Najvyšší súd 5 Cdo 319/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. E. Š., bývajúcej v N., proti ţalovanej Home Credit Slovakia, a.s., so

§ 40ods.

1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Nitre rozsudkom z

1. marca 2014 sp.zn. 6Co 254/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. Na zdôraznenie správnosti doplnil, ţe pre platnosť zmluvy o revolvingovom úvere sa vyţaduje písomná forma, inak je neplatná. Ţalobkyňa nevedela a ani nemohla vedieť, vzhľadom na spôsob napísania RÚ I. a RÚ II., o čo v danej veci ide najmä vzhľadom na spôsob jeho napísania pod text úverovej zmluvy drobným, nečitateľným písmom a nezrozumiteľným spôsobom. Ak by sa podpis ţalobkyne na úverovej zmluve povaţoval za súhlas, aj tak by ešte nešlo o písomne uzatvorenú zmluvu a bez písomnej zmluvy neexistovala potom ani dohoda strán o výške úroku z úveru, výške úroku z omeškania ani ustanovenia o zmluvnej pokute, či poplatkoch. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka,,). Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila tým, ţe v konaní došlo súdom k postupu uvedenému v § 238 ods. 3 O.s.p. Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie 4 5 Cdo 319/2014 krajského súdu a súčasne aj rozhodnutie okresného súdu zrušil. Namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené a nezodpovedalo podstatné a právne významné dôvody podaného odvolania. Za neodôvodnené a nepreskúmateľné povaţovala dovolateľka aj rozhodnutie okresného súdu, ktorého závery nemali oporu vo vykonanom dokazovaní ohľadom namietaných neprijateľných podmienok ani neplatnosti revolvingovej zmluvy. Súdy navyše postupovali v rozpore so zákonom extra petitum, keď rozhodli o neplatnosti právneho úkonu, ktorý nebol predmetom konania, nie je špecifikovaný ani v petite ţaloby a účastník o takéto určenie nejavil v priebehu konania záujem. S poukazom na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co 38/2011 a nálezu ústavného súdu III.ÚS 153/07 tvrdila, ţe došlo k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom tým, ţe rozhodnutie okresného súdu bolo nepredvídateľným, keďţe súd vopred neoznámil svoj zámer postupovať ex offo a neumoţnil účastníkom vyjadriť sa k moţnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. neplatnosti celej zmluvy. Napokon súdy nezákonne posúdili aj naliehavý právny záujem ţalobkyne na určení neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. Dovolateľka namietala aj existenciu prekáţky právoplatne rozhodnutej veci, nakoľko o celej úverovej zmluve, ktorej súčasťou podľa vyjadrenia súdu mala byť aj sporná revolvingová zmluva, bolo uţ právoplatne rozhodnuté predchádzajúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre z
2. júna 2013 sp.zn. 6Co 184/
3. Ţalobkyňa ani vedľajší účastník sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení účinnom od
4. januára 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je 5 5 Cdo 319/2014 bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
5. Vzhľadom k tomu, ţe ţalovaná odvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. majúc za to, ţe prvostupňový súd vyslovil neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy pre rozpor jej zmluvných podmienok so zákonom podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd primárne týmto dôvodom prípustnosti podaného dovolania. 6 5 Cdo 319/2014 Súd môţe v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, ţe určitá podmienka pouţívaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods. 3 O.s.p.). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uloţil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia (§ 153 ods. 4 O.s.p.). Ustanovenie § 153 ods. 4 O.s.p. súdu ukladá, aby uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Výrok určujúci neplatnosť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy ako jej neprijateľnej podmienky by mal opísať znenie podmienky tak, ako je uvedená v zmluve so ţalobcom, pretoţe na iný skutkový základ pre takýto výrok niet v zákone opory [viď tieţ komentár k tomuto ustanoveniu uvedený v ASPI (automatizovanom systéme právnych informácií)]. V zmysle vyššie uvedeného pre zaloţenie prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vyslovujúci neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., zákon výslovne ukladá, aby priamo výroková časť prvostupňového rozsudku vyslovujúceho neplatnosť zmluvnej podmienky obsahovala doslovné znenie tejto podmienky (viď v § 153 ods. 4 O.s.p. pouţité slovné spojenie „výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia“). Preto podľa názoru dovolacieho súdu vychádzajúc so zámeru citovaného ustanovenia (zabrániť tomu, aby dodávateľ pouţíval v spotrebiteľských zmluvách neprijateľnú podmienku určenú rozhodnutím súdu), nemôţe zaloţiť prípustnosť dovolania ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p., pokiaľ napadnuté rozhodnutie neobsahuje výrok s výslovnou citáciou príslušného neprijateľného ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy. Uvedené právne závery boli aplikované aj v niektorých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď sp.zn. 3 Cdo 27/2011, 3 Cdo 446/2013). Navyše dovolací súd zdôrazňuje, ţe aj keď súd rozhoduje o platnosti právneho úkonu, ktorý má charakter spotrebiteľskej zmluvy, musí mať na zreteli, ţe aj spotrebiteľská zmluva je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností spájaných 7 5 Cdo 319/2014 právnymi predpismi s takýmto prejavom (§ 34 Občianskeho zákonníka), ktorý, ak nemá byť neplatný, musí mať náleţitosti vyţadované zákonom. To znamená, ţe ak sa pri uzatváraní niektorej zmluvy vyskytne taká okolnosť, ktorá je všeobecným dôvodom neplatnosti kaţdého právneho úkonu (napríklad ak prejav vôle nebol urobený vo forme vyţadovanej zákonom alebo dohodou účastníkov podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nezakladá neplatnosť tejto zmluvy (niektorej jej časti) podľa ustanovenia § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, skutočnosť, ţe okolnosť tejto povahy sa vyskytla pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy. „Ak má súd v priebehu konania preukázané, ţe sú naplnené predpoklady pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu, má povinnosť prihliadnuť na túto skutočnosť z úradnej povinnosti a ďalšími otázkami, napríklad neprijateľnými podmienkami sa nemusí vôbec zaoberať“ (viď Jaroslav Krajčo, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion, 2011 str. 133). V prejednávanej veci okresný súd určil neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, z toho dôvodu, ţe nebola dodrţaná zákonom vyţadovaná písomná forma v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

§ 40ods.

1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne a stotoţnil sa s jeho záverom, ţe zmluva je neplatná pre nedostatok písomnej formy. Z uvedeného je zrejmé, ţe súdy nevyslovili neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere pre rozpor jej zmluvných podmienok so zákonom podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O.s.p., ale pre nedostatok zákonom poţadovanej formy zakladajúcej všeobecný dôvod neplatnosti kaţdého právneho úkonu. Preto ani dovolanie ţalovanej nie je procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. v znení účinnom do

1. decembra 2014 (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa 8 5 Cdo 319/2014 uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalovaná vo svojom dovolaní nenamietala vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ c/, e/ a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Ţalovaná v dovolaní výslovne namietala, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. Tvrdila, ţe o celej úverovej zmluve, ktorej súčasťou mala byť sporná zmluva o revolvingovom úvere, bolo uţ právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 19.júna 2013 sp.zn. 6Co 184/
2. So zreteľom na toto tvrdenie sa dovolací súd osobitne zaoberal tým, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade. Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí druhým) z
3. mája 2012 č.k. 25C 244/2010- 148 zamietol ţalobu ţalobkyne v celom rozsahu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Krajský súd v Nitre rozsudkom z
4. júna 2013 sp.zn. 6 Co 184/2012 tento rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia 9 5 Cdo 319/2014 ţaloby týkajúcej sa neplatnosti úverovej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa
5. novembra 2007 a v časti finančného zadosťučinenia potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1 O.s.p.); v ostatnej časti týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi účastníkmi dňa
6. novembra 2007 rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu. V súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí tretím) z
7. októbra 2013 č.k. 25C 244/2010-239 určil, ţe zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa 26.novembra 2007 je neplatná, Krajský súd v Nitre rozsudkom z 26.marca 2014 sp.zn. 6Co 254/2013 toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Po porovnaní výrokov vyššie uvedených jednotlivých rozhodnutí súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a nárokov, o ktorých právoplatne rozhodli, dovolací súd konštatuje, ţe nie je dôvodná námietka ţalovanej o existencii prekáţky právoplatne rozsúdenej veci. Potvrdzujúcim výrokom rozhodnutia Krajského súdu v Nitre z
8. júna 2013 sp.zn. 6 Co 184/2012 bolo právoplatne rozhodnuté iba o zamietnutí ţaloby vo vzťahu k úverovej zmluve z
9. novembra 2007, čím bola zaloţená prekáţka rei iudicatae len vo vzťahu k budúcemu skúmaniu platnosti tejto úverovej zmluvy. Po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre z
10. júna 2013 sp.zn. 6 Co 184/2012 totiţ okresný súd ďalej pokračoval v konaní o ţalobe len v časti týkajúcej sa platnosti zmluvy o revolvingovom úvere a posudzoval výlučne tie skutkové a právne otázky, ktoré súviseli s týmto zmluvným vzťahom. Hoci v danej veci išlo o totoţných účastníkov konania, ďalšie konanie sa netýkalo rovnakého predmetu sporu. Tvrdenie dovolateľa ohľadom prekáţky rei iudicatae vychádza z nesprávneho právneho názoru, ţe zmluva o revolvingovom úvere bola ako súčasť zmluvy o úvere len jedným z jej zmluvných dojednaní, a preto nemohla byť jej platnosť preskúmavaná samostatne mimo rámec zmluvy o úvere. Treba brať na zreteľ, ţe zmluva o úvere a zmluva o revolvingovom úvere predstavujú dva samostatné zmluvné typy a z nich vyplývajúce odlišné nároky, je to zreteľné aj na okamihu vzniku a účinkov oboch zmlúv. Okolnosť, ţe v prejednávanej veci boli obe zmluvy formulované v rámci toho istého jedného dokumentu, t.j. zmluvy o úvere, nemôţe mať ten následok, ţe zmluva o revolvingovom úvere bude len jedným zo zmluvných dojednaní celkom iného zmluvného vzťahu. Dovolací súd uzatvára, ţe dovolateľka neopodstatnene namietala, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. 10 5 Cdo 319/2014 S námietkou vady v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. je spojená i ďalšia dovolacia námietka ţalovanej, ktorá súdom vyčítala, ţe postupovali v rozpore so zákonom nad rámec ţalobného petitu, keď rozhodli o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, hoci takýto určovací petit nebol súčasťou ţalobného návrhu a ţalobkyňa o takéto určenie nejavila v priebehu konania záujem. Dovolací súd sa preto zaoberal tým, či súdy neprekročili ţalobný návrh v rozpore so zásadou ,,ne ultra petitum,, (§ 79 ods.1 O.s.p.). Návrh má okrem všeobecných náleţitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha (§ 79 ods.1 veta druhá O.s.p.). Súd môţe prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, neţ čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 153 ods. 2 O.s.p.) Súd môţe v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, ţe určitá podmienka pouţívaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (§ 153 ods. 3 O.s.p.). Z viazanosti súdu ţalobným petitom vyplýva, ţe okrem zákonom vymedzených prípadov (§ 153 ods. 2, 3 O.s.p.) súd nemôţe v sporovom konaní prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, neţ čoho sa domáhajú (tzv. zásada ne ultra petitum). Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený ţalobným návrhom, čo znamená ţe nemôţe rozhodnúť nad rámec ţalobného petitu, ale ani na základe iného skutkového základu, neţ aký bol vymedzený v ţalobnom návrhu. To však neplatí, pokiaľ ide o právne posúdenie veci, ktoré nie je obligatórnou náleţitosťou návrhu a v prípade, ţe ho účastník v ţalobe uvedie, súd ním nie je viazaný v súlade so zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Jednou z obligatórnych náleţitostí návrhu (ţaloby) v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej O.s.p. je, aby zo ţalobného návrhu vyplývalo, čoho sa ţalobca domáha. To však neznamená povinnosť ţalobcu urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak ţalobca označil v ţalobnom návrhu presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť 11 5 Cdo 319/2014 ţalovanému uloţená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak pouţitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa ţalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom ţalobcu na znenie výroku rozhodnutia nie je viazaný. Zákonným rámcom pri formulácii výroku rozhodnutia je, ţe z obsahového hľadiska musí zodpovedať tomu, čoho sa ţalobca ţalobným návrhom skutočne domáhal. V prejednávanej veci išlo o sporové konanie, v ktorom však súd nerozhodoval o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 153 ods. 3 O.s.p., preto bol povinný postupovať v súlade so ţalobnou poţiadavkou ţalobkyne a skutkovým vymedzením predmetu konania. Pre posúdenie, či nedošlo k porušeniu postupu súdov a neprípustnému prekročeniu ţalobného petitu, je podstatné to, akým spôsobom ţalobkyňa vymedzila svoju poţiadavku na určenie v ţalobnom návrhu. Podľa jeho obsahu sa ţalobkyňa v konaní domáhala určenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa
11. novembra 2007 č. 3711250560, eventuálne určenia neplatnosti jednotlivých zmluvných podmienok v bode č. 11 ich výpočtu aj neplatnosti zmluvnej podmienky, ktorou bol dojednaný revolvingový úver. V ţalobnom návrhu sa výslovne uvádza : ,,domáham sa preto neplatnosti zmluvy o úvere v časti úverovej karty,, (str. 4 návrhu). Na pojednávaní dňa
12. mája 2012 ţalobkyňa upravila ţalobný petit tak, ţe sa domáha alternatívne určenia neplatnosti jednotlivých zmluvných podmienok. Zo znenia ţalobného petitu, ako aj opisu skutkových okolností, je celkom zrejmé, ţe ţalobkyňa povaţovala za neplatnú aj tú časť zmluvy o úvere, ktorá sa dotýkala dojednania o revolvingovom úvere. Dovolací súd je toho názoru, ţe nie je nutné, aby ţalobkyňa vo svojej ţalobe výslovne oddeľovala obe úverové zmluvy a uvádzala, ţe sa domáha určenia neplatnosti úverovej zmluvy a súčasne aj neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. Keďţe právny vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy o revolvingovom úvere mal byť zaloţený podpisom zmluvy o úvere ako súčasť jej zmluvných podmienok, potom bezpochyby postačuje, ak ţalobca poţiada o preskúmanie platnosti úverovej zmluvy v celom rozsahu. Keď z obsahu ţalobného návrhu je navyše celkom zrejmá vôľa ţalobkyne dosiahnuť určenie neplatnosti tak zmluvy o úvere ako aj zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej ako jej súčasť. Navyše táto námietka ţalovanej je v úplnom rozpore s jej tvrdením, ţe vo veci šlo o prekáţku res iudicate, pretoţe ak sa domnievala, ţe zmluva o revolvingovom úvere má len 12 5 Cdo 319/2014 charakter zmluvnej podmienky, potom si protirečí v tom, ţe nebola predmetom konania o neplatnosti úverovej zmluvy a jej zmluvných dojednaní. Pokiaľ teda Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí tretím) z
13. októbra 2013 č.k. 25C 244/2010-239 určil, ţe zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa
14. novembra 2007 je neplatná a Krajský súd v Nitre rozsudkom z
15. marca 2014 sp.zn. 6Co 254/2013 toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne, súdy nerozhodli nad rámec ţalobného návrhu, ani o neplatnosti iného právneho úkonu neţ bol vymedzený ţalobkyňou v návrhu na začatie konania. Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku toho, ţe - ako uvádza - napadnuté rozhodnutie nemá náleţitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nedostatočne odôvodnené, neurčité a nezrozumiteľné, nereagujúce na jej odvolaciu argumentáciu, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané 13 5 Cdo 319/2014 a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
16. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, ţe „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľom povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 238, § 239, § 237 O.s.p.). Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
17. 14 5 Cdo 319/2014 Prihliadajúc na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (

rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, ţe zmluva o revolvingovom úvere je neplatná pre nedostatok písomnej formy zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Odvolací súd vysvetlil, ţe takto postupoval preto, ţe súd prvého stupňa odpovedal na všetky argumenty zásadného významu a jeho argumentácia bola vecne správna a objektívna. Vzhľadom k tomu, ţe odvolacie námietky ţalovanej boli totoţné s jej obranou proti návrhu v priebehu prvostupňového konania, pričom sa nimi súdy sčasti uţ vysporiadali aj v rámci predchádzajúcich právoplatných rozhodnutí prvého a druhého stupňa (rozsudok Okresného súdu Nitra z

1. mája 2012 č.k. 25C 244/2010-148 a rozsudky Krajského súdu v Nitre z
2. decembra 2011 sp.zn. 9Co 154/2011, z
3. júna 2013 sp.zn. 6Co 184/2012) a prvostupňový súd na ne primerane reagoval, nezistil dovolací súd dôvod, pre ktorý by odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu malo za následok porušenie práva ţalovanej na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil 15 5 Cdo 319/2014 od znenia príslušných ustanovení. Ako uţ bolo vyššie spomenuté súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Prípustným dôvodom dovolania preto ani nemôţe byť nesúhlas účastníka s výsledkom sporu v jeho neprospech. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade nepreskúmateľné a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ ide o ostatné námietky ţalovanej treba uviesť, ţe odvolací súd nie je povinný odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné (m.m. II. ÚS 78/05). Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie zaloţené, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe ţalovaná má odlišný právny názor, neţ konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Obsah rozhodnutí nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila (ako výnimka) druhá veta Stanoviska prijatého Občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
4. decembra
5. Ţalovaná zdôvodňovala existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. aj tým, ţe rozhodnutie okresného súdu bolo nepredvídateľné, keďţe súd vopred neoznámil svoj zámer postupovať ex offo a neumoţnil jej vyjadriť sa k moţnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. neplatnosti celej zmluvy. 16 5 Cdo 319/2014 Predovšetkým je potrebné opakovane uviesť, ţe rozhodnutie okresného súdu nebolo zaloţené na posúdení neprijateľnosti zmluvných podmienok i keď predmetom konania bola platnosť spotrebiteľskej zmluvy, súd svoj záver o neplatnosti zmluvy nezaloţil na ustanoveniach § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale na tom základe, ţe zmluva nemá predpísanú písomnú formu a náleţitosti poţadované zákonom, preto je v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, t.j. pre nedostatok všeobecných náleţitostí právneho úkonu. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo aj bez námietky, navyše uvedené právne posúdenie veci nemohlo byť pre ţalovanú ,,prekvapivé,, keďţe bolo uţ súčasťou rozsudku Krajského súdu v Nitre z
6. júna 2013 sp.zn. 6Co 184/
7. O prípad odňatia moţnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu (pozri rozhodnutia pod sp.zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011) nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo, keďţe tak okresný ako aj odvolací súd zaloţili svoje rozhodnutia na aplikácii tých istých zákonných ustanovení. Na základe vyššie uvedeného moţno konštatovať, ţe aj táto námietka ţalovanej bola nedôvodná a v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. K námietke ţalovanej, ţe súdy nevykonali ţiadne dokazovanie ohľadom neprijateľných zmluvných podmienok a neplatnosti revolvingovej zmluvy, dovolací súd uvádza, ţe rozhodnutie súdu, ktoré nebolo zaloţené na riadnom zistení skutkového stavu, môţe byť z tohto dôvodu prípadne vecne nesprávne a vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého 17 5 Cdo 319/2014 a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Navyše z obsahu spisu a zápisníc z pojednávaní zo dňa
8. októbra 2012,
9. mája 2012 a
10. apríla 2011 vyplýva, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie a podľa zápisnice súdu z
11. októbra 2012 ţalovaná nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. vyhlásil dokazovanie za skončené. Z týchto dôvodov námietky dovolateľky v tomto smere z hľadiska prípustnosti podaného dovolania neboli právne významné a dovolací súd sa nimi nemohol zaoberať. Napokon dovolateľka spochybňovala aj správnosť právnej argumentácie súdov vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení, t.j. ide o námietku (ne)správneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Na uvedenom mieste sa ţiada zdôrazniť, ţe dovolaciemu súdu neprislúcha polemizovať s dovolateľkou o tom, či rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Preto sa dovolací súd touto námietkou dovolateľky nemohol zaoberať. Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni a vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnili (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. 18 5 Cdo 319/2014 P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. mája 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová