2010, ako aj zo zoznamu nadbytočných zamestnancov a zoznamu preradených zamestnancov súd prvého stupňa zistil, ţe ţalovaná zrušila k
12. novembru 2010 sedem miest spracovateľa faktúr PZS, jedno miesto správcu registra PZS a jedno miesto referenta ekonomických činností, v porovnaní so stavom k
13. júlu
14. V prípade pozície spracovateľa faktúr PZS z počtu sedem miest bol so štyrmi zamestnancami ukončený pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, čo vyplýva zo zoznamu nadbytočných zamestnancov, jedno miesto zamestnanca prijatého na dobu určitú bolo zrušené a jedna zamestnankyňa bola preradená, pričom posledné miesto na tejto pozícii, na ktoré poukazoval ţalobca, bolo taktieţ zrušené. V prípade pozície správca registra PZS bola zamestnankyňa G. K., vtedy čerpajúca rodičovskú dovolenku, zaradená na zoznam nadbytočných zamestnancov, čím bolo zrušené aj neobsadené miesto na jej zástup. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa preukázané, ţe ţalobcom uvádzané tri voľné pracovné miesta v čase pred daním výpovede neboli voľné, resp. boli rozhodnutím predstavenstva ţalovanej určené na zrušenie v dôsledku zníţenia počtu zamestnancov k
15. novembru
16. Ţalobca poukazoval aj na voľné pracovné miesto revízneho lekára v Trnave, ale v danom prípade bolo miesto výkonu práce, ako podstatná náleţitosť v pracovnej zmluve, dohodnuté ako „Bratislava, krajská pobočka VšZP, a.s.“ a vzhľadom na to konštatoval, ţe ţalovaná nemala povinnosť ponúknuť toto voľné miesto ţalobcovi a ak mu ho aj ponúkla, urobila tak nad rámec zákonných podmienok splnenia ponukovej povinnosti a je tak bez relevancie, akým spôsobom tak urobila, či ústne alebo písomne. Ako nedôvodnú posúdil súd prvého stupňa aj námietku ţalobcu, týkajúcu sa nedodrţania kolektívnej zmluvy ţalovanou, keď sa v zmysle čl. 15 bod 10 zaviazala, ţe so zamestnancom, ktorý dovŕšil fyzický vek štyri roky pred moţnosťou uplatnenia nároku na starobný dôchodok a odpracoval vo VšZP sedem rokov, rozviaţe pracovný pomer z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce len v prípade, ak ani po dôkladnom preskúmaní situácie nenájde iné riešenie. S poukazom na uţ vyslovený právny názor odvolacieho súdu súd prvého stupňa povaţoval za ustálený výpovedný dôvod

§ 63ods.

1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce z dôvodu, ţe ţalobca sa nestal nadbytočným, jeho miesto nebolo zrušené, ale v dôsledku odvolania z funkcie riaditeľa krajskej pobočky prestal spĺňať predpoklady na výkon tejto funkcie a navyše ţalovaná skončila pracovný pomer výpoveďou so ţalobcom aţ po jeho povinnom prerokovaní s podnikovým výborom OZ PPaP pri VšZP a.s., ako odborovou organizáciou zamestnancov ţalovanej. Dospel preto k záveru, ţe ţalovaná preukázala splnenie podmienky uvedenej v § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. O trovách konania rozhodol 4 5 Cdo 1239/2015

§ 142ods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). V konaní úspešnej ţalovanej ich náhradu nepriznal, keďţe ţiadne trovy nepoţadovala. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. apríla 2015 sp. zn. 8 Co 538/2014 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, ţe súd prvého stupňa logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým a právnym záverom dospel. Odvolací súd nezistil, ţe by súd prvého stupňa povaţoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. ţe by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo ţe by v jeho úvahách existovali logické rozpory. Len odlišný názor ţalobcu na to, ktoré skutočnosti treba mať na základe akých dôkazov za preukázané, prípadne či vykonané dôkazy postačujú na preukázanie relevantných skutočností, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.), majúcim všetky zákonom stanovené náleţitosti

§ 157ods.

2 O.s.p. Obsah odvolania ţalobcu nebol spôsobilý; z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov; spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie. Ţalobca len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval, a ktoré odprezentoval aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zváţení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol

§ 224ods.

1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s odôvodnením, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke vzniku a skončenia pracovného pomeru ţalobcu, ako aj z dôvodu, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav a súdy preto nesprávne rozhodli (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Ďalej dovolateľ zdôraznil, ţe prvostupňový súd sa v odôvodnení rozsudku riadne nevysporiadal s ním uvádzanou argumentáciou o podmienkach skončenia pracovného pomeru 5 5 Cdo 1239/2015

ustanovení Kolektívnej zmluvy pre rok 2010 (čl. 15 bod 2 a 4), ktoré sú právne mimoriadne významné; odvolací súd zasa vo svojom rozhodnutí bez bliţšieho odôvodnenia nepripustil dovolanie k ţalobcom navrhovanej otázke zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.), či bolo moţné skončiť pracovný pomer výpoveďou

ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce, keď zamestnancovi nebol zaloţený pracovný pomer vymenovaním do riadiacej funkcie tak, ako to ustanovuje § 42 ods. 2 Zákonníka práce, ale tento bol zaloţený uţ pred vymenovaním do riadiacej funkcie. Ţalovaná v podanom vyjadrení zopakovala podstatnú časť svojej skoršej argumentácie uvedenej uţ v doterajšom priebehu konania a obsiahnutej v jej podaniach.

jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktoré po právnej stránke správne posúdili. Ţalobca v dovolaní neuvádza ţiadne tvrdenia, s ktorými by sa súd prvého stupňa uţ nevysporiadal. Navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť, keďţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 6 5 Cdo 1239/2015 Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné dovolanie preto

§ 238ods.

1 aţ 3 O.s.p. prípustné nie je. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, 7 5 Cdo 1239/2015 či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Z obsahu dovolania ţalobcu moţno vyvodiť námietku, ţe súdmi mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 2.
2. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo 8 5 Cdo 1239/2015 nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá to procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. 2.
3. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

§ 237písm.

f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). 2.

1. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). 2.
2. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). 9 5 Cdo 1239/2015
3. K dovolateľom tvrdenému odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku toho, ţe – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo 3. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, ţe „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. O taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej 10 5 Cdo 1239/2015 dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Prihliadajúc na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa ţalobca domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k podanej ţalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, pre zdôraznenie jeho správnosti poukázal na uvedené skutočnosti. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalobcu, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu (viď v podrobnostiach dovolací súd odkazuje na písomné odôvodnenia rozsudkov), nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). 11 5 Cdo 1239/2015 Obsah rozhodnutí nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila (ako výnimka) druhá veta Stanoviska prijatého Občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

1. decembra
2. K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd bez bliţšieho odôvodnenia nepripustil na jeho návrh dovolanie voči svojmu potvrdzujúcemu rozsudku treba uviesť, ţe oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne odvolaciemu súdu a nezávisí od návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a nie je ani povinný s týmto procesným návrhom sa v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Je totiţ len na zváţení odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie. Ak odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť dovolania, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj R 38/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 16/2001, 3 Cdo 215/2007, 3 Cdo 254/2007, 3 Cdo 225/2009, 3 Cdo 20/2011 a 3 Cdo 146/2013). Dovolací súd je v tomto smere viazaný názorom odvolacieho súdu, ktorý nevyuţil svoje oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu, a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania. Tým, ţe odvolací súd nevysloví prípustnosť dovolania (i keby v konaní prípadne aj išlo o otázku zásadného právneho významu), nedochádza k odňatiu ţiadneho procesného oprávnenia účastníka (viď obdobne viaceré uznesenia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 296/2012 a 3 Cdo 94/2014). Na týchto záveroch zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
3. Ţalobca zastáva názor, ţe odvolací súd dospel v danom prípade k právnym záverom, ktoré nezodpovedajú ustanoveniam Zákonníka práce (§ 42 ods. 2, § 63 ods. 1, 2). Z hľadiska obsahového namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 12 5 Cdo 1239/2015 Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
4. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242 ods. 1 O.s.p.). Zo spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalobcu (viď č. l. 222 spisu) sa písomne vyjadrila ţalovaná podaním zo
5. júla 2014 (č. l. 229). Zo spisu ale nevyplýva, ţe by toto vyjadrenie ţalovanej, ktorého súčasťou bola skutková a právna argumentácia, bolo doručené ţalobcovi. Ţalobca nemal moţnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť. 5.
6. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do
7. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane konštatoval, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie moţnosti pred súdom konať 13 5 Cdo 1239/2015 nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať aţ znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. 5.
8. ESĽP vydal
9. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 5.3.

právneho názoru dovolacieho súdu – ako tomu nasvedčuje obsah spisu – došlo v preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti, na procesné dopady ktorej sa vzťahujú právne závery ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike. Niet pochýb o tom, ţe ţalobcovi mala byť daná moţnosť oboznámiť sa s vyjadrením ţalovanej k odvolaniu a ţe faktickým procesným postupom odvolacieho súdu bola ţalobcovi táto moţnosť upretá. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovi bola z dôvodu uvedeného pod bodom

1. odňatá moţnosť pred súdom konať. Dovolanie ţalobcu je preto nielen prípustné (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). 14 5 Cdo 1239/2015 Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. júna 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová